Katechizmus Katolíckej Cirkvi: Prikázané Sviatky

Katechizmus Katolíckej cirkvi nám pripomína: "Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach. Prikázania Desatora kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz. Zakazujú, čo sa protiví láske k Bohu a k blížnemu, a predpisujú, čo je pre ňu podstatné.

Boží ľud už od čias Mojžišovho zákona poznal stanovené sviatky, počnúc Veľkou nocou (Paschou), aby si pripomínal obdivuhodné skutky Boha Spasiteľa, vzdával mu za ne vďaky, udržiaval na ne spomienku a učil nové generácie prispôsobovať im ich správanie. Pre katolíka je sviatočným dňom každá nedeľa v roku a prikázané sviatky.

Nedeľný kult spĺňa morálny príkaz Starej zmluvy, z ktorého preberá rytmus a ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa vlastného ľudu. Pri rešpektovaní náboženskej slobody a spoločného dobra všetkých sa kresťania majú pričiniť o to, aby nedele a prikázané cirkevné sviatky boli zákonom uznané za sviatočné dni. Kresťania majú dávať všetkým ľuďom verejný príklad modlitby, úcty a radosti a obhajovať svoje tradície ako cenný prínos k duchovnému životu ľudskej spoločnosti.

Ak zákonodarstvo krajiny alebo iné dôvody zaväzujú ľudí pracovať v nedeľu, nech sa aj napriek tomu prežíva tento deň ako deň nášho vyslobodenia, ktorý nám dáva účasť na „slávnostnom zhromaždení“, na spoločenstve „prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi“ (Hebr 12,22-23) . Cirkev zachováva tento Boží príkaz a ustanovuje veriacim „svätiť prikázané sviatky“ a „v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši“.

Vyžaduje od veriacich, aby svätili deň, v ktorom sa pripomína Pánovo zmŕtvychvstanie, ako aj hlavné liturgické sviatky, ktorými sa uctievajú tajomstvá Pána, preblahoslavenej Panny Márie a svätých, a to predovšetkým účasťou na slávení Eucharistie, na ktorom sa zhromažďuje kresťanské spoločenstvo, a aby sa zdržiavali tých prác, ktoré by mohli prikázanému sväteniu týchto dní prekážať.

História prikázaných sviatkov siaha do raných kresťanských čias, keď sa veriaci začali pravidelne stretávať na liturgických sláveniach, aby si uctili nielen Pánov deň - nedeľu, ale aj významné udalosti ako Narodenie Pána či Zmŕtvychvstanie. Dodržiavanie prikázaných sviatkov nie je len otázkou povinnosti, ale predovšetkým príležitosťou na prehĺbenie viery, modlitbu a účasť na Eucharistii.

Niektoré dni sú v živote človeka významnejšie ako iné dni. Podobne je to aj v živote kresťana. Pre katolíka je sviatočným dňom každá nedeľa v roku a prikázané sviatky. Tým najvýznamnejším dňom pre kresťana by mala byť nedeľa. Vtedy slávime Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ale okrem toho nás Cirkev osobitne pozýva aj v iné dni sláviť Eucharistiu. Týmto dňom hovoríme tiež prikázané sviatky.V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši, okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu (Kán 1247). Túto povinnosť splní aj ten, kto sa nemôže z vážnych dôvodov zúčastniť na sv. omši v deň slávnosti, a na sv.

Zoznam prikázaných sviatkov

Priblížime si zoznam prikázaných sviatkov, ako aj ďalších významných sviatkov v roku:

1. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky - 1. januára. V tento deň si Cirkev pripomína Pannu Máriu ako Bohom vyvolenú Matku Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorej zveruje celý nastávajúci rok.
2. Zjavenie Pána - 6. januára.
3. Nanebovstúpenie Pána - pohyblivý sviatok - 40. deň po Veľkonočnej nedeli. Pán Ježiš na štyridsiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní pred očami apoštolov a iných učeníkov odchádza k svojmu Otcovi do neba.
4. Najsvätejšie Kristovo Telo a Krv (Božie Telo) - pohyblivý sviatok - štvrtok po sviatku Najsvätejšej Trojice. Je to slávnosť, ktorou si Cirkev uvedomuje nesmierny poklad, ktorý je skrytý v Eucharistii.
5. Svätých Petra a Pavla, apoštolov - 29. júna. Svätý Peter a Pavol sú dvaja najvýznamnejší apoštoli. Obidvaja boli horliví kazatelia evanjelia. Petra ustanovil za hlavu Cirkvi sám Pán Ježiš a Pavol sa stal apoštolom pohanov. Obaja zomreli mučeníckou smrťou v Ríme okolo r. 67.
6. Nanebovzatie Panny Márie - 15. augusta. Panna Mária, aj keď bola uchránená od každého hriechu, predsa musela podstúpiť smrť.
7. Všetkých svätých - 1. novembra. Cirkev v tento deň slávi pamiatku všetkých Božích svätých a svätíc.
8. Nepoškvrnené počatie Panny Márie - 8. decembra. Panna Mária bola pre zásluhy svojho Syna vopred uchránená od dedičného hriechu.
9. Narodenie Pána - 25. decembra. Nikde vo Svätom Písme nenájdeme presný dátum narodenia Pána Ježiša Krista. Nepoznáme ani deň, ani mesiac, ba ani presný rok jeho narodenia. Cirkev však na základe tradície už oddávna slávi Ježišovo narodenie 25. decembra.

Ďalšie významné sviatky, ktoré nie sú prikázané:

1. Najsvätejšie meno Ježiš - 3. januára
2. Obetovanie Pána - 2. februára
3. Sv. Jozefa, ženícha Panny Márie - 19. marca
4. Zvestovanie Pána - 25. marca
5. Turíčny pondelok - (pohyblivý)
6. Najsvätejšieho Srdca Ježišovho - (pohyblivý)
7. Sv. Cyrila a Metoda - 5. júla
8. Narodenie Panny Márie - 8. septembra
9. Sedembolestnej Panny Márie - 15. septembra
10. Sv. Štefana, prvého mučeníka - 26. decembra

Medzi pohyblivé sviatky patria:

• Popolcová streda
• Kvetná nedeľa
• Veľký piatok
• Veľkonočná nedeľa
• Veľkonočný pondelok
• Nanebovstúpenie Pána - 40. deň po Veľkej noci
• Turíčny pondelok
• Sviatok Najsvätejšej Trojice
• Najsvätejšie Kristovo Telo a Krv (Božie Telo)
• Najsvätejšie Srdce Ježišovo

Niektoré dni v liturgickom roku majú osobitné postavenie a pripomínajú nám dôležité udalosti z Ježišovho života alebo života svätých. Tieto dni sú príležitosťou na prehĺbenie našej viery a na účasť na živote Cirkvi.

Zvestovanie Pána

Na deň 25. marca pripadá slávnosť Zvestovania Pána. Tento dátum je presne deväť mesiacov pred Vianocami, teda pred Narodením Pána. Pripomíname si udalosť, že k Panne Márii prišiel anjel, ktorý jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa, Mesiáša. Okamih počatia Pána Ježiša v lone Panny Márie sa spája práve s okamihom zvestovania. Keďže Mária s Božím plánom súhlasila, zostúpil na ňu Duch Svätý a ona počala. Mesiáš teda mohol prísť na svet, aby celé ľudstvo vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Už tesne po prvom hriechu Boh prisľúbil, že nenechá ľudstvo samotné (Gn 3). Aj v priebehu dejín Starého zákona svoj sľub viackrát potvrdil, napr. začal sláviť koncom 4. storočia na Východe. V 7. aj na Západ. po koncile je zaradený medzi sviatky Pána.

Tajomstvo Zvestovania Pána, ktoré by sme mohli nazvať aj Tajomstvom počatia Ježiša, je svojím obsahom veľmi vzácne práve pre našu dobu, lebo ukazuje ako dôležité je už počatie dieťaťa a jeho okolnosti. Vôbec nie je jedno, akým spôsobom sa počína dieťa, či sa tak deje chcene a uvážene, alebo len trpne a pasívne, alebo dokonca v ovzduší agresivity voči vznikajúcej bytosti. Počatie ovplyvňuje ďalší rozvoj duševného i duchovného života. Výskumy hlbinnej psychológie ukazujú, že už prvé zážitky počatého človeka majú vplyv na jeho povahu a charakter. Od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo či bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého len ťažko prijali jeho rodičia. Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek.

Telesne sa náš život začína fyzickým spojením rodičov, oplodnením. Duchovne náš život korení vo vzájomnom vzťahu rodičov a následne vo všetkých našich skúsenostiach. Už pri svojom počatí človek robí prvú a základnú skúsenosť prijatia alebo odmietnutia, môže utŕžiť prvé a veľké zranenie. To zranenie spočíva v tom, že je síce ovocím fyzického spojenia rodičov, ale nemusí byť ovocím ich lásky, prípadne ich vzájomný vzťah s novým človekom nepočíta, alebo ho dokonca vedome vylučuje. Človeku sa nedostáva najzákladnejšie prijatie. Táto bolestná skúsenosť sa zapíše do podvedomia a v nej nachádzajú živnú pôdu rôzne komplexy a neurózy.

Preto vôbec nie je jedno, či človek prichádza na svet v manželstve, alebo mimo neho, či prichádza na svet ako ovocie zrelej lásky alebo nezodpovednej vášne.Otec a matka sa často sťažujú na svoje deti a žalujú na nich. Niekedy oprávnene a niekedy akoby úplne zabudli, že deti sú ovocím ich vzájomných vzťahov, ktoré sú často veľmi ďaleko od skutočnej lásky, sú ovocím ich života. Človek je ovocím vzťahov. Predovšetkým toho najzákladnejšieho, ktorý rodičia prežívali v okamihu jeho počatia, no aj všetkých ďalších, ktoré pozoroval medzi rodičmi, a ktoré zažíval i k sebe samému. Niekedy sa rodičia tak vyjadrujú o deťoch, že to núti zamýšľať sa nad tým, či vôbec mali niekedy svoje deti skutočne rád. Ctiť svojich rodičov znamená uznať s vďačnosťou korene svojej vlastnej bytosti. Je potrebné uctiť si nielen dobrých rodičov, ale aj tých, ktorí v rodičovstve zlyhali. Lebo v úcte voči rodičom je obsiahnutá aj úcta voči sebe samému i voči Bohu, ktorý toto všetko zabudoval do svojho podivuhodného plánu Spásy. Človek si musí vždy uvedomovať, že i keby ho jeho rodičia niekedy nechceli, je tu Boh, ktorý ho ustavične chce. I keby nebol v pláne svojich rodičov, v pláne Boha Stvoriteľa je určite zahrnutý. Počatie človeka môže byť prvým dobrým skutkom zo strany našich rodičov voči nám.

Od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo či bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého len ťažko prijali jeho rodičia. Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek. V rodičovstve našich rodičov sa prvý raz stretáme s poslaním človeka byť Božím obrazom, teda zjavovať neviditeľného Boha. Zjavovať Boha neznamená len čítať deťom Písmo sväté a preberať s nimi katechizmus, ale predovšetkým žiť Zjavené Božie Slovo, žiť Božiu Dobrotu. Zjavovať Boha znamená nežiť podľa svojej ľudskej chytrosti a sebectva, ale žiť tajomstvo Slova. Všade kde človek uskutočňuje Božie Slovo zjavuje Boha, stáva sa skutočným obrazom Boha. V opačnom prípade zjavuje hriech, zlého ducha. Tu je koreň nevery mnohých. Dnes nie sú medzi nami, lebo im rodičia svojím životom nezjavovali Boha a jeho dobrotu, zodpovednosť a spravodlivosť, jeho stálosť v láske. Dobrý otec i matka ponúkne Bohu za svoje deti i svoj život: Nežalujú na nich, ale prihovárajú sa za nich.

Zvestovanie Pána od Fra Angelica

Sviatosti

Čo je 10 katolíckych svätých dní záväzku?

Katechizmus Katolíckej cirkvi nám pripomína: "Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach. Prikázania Desatora kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz. Zakazujú, čo sa protiví láske k Bohu a k blížnemu, a predpisujú, čo je pre ňu podstatné. Boží ľud už od čias Mojžišovho zákona poznal stanovené sviatky, počnúc Veľkou nocou (Paschou), aby si pripomínal obdivuhodné skutky Boha Spasiteľa, vzdával mu za ne vďaky, udržiaval na ne spomienku a učil nové generácie prispôsobovať im ich správanie. Nedeľný kult spĺňa morálny príkaz starej zmluvy, z ktorého preberá rytmus a ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa vlastného ľudu.

List Hebrejom pripomína: „Neopúšťajme naše zhromaždenia; ako to majú niektorí vo zvyku, ale navzájom sa povzbudzujme“ (Hebr 10,25) . Tradícia zachováva spomienku na stále aktuálne povzbudenie: „Do chrámu príď teda včas, pristúp k Pánovi, vyznaj mu svoje hriechy, kajaj sa v modlitbe…, zotrvaj na božskej a posvätnej liturgii, skonči svoju modlitbu a neodchádzaj pred rozpustením zhromaždenia... Lebo tento deň, ako sme to často povedali, je ti daný na modlitbu a odpočinok. Je to deň, ktorý učinil Pán. Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie nedeľnej Eucharistie. „Môžeš sa modliť aj doma.

Nedeľná Eucharistia je základom celého kresťanského konania a potvrdzuje ho. Tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriechu. Účasť na spoločnom slávení nedeľnej Eucharistie je svedectvom príslušnosti ku Kristovi a jeho Cirkvi a vernosti voči nim. Veriaci tak dosviedčajú svoje spoločenstvo vo viere a láske. Spoločne vydávajú svedectvo o Božej svätosti a o svojej nádeji na spásu. Vzájomne sa posilňujú pod vedením Ducha Svätého.

Ako Boh „v siedmy deň odpočíval od všetkých diel“ (Gn 2, 2), aj ľudský život má svoj rytmus práce a odpočinku. Rodinné potreby alebo veľká spoločenská užitočnosť sú oprávnenými dôvodmi na ospravedlnenie od zachovania príkazu o nedeľnom odpočinku. Veriaci majú dbať na to, aby oprávnené ospravedlnenia neviedli k návykom, ktoré by škodili náboženstvu, rodinnému životu alebo zdraviu.

Kresťania, ktorí disponujú voľným časom, majú pamätať na svojich bratov, ktorí majú tie isté potreby a tie isté práva a nemôžu si dopriať odpočinku pre svoju chudobu a biedu. Kresťanská nábožnosť už tradične venuje nedeľu dobrým skutkom a pokorným službám chorým, telesne postihnutým a starcom. Kresťania majú svätiť nedeľu aj tým, že svojej rodine a svojim blízkym venujú čas a starostlivosť, ktoré im ťažko môžu venovať v iných dňoch týždňa. Nedeľa je aj dňom premýšľania, ticha, vzdelávania sa a meditácie, čo všetko prospieva rastu vnútorného a kresťanského života.

Svätiť nedele a sviatky vyžaduje spoločné úsilie. Každý kresťan sa má vyhýbať tomu, aby bez potreby ukladal iným to, čo by im prekážalo zachovať deň Pána. Ak zvyklosti (šport, pohostinské služby atď.) a spoločenské povinnosti (verejné služby atď.) vyžadujú od niektorých ľudí nedeľnú prácu, každý si má zodpovedne vyhradiť dostatočný čas na zotavenie. Veriaci majú s umiernenosťou a láskou dbať na to, aby sa vyhli výčinom a násilnostiam, ktoré niekedy vznikajú pri masových zábavných podujatiach. Aj napriek ekonomickým ťažkostiam má verejná moc dbať o to, aby zaistila občanom čas určený na odpočinok a Boží kult. Podobnú povinnosť majú aj zamestnávatelia voči svojim zamestnancom.

Pri rešpektovaní náboženskej slobody a spoločného dobra všetkých sa kresťania majú pričiniť o to, aby nedele a prikázané cirkevné sviatky boli zákonom uznané za sviatočné dni. Kresťania majú dávať všetkým ľuďom verejný príklad modlitby, úcty a radosti a obhajovať svoje tradície ako cenný prínos k duchovnému životu ľudskej spoločnosti. Ak zákonodarstvo krajiny alebo iné dôvody zaväzujú ľudí pracovať v nedeľu, nech sa aj napriek tomu prežíva tento deň ako deň nášho vyslobodenia, ktorý nám dáva účasť na „slávnostnom zhromaždení“, na spoločenstve „prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi“ (Hebr 12, 22-23).

Zapamätajme si: „Nedeľné slávenie Pánovho dňa a Pánovej Eucharistie je stredobodom života Cirkvi.” (KKC 2177) „Kresťania oslavujú nedeľu a iné prikázané sviatky zúčastňujúc sa na Eucharistii Pána a zdržiavajúc sa vykonávania prác a činnosti, ktoré sú na prekážku Božiemu kultu, radosti vlastnej dňu Pána, konaniu skutkov milosrdenstva a potrebnému zotaveniu ducha i tela. Rodinné potreby alebo veľká spoločenská užitočnosť sú oprávnenými dôvodmi na ospravedlnenie od zachovania príkazu o nedeľnom odpočinku.

Niektorí katolíci berú účasť na nedeľnej sv. omši ako povinnosť a plnenie nepríjemného prikázania. Sú aj takí, ktorí sa síce pokladajú za veriacich ľudí, a predsa im je veľmi ťažko obetovať jednu hodinu v týždni stretnutiu s Bohom pri sv. omši. Ospravedlňujú sa nedostatkom času, únavou, povinnosťami. Sú to ale ozajstné dôvody? Oslava nedele je predovšetkým stretnutie s Tým, ktorému je tento deň zasvätený. Obyčaj stretávania sa kresťanov na nedeľnej sv. omši siaha ku dňu zmŕtvychvstania Krista. Každú nedeľu, prvý deň týždňa, keď Pán vstal z mŕtvych a zoslal Ducha Svätého, už od apoštolských čias sa veriaci v Ježiša zhromažďovali na spoločnom počúvaní Božieho slova a lámaní eucharistického chleba. Nedeľná sv. omša je najlepším spôsobom sprítomnenia spásonosných udalostí, ktoré sa uskutočnili práve v nedeľu. Kresťania dokonale chápali, že nedeľa nie je bez spoločnej Eucharistie, hoci účasť na nej bola ohrozením života.(por.

Katechizmus Katolíckej cirkvi pripomína, že v nedeľu a v prikázaný sviatok sú veriaci zaviazaní zúčastniť sa na sv. omši a zdržiavať sa tých prác, ktoré by mohli prekážať svätiť tieto dni. (por. KKC 2042) Príkaz zúčastniť sa na sv. omši zadosťučiní ten, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v samotný sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa. (por. KKC 2180) Kto dobrovoľne zanedbáva túto povinnosť, dopúšťa sa ťažkého hriechu. Za vážny dôvod, ktorý ospravedlňuje našu neúčasť na Eucharistii, katechizmus započítava napríklad chorobu, starostlivosť o dojčatá. (por. KKC 2181) Účasť na spoločnom slávení nedeľnej Eucharistie je svedectvom príslušnosti ku Kristovi a jeho Cirkvi a vernosti voči ním.

Katechizmus učí, že v nedeľu a v iné prikázané sviatky sa veriaci majú zdržiavať vykonávania takých prác a činností, ktoré sú na prekážku povinnému Božiemu kultu, radosti vlastnej dňu Pána, konaniu skutkov milosrdenstva a potrebnému zotaveniu ducha i tela. Rodinné potreby alebo veľká spoločenská užitočnosť sú oprávnenými dôvodmi na ospravedlnenie od zachovania príkazu o nedeľnom odpočinku. Veriaci majú dbať na to, aby oprávnené ospravedlnenia neviedli k návykom, ktoré by škodili náboženstvu, rodinnému životu alebo zdraviu. (KKC 2185) Verejná moc má dbať o to, aby zaistila občanom čas určený na odpočinok a Boží kult. Podobnú povinnosť majú aj zamestnávatelia voči svojim zamestnancom. V Pánov deň by sme mali využiť voľný čas, aby sme pestovali rodinný, kultúrny, spoločenský a náboženský život (por. KKC 2184)

tags: #katechizmus #katolickej #cirkvi #prikazany #sviatok