Banská Bystrica, mesto s bohatou históriou a kultúrou, sa môže popýšiť viacerými významnými architektonickými dielami. Medzi ne patria Katedrála sv. Františka Xaverského a Národný dom, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v kultúrnom a spoločenskom živote mesta.
Katedrálny kostol sv. Františka Xaverského
Katedrálny kostol sv. Františka Xaverského sa nachádza na Námestí SNP a stojí na mieste bývalého Königsbergerovho domu, zvaného Oberhaus, kde jeho vlastník vybudoval v 16. storočí kaplnku sv. Jána Krstiteľa. Kaplnka slúžila pre jeho domácnosť a úradníkov banskej komory.
V rokoch 1647 - 1671 využívali kaplnku jezuiti, ktorí sa usadili v meste, aby v ňom a na jeho okolí podporovali katolícku reformu. Na mieste kaplnky sv. Jána Krstiteľa začali jezuiti v roku 1695 budovať svoju rezidenciu. V roku 1702 začali pri rezidencii stavať svoj kostol, ktorý však pre búrlivé roky rákociovského povstania mohli dokončiť až v roku 1715. Novopostavený jezuitský kostol slávnostne konsekroval 24.
Po zrušení jezuitského rádu v roku 1773 a po vzniku banskobystrickej diecézy v roku 1776 sa kostol sv.
Dispozícia kostola vychádza z pôvodnej myšlienky rímskeho chrámu Il Gesù, ktorého tvorcom bol Vignola. Stavba je jednoloďová so šiestimi bočnými kaplnkami, nad ktorými sú tribúny. Loď je zaklenutá štyrmi poľami valenej klenby s lunetami. Hlavný oltár s obrazom sv. Františka Xaverského je z roku 1829. V roku 1844 bol kostol predĺžený zrušením pôvodnej sakristie, z ktorej vznikla dnešná svätyňa. V tomto roku vzniká aj dvojvežová fasáda, orientovaná smerom k námestiu. V 80. rokoch 19. storočia vzniká romantizujúca úprava veží a štítu hlavnej fasády.
Interiér kostola ako aj vonkajšia fasáda boli opravované aj v 70. rokoch 20. storočia. Vtedy bol kostol čiastočne upravený aj pre pokoncilovú liturgiu. Pokoncilovému duchu úplne zodpovedá až úprava kostola z roku 2001, keď prebehla generálna oprava a úprava interiéru katedrály. Renovácia exteriéru prebehla v roku 2000. Dňa 2. 10. 2001 sa konalo slávnostné posvätenie nového oltára a požehnanie obnovenej katedrály sv. Františka Xaverského. Slávnosť začala o 10:00 hod. Celebroval ju J. E. Mons.
Národný dom
Presne 19. júna 2017 uplynie 90 rokov od položenia základného kameňa Národného domu v Banskej Bystrici. Národný dom v Banskej Bystrici na Národnej ulici 11 bol postavený v rokoch 1927 - 28, autorom budovy je významný slovenský architekt - predstaviteľ funkcionalizmu Prof. Ing. arch. Emil Belluš, DrSc. (* 19. 9. 1899 v Slovenskej Ľupči - † 14.
Emil Belluš v roku 1924 ako absolvent projektoval svoju prvú veľkú stavbu v tradicionalistickom duchu - polyfunkčný Národný dom v Banskej Bystrici. Od roku 1925 mal vlastný ateliér v Bratislave a stal sa členom Spolku slovenských umelcov. „Bola to na svoju dobu pre mňa úloha veľká, zložitá, ale aj znamenitá škola života.
Je pochopiteľne, že tieto komplikované dispozičné, konštrukčné, ale aj urbanistické problémy vyústili do pomerne zložitého hmotného konceptu, ktorý sa Belluš ako mladý odvážny projektant usiloval vylepšiť striedmo použitým dekorom. Aj po rokoch zostáva stále platný jeho správny názor na základné členenie prevádzok i výtvarný dôraz na hlavný článok, ako aj uvážlivé používanie kvalitných materiálov. Národný dom patrí dnes z viacerých hľadísk k novodobej histórii mesta.
Bývanie v Banskej Bystrici (NOVÉ BÝVANIE)
V Národnom dome má svoju stálu scénu Štátna opera. Jej prevádzkové a technické zázemie nebolo dostačujúce už ani v dobe postavenia budovy, preto nedávno prešla rekonštrukciou s modernou prístavbou. „Pre mňa je osobnou spomienkou a vzácnosťou fakt, že ma na Fakultu architektúry SVŠT prijímal ako člen prijímacej komisie a aj som skončil spolu s ním pôsobenie na škole. Žiaľ on nedobrovoľne vplyvom politickej „socialistickej normalizácie“ v roku 1970. Vtedy spolu s ním museli našu školu opustiť jej najvýznamnejší profesori - pedagógovia.
Emil Belluš mal k Banskej Bystrici blízky vzťah, hoci tu prežil iba 16 rokov svojho života. Rodina sa presťahovala zo Slovenskej Ľupče do Banskej Bystrice, keď mal 3 roky. Bývali v dome č.10 v Dolnej ulici. Vo vysokoškolských štúdiách pokračoval na technickej univerzite v Budapešti. Tu jeden rok študoval architektúru, avšak po vzniku Československej republiky (1918) prestúpil na ČVUT do Prahy, kde štúdiá dokončil. Na krátky čas sa vrátil aj do Banskej Bystrice, kde však zrejme nenašiel dostatočný priestor na uspokojenie svojich tvorivých ambícií. Pre naše mesto vypracoval viacero projektov, nie všetky sa uviedli do praxe. „Dokonca vypracoval aj regulačný plán mesta (1940). Ešte ako vysokoškolák vyprojektoval oblúkový most cez Hron na konci Národnej ulice (1924), ktorý si pamätajú starší Bystričania Ten však ustupujúci partizáni počas vojny vyhodili do vzduchu. Jeho pôvodný vzhľad zostal iba na starých fotografiách. Nerealizovali sa jeho súťažné návrhy budovy Národnej banky v Národnej ulici či banky Slávia, na mieste terajšej pošty. Jeho najznámejšie realizované diela v našom meste sú budova terajšej Slovenskej sporiteľne na Námestí Š.
Myšlienka postaviť nový kultúrnospoločenský stánok v meste vznikla po požiari v roku 1908, ktorý zničil mestské divadlo vo dvore radnice na námestí. Banská Bystrica tak stratila jediný a obľúbený priestor s týmto zameraním. „Mestskí páni intenzívne zvažovali polohu i funkcie, ktoré by mala takáto nová budova obsahovať. Bola to “srdcovka“ aj známeho mešťanostu Júliusa Csesznáka, ktorý neúnavne organizoval prípravu jej výstavby. A nemala to byť hocijaká stavba. Eufória po vzniku samostatnej republiky aj s ohľadom na polohu Banskej Bystrice v srdci Slovenska dávala tejto stavby tie najvyššie ambície. Občania chceli mať takú významnú budovu na námestí.
Najprv pre účel jej výstavby mesto kúpilo na námestí dva domy. Nastala však šťastná zhoda okolností. V tom čase Lesné riaditeľstvo začalo búrať svoju budovu (Kammerhoff) na námestí a nahradilo ju novostavbou (1918) v prevedení, ako ju poznáme dnes - budova Lesov SR). Vytvorenie podjazdu v prízemí otvorilo nové možnosti využitia vzácneho územia, ktoré dovtedy slúžilo pre záhrady a hospodárske objekty domov námestia. Tento historický počin bol počiatkom vzniku vtedy najnovšej exkluzívnej ulice v historickom jadre mesta - terajšej Národnej ulice. Našli sa aj bohatí investori, ktorí v tejto novej ulici súbežne pripravovali zhmotniť svoje investície. Boli to bankové inštitúcie, ktoré v tejto lukratívnej polohe začali stavať svoje bankové domy (Živnostenská banka, Národná banka) spolu aj s luxusnými bytmi pre svojich zamestnancov. Už vtedy bolo rozhodnuté aj o vytvorení parku z oboch strán budovy Národného domu, ktorý túto ulicu spríjemňuje. Neskôr takto vzniklo povestné bystrické korzo až po Urpín.
Príprava výstavby Národného domu s redutou išla svojou cestou. Zúčastňoval sa ich aj Emil Belluš a dosahoval popredné umiestnenia. Posledná vyzvaná súťaž bola vypísaná v roku 1926. Vyhral ju Belluš ako mladý architekt, iba tri roky po skončení svojich štúdií. „Pri pohľade na architektúru tejto stavby si musíme uvedomiť historický kontext s dobou v ktorej vznikla. V našom prípade je to veľmi jednoduché a priam učebnicové. Stačí pozrieť sa na dve výrazné budovy v jej priamom okolí. Boli postavené v takmer rovnakom čase a aké sú odlišné. Národná banka pripomína klasickú taliansku palácovú architektúru, YMCA s jej eklektickou architektúrou napodobňuje a preberá rôzne historické slohy hmotovým členením a plastickým zdobením jej fasád. Bellušovým obľúbeným až imidžovým fasádnym materiálom je travertín, ktorý dominuje aj na budove Národného domu. Sú ním obložené prevýšené prízemie s kaviarňou a piliermi akcentovaný predsadený spoločný vstup do opery i kaviarne.
V histórii Národného domu dochádzalo k častým prestavbám a úpravám podľa požiadaviek aktuálneho užívateľa. Prvé zásahy do stavby boli prevádzané už počas jej výstavby alebo krátko po nej. Okrem iných bol vybúraný otvor v podlahe hlavnej sály, ktorým bolo možné presúvať stoličky z hľadiska do suterénu. Takto mohla byť sála využitá aj na tancovačky. Pôvodne mala kapacitu spolu s balkónom a galériou až 900 divákov, z toho 200 stojacich. Počas užívania budovy boli tlaky na zmeny stavby aj od prenajímateľov reštauračnej časti, zrušená bola napríklad kolkáreň v podzemí. Veľká prestavba sa udiala v roku 1935. Ďalšia prestavba, bez vedomia a súhlasu autora, bola prevedená v 50. rokoch hlavne v zázemí divadla (povrazisko, skúšobne, strecha) a v interiéroch kaviarne. Je známe, že Belluš bol týmito prestavbami dosť znechutený. Relatívne najzachovanejší zostal strop hlavnej sály opery s pôvodnými kubistickými svietidlami a maliarska výzdoba českého maliara Františka Kyselu.
Najnovšia prestavba po roku 2008 zo štátnych zdrojov sa dotkla hlavne zázemia javiska s povraziskom, skúšobní, prevádzkových priestorov a podkrovia, čím sa podstatne zlepšil užívateľský štandard opernej scény. Do foyeru opery bola v tom čase inštalovaná busta tvorcu Národného domu architekta Emila Belluša.
Dom kultúry
Dom kultúry v Banskej Bystrici je už niekoľko rokov uzatvorený a nevyužívaný. Mesto a samosprávny kraj však majú záujem odkúpiť ho do vlastníctva a opätovne ho sprístupniť. Hodnoty Domu kultúry a súvislosti jeho vzniku približuje nasledovný text, ktorý je súčasťou výskumnej práce Neskorá moderna - reflexia vybraných diel.
Dom kultúry v Banskej Bystrici vznikol ako dominantný objekt nového námestia a kultúrno-spoločenského centra mesta. Myšlienka vytvoriť nové centrum vzišla z riešenia urbanistických vzťahov v území medzi historickým jadrom mesta a novým obytným súborom „Pri stanici“. Kľúčovým motívom, od ktorého sa odvíjala koncepcia celého priestoru, bolo situovanie pamätníka a múzea Slovenského národného povstania.
Práce na projekte a príprave realizácie Domu kultúry trvali od ocenenia víťazného súťažného návrhu po spustenie výstavby dlhých dvanásť rokov a následná realizácia prebiehala šesť rokov. Napriek tomu sa autorovi podarilo udržať pôvodný, dôsledne premyslený koncept. K úspešnému zavŕšeniu procesu výstavby autor podotkol, že „architektova koncepcia sa takto ocitne v previerke rokov, len čo sa stavba odovzdá do užívania.
Miesto, na ktorom sa Dom umenia nachádza, bolo ešte začiatkom 20. storočia mimo jadrového územia mesta a malo vo väčšej miere prírodný charakter. Bola to riečna niva s meandrami koryta Hrona. Samotné mesto sa ako uzavretá, kompaktná štruktúra historicky vyvíjalo na území vyvýšenom nad riekou. Po druhej svetovej vojne mesto začalo narastať v dôsledku výrazného rozvoja priemyslu a s ním spojeného nárastu počtu obyvateľov a potrebovalo ďalšie plochy pre novú výstavbu. Prikročilo sa aj k využitiu územia niekdajšej riečnej nivy. Na širokej rovine, v časti bližšie k železničnej stanici, vyrástol v päťdesiatych rokoch obytný súbor „Pri stanici“ a začalo sa uvažovať o formovaní priestoru medzi historickým mestom, týmto novým obytným súborom a riekou.
Dospelo sa k názoru, že v tomto výnimočne položenom priestore bude umiestnený pamätník Slovenského národného povstania - historicky spojeného s Banskou Bystricou. Riešenie si vyžadovalo prístup nielen čisto urbanistický, ktorý by odzrkadlil súdobé trendy, ale aj názor krajinného architekta a cit pre prácu s historickým prostredím. Toto všetko sa stretlo v návrhu profesora Emanuela Hrušku a docenta Milana Kodoňa, ktorému bola priznaná 1. cena. Podstata ich riešenia spočívala vo vytvorení pokojnej mestskej zóny, ktorej jadrom by bol mestský park a naň nadväzujúce nové kultúrno-spoločenské centrum. Autori vychádzali z tvaru terénu a prírodného charakteru miesta. Pamätník a múzeum SNP situovali v západnej časti územia na terénnej terase, vyvýšenej nad okolím 8 metrov. Tým sa stal prirodzenou dominantou územia, vynímajúcou sa nad masívom zelene nového mestského parku. Kultúrno-spoločenské centrum umiestnili vo východnej časti územia - kompozične uzatvára obytný súbor a tvorí prepojenie medzi ním a parkom. Z územia vylúčili automobilovú dopravu, možný bol iba peší pohyb. Hlavnú kompozičnú os vytýčili v smere východ-západ.
V nadväznosti na víťazný urbanistický návrh sa v roku 1961 konala súťaž na riešenie Domu kultúry, ako dominanty navrhnutého kultúrno-spoločenského centra. Prvou cenou bol odmenený návrh architekta Jozefa Chrobáka. Architekt Chrobák sa však intenzívne zaoberal aj riešením celého Námestia slobody, pôvodný návrh E. Hrušku a M. Kodoňa ďalej rozpracovával. V roku 1972 finalizoval hmotovo-priestorovú štúdiu celého námestia. Oproti Domu kultúry navrhol banku a obchody, čím sa odklonil od súťažného návrhu z roku 1959 a oživil priestor mestotvornými aktivitami s viacerými funkciami. Návrh objektu Štátnej banky československej vypracoval v dvoch alternatívach v roku 1976, realizácia projektu prebehla v rokoch 1980 až 1985. Na východnej strane námestia, na osi Pamätníka a múzea SNP, navrhol v spolupráci so sochárom M. Ksandrom pomník V. I.
Architekt Chrobák sa pri hmotovom riešení Domu kultúry pridŕžal pôvodnej urbanistickej koncepcie profesora Hrušku a docenta Kodoňa. Dom kultúry je tvarovaný ako jednoduchá horizontálna hmota vo väzbe na susedný objekt hotela s vertikálou ubytovacej časti. Autor charakterizoval Dom kultúry ako „átriový monoblok“ - reagoval tým na danosti vymedzeného územia, na priestor budúceho námestia a do kompaktného tvaru usporiadal komplikované prevádzkové vzťahy.
Objekt obsahuje niekoľko hlavných prevádzkových celkov a priestorov: estrádnu sálu (787 návštevníckych miest), komorné divadlo (297), kaviareň s reštauráciou (232), veľkú poslucháreň (157), kino (445) a bábkové divadlo (145). Okrem nich sú tu klubovne, priestory pre záujmové krúžky, ateliéry, herne, knižnica s čitárňou, priestory pre technický kabinet, zariadenia pre deti. Všetky funkčné jednotky v budove sú dispozične a priestorovo dôsledne rozvrhnuté a zosúladené. Princípom architektovho konceptu je „maximálna variabilita a flexibilita prevádzky“.2 Preto autor situoval hlavné spoločenské priestory na spoločné podlažie, čím vytvoril možnosť podľa potreby ich vzájomne prepojiť (či oddeliť) a znásobiť tak ich pôsobenie. Reprezentatívnym, funkčným a priestranne dimenzovaným jadrom komplexu je foyer na prvom poschodí. Vstupuje sa z neho do estrádnej sály, s ktorou sa môže na veľké podujatia prepojiť, a rovnako sa môže otvoriť do predsália komorného divadla. Foyer je presklenou fasádou orientovaný do námestia. Na prízemí sú hlavné vstupné priestory a átrium, okolo ktorého sú umiestnené kluby pre dospelých. Z átria sa vchádza do kina, vysunutého celou svojou hmotou kolmo na vlastný objekt Domu umenia. Na prízemí sa nachádza aj bábkové divadlo a priestory pre aktivity detí.
Spôsob, akým architekt Chrobák prepojil Dom umenia v parteri s okolím, je výnimočným mestotvorným počinom. Nie sú to len rampy, schodiská a vstupy, ktorými návštevník prichádza a vstupuje do budovy. Vnútorné átrium je rozšírením, prienikom priestoru námestia do budovy a pás námestia popri vstupoch do Domu umenia je upravený ako oddychová zóna so zeleňou a lavičkami. Tieto poloverejné priestory zotierajú striktnú hranicu medzi budovou a námestím. Dom kultúry je kompaktnou, horizontálnou hmotou s takmer civilným výrazom. Zo strany námestia je budova stvárnená ako pozdĺžna hmota s výškou dvoch podlaží, uložená na podstavci parteru a na streche doplnená ustúpeným podlažím. Fasáda orientovaná na námestie je plochá, orámovaná kamennou obrubou, pričom vo vnútri obruby je vizuálne delená prostredníctvom štruktúr a materiálov na štyri celky. Je tak možné odčítať hlavné funkčné časti prvého a druhého poschodia - časť klubov pre dospelých, átrium, foyer a predsálie komorného divadla.
Architekt Jozef Chrobák mal výtvarný talent, ktorý je v jeho architektonických dielach čitateľný. Rovnako mal výnimočný cit pre vnímanie prostredia a priestorových vzťahov, čo je zrejmé z hmotových koncepcií jeho diel. Dom kultúry ako aj budova banky na Námestí slobody sú solitérnymi objektmi, vymedzujú jeho východnú stranu z južného a zo severného okraja. Svojím vzťahom udržujú princíp horizontálnosti a nízkopodlažnosti, čím vytvárajú rámec pre krajinnú dominantu - Pamätník a múzeum SNP. Výtvarný cit architekta sa prejavil v precíznom rozvrhnutí pomerov častí budov a v stvárnení ich detailov. Pri Dome kultúry je to napríklad sochársky reliéfne prevedená stena budovy v časti, kde sa nachádza átrium.
Dom kultúry bol postavený na zákazku odborov. Bývalý majiteľ OZ KOVO predal budovu v roku 2007 súkromnému majiteľovi. Od roku 2013 je Dom kultúry uzatvorený a chátra, nachádza sa v procese exekúcie. Na Pamiatkový úrad SR bol podaný podnet na jeho vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku, no nakoľko je budova v exekúcii, konanie nemôže prebiehať. Vrátiť Dom kultúry opäť do užívania obyvateľom Banskej Bystrice i širokého regiónu majú záujem Banskobystrický samosprávny kraj a Mesto Banská Bystrica. Ich zástupcovia už podpísali memorandum o spoločnom postupe, v ktorom deklarujú, že ich cieľom je získať budovu do vlastníctva a zrekonštruovať ju. Dielo neoddeliteľne patrí do organizmu a kultúry mesta. Je súčasťou dlhodobého vývoja dnešného Námestia slobody s priľahlým parkom, udržuje ideovú kontinuitu od prvých názorov a návrhov na priestorové riešenie tohto územia až po súčasnosť. Text je súčasťou výskumnej práce Neskorá moderna - reflexia vybraných diel.