Po Ježišovi je Peter najznámejšou a najcitovanejšou osobou v novozákonných spisoch. Je spomenutý 154-krát menom Pétros, čo je grécky preklad aramejského mena Kéfas, ktoré mu dal priamo Ježiš. Deväťkrát je to potvrdené v Pavlových listoch. K tomu je potrebné prirátať meno Šimon (75-krát), čo je pogréčtená forma originálneho židovského mena Simeón (dvakrát: Sk 15, 14; 2 Pt 1, 1) a Jánov syn (Jn 1, 42), alebo v aramejskej forme bar-Jona, syn Jonášov (Mt 16, 17).
Pôvod a Život pred Povoláním
Svätý Peter začal svoj život ako Simeon, v gréčtine Šimon, vyrastal v dedine Betsaida, ktorá bola na severovýchodnej strane Galilejského mora (Mk 1, 16; Jn 1, 44). Jeho otec sa volal Ján (meno matky nepoznáme). Šimon bol z Betsaidy (porov. Jn 1, 44), mesta na východ od Galilejského mora, z ktorého pochádzal aj Filip a, samozrejme, i Ondrej, Šimonov brat. Keďže v Betsaide žili spolu Židia a ľudia, ktorý neboli židovského pôvodu, je pravdepodobné, že Šimon nehovoril len aramejsky, ale aj po grécky, rečou, ktorá bola spoločným jazykom zjednocujúcim mnoho ľudí v Rímskej ríši.
Šimon, spolu so svojím bratom Ondrejom, bol rybárom na Galilejskom jazere. Aj on, rovnako ako jeho brat, bol rybárom: so Zebedejovými synmi, otcom Jakubom a Jánom lovil ryby v Genezaretskom jazere (porov. Lk 5, 10). Bol ženatý a svokra, ktorú Ježiš uzdravil, žila v Kafarnaume, v dome, v ktorom býval aj Šimon, keď sa zdržiaval v tomto meste (porov. Mt 8, 14; Mk 1, 29; Lk 4, 38s).
Jedného dňa sa Šimon a Andrej presťahovali do dediny Kafarnaum (Mk 1, 29), ktorá bola na západnom pobreží Galilejského mora. Spojili sa s inými rybármi, bratmi Jakubom a Jánom (Lk 5, 10). Šimon si možno zobral ženu z Kafarnauma (tam, kde žila jeho svokra: Mk 1, 30).
Židovské rodiny v Galilei boli v podstate nábožné, pridržiavali sa tradičného židovského náboženstva a zvykov, akými boli dodržiavanie sabatu a rituálne pravidlá očisťovania. Keď dovŕšil trinásť rokov, pripojil sa ku každoročnej karaváne z Betsaidy do Jeruzalema, ktorá putovala na sedemdňovú Paschu. V roku 1987 sa v Betsaide začal archeologický výskum. Betsaida v aramejčine znamená rybárska dedina. Jeho ovocím bolo viac než sto rybárskych nástrojov z prvého storočia: háky, bronzové a železné ihlice na opravovanie sietí, kotvy a kamenné a olovené závažia na siete. Roku 1986 objavili rybársku loď. Takéto nálezy dopĺňajú evanjeliový obraz rybárovho života.
V Markovi 1, 16 Šimon a Andrej spúšťajú do mora ťažké rybárske siete; je to dobrý spôsob, ako chytiť genezaretské sardinky, ktoré stále tvoria polovicu úlovkov z Galilejského mora. V Matúšovi 17, 27 Petrova udica pravdepodobne zachytáva vykŕmeného kapra, nazývaného Barbel. Rybárčenie bola drsná práca, vyžadujúca si vytrvalosť po celú noc, zručnosť a fyzickú silu v narábaní so sieťami, na ovládanie päťmetrových lodí, rybár musel byť schopný udržať sa na vode aj za silných búrok, ktorými je Galilejské more povestné.
Povolanie za Apoštola
Bol bežný pracovný deň, nejaký čas po Petrovom usadení sa v Kafarnaume. Šimon a jeho traja priatelia rybári v ten deň počuli osudnú výzvu a prijali ju: “Nasledujte ma” (Mk 1, 16-20). Písmo sa nezmieňuje o tom, ako Peter zosúladil rodinný život a nečakané povolanie a aká bola reakcia jeho rodiny a priateľov. Môžeme si predstavovať všeličo.
Evanjeliá nás informujú, že Peter je medzi prvými štyrmi učeníkmi Nazaretského (porov. Lk 5, 1 -11), ku ktorým sa potom pridá piaty, a to podľa zvyku, že každý rabbi mal 5 učeníkov (porov. Lk 5, 27: Povolanie Léviho). Keď Ježiš prešiel od piatich k dvanástim učeníkom (porov.
Evanjeliá ukazujú Šimona ako človeka s rozhodným a impulzívnym charakterom. Bol pripravený dokázať platnosť svojej pravdy aj silou (napr. použitie meča, porov. Jn 18, 10). Zároveň však bol niekedy naivný a bojazlivý, no stále čestný, až po najúprimnejšiu ľútosť (porov. Mt 26, 75). Evanjeliá nám umožňujú sledovať krok za krokom jeho duchovnú cestu. Na začiatku tu bolo povolanie Ježišom. Prichádzal k nemu v bežný deň, keď bol Peter zamestnaný svojou prácou rybára.
Ježiš sa nachádzal pri Genezaretskom jazere a zástup ľudí sa tlačil okolo neho, aby si ho vypočul. Počet poslucháčov vytváral isté rozpaky. Učiteľ si všimol dve loďky pri brehu; rybári z nich vystúpili a umývali siete. Požiadal, aby mohol nastúpiť na jednu loďku, a to práve Šimonovu, a poprosil ho, aby sa vzdialili od brehu. Na tejto improvizovanej katedre začal učiť zástup (porov. Lk 5, 1 - 3). Keď skončil, povedal Šimonovi: ,Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!´ Šimon odpovedal: ,Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete´ (Lk 5, 4 - 5). Ježiš nebol odborníkom na rybolov, napriek tomu rybár Šimon dôveroval svojmu Učiteľovi, ktorý mu nedával odpovede, ale pozýval ho, aby mu dôveroval. Jeho reakciou na zázračný rybolov bol úžas a chvenie: ,Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny´ (Lk 5, 8). Ježiš mu odpovedal, aby dôveroval a otvoril sa plánu, prekračujúcemu akúkoľvek perspektívu: ,Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí´ (Lk 5, 10). Peter sa nechal zatiahnuť do tohto veľkého dobrodružstva: bol ušľachtilý, uznával svoje obmedzenia, ale veril v toho, ktorý ho povolal a nasledoval sen svojho srdca.
| Meno | Pôvod | Povolanie |
|---|---|---|
| Šimon (Peter) | Betsaida, Galilea | Rybár |
Peter ako Skala Cirkvi
Ďalšiu významnú chvíľu na svojej duchovnej ceste prežil Peter pri Cézarei Filipovej, keď Ježiš položil učeníkom konkrétnu otázku: ,Za koho ma pokladajú ľudia?´ (Mk 8, 27). Ježišovi však nestačila iba odpoveď založená na tom, čo počuli hovoriť. Od toho, kto sa nechal ním osloviť, žiadal osobný postoj. Preto naliehal: ,A za koho ma pokladáte vy?´ (Mk 8, 29). A práve Peter odpovedal za všetkých: ,Ty si Mesiáš´ (tamže). Táto Petrova odpoveď, ktorá nepochádzala z jeho ,tela a krvi´, ale bola mu darovaná Otcom, ktorý je na nebesiach (porov. Mt 16, 17), nesie v sebe zárodok budúceho vyznania viery Cirkvi.
Šimonovo postavenie Ježiš potvrdil zmenou jeho mena a vyhlásením, že svoju Cirkev postaví na Petrovi, Skale (kepha v aramejčine), a dá mu kľúče od nebeského kráľovstva a moc zväzovať a rozväzovať (Mt 16, 18-19). Tieto Ježišove slová predstavujú prvotný základ, na ktorom spočíva dodnes katolícka cirkev. Zároveň nimi ustanovil Petra za jej viditeľnú hlavu a prvého pápeža.
Sebavedomý, oduševnený, spoločenský a úprimný Peter mal vlastnosti rodeného vodcu. Hoci spočiatku sa podobal viac pieskovým dunám než skale! Aj keď bol dosť odvážny na to, aby sa pokúsil kráčať po rozbúrených vlnách a vyznávať večnú vernosť, v oboch prípadoch precenil svoje sily (Mt 14, 28-31; Mk 14, 29-30. 66-72). Potvrdil Ježišovu totožnosť; a hneď potom prejavil úplné nepochopenie jeho poslania a vyslúžil si ostré pokarhanie (Mk 8, 29. Týchto pár príhod je typických pre Petrovu charakteristiku v Novom zákone. Biblia sa nepokúša zatajovať jeho chyby a nedostatky.
Prvý pápež: Príbeh svätého Petra a jeho svätých relikvií
Zlyhanie a Pokánie
Napriek tomu Peter ešte nechápal hlboký obsah mesiášskeho poslania Ježiša. Ukázal to následne, keď vysvetľoval, že Mesiáš, ktorého nasleduje vo svojich snoch je odlišný od toho, ktorého má v pláne Boh. Pred správou o utrpení sa pohoršoval a protestoval, čo vyvolalo živú Ježišovu reakciu (porov. Mk 8, 32 - 33). Peter chcel Mesiáša ako ,Božieho muža´, ktorý uskutočňuje očakávania ľudí tým, že nanúti všetkým svoju silu. Ježiš sa predstavil ako ,ľudský Boh´, ktorý prevracia očakávania zástupu tak, že nastupuje na cestu poníženosti a utrpenia. Bola to veľká dilema: uprednostniť vlastné očakávania a odmietnuť Ježiša, alebo prijať Ježiša v pravde jeho poslania a odložiť príliš ľudské očakávania.
Petrova sebadôvera bola možno najviac otrasená na Zelený štvrtok, keď zistil, že je naozaj schopný podlej zrady. Obkolesený zástupom podozrievavých ľudí trikrát zaprel, že vôbec pozná Ježiša. Pocit zlyhania v takomto rozhodujúcom momente mohol Petra hnať po tom istom samovražednom chodníku, po akom šiel Judáš. Namiesto toho sa odovzdal do Božej milosti.
Vo veľkonočnú nedeľu to bol zase on, ktorý spolu s apoštolom Jánom pribehli k hrobu, aby sa presvedčili, že je pravda to, čo im vyrozprávali ženy (porov. Jn 20, 1-9). Evanjelista Lukáš píše: „Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo” (Lk 24, 12). Apoštolom sa Ježiš zjavil potom: najprv Petrovi a potom Dvanástim (porov. 1 Kor 15, 5). Teda Peter, povolaný posilňovať vieru svojich bratov, vidí Zmŕtvychvstalého skôr ako oni a na základe jeho svedectva spoločenstvo zvolá: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“ (Lk 24, 34; porov. KKC: 448, 641). Týmto spôsobom Ježiš dal najavo, že Petrovi odpustil jeho predchádzajúce zlyhanie.
No ešte väčšmi ho Ježiš vyznamenal, keď mu v prítomnosti ostatných apoštolov slávnostne povedal: “Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 18-19).
Vodca Cirkvi a Misijná Činnosť
Prvých pätnásť kapitol Skutkov apoštolov ako aj rôzne listy Nového zákona zobrazujú Petra, ako horlivo plní povolanie vodcu mladej Cirkvi. Dozerá na výber iného apoštola, na Turíce prednáša prvú, dôležitú misijnú reč, uzdravuje, modlí sa s novými kresťanmi za vyliatie Ducha Svätého. Ako hlava Cirkvi odsudzuje podvod a nečestnosť (Sk 5, 1-11; 8, 14-24). Za svoje neohrozené ohlasovanie je prenasledovaný a uväznený, ale aj zázračne oslobodený.
Hoci za apoštola pohanov sa pokladá svätý Pavol, Peter bol cez zjavenie vedený prijať prvých nežidov do Cirkvi. Bol to závažný krok vedúci takmer k rozkolu, ale on ho obhájil tak presvedčivo, že ho prijali a radikálne zmenil obraz Cirkvi. (Sk 10,1 - 11, 18). Vo svojom poslednom vystúpení v Skutkoch apoštolov, kde opäť obhajuje misijnú činnosť jeruzalemskej cirkvi, vydáva ďalšie rozhodnutie, týkajúce sa prijatia čerstvo obrátených nežidov.
Na prvom koncilovom zhromaždení, ktoré sa konalo okolo roku 50 v Jeruzaleme, dáva rozhodujúce smernice ohľadne prijímania pohanov do Cirkvi: jeho zásluhou sa vtedy prijalo dejinné rozhodnutie, že židovský Zákon (povinná obriezka) nie je záväzná pre kresťanov pochádzajúcich z nežidovského prostredia, čiže pre pohanokresťanov (porov. Sk 15; Gal 2, 1-14). Výsledkom bolo teda zrovnoprávnenie týchto kresťanov a židokresťanov.
Pôsobenie a Smrť v Ríme
Podľa starovekej tradície Peter ako hlava Rímskej cirkvi strávil posledné roky pravdepodobne navštevovaním nových cirkví v Korinte, Antiochii a v Malej Ázii. Potom okolo roku 64 počas vlády cisára Nerona podstúpil poslednú skúšku. Tentokrát Ježiša nezaprel, ale ochotne prijal mučeníctvo.
O Petrovom pobyte a smrti v Ríme sa dozvedáme iba z prvého Petrovho listu, kde „Babylon“ je krycie meno pre Rím. 19. júna 64 vypukol v Ríme veľký požiar. Trval celý týždeň a zničil 10 zo 14 mestských štvrtí. Cisár Nero, ktorý bol v tom čase v Anziu, po návrate do mesta obvinil z požiaru kresťanov. V Circus Gai et Neronis na pravom brehu rieky Tiber dal veľké množstvo členov tejto „židovskej sekty“ ukrižovať.
Ako hovorí tradícia, Peter bol na vlastnú žiadosť ukrižovaný dolu hlavou, pretože sa nepovažoval za hodného zomrieť rovnako ako jeho Majster. Jeho nasledovníci ho v noci sňali z kríža a pochovali pri múre, kde sa obvykle takto popravení pochovávali (1. míľnik na Via Cornelia).
Koncom 2. storočia spisovateľ opísal udalosť, v ktorej je Peter vystavený jednému z posledných pokušení. Kráča po Via Appia, uteká pred Neronovým prenasledovaním a stretáva sa s Ježišom idúcim opačným smerom, do mesta. “Quo vadis?” spytuje sa Peter prekvapene. A Peter pochopil, že Ježiš sa chystá zomrieť namiesto neho, a posledný raz si vyberá poslušnosť. Hoci to môže byť legenda, tento dojímavý príbeh zdôrazňuje fakt, že najvýznamnejšou zmenou v živote tohto rybára, ktorý sa stal rybárom ľudí, nebola len táto jedna, ktorá ho viedla od Galilejského mora do Ríma.
Svätí Peter a Pavol sú slávení 29. júna, kedy sa spomína aj ich mučenícka smrť. Svätý Peter je patrónom kresťanskej cirkvi a pápežstva, a tiež rybárov, brán a kľúčov. Na ikonách a sochách je často zobrazený s kľúčmi a pastierskou hůlkou, symbolizujúcou jeho vedenie Cirkvi.
Svätí, slávni a všechválni najvyšší apoštoli Peter a Pavol sú svätci, na ktorých stojí základ cirkvi a ohlasovanie evanjelia všetkým národom. V osobách sv. apoštolov Petra a Pavla vidíme prácu všetkých apoštolov, ale týchto oslavujeme zvlášť, lebo si to zaslúžili za svoju veľkú horlivosť, obetavosť a utrpenie, ktoré prežili pri šírení kresťanstva.