Judáš Iškariotský – bol spasený, alebo zatratený?
Kto bol Judáš?
Nie je to postava jednoduchá. Musíme si uvedomiť, že bol jedným z apoštolov Ježiša Krista - zrejme nebol medzi učeníkmi veľmi obľúbený, ale zjavne až tak nevyčnieval. Medzi ostatnými mal po celú dobu Ježišovej služby svoje miesto, dokonca mu bola zverená spoločná pokladnica. Patril k tým, čo ohlasovali dobrú správu, uzdravoval a vyháňal démonov.Navyše, musíme konštatovať, že z nášho pohľadu Judáš neurobil žiadny veľký hriech, ani nezaklamal, iba povedal pravdu, kde sa nachádza Ježiš a potom Ho svojím objatím a bozkom identifikoval medzi ostatnými.
To nás nutne musí viesť k záveru, že aj v cirkvi sú Judášovia. Odhaliť ich nie je ľahké, lebo majú primerané správanie, rétoriku a pohodlne môžu byť členmi cirkvi. Dokonca sa nemôžu dopustiť až takého hriechu, že by priamo osobu Ježiša Krista pomohli štátnej moci spojenej s náboženskou dolapiť.
Judáš Iškariotský žil v 1. storočí nášho letopočtu. Ježišova verejná činnosť sa podľa historikov odohrávala v rokoch 28-30 nášho letopočtu. Judáš sa s ním stretol a stal sa jedným z jeho dvanástich apoštolov v tomto období. Judášova smrť nasledovala tesne po Ježišovej.
Judášov bozk od Caravaggia
Zrady Ježiša
Judáš je známy tým, že zradil Ježiša tým, že ho prezradil úradom, čo viedlo k jeho zatknutiu a ukrižovaniu.
Posledná večera
Počas Poslednej večere Ježiš naznačil, že jeden z jeho učeníkov ho zradí. Judáš sa vtedy znepokojil a spýtal sa, či je to on.
Getsemanská záhrada
Po večeri sa Ježiš a jeho učeníci odišli modliť do Getsemanskej záhrady. Judáš identifikoval Ježiša pre mužov bozkom na líce. Po Judášovom bozku Ježiša muži bez problémov zatkli.
Presný spôsob, akým Judáš zradil Ježiša, sa v evanjeliách mierne líši. Niektoré evanjeliá hovoria o bozku, zatiaľ čo iné hovoria o tom, že Judáš jednoducho ukázal na Ježiša.
Motív zrady
Biblia úplne neobjasňuje dôvody Judášovej zrady. Mohla to byť chamtivosť (tridsať strieborných) alebo sklamanie z Ježišovho poslania.
Čo vlastne je na Judášovi a na Judášoch dnešných dní také zlé?
Odpoveď je jednoduchá, tak ako vždy - ovocie. To ich neomylne odhalí. Výsledkom práce Judášov nie je väčšia a silnejšia cirkev, viac spasených ľudí, ale zvada, hádky a očiernenie Božích služobníkov.
Ako už sme vyššie konštatovali, Judáš neklamal, iba zverejnil súkromné, intímne informácie o Ježišovi. Je to podobné ako to, čo urobil Doég Edomejský, keď oznámil Saulovi, že kňaz Achimelech - s úplne čistým motívom, nevediac, že Dávid pred Saulom uteká - nakŕmil Dávida a jeho družinu.
Podstata zrady nespočíva v klamstve, ale v tom, že privátne informácie sú zverejnené s cieľom poškodenia dotyčnej osoby. Je to bežná metóda politického boja, keď sa perie „špinavé prádlo“ alebo keď exmanželka či exmilenka slávnych ľudí vydá svoje „pamäti“, ktoré opisujú rôzne pikantnosti. V cirkvi je to podobné.
Platí tu ešte, že čím je obecenstvo osobnejšie, hlbšie, tým boľavejšia je zrada. Skutok toho biblického Judáša bol umocnený tým, že Ježiša zradil po tom, čo s Ním a ostatnými jedol a lámal chlieb.
„Amen, amen vám hovorím, že jeden z vás ma zradí. … Ten je, komu ja omočím skyvu chleba a dám mu. A omočiac skyvu dal Judášovi Šimona Iškariotského. A hneď po tej skyve vstúpil do neho satan. Vtedy mu riekol Ježiš: Čo robíš, urob rýchle.“ (Ján 13,21.26-27)
Niekedy medzi kresťanmi vidíme takých, čo ľahko vymenia jedno spoločenstvo za druhé s tým, že vynášajú informácie o praktikách, učení alebo o obyčajných problémoch, ktoré prináša život, a tak poškodzujú to, čo ešte nedávno budovali. Presnejšie povedané, tvárili sa, že budovali. Ťažší variant uvedeného je v spojení so svetskou politickou mocou alebo s masmédiami.
Preto úplne najhoršou skupinou ľudí sú odpadlí kresťania, lepšie povedané, ľudia, ktorí žili nejaký čas v prebudení, ale nenašli v ňom svoje miesto. Takíto ľudia sa rýchlo a kvalifikovane, disponujúc informáciami rovnako ako Judáš, postavia proti tomu, čo predtým sami zastávali. Z pozície formálnych, osamotených (apostatických) kresťanov sa snažia škodiť prebudeniu. Každopádne o nich platí slovo Pána Ježiša: „Vy ste soľou zeme; keby soľ stratila svoju slaň, čím sa osolí?
„… bol zlodej a mal mešec a to, čo sa dalo do neho, nosil.“ (Ján 12,6) Je zaujímavé, ako často prídu na rad peniaze, keď sa stretneme s duchom Judáša. Je to charakteristický rys. „Špinavé prádlo“ v politike sa perie preto, lebo získať politickú moc znamená získať peniaze. Aj informácie zo života hviezd či politikov sa dobre predávajú. Keď Judášovi ponúkli tridsať strieborných, vzrušením sa mu orosilo čelo.
„Mária vzala funt masti z pravého a drahocenného nardu a pomazala nohy Ježišove a poutierala nohy Ježišove svojimi vlasmi, a dom sa naplnil vôňou masti. A jeden z jeho učeníkov, Judáš, syn Šimonov, ten Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: Prečo sa tá masť nepredala za tristo denárov, a nedalo sa chudobným? Ale nepovedal toho preto, že by sa bol staral o chudobných, ale preto, že bol zlodej…“(Ján 12,3-6)
Keď Mária vyliala svoj veľký majetok na Ježišovu hlavu (300 denárov bol ročný plat), bolo to, ako keby do Judáša niekto pichol. Po slovensky: trafená hus zagágala… Najväčší paradox je, že nešlo o jeho peniaze, jeho masť, ale staral sa do majetku druhých. Judáš nemiloval Ježiša. Nemyslel si, že je hodný nejakej väčšej obeti, nikdy by neurobil to, čo Mária. Trpkou pilulkou preňho bolo, že Pán mu nedal za pravdu pri jeho výhradách k strate masti, ale naopak, pochválil Máriu.
Často sa stáva, že keď sa spoločenstvo rozhodne naplniť nejaký veľký Pánov cieľ, rozhorlí sa pre Božiu prácu alebo sa zapáli pre nejaký projekt, ktorý vyžaduje peniaze, Judáš znervóznie. Zlodej a zradca bol odrazu zástancom slabých a chudobných. Samozrejme, Judáš nikdy predtým, ani potom na chudobných nemyslel, nikdy pre nich nič neurobil, ani to nemal v úmysle. Zabudnime na to, že človek, v ktorom sa hýbu takéto sily, je dobrý. Čakajte od neho to najhoršie. Je schopný urobiť čokoľvek. Pri Doégovi Edomejskom sa to prejavilo. Nikto nechcel siahnuť rukou na kňaza Achimelecha a jeho rodinu, sám Doég však neváhal vlastnou rukou pobiť osemdesiatpäť kňazov.
Judáš sa obesil, čo nám predznamenáva, že aj koniec zlých ľudí bude zlý. Ťažko čakať pokánie, obrat ich mysle.
Rôzne interpretácie Judášovej postavy
Je dôležité poznamenať, že Judášova rola v Ježišovom príbehu je v kresťanstve vnímaná rôznymi spôsobmi.
Aj keď bola Judášova zrada hrozným činom, evanjeliá naznačujú, že bola súčasťou Božieho plánu vykúpenia ľudstva. Ježiš predpovedal, že ho jeden z jeho učeníkov zradí, a Judášova zrada túto predpoveď naplnila.
Okrem biblických opisov existuje aj mnoho apokryfných textov, ktoré ponúkajú podrobnejšie informácie o Judášovej zrade. Judášova zrada Ježiša Krista je dodnes predmetom diskusií a úvah.
Judáš v Getsemanskej záhrade
Judášovo evanjelium
Záujem o (smutne) najslávnejšieho Ježišovho učeníka oživil preklad Evanjelia podľa Judáša, ktorý zverejnila spoločnosť National Geographic.
V Evanjeliu podľa Judáša je Judáš vykreslený ako ten, kto naozaj pochopil Ježišovo učenie a do rúk Rimanom ho vydal na jeho vlastnú žiadosť. Urobil to, hoci vedel, že nasledujúcimi generáciami bude prekliaty.
National Geographic tvrdí, že v prípade Evanjelia podľa Judáša ide o najvýznamnejší biblický objav za posledné desaťročia. Predstavitelia kresťanských cirkví sa však k nemu postavili odmietavo. Pripomínajú, že existencia textu je známa už veľmi dlho a jeho autorstvo pripisujú gnostikom. Ich učenie však cirkev zavrhla.
Podľa predsedu Katolíckej teologickej únie v Chicagu Donalda Seniora budú názory na obsah a dosah textu rôzne. Pre agentúru AP dokonca vyhlásil: „Nech sa začne živá diskusia o význame tohto fascinujúceho starého textu.“ Zároveň však hneď vyjadril pochybnosti o tom, že Evanjelium podľa Judáša by mohlo konkurovať Novému zákonu.
Experti sa zhodujú, že je takmer vylúčené, žeby vznikol nejaký výraznejší tlak na zmenu postoja kresťanských cirkví k Ježišovi.
Je potrebné povedať, že existencia Judášovho evanjelia je známa už niekoľko desaťročí, vlastne už od jeho objavu v roku 1970 v Egypte. O existencii textu Judášovho evanjelia máme informáciu už zo staroveku.
Obsah Judášovho evanjelia
Pokiaľ ide o obsah Judášovho evanjelia, navodzuje mienku, že Ježiš v súkromí tajne rozprával s Judášom. Uvádzam aspoň niektoré slová na základe zverejneného anglického prekladu:
- „Ježiš povedal Judášovi: Postav sa bokom od ostatných a poviem ti tajomstvá kráľovstva. Pre teba je možné, aby si ich dosiahol, ale budeš veľmi žialiť. Lebo niekto iný ťa nahradí, aby počet dvanástich apoštolov znova získal plnosť s ich bohom."
- „Judáš hovoril Ježišovi: V mojom videní som videl dvanásť apoštolov, ktorí ma kameňovali a tvrdo ma prenasledovali."
- „Staneš sa trinástym a budeš prekliaty ďalšími pokoleniam, ale budeš nad nimi vládnuť. V posledných dňoch budú preklínať tvoj vystúpenie k svätému pokoleniu."
Ďalšie texty sa snažia zbaviť Judáša zodpovednosti za zradu Ježiša.
Postoj Cirkvi k Postave Judáša
Štyri biblické evanjeliá (Matúš, Marek, Lukáš, Ján) uvádzajú, že Judáš vedome a dobrovoľne zradil Ježiša. Tieto evanjeliá zhodne uvádzajú, že Ježišova násilná smrť nebola výsledkom náhody alebo nešťastnou zhodou okolností, ale patrí do tajomného Božieho plánu.
Ale pokiaľ ide o postavu samotného Judáša, Cirkev vždy bola opatrná a nikdy sa nevyjadrila k jeho definitívnemu osudu. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Keď sa vezme do úvahy historická zložitosť Ježišovho procesu, ako to vysvitá z evanjeliových opisov, a nech by bola vina hlavných účastníkov procesu (Judáša, veľrady, Piláta) akákoľvek, ČO POZNÁ IBA BOH…“
Zverejnené evanjelium iste vzbudilo záujem, ale pre kresťanstvo neznamená žiadnu novú pravdu. Podľa oficiálneho učenia Katolíckej cirkvi a protestantov je Biblia považovaná za živé autentické a neomylné zjavenie Boha.
Snaha o rehabilitáciu Judáša
V časti cirkevných kruhov je dnes viditeľná snaha rehabilitovať Judáša alebo aspoň vzbudiť zdanie, že je spasený či minimálne ponechať túto možnosť otvorenú. Prečo? Na to sa pokúsime odpovedať na konci tohto príspevku. Treba však jasne povedať, že tento problém vlastne v dejinách nebol nikdy problémom kresťanov, ktorým ani len na um neprišlo položiť si túto otázku. Veď ak je niekto zlodej, zradí Božieho Syna, ktorého vydá katom a potom sa obesí, čo ho asi môže čakať? Na to netreba mať vysoké teologické vzdelanie. A keby sme zapochybovali, či predsa len v posledných sekundách pri zomieraní neprejavil dokonalú ľútosť, túto možnosť nepripúšťa celá Tradícia Cirkvi, Písmo, cirkevní otcovia, učitelia Cirkvi, svätý Augustín ani svätý Tomáš Akvinský…
Jednoznačné slová Nového zákona nenechávali nikoho na pochybách počas celých dvetisíc rokov dejín Cirkvi, že Judáš tvrdošijne a pyšne odmietal Ježišovo milosrdenstvo až do samého konca. Pretože milosrdenstvo je možné odmietnuť.
Áno, Judáš oľutoval skutok, ktorého sa dopustil, keď vydal na smrť spravodlivého a vrátil sa k tým, ktorí mu zaplatili priznávajúc, že zhrešil, pretože zradil nevinnú krv. Farizeji. Čo mu odpovedali? „Čo je nás do toho? To je tvoja vec!“
V Judášovej vete: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv“ tí, ktorí ho chcú za každú cenu rehabilitovať, odvolávajúc sa na Božie milosrdenstvo, tvrdia: „Vidíte? Tu je dôkaz, že Judáš činil pokánie, keď pýta odpustenie za svoj hriech.“ Vyvstáva však otázka: Od koho pýtal odpustenie? Od farizejov? Oni mu mali odpustiť? Toto bolo pokánie? Bolo to zúfalstvo nad vlastným zlyhaním, boli to výčitky svedomia, čiže iba prvý krok.
Biblisti si všímajú, že Judáš sa nekajal, pretože Matúš používa grécke sloveso metameslesthai a nie metanoia na opísanie Judášovej ľútosti.
Bol azda Judášov skutok na rovnakej úrovni ako Petrovo zapretie Ježiša? Veď aj Peter sa dopustil veľmi vážneho hriechu! Pred autoritami zaprel Pána a povedal, že ho nikdy nepoznal.
Aký je však tu zásadný rozdiel? Keď Peter prosí o Ježišovo milosrdenstvo, dostáva ho a nasleduje Ježiša. Judáš, naopak, o milosrdenstvo nestojí. A znakom tohto odmietnutia je zúfalstvo, teda samovražda. Keby o odpustenie prosil, vrátil sa k Ježišovi a chcel ho nasledovať, určite by mu bolo odpustené rovnako ako Petrovi. Hriech, ktorý však najviac zatemnil Judášovo srdce, bolo zúfalstvo. Judáš si zúfa a preto sa obesí.
Výroky Písma súvisiace s Judášom nádej v jeho spásu práve nevzbudzujú: „Beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil.“ Prečo by Kristus volil také slová, keby Judáš bol nakoniec spasený? Pre kajúcnikov má Sväté písmo iné slová: „Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“ (Lk 15, 10). Keby Judáš činil pokánie, hoci v posledných sekundách svojho života, akú radosť by z neho mali anjeli! Aký zmysel by malo v takom prípade hovoriť, že sa nemal narodiť. Veď spása je posledným cieľom každého človeka!
Ťažko chápať aj iné výroky (syn záhuby Ján 17,12; a jeden z vás je diabol Jn 6, 70) inak než Duchom Svätým inšpirované svedectvo o Judášovom tragickom večnom údele. V podobnom duchu hovorí apoštol Peter pred voľbou nového apoštola: „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša; patril do nášho počtu a dostal podiel na tej istej službe. On nadobudol pole z odmeny za neprávosť. Spadol dolu, rozpukol sa a vyšli z neho všetky vnútornosti. Dozvedeli sa o tom všetci obyvatelia Jeruzalema, a preto pole nazvali vo svojej reči Akeldamach, to znamená Pole krvi.“ (Sk 1, 16-20) Moment Judášovho obesenia popisuje Peter ako skutočne dramatický okamih - akýsi hororový príbeh. Judáš, ktorý spadne, rozpukne sa a jeho črevá z neho vyjdú von.
A čo ďalšie veľmi silné slovo v Ježišovej veľkňazskej modlitbe v Jn 17: „Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo.“ Ježiš nazýva Judáša synom zatratenia. Treba ešte iné svedectvo?
Existuje teda morálna istota, ktorá nepripúšťa opačné interpretácie. A toto je výklad, ktorý Cirkev nikdy nespochybňovala. Pochybnosti ohľadom Judášovej spásy sa začali objavovať iba v posledných desaťročiach.
Prečo je to dnes také dôležité? Pretože medzi progresívcami a liberálmi v Cirkvi je snaha obchádzať tento problém, rehabilitovať Judáša, peklo zredukovať na fantáziu, alebo aspoň na niečo, čo síce môžeme považovať za „reálnu možnosť“, ale zasa nie natoľko, aby sme ho brali priveľmi vážne. Prečo? Možno preto, aby sa zapáčili svetu. Alebo uspali svoje svedomie, ale aj svedomie tých, ktorí ich radi počúvajú, lebo im tým „šteklia uši“. Vyzerá to, že im nejde ani tak o Judáša, ako skôr o bagatelizovanie (aj) vlastného hriechu. Lebo ľudia potom uvažujú logicky: „Keď Judáš je spasený, potom ani so mnou to nemôže vyzerať tak zle.“
Hoci konečným výsledkom Judášovej voľby bola vierolomnosť a zrada, jeho špecifickým hriechom bol kompromis. Judáš vychádzal dobre s farizejmi aj s vtedajšími vládcami Izraela a uprednostňoval s nimi kompromisy. Dnes chceme aj my uzatvárať kompromisy so svetom, s hriechom a tváriť sa pri tom, akí sme veľkodušní, milosrdní a tolerantní. Ak je však Judáš zatratený, potom von Balthasarove a Barronove teórie jednoducho nie sú pravdivé a hriech treba brať smrteľne vážne!
Záver
Judáš Iškariotský zostáva kontroverznou postavou v dejinách kresťanstva. Jeho zrada Ježiša Krista mala zásadný vplyv na priebeh udalostí a jeho osud je dodnes predmetom teologických diskusií a interpretácií. Či už ho vnímame ako zradcu alebo ako nástroj Božieho plánu, jeho príbeh nás núti zamýšľať sa nad podstatou zrady, pokánia a Božieho milosrdenstva.