Nie sme stvorení na to, aby sme boli sami. Ľudské bytosti potrebujú jeden druhého a navzájom sa dopĺňajú. Túto túžbu po priateľstve a spoločenstve napĺňajú tým, že vytvárajú putá spoločného záujmu a lásky.
Manželstvo je takou jedinečnou a dôvernou formou priateľstva, ktorá pozýva muža a ženu, aby sa vzájomne milovali tak, ako Boh miluje nás, čo potvrdil svojou zmluvou. Manželstvo je sviatosť. Cirkev učí, že manželstvo je sviatosť. Tým dáva svojim synom a dcéram záruku, že vo zväzku a v prežívaní katolíckeho manželstva pôsobí milosť skutočne, prítomne a účinne.
Manželský sľub pred tvárou Cirkvi trvalo potvrdzuje prirodzenosť manželského zväzku muža a ženy a zároveň zasadzuje manželstvo do vzťahu k iných sviatostiam, osobitne k sviatosti zmierenia a Eucharistii. Táto sviatostná ekonómia (spásy) zakladá manželský život na zmierení a vernosti, a tým posilňuje a ochraňuje skutočnú jednotu muža a ženy.
Ako odpoveď na naše strachy a úzkosti Cirkev nástojí na tom, že manželský sľub na obraz zmluvy nie je niečím hypotetickým pre domnelých svätcov, ktorí sú dokonalí, ale skutočným a možným záväzkom pre obyčajných hriešnikov, ktorí sú na ceste.
Manželská láska je plodná a dáva sa bez výhrad. Úryvok z Prvého listu Korinťanom je obľúbeným biblickým čítaním pri slávení kresťanského sobáša: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Sú to krásne slová.
Keďže sme boli stvorení na Boží obraz, milovať týmto spôsobom zodpovedá našej pravej prirodzenosti. Avšak milovať týmto spôsobom nie je ľahké. Vyžaduje si to pokoru a trpezlivosť. Ako nedávno napísal pápež František, „viera nie je útočišťom pre ľudí bez odvahy”.[1] [48]
Manželská láska sa má budovať na niečom hlbšom než len na romantike. Romantika je nádherná, ale samotná romantika nestačí pre starosti a výzvy, ktoré nutne postretnú každý manželský pár. Byť tým, čím sme - milovať tak, ako sme boli stvorení pre lásku - k tomu sú potrebné určité čnosti. Teológia tela svätého Jána Pavla II. hovorí o „vnútornej slobode“ a „sebaovládaní“, ktoré manželia potrebujú k tomu, aby boli jeden pre druhého skutočným darom.[2] [49]
Človek, ktorý má príliš veľké romantické očakávania a ktorému chýba vnútorná sloboda a schopnosť sebadarovania, sa nebude vedieť prispôsobovať. K tomu, aby manželia prežívali sviatostný charakter manželstva a nasledovali cestu zmluvy, musia byť schopní prekonávať hnev, zriekať sa svojich nárokov a vykročiť smerom k veľkodušnosti. Nijaké manželstvo, ktoré je založené len na sexuálnej príťažlivosti, nevydrží. Takíto partneri sa sústreďujú hlavne na vlastnenie druhého a chýba im vnútorná schopnosť ustúpiť a vytvoriť priestor pre sebakritiku, zmierenie a rast.
Manželský sľub milovať vytrvalo ako Boh, pomáha vytvárať a chrániť tento životný priestor. Nič dočasné nemôže uspokojiť naše túžby. Skutočná manželská jednota je založená na Božej zmluve, zmluve, ktorá zahŕňa aj erotickú túžbu, ale ktorá ešte zásadnejšie spája muža a ženu v zdraví i v chorobe, v bohatstve i v chudobe.
Kresťanské manželstvo nie je romantickým pokusom alebo podmienečným dohovorom „do nového rozhodnutia“.[3] [50] Takzvané manželstvo na skúšku - pokus žiť intímne, ale len v hypotetickom manželstve, s cieľom otestovať si vzťah a zotrvávať v ňom dovtedy, kým nepominie romantika - si samo v sebe protirečí.
V postmodernom svete, v ktorom je dôvera vzácna, sa manželstvo zdá byť smelým počinom. Bojíme sa, že budeme pripútaní k niekomu nevhodnému. Ako odpoveď na celý rad možných obáv a strachov nám Cirkev predkladá Ježiša, sviatosti a vzájomnú priateľskú pomoc jej členov. Cirkev si je vedomá, že zoči-voči všetkým týmto výzvam je kresťanský spôsob lásky možný a zjavuje naše pravé „ja“.
Ako povedal pápež František: „Sviatosť manželstva… sa uskutočňuje v jednoduchosti a tiež v krehkosti ľudských podmienok. Vieme dobre, s koľkými ťažkosťami a skúškami sa stretáva život manželského páru… Dôležité je udržiavať živé spojenie s Bohom, ktoré je základom manželského zväzku“.
Milovať kresťanským spôsobom neznamená si povedať, že sa o takúto lásku budeme usilovať až vtedy, keď vyriešime všetky praktické otázky spoločného života. Skôr ide o to, že k primeranému riešeniu praktických otázok života dospejeme len vtedy, keď sa budeme milovať týmto spôsobom. Znamená to rozhodovať sa pre túto lásku v našom každodennom živote, tu a teraz, uprostred každodenných ťažkostí.
„Manželstvo je aj každodennou prácou, a mohol by som povedať prácou tvorivou, tak ako remeslo zlatníka, pretože úlohou manžela je urobiť manželku viac ženou a úlohou manželky urobiť manžela viac mužom. Rásť aj v ľudskosti ako muž a ako žena. Toto sa deje medzi vami. Toto sa nazýva vzájomný rast. Neprichádza to však zo vzduchu! Pán tomu žehná, ale prichádza to cez vaše ruky, cez vaše postoje, cez spôsob, ako žijete, ako sa máte radi. Pomáhajte si rásť!
„Dnes sa mnoho ľudí bojí robiť definitívne rozhodnutia, ktoré by platili na celý život, pretože sa im to zdá nemožné […] A táto mentalita privádza mnohých, ktorí sa pripravujú na manželstvo, ku konštatovaniu: ,Budeme spolu, pokiaľ nám vydrží láskaʻ. Ale čo rozumieme pod láskou? Len nejaký cit, psychofyzický stav? Iste, ak je to tak, potom nie je možné budovať na niečom pevnom. Ale keď je láska vzťah, potom je to skutočnosť, ktorá rastie, a dá sa obrazne povedať, že sa buduje ako dom. A dom budujeme spoločne, nie každý po svojom! […] Nechcete ho azda postaviť na piesku citov, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ale na skale pravej lásky, lásky, ktorá prichádza od Boha. […] Nesmieme sa nechať premôcť ,kultúrou provizórnostiʻ!
Manželia, ktorí chcú budovať svoje manželstvo na skale, sa budú usilovať o určité čnosti. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že skrze sviatosť manželstva Kristus prebýva s kresťanskými manželmi a dáva im silu vziať na seba svoj kríž a „znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená“. [9] [56]
Pápež František v tejto súvislosti povedal, že spoločný život je „umením, … ktoré sa dá zhrnúť do slov: prosím, ďakujem a prepáč“. [10] [57] Naučiť sa povedať tieto slová môže byť ťažké. Všetky základné čnosti (rozvážnosť, miernosť, spravodlivosť, mravná sila) a teologálne čnosti (viera, nádej a láska) sú nevyhnutné a veľmi dôležité k tomu, aby manželstvo prospievalo. Zvlášť čistota je semienkom, z ktorého vyrastajú pevné manželstvá. K tomu, aby sme si pripravili naše srdce na manželstvo, je potrebné sa cvičiť vo vnútornej slobode a naučiť sa chápať našu sexualitu v kontexte spoločenstva a svätosti každej osoby. Čistota formuje dobré návyky sebazapierania a sebaovládania, ktoré sú predpokladom k milosrdnému správaniu voči iným.
Skutočná manželská jednota závisí od milosrdenstva, schopnosti, ktorú sa učíme od Ježiša a ktorú vidíme v Božej zmluve. V liturgii sa modlíme „Pane, zmiluj sa“. Milosrdenstvo rastie, keď milujeme tak, ako nám ukázal Kristus. Táto „milosť kresťanského manželstva je ovocím Kristovho kríža, ktorý je zdrojom celého kresťanského života“. [11] [58]
Katolíci veria, že sám „Kristus pôsobí“ v každej zo siedmich sviatostí a Duch Svätý je v nich ohňom, ktorý premieňa na Boží život všetko, čoho sa dotkne. Kresťanské manželstvo je vzájomným odovzdaním sa. Dnešná spoločnosť však vo veľkej miere ponúka ako alternatívu iné modely manželstva. Ak chápeme „manželstvo“ len v zmysle erotických zážitkov alebo v zmysle právneho vzťahu, v ktorom si partneri chránia vlastnú autonómiu, tak zasievame nespokojnosť a konflikt. Počas stáročí sa ľudské osoby sobášili z najrôznejších dôvodov, niektoré z nich boli ušľachtilé, iné zasa pragmatické. Vo sviatostnom manželstve nám Cirkev ponúka zázemie, milosť a každodennú lekciu o prirodzenosti Božej lásky.
Ľuďom postmodernej doby, ktorí nemajú istotu čomu a komu možno veriť, sa toto dobrodružstvo zdá byť riskantné. Ježiš vytvára pre nás novú možnosť - víziu manželstva založeného na jeho zmluve s Cirkvou, manželstva založenom na trvalej vernosti, čistote a milosrdenstve. Takéto sviatostné manželstvo zahŕňa celý kresťanský život, v ktorom praktizujeme čnosti lásky, vnútornej slobody, vernosti, milosrdenstva a odpustenia. Je to celoživotný program, ktorý buduje na návyku pravidelnej modlitby, prijímaní sviatostí a je v súlade s Božou zmluvou.
Pán vie, že v žiadnom manželstve sa nežijú všetky čnosti naraz, ale vo svojom milosrdenstve nám dáva sviatosti zmierenia a Eucharistie, aby sme mohli rásť v našej schopnosti milovať tak, ako miloval Ježiš. Viesť svoj život týmto spôsobom si vyžaduje obetu, ale nakoniec platí, že je to život nádherný.
Čo nevyhnutne patrí k sviatostnému manželstvu?
K sviatostnému manželstvu nevyhnutne patria 3 prvky:
- slobodný súhlas,
- dobrovoľné prijatie celoživotného výlučného zväzku,
- otvorenosť na prijatie potomstva.
Avšak tým najhlbším v kresťanskom manželstve je vedomie oboch partnerov, že sú živým obrazom lásky medzi Kristom a Cirkvou.
Požiadavka manželskej vernosti zahŕňa ochotu zaviazať sa na celý život, čo vylučuje akékoľvek mimomanželské milostné vzťahy alebo polygamiu. Požiadavka ochoty k plodnosti vedie kresťanský manželský pár k tomu, aby v rámci svojich možností otvorene prijímal deti, ktoré im Boh chce darovať. Páry, ktoré zostanú bezdetné, Boh povoláva k tomu, aby sa stali „plodnými“ iným spôsobom. Manželstvo, v ktorom by bol vopred vylúčený jeden z týchto troch prvkov platného uzavretia manželstva, vôbec nevzniká.
V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté dôležité aspekty katolíckeho manželstva:
| Aspekt | Popis |
|---|---|
| Sviatostný charakter | Manželstvo ako sviatosť, v ktorej pôsobí Božia milosť. |
| Láska a vernosť | Dôraz na lásku, vernosť a vzájomnú úctu medzi manželmi. |
| Plodnosť | Otvorenosť k prijatiu detí ako daru od Boha. |
| Čnosti | Dôležitosť praktizovania čností ako pokora, trpezlivosť, milosrdenstvo a odpustenie. |
| Vzťah k Bohu | Udržiavanie živého spojenia s Bohom prostredníctvom modlitby a sviatostí. |
Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil, (2336) aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Dovolenie prepustiť vlastnú manželku, (2382) ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom pred tvrdosťou srdca. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný.
Manželstvo s Bohom.
Táto skutočnosť vyžaduje osobitnú pozornosť manželov a duchovných pastierov.Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu (817) môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí.
Manželstvo, v ktorom by bol vopred vylúčený jeden z týchto troch prvkov platného uzavretia manželstva, vôbec nevzniká.
V čase, keď na mnohých miestach dosahuje rozvodovosť viac ako 50 % zo všetkých uzavretých manželstiev, je každé verne trvajúce manželstvo veľkým znamením - v konečnom dôsledku znamením Boha. Absolútna vernosť v manželstve nesvedčí v prvom rade o ľudskom výkone, ale o Božej vernosti, a to aj vtedy, keď na Boha v každom ohľade zabúdame a zrádzame ho. Uzavrieť cirkevné manželstvo znamená dôverovať viac v Božiu pomoc ako vo vlastnú zásobu lásky.
Svadba.
Skutočnou hrozbou pre manželstvo je hriech; naopak, odpustenie ho obnovuje, modlitba a dôvera v Božiu prítomnosť ho posilňuje. Konflikt medzi mužom a ženou, ktorý práve v manželstve môže prerásť až vo vzájomnú nenávisť, nie je len prejavom nezlučiteľnosti pohlaví, rovnako ako neexistuje ani nijaká genetická dispozícia k nevere alebo nejaký zvláštny psychický blok pred uzavretím celoživotného zväzku.
Mnohé manželstvá sa ocitajú v ohrození vinou nedostatočnej kultúry dialógu a nedostatku pozornosti. K tomu navyše pristupujú ekonomické a spoločenské problémy. Rozhodujúcu úlohu však zohráva hriech: žiarlivosť, túžba ovládať alebo vlastniť toho druhého, panovačnosť, vyhľadávanie konfliktov, žiadostivosť, nevera a ďalšie ničivé sily. Preto do každého manželstva patrí odpustenie a zmierenie vo sviatosti pokánia.
Domáca cirkev (Ecclesia domestica) samozrejme nemôže existovať bez Cirkvi (Ecclesia). Domáca cirkev vyžaduje vzťah k univerzálnej Cirkvi: „Aby bola rodina ,malou cirkvou, musí byť dobre zapojená do ,veľkej Cirkviʻ, to jest do Božej rodiny, ktorú prišiel utvoriť Kristus“.[23] [83]
Pravidelná účasť na nedeľnej svätej omši v spojení s univerzálnou Cirkvou je sine qua non (nevyhnutnou podmienkou) k tomu, aby domáca cirkev napĺňala svoje pomenovanie. Pápež Benedikt XVI. hovoril o farnosti ako o „rodine rodín“, ktorá je schopná zdieľať s rodinami nielen radosti, ale aj nevyhnutné ťažkosti spojené so začiatkom rodinného života.“[24][84]
tags: #katechizmus #katolickej #cirkvi #manzelsky #slub