Opera SND uvádza 21. a 22. júna 2024 premiéry opery Madama Butterfly od Giacoma Pucciniho. Tragický príbeh japonskej gejše obetavo zamilovanej do amerického dôstojníka Pinkertona zaznie v hudobnom naštudovaní Martina Leginusa a v réžii Matúša Bachynca, debutanta na opernom javisku.
M. Butterfly (1993) Official Trailer - Jeremy Irons, John Lone Movie HD
Aktualizácia klasiky s dôrazom na súčasné problémy
Pucciniho dielo sa vďaka režisérovej aktualizácii na javisku SND stáva kritikou sexturizmu, jeho obetí a dôsledkov. Režisér Matúš Bachynec v príbehu mladučkej Čo-Čo-San v opere Madama Butterfly vidí nešťastné a často aj tragické osudy mnohých žien či maloletých detí, ktoré k sexu za peniaze nútia neznesiteľné životné podmienky a obrovská chudoba.
„Štatistiky o tom, ako veľmi rozšírený je tento fenomén, sú prekvapivé a znepokojujúce. Najmä v súvislosti s obchodom s maloletými, ktorý je z pohľadu zákonov krajín ilegálny, ale zodpovední ho v skutočnosti neriešia a vo vyhlásených štvrtiach sa praktizuje vo veľkom,“ dodáva Matúš Bachynec.
Režisérsky debut Matúša Bachynca v opere
Matúš Bachynec patrí k najmladšej generácii divadelných režisérov na Slovensku. Vyštudoval v ročníku režiséra Romana Poláka na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde absolvoval aj doktorandské štúdium. Počas štúdia inscenoval súčasnú svetovú drámu (Kebab), slovenskú a českú klasiku (Všetko za národ alebo Apple Pie, Periféria) a vlastné dramatizácie (Je svätá).
Svoju tvorbu prezentoval na viacerých divadelných festivaloch doma i v zahraničí: Festival Dotyky a spojenia v Martine, Festival Istropolitana Projekt v Bratislave, Nová dráma/New drama Bratislava, Zlomvaz v Prahe, Encounter v Brne a Rainbow fest v Petrohrade.
Jeho doménou je slovenská klasika, ale inscenuje aj súčasné pôvodné texty s angažovaným presahom či inteligentné komédie. V Slovenskom národnom divadle v rámci cyklu Stop extrémizmu inscenoval dokumentárnu drámu Natálka s témou etnickej neznášanlivosti. Okrem toho v Modrom salóne SND autorsky a režijne pripravil komornú inscenáciu o živote a tvorbe Marty Kubišovej pod názvom Kabaret Normalizácia alebo Modlitba pre Martu.
K storočnici divadla pripravil v SND inscenáciu Hriech/Její pastorkyňa a k 70. výročiu zavraždenia Milady Horákovej inscenáciu Milada. Okrem réžie sa venuje aj vlastným adaptáciám a prekladom. V rokoch 2022 - 2023 bol umeleckým šéfom Divadla Andreja Bagara v Nitre. Pre nitrianske divadlo už v roku 2019 naštudoval francúzsku komédiu Meno, neskôr súčasnú českú komédiu Vlastníci, adaptáciu poviedok Boženy Slančíkovej-Timravy Rozsobáše, adaptáciu románu Máriusa Kopcsaya Domov a maďarský muzikál Povala.
Inscenácia opery talianskeho skladateľa Giacoma Pucciniho Madama Butterfly je jeho operným debutom.
Madama Butterfly ako metafora obetí sexturizmu
Madama Butterfly ako metafora obetí sexturizmu - s týmto podtitulom predstavilo SND novinárom svoju novú inscenáciu.
Na ideovej skúške opery ste predstavili ako jeden zo svojich inšpiračných zdrojov inscenácie video riaditeľa slovenskej cestovnej kancelárie, v ktorom pozýval turistov na sexturizmus za mladými dievčatami do Afriky. Áno, to bol hlavný inšpiračný podnet. O téme sexturizmu sme sa v súvislosti s naším konceptom veľa rozprávali, hľadali sme inšpiračné zdroje z viacerých krajín a kultúr, a keď sme potom natrafili na toto video, bol som si istý, že sme sa rozhodli správne. Že aj nás Slovákov sa to týka a nie je skazený iba Západ, ktorý týmto spôsobom vstupuje do kultúry trebárs východných, ázijských národov, ale že sa to deje aj u nás.
Ale späť k tomu videu. V ňom bol zrazu konkrétny človek, Slovák, ktorý explicitne pozýval iných bohatých Slovákov do Afriky k jednému kmeňu, aby si dopriali sexuálne vyžitie s pätnásťročnými dievčatami, pretože tam už pätnásťročné dievčatá majú status ženy. Áno. Aj keď sme v librete nezmenili ani čiarku.
Pristup k réžii opery
V BA ste pripravili novú inscenáciu Pucciniho Madama Butterfly. Je to vaša prvá operná produkcia. Nemám hudobné vzdelanie. Iba niečo zo základnej školy, niečo zo ZUŠ-ky, chvíľu som spieval v amatérskom zbore, ale čítať z listu nedokážem. To pre mňa v praxi znamenalo, že som asi pol roka systematicky po nociach nepočúval nič iné ako rôzne nahrávky Madamy Butterfly, aby som sa ju naučil takpovediac naspamäť.
Nad libretom sme sedeli s dramaturgičkou Martinou Mašlárovou, čítali si ho nahlas, analyzovali situácie. Vtedy som ocenil tú predprípravu počúvania, pretože v tom momente už viete, kde je aká predohra, medzihra, kde Puccini vytvára hudbou napätie, uvoľnenie, kde je trebárs ironický a tak podobne. Nie vždy totiž to, čo môže byť v texte libreta pre vás dramaticky zaujímavé a určujúce, hudobne podporil aj skladateľ a naopak. Skoro všetko. Jediné, čo nie je iné, je iba remeslo vytvárania mizanscén na javisku v súvislosti s libretom a koncepciou.
Rozdiel je v tom, že pri režírovaní opery musím ako inscenátor rátať s hudbou, nesmie mi prekážať, musí mi pomáhať pri práci a naopak. Ja zas musím pomáhať hudbe, aby v konkrétnych častiach dostala zmysluplné, ideálne aj zaujímavé alebo ozvláštnené naplnenie.
Oproti predlohe sa posúvame v čase, ocitáme sa v súčasnom japonskom hoteli, ktorý okrem ubytovania poskytuje aj sexuálne služby gejš. Jedného dňa hotel navštívi Američan Benjamin Franklin Pinkerton s ďalšou skupinou turistov a zotrvajú tu nejaký čas. Pinkerton sa naoko ožení s Čo-Čo San, strávi s ňou noc a odíde naspäť do Spojených štátov. V treťom dejstve sa Pinkerton naozaj vráti, lenže s novou americkou manželkou a po tom, ako sa dozvie, že má aj syna, chce ho Čo-Čo San vziať a spolu s Kate ho vychovávať v Amerike. Pre Butterfly je to maximálny emocionálny zásah.
Myslím, že napriek tomu, že sme celý príbeh ukotvili v súčasnom svete, dokázali sme byť dostatočne citliví k libretu aj k charakterom. Takže v tomto zmysle diváci uvidia postavy a vzťahy medzi nimi tak, ako ich poznajú. Uvediem príklad. Hoci je v našej inscenácii Pinkerton kvázi sexturista, ktorý si prišiel užiť svoje peniaze, aj tak je tam priestor na to, že na tých pár hodín či dní, čo sa v Nagasaki zdrží, sa do Čo-Čo San skutočne zamiluje. Je mladá, krásna, vonia exotikou, jej spôsoby a rituály sa mu zdajú vzrušujúce.
Usiloval som sa nájsť a primäť ich k hereckému prejavu, v ktorom by sa napriek mojim činoherným postupom a divadelnému jazyku, ktorý používam, cítili ešte stále komfortne a ešte stále mali aj operné gesto. Takže v istom zmysle to bol aj kompromis. Ale samozrejme, fakt, že som z činoherného sveta, bol jeden z mnohých úsmevných nárazov počas skúšobného procesu. Celkom rýchlo a musím povedať, že aj nečakane, som si aj ľudsky obľúbil všetkých sólistov, s ktorými som pracoval intenzívne. Neviem, ako v opernom svete, ale v činohernom to nie je automatické.
Dôležitú úlohu v inscenácii zohráva aj zbor. Sú to Gorovi zamestnanci rezortu a sú súčasťou hotelového sveta, v ktorom má hlavná hrdinka pôsobiť prirodzene. Preto som aj od kostýmového výtvarníka chcel, aby Suzuki nakoniec prepojil so zborom. Tak sa stala chyžnou v hoteli a má uniformný kostým s ostatnými dámami zo zboru. Vzťah Suzuki k Čo-Čo San je skoro na úrovni matky a dcéry, jedna druhú chráni, bojí sa o ňu, dôsledne poznajú svoje zvyky, dokážu sa pohádať a tak ďalej.
Veľkou inšpiráciou je v tomto pre mňa filmový režisér Paolo Sorrentino, ktorý z týchto „obyčajných“ ľudí robí neobyčajných hoci len jedným filmovým záberom, kde postava koná tak, že si ju zapamätáte, aj keď sa vo filme mihla trebárs len trikrát. To je princíp, ktorý som sa snažil v istej miere uplatniť v zbore.
Scéna je hotelový rezort, ktorý rešpektuje japonskú kultúru, jej minimalizmus. Kostýmy majú dve línie, jedna je tradičná japonská, ktorá má okrem iného za úlohu ohúriť západných turistov, takže miestami je zámerne až teatrálna, a potom sú tu uniformy zamestnancov hotela, ktoré v sebe majú tiež aspoň nenápadný japonský strih. Druhá línia je civil, ktorý nosia turisti zo Západu. Myslím, že ten kontrast skvelo funguje.
Som typ tvorcu, ktorý rád komunikuje so svojím tímom ešte aj počas procesu, keď je už dávno všetko vymyslené a všetko je vo výrobe. So všetkými členmi som pracoval na viacerých inscenáciách, aj keď nie vždy sme boli v rovnakej zostave ako pri Madame Butterfly. Všetci sme, dovolím si povedať, okrem kolegov aj priatelia, poznáme navzájom svoje silné aj slabšie stránky, a to vie byť často veľká výhoda.
Spoznal som nový fascinujúci svet, ktorý ma vedel občas aj potrápiť, ale určite ma v mnohých smeroch napĺňa. Ale všetko si zrejme v plnej miere uvedomím a budem môcť konkrétnejšie pomenovať až po premiére, keď všetko opadne a nejako dopadne.
