Karmelitánsky kostol a história karmelitánov na Slovensku

Karmelitáni sú katolíckym žobravým rádom, založeným v druhej polovici 12. storočia na hore Karmel v Palestíne. Dnes sa delia na obutých a bosých karmelitánov, pričom bosí majú prísnejšiu regulu. Rád je zameraný na kontempláciu a šírenie mariánskej úcty, presadzovanie úcty k škapuliaru, Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Panne Márii, sv. Jozefovi či Svätej rodine.

Jednoduchý emblém Rádu karmelitánov zdroj: wikimedia commons

Pôvod a história karmelitánskeho rádu

Rád sa odvolával na starozákonnú biblickú tradíciu. Podľa stredovekej tradície Svätá rodina navštívila pustovníkov žijúcich na hore Karmel pri svojej ceste z Egypta späť do Jeruzalema, pretože Karmel ležal na ceste medzi Egyptom a Nazaretom.

Dôvod návštevy Svätej rodiny bol prozaický, hora Karmel bola už od staroveku pútnickým miestom pre zbožných židovských veriacich a podľa biblickej tradície sa na hore Karmel zdržiaval už prorok Eliáš (zápas proroka Eliáša s uctievačmi Baala, ktorý sa skončil Eliášovým víťazstvom) a tiež tu žili zbožné komunity v čase pôsobenia proroka Samuela či esejci v období vystúpenia Nášho Pána Ježiša Krista. Po Kristovom pôsobení v Svätej zemi podľa Knihy zjavení sv. Jána sa v blízkosti hory Karmel uskutoční aj eschatologická bitka (Armagedon) na konci vekov.

Návrat Svätej rodiny z Egypta stvárnený na obraze od Jakoba Jordaensa zdroj: wikimedia commons

Aj keď mnohí považujú rozprávanie o navštívení pustovníkov na hore Karmel Svätou rodinou len za zbožnú legendu, faktom zostáva že táto karmelitánska tradícia je v katolíckom spoločenstve živá, a mnohí zbožní katolíci o tejto návšteve vôbec nepochybujú. V roku 1155 na hore Karmel založil podľa katolíckej tradície sv. Bertold z Kalábrie malú kontemplatívnu komunitu približne 10 mníchov, ktorá tvorila jadro budúceho karmelitánskeho rádu. O existencii karmelitánov na hore Karmel hovorí aj rabín Benjamín de Tudela v roku 1163. Postupne sa karmelitáni etablovali vo viacerých mestách Svätej zeme, napríklad v Akku, Tripolise, Nazarete, Haife či Jeruzaleme.

V roku 1209 získali karmelitánski pustovníci regulu od patriarchu sv. Alberta Jeruzalemského. Táto regula obsahovala 16 článkov - zdôrazňovala sa v nej poslušnosť opátovi, život v kláštornej komunite, vytrvalosť v modlitbe, výhody života v chudobe, zachovávanie posvätného mlčania (silentium), zrieknutie sa mäsa, dodržiavanie pôstu od sviatku Povýšenia svätého kríža (14. september) do Veľkej noci. Pôvodnú rehoľu schválil v roku 1226 pápež Honorius III.

Sv. Bertold z Kalábrie zdroj: wikimedia commons

Po páde Svätej zeme do rúk moslimov karmelitáni opustili Blízky východ a presídlili sa najprv na Cyprus a Sicíliu, odkiaľ sa potom presunuli do Európy a na Britské ostrovy. Obdobie migrácie karmelitánov do Európy po páde Svätej zeme znamená tiež novú a bohatú etapu rozvoja rádu.

Významné osobnosti karmelitánskeho rádu

Rád dal katolíckej Cirkvi v 13. storočí viacero svätcov, okrem sv. Bertolda z Kalábrie, sv. Brocarda, sv. Alberta Jeruzalemského či sv. Alberta z Trapani patril v 13. storočí k tým významnejším predstaviteľom rádu práve bl. Šimon Stock (1164 - 1265).

Narodil v anglickom Ayelsforde v dnešnom grófstve Kent do šľachtickej rodiny, a už od 12 rokov bol rozhodnutý stať sa mníchom. Podľa katolíckej legendy údajne takmer 30 rokov prebýval v dutine starého stromu. V dospelom veku odišiel do Svätej zeme, kde sa pridal ku karmelitánom a spolu s nimi po porážke križiakov vo Svätej zemi oblasť opustil a vrátil sa späť do Anglicka. Okrem toho, že bol veľkým ctiteľom Panny Márie, bol známy medzi prísnymi karmelitánmi svojou tvrdou askézou. V roku 1245 bol na prvej generálnej kapitule rádu zvolený za generálneho predstaveného karmelitánskeho rádu v Európe. Do čela rádu sa postavil ako 80-ročný a rád spravoval nasledujúcich 20 rokov. Tie sú poznamenané úspešným rozvojom rádu. Zomrel 16. mája 1265 počas vizitačnej cesty do francúzskeho Bordeaux, kde ho aj pochovali. V roku 1951 jeho pozostatky preniesli do rodného Ayelsfordu.

Podľa katolíckej tradície neboli veľkými nepriateľmi karmelitánov len moslimovia. Karmelitáni mali svojich nepriateľov aj v kresťanskom svete. Blahoslavený Šimon Stock vidiac nebezpečenstvo, ktoré rádu hrozilo, zveril rád do opatery Najsvätejšej Panny Márie. Vytrvalo ju prosil o pomoc a v noci z 15. na 16. júla 1251 sa mu zjavila v sprievode nebeských anjelov. Panna Mária odovzdala bl. Šimonovi Stockovi hnedý škapuliar so slovami: „Milovaný syn, prijmi tento škapuliar ako znamenie svojho rádu. Je to pre Teba a všetky deti z hory Karmel privilégium. Kto zomrie so škapuliarom, bude uchránený od večného ohňa. Tento škapuliar je znamením spásy, ochranou v nebezpečenstve, zárukou pokoja a večnej zmluvy.“

Obraz barokového talianskeho maliara Pietra Novelliho: Panna Mária odovzdáva škapuliar bl. Šimonovi Stockovi zdroj: wikimedia commons

Dnes rozlišujeme dva typy škapuliarov. Tzv. veľký je súčasťou rehoľníckeho mníšskeho odevu. Je to pás látky asi 40 cm široký s otvorom pre hlavu, ktorý splýva z ramien vpredu a vzadu. Nosili ho rehoľníci viacerých rádov, predovšetkým však karmelitáni, benediktíni alebo dominikáni na svojej sutane. Malý škapuliar predstavujú dva malé štvorhranné kúsky látky, ktoré zbožní veriaci nosievajú pod svojím denným oblečením na krku tak, že im jedna časť splýva na prsia a druhá časť na chrbát.

Tento malý škapuliar je určený pre laikov a je vytvorený z látky, z akej sa šije odev príslušnej rehole. Preto je karmelitánsky škapuliar vyrábaný z hnedej vlnenej látky - na jednom kúsku látky je obraz Najsvätejšej Panny Márie a na druhom je obraz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Veriaci, ktorí sa rozhodli nosiť škapuliar, ho prijímajú pri zasväcujúcom obrade z rúk katolíckeho kňaza.

Bl. Šimon Stock šíril úctu ku škapuliaru aj medzi laikmi. Na počiatku 14. storočia sa Panna Mária zjavila pápežovi Jánovi XXII. a tomu prisľúbila, že každý, kto bude nosiť karmelitánsky škapuliar, získa mimoriadnu milosť - Panna Mária po smrti každého ctiteľa a nositeľa škapuliara hneď prvú sobotu po jeho smrti osobne vyvedie z očistca a vezme do raja.

Pápež Ján XXII. potom 3. marca 1322 vydal bulu Sacratissimo uti culmine, ktorou tento prísľub Panny Márie potvrdil (sobotné privilégium). Počet členov škapuliarskeho bratstva bol od počiatkov jeho existencie obrovský a bl. Šimon Stock býva často v katolíckom umení zobrazovaný ako prijíma škapuliar z rúk Panny Márie.

Malý škapuliar zdroj: wikimedia commons

Svätý Albert Jeruzalemský sa narodil v polovici XII. storočia v Castel Gualtieri v Taliansku. V Mortare vstúpil k regulárnym kanonikom sv. Kríža, kde ho v roku 1180 zvolili za priora. V roku 1184 sa stal biskupom v Bobbie a o rok neskôr vo Vercelli. Odtiaľ bol v roku 1205 preložený do Jeruzalema. Tu sa ako patriarcha Jeruzalema horlivo staral o zveľadenie mesta a bol dobrým cirkevným hodnostárom. V čase, keď bol patriarchom (1206 - 1214), zjednotil bratov pustovníkov na hore Karmel tým, že im napísal regulu. Zavraždili ho v Akko 14. septembra 1214.

Sv. Albert z Trapani (1240 - 1307) sa narodil na Sicílii a stal sa karmelitánskym kňazom a mníchom. Pochádzal z florentskej šľachtickej rodiny (otec Benedetto degli Abati bol dôstojníkom v armáde Fridricha II. Hohenstaufena), jeho rodičia nemohli mať dlho deti. Sľúbili však Bohu, že ak sa im narodí dieťa, stane sa kňazom, alebo mníškou.

V roku 1258 vstúpil ako novic do karmelitánskeho kláštora, tu začal študovať aj teológiu. Bol veľkým askétom (do jedla si pridával horkú palinu, aby mu jedlo nechutilo), bol vynikajúcim kazateľom a evanjelizátorom. Pôsobil najmä medzi židmi na Sicílii, mnohí z nich vďaka nemu konvertovali na katolicizmus. Bol tiež vyhľadávaným exorcistom.

Zo všetkých síl pomáhal tým najchudobnejším a najbiednejším, o ktorých sa staral v chudobincoch a útulkoch pre zomierajúcich. Zachránil Messinu pred vyhladovaním a presvedčil vojvodu Róberta z Kalábrie, aby zastavil bojové operácie proti mestu, čím zachránil tisíce životov.

Svätý Albert z Trapani na obraze španielskeho barokového maliara Antonia de Peredu zdroj: wikimedia commons

Zomrel v kláštore v Messine a podľa legendy sa miestny ľud nedokázal dohodnúť z kňazmi a karmelitánmi, aký pohreb sv. Albertovi z Trapani vystrojiť. Až keď sa pri rakve svätca objavili anjeli, karmelitáni súhlasili s tým, aby mu vystrojili pohreb ako svätcovi. Jeho relikvie sa nachádzajú v kostoloch po celom južnom Taliansku a v írskom Dubline. Známa je strieborná socha Vincenza Bonaiuta z roku 1700, v ktorej sa nachádza lebka sv. Alberta z Trapani, či tiež kaplnka a strieborný relikviár v bazilike Maria Santissima Annunziata v Trapani.

Sv. Terézia z Avily, sv. Ján z Kríža a sv. Mária Magdaléna de Pazzi si ho takisto nesmierne ctili a karmelitánsky kňaz, básnik a spisovateľ bl. Battista Spagnoli z Mantovy zložil na sv. Alberta z Trapaniho veršovanú ódu. Historici karmelitánskeho rádu Vincenzo Barbaro a Theodore de Aquis boli prvými historikmi, ktorí spracovali svätcov život. V roku 1476 ho blahorečil pápež Mikuláš V. a v roku 1476 kanonizoval pápež Sixtus IV.

Karmelitáni na Slovensku

Karmelitánsky rád sa od 13. storočia úspešne šíril aj na britských ostrovoch, kde sa počas anglickej reformácie v 16. storočí stali členovia rádu terčom protikatolíckeho anglikánskeho a puritánskeho reformačného besnenia. V 15. storočí sa uskutočnila reforma karmelitánskeho rádu, v roku 1452 vznikla jeho ženská vetva a v roku 1476 pápež Sixtus IV. potvrdil tretí rád karmelitánov, ktorý získal od roku 1635 vlastnú regulu. V druhej polovici 16. storočia sa časť karmelitánov vrátila k prísnemu spôsobu života, ktorý presadzovali najmä svätci - sv. Terézia od Ježiša a sv. Ján od Ježiša.

Na Slovensku po roku 1990 pôsobili najprv svetskí karmelitáni, ktorí sa riadili regulou rehole, a prichádzali k nám bratia z Poľska a Nemecka. Do rehole som vstúpil 6. júla 1995. Boli tu ešte pred reformou, v Prievidzi a v Prešove. V Skalici bol aj jeden kláštor bosých karmelitánov, ale koncom 18. storočia ho cisár Jozef II. zrušil. Po dvesto rokoch, presnejšie v roku 1995, vznikol nový mužský kláštor v Priechode pri Banskej Bystrici, neskôr pribudol kláštor na kalvárii v Banskej Bystrici a na Starých Horách.

Kláštor bosých karmelitánok v Detve

V roku 2004 sa začalo s výstavbou kláštora pre kontemplatívne sestry z Rádu bosých karmelitánok Preblahoslavenej Panny Márie z Hory Karmel. Stavbu kláštora spolu s kostolom projektoval Ing. arch. Marián Sitarčík. Hoci väčšia časť kláštora je klauzurovaná, čiže verejnosti neprístupná, kláštorný kostol je možné navštíviť a denne sa v ňom slávia sväté omše za účasti veriacich farnosti. Celý kláštorný komplex bol požehnaný a kostol konsekrovaný biskupom Rudolfom Balážom 28. júla 2007.

Hlavná loď kostola je v poloblúku a tvorí akoby dlhšiu časť pomyselného tvaru písmena L. V kratšej časti je klauzúrny priestor sestier, ktorý je od presbytéria oddelený mrežovanou stenou, zároveň spojený s obojstranne umiestneným bohostánkom. Počas bohoslužieb majú sestry karmelitánky takýmto spôsobom možnosť prepojenia s presbytériom, sú však oddelené od zvyšku kostola, pretože žijú kontemplatívne v prísnom odlúčení sa od sveta.

V roku 2018 bola na stenu presbytéria kostola nainštalovaná mozaika, poskladaná z množstva kamienkov rôzneho druhu, veľkosti, tvaru a farby. Autorom mozaiky je gréckokatolícky kňaz a redemptorista Kamil Dráb, umeleckým menom Don Camillo, ktorý je žiakom celosvetovo známej dielne Centrum Aletti v Ríme. Celá koncepcia mozaiky vychádza z patrocínia kostola.

Hlavnou postavou celého priestoru je Ježiš Kristus zo zjavenia sv. Faustíne, v ikonografickom zobrazení. Mozaiku 10. septembra 2018 požehnal diecézny biskup Mons. Marián Chovanec. Pri pohľade na mozaiku vidíme stojaceho Krista s oslávenými ranami svojho umučenia, z jeho prebodnutého srdca tryská krv a voda. Tieto výrazné lúče Božieho milosrdenstva prenikajú celý priestor, vrátane dekoračného pozadia. Celá postava Pána Ježiša je akoby zahalená do oblúkovitých lúčov, symbolizujúcich jeho božstvo.

Pod nohami Pána Ježiša je za oltárom zámerne trochu skrytý nápis Dôverujem Ti. Vpravo od postavy Ježiša je šesť slov, ktoré ho vľúdne a popritom spoľahlivo charakterizujú. Vychádzajú z neho ako žiara, ktorá osvecuje celý svet, a pomáhajú pozerajúcemu sa na Slovo - Ježiša pochopiť ho a nechať sa uchopiť jeho vlastnosťami: Ľútostivý, Milostivý, Zhovievavý, Veľmi milosrdný, Pravdivý, Odpúšťajúci.

Po Kristovej pravici stojí Panna Mária - Kráľovná Karmelu. Na rukách drží dieťa Ježiša a s vrúcnou láskou ho túli k sebe, akoby ho chcela chrániť pred temnotami, ktoré sú navôkol. Zatiaľ čo malý Ježiš má - podobne ako veľký - prenikavý milosrdný pohľad, Panna Mária má zatvorené oči. Nie žeby spala. Je to Panna započúvaná do Slova. Slovo nosí v sebe a nesie ho pred sebou; nespí, ale vo svojom srdci o ňom premýšľa. Ježiško ponúka škapuliar - znak zmluvy a vzájomného spoločenstva medzi Pannou Máriou a veriacimi.

Škapuliar pripomína ustavičnú ochranu a nežnú Máriinu prítomnosť počas našej životnej púte, ale aj vo chvíli prechodu do plnosti večnej slávy. Celá mozaika je v pravom rohu za svätostánkom ukončená výrazným „stĺpom“, ktorý ostro kontrastuje s bielou stenou navôkol.

Spiritualita karmelitánov

Karmelitáni sa inšpirovali a inšpirujú životom proroka Eliáša - žiť v Božej blízkosti, v Božej prítomnosti, objavovať Božiu tvár a deliť sa o to aj s ostatnými, ku ktorým ich Boh posiela.

Život v spoločenstve, život v komunite, prežívanie spoločného života modlitby. Tento život vyplýva z krstného zasvätenia a netýka sa len tých, ktorí sú zasvätení sľubmi. Spája sa so vznikom karmelitánskeho rádu ešte pred spomínanou reformou, a to v 12. storočí, konkrétne v rokoch 1206 - 1209 na vrchu Karmel. Niektorí tam ostali žiť ako pustovníci a konali pokánie za svoje skutky. Z prvej skupiny týchto mužov z vrchu Karmel založili spoločenstvo a vybrali si za svoju patrónku Pannu Máriu z vrchu Karmel.

Dnešní mladí často žijú v neúplných rodinách, preto je pre nich azda ťažké prijať skutočnosť byť členom karmelitánskej rodiny. Nemať strach. Podstatné je pýtať sa, čo mi hovorí moje srdce. Väčšinou mladí zbystria pozornosť pri otázke o povolaní a povedia, že oni nechcú ísť do kláštora. Povolanie však znamená objaviť svoje miesto vo svete a v Cirkvi.

Sám si uvedomujem, že bez vnútornej rozjímavej modlitby sa veriaci človek nepohne. To, čo ma fascinuje, je práve blízkosť s Ježišom. Uvedomil som si dve veci: som len brat, ale zároveň som aj otcom spoločenstva. Mojou službou je byť tým, ku komu môžu ľudia prísť a vyžalovať sa, rozprávať o svojom živote. V prvom rade je, ako som už spomínal, darom od Márie. Mária totiž nikdy neukazuje na seba. V tejto súvislosti ma fascinuje evanjelium z Kány Galilejskej. Raz som tak rozjímal, že Boh nikdy neodmietne prosby svojej Matky.

Členovia Svetského rádu sú vernými členmi Cirkvi , povolaní žiť „vo vernosti Ježišovi Kristovi“ cez „priateľstvo s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“ a v službe Cirkvi. Pod ochranou Prebl. Panny Márie z hory Karmel, v biblickej tradícii proroka Eliáša a inšpirovaní učením sv. Terézie od Ježiša a sv. Jána od Kríža sa usilujú prehlbovať svoj kresťanský záväzok prijatý pri sv. krste. Svetskí karmelitáni spolu s rehoľníkmi a mníškami sú synmi a dcérami Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel a sv. Terézie od Ježiša. Z toho dôvodu majú účasť na tej istej charizme ako rehoľníci, každý podľa svojho osobitného stavu života. Je to jedna rodina, ktorá sa zúčastňuje na tých istých duchovných dobrách, s tým istým povolaním k svätosti (porov. Ef 1,4; 1 Pt 1,15) a s tým istým apoštolským poslaním.

Škapuliar Panny Márie Karmelskej

Mariánska úcta karmelitánskej rehole našla zvláštne vyjadrenie v tzv. škapuliari. Ako vieme, škapuliar (z lat. scapulare - náplecník) v pôvodnom význame je súčasť rehoľného, predovšetkým mníšskeho odevu. Je to pás látky (okolo 40 cm široký s otvorom pre krk a hlavu), ktorý splýva z pliec vpredu i vzadu. Menší alebo stredný škapuliar nosia členovia tretieho rádu patričnej rehole. Tretí, malý škapuliar, pozostáva z dvoch malých štvorčekov takej istej látky (spojených tenkými stužkami alebo šnúrkami) a je určený pre nečlenov rehole.

Keď spozoroval nebezpečenstvo hroziace rádu, prosil Najsvätejšiu Pannu o pomoc. V noci z 15. na 16. júla 1251 uzrel Najsvätejšiu Pannu Máriu v sprievode anjelov, Panna Mária mu podala škapuliar hnedej farby. "Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Začiatkom 14. storočia sa Najsvätejšia Panna Mária ukázala pápežovi Jánovi XXII. a odporúčala mimoriadnu starostlivosť o "jej karmelitánsky rád". Sľúbila hojné milosti a spásu tým, čo patria do rádu a verne zachovávajú svoje sľuby. Podobne aj tým, čo patria do Bratstva sv. škapuliara, zachovávajú cnosť čistoty podľa stavu a modlia sa za Cirkev.

Nakoniec sľúbila všetkým mimoriadnu milosť, známu pod názvom "sobotná výsada": "Ja, ich Matka, ich v prvú sobotu po smrti vyslobodím z očistca a zavediem na horu večného života." Pápež Ján XXII. Apoštolská stolica zaradila škapuliar medzi sväteniny. Svojou mocou potvrdila výsady škapuliara, opierajúc ich účinnosť o modlitby celej Cirkvi. Uvedomovala si, že vytrvalé nosenie tohto znaku osobitného zasvätenia stále pripomína veriacemu plnenie kresťanských povinností a robí ho účastným na duchovných dobrodeniach karmelitánskej alebo inej rehole. Toto recitovanie mariánskeho breviára môže splnomocnený kňaz (príp. spovedník) zameniť za inú modlitbu alebo za pôst či iný druh sebazaprenia podľa možností toho-ktorého jedinca.

Škapuliar sa popri ruženci stal jednou zo základných mariánskych pobožností. V súčasnosti je pobožnosť k sv. škapuliaru známa nielen v Európe, ale na celom svete. Treba pripomenúť, že pápež Ján Pavol II. nosí sv. škapuliar. Keďže nepretržité nosenie pláteného škapuliara sa vo viacerých povolaniach (baníci, hutníci, vojaci...) stretalo s vážnymi ťažkosťami, pápež sv. Pius X. dovolil (16. dec. 1910) namiesto pláteného škapuliara nosiť škapuliarsky medailónik. Ten má na jednej strane obraz Božského Srdca a na druhej obraz Panny Márie.

Sviatok Panny Márie Karmelskej bol pôvodne ďakovným sviatkom karmelitánskej rehole za dobrodenia dosiahnuté prostredníctvom Panny Márie. Vznikol pravdepodobne r. 1387. Idea škapuliara sa k nemu pripojila až neskôr. V 17. storočí pápeži dovolili sláviť sviatok v niektorých katolíckych krajinách. Napokon 24. septembra 1726 pápež Benedikt XIII. nariadil sláviť tento sviatok celej Cirkvi.

Prehľad významných karmelitánov a karmelitánok

tags: #karmelitansky #kostol #na #slovensku