Katedrála Krista Spasiteľa je významným miestom s bohatou históriou a hlbokým náboženským významom. V tomto článku sa pozrieme na jej históriu, symboliku a na udalosti, ktoré ju postihli, vrátane požiaru v Notre Dame a záchrany vzácnych relikvií.
Význam Vianoc a Paschy
Sviatky Vianoc (Ježišovho narodenia, 25. december) a Bohozjavenia (Ježišovho krstu, 6. január) sú úzko späté s Paschou (sviatkom Pánovej smrti a zmŕtvychvstania). Mnohí cirkevní Otcovia boli toho názoru, že 25. marec, dátum zvolený pre sviatok Zvestovania, bol zároveň dňom, keď náš Pán zomrel na kríži. Významný bol aj tým, že to bol približný čas jari a podľa tradície bol dátumom stvorenia sveta.
Tento dátum sa stáva ešte významnejším, keď berieme do úvahy fakt, že v mnohých oblastiach Východu 14. nisan zodpovedal 6. aprílu (o deväť mesiacov neskôr je 6. január) v rímskom kalendári. Preto sa javí ako možné, že dátum Vianoc bol vypočítaný z dátumu Paschy, lebo Ježiš sa narodil deväť mesiacov po svojom počatí.
V ranom diele De Solstiss sa píše: „Náš Pán bol počatý ôsmeho kalenda apríla v mesiaci marci, čo je deň Pánovho umučenia a jeho počatia. Z toho vidíme, prečo sa Vianoce považovali za paschálny sviatok, vlastne za „zimnú Paschu“, čo je výraz, ktorý zaviedol páter Alexander Schmemann.
Podľa jedného z vedeckých názorov Vianoce vymyslela kresťanská komunita v Ríme ako protiváhu k „sviatku neporaziteľného Slnka“, ktorý zaviedol cisár Markus Aurelius v roku 274 ako pokus zaviesť cisársky monoteistický kultu slnka. Bola to aj príležitosť rozpútať prenasledovanie kresťanov, ktorí uctievali jediného Boha. Najstarší dôkaz o slávení Vianoc v Ríme pochádza z roku 336. Na základe nových dôkazov však môžeme povedať, že situácia mohla byť opačná.
Ak sa pozrieme na texty predsviatku Vianoc, vidíme silnú spojitosť s Paschou, keď sa Ježiš ponížil až na smrť na kríži, ktorý sa potom stal „stromom života“ otvárajúcim cestu do raja prostredníctvom vzkriesenia.
Pozrime sa najskôr na tropár: „Betlehem, priprav sa, Eden/Raj bol otvorený pre všetkých“ - Betlehem je miestom Ježišovho narodenia, otvára Eden/Raj, ktorý bol uzavretý Adamovým hriechom a kliatbou smrti. Vianoce nás vracajú k príbehu z knihy Genezis a zvrhávajú kliatbu.
„Efrata, priprav sa, lebo z Panny v jaskyni vyrašil strom života.“ Efrata bol alternatívny názov pre Betlehem (Micheáš 5, 2). Prirovnanie pokračuje: Betlehem je teraz raj a Stromom života je Ježišovo telo, ktoré sa tam teraz narodilo.
„Jej lono je duchovným rajom, v ktorom bolo zasadené božstvo.“ Ježiš je Boh, Ježiš je Strom života. „Ak budeme mať na ňom účasť, budeme žiť a nezomrieme ako Adam.“ Teraz jeme zo Stromu života vo Svätom prijímaní, účasťou na Kristovom tele.
Táto myšlienka zodpovedá kondáku tretej nedele Veľkého pôstu, kde Strom kríža nahrádza Strom života a Eden/Raj a Hádes/Podsvetie sú znovu otvorené. Táto téma pokračuje v liturgických textoch Vianoc, napríklad v prvej stichire 140. žalmu na vianočnej večierni: „Zvestujme prítomné tajomstvo, prostredníctvom ktorého bolo odstránené rozdelenie a zadržaný plamenný meč. Teraz nás cherubíni všetkých privedú k stromu života…“
Paralelný tropár pre predsviatok Bohozjavenia takisto odkazuje na príbeh z knihy Genezis, tentoraz však na nahotu Adama a Evy pred ich pádom. Veľmi zaujímavý je výskyt svetla pri každej z týchto udalostí. Svetlo je znamením Božej prítomnosti. Smrť je miestom temnoty, ktorú poráža svetlo.
Význam Veľkej Noci
Vidíme to pri zostúpení do Hádu/Podsvetia pri paschálnej smrti a zmŕtvychvstaní Krista: „A v polnočnú hodinu tam nad temnotu vyšlo niečo ako svetlo slnka“ (apokryfné Nikodémovo evanjelium XVIII, 1). Pri premenení Ježišova tvár „žiarila sťa slnko“.
Veľké svetlo na Vianoce sa pripomína v tretej stichire na večierni sviatku Vianoc. „Tvoj príchod, Kriste, vrhol na nás veľké svetlo.“ Záver celého prepleteného sviatku Vianoc - Bohozjavenia sa potom zameriava na svetlo.
Evanjeliom nedele po Bohozjavení je Matúš 4, 12 - 17: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Mt 4, 16). Téma svetla sa znova výslovne preberá na Paschu: „Dnes je všetko naplnené svetlom: zem, nebo i svet pod zemou. A tak nech celé stvorenie oslavuje Kristovo vzkriesenie“ (Paschálny kánon, 3. óda, 1. Aj Kristov druhý príchod sa uskutoční vo svetle: „Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka“ (Mt 24, 27).
Vianoce a Bohozjavenie prichádzajú počas najkratších dní v roku, ale sú sviatkom Kristovho svetla. Na Vianoce preto spievame: „Narodenie tvoje, Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti“ (tropár) a na Bohozjavenie spievame: „Pri tvojom krste v Jordáne zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica… Svojím zjavením si osvietil celý svet, Kriste Bože, sláva tebe“ (tropár).
Požiar v Notre Dame a záchrana relikvií
Z horiacej katedrály sa podarilo zachrániť tŕňovú korunu, o ktorej sú katolíci presvedčení, že ju mal na hlave ukrižovaný Kristus. Väčšinu umeleckých diel sa podarilo zachrániť. Podľa úradov ešte pred pondelkovým požiarom existoval plán na ochranu pokladov parížskeho chrámu, ktorý spustili krátko po vypuknutí ohňa pred 19. Elles sont progressivement mises en sécurité.
Do Paríža ju priniesli v roku 1238 pre Ľudovíta IX., vtedy najbohatšieho muža v Európe. Tŕňová koruna patrila chudobnému cisárovi Konštantínopola Balduinovi, ktorý ju francúzskemu kráľovi ponúkol na predaj. Jedna z najvýznamnejších relikvií katolíckej cirkvi sa však medzitým stratila a dostala sa do rúk benátskych kupcov, od ktorých ju Ľudovít draho odkúpil.
Francúzsky panovník pre ňu následne postavil gotickú kaplnku Sainte-Chappelle (dnes súčasť Justičného paláca, pozn. red). Kráľ Ľudovít IX. predtým stihol niekoľko tŕňov z koruny darovať európskym panovníkom. Okolo koruny sú v súčasnosti omotané zlaté nite a chráni ju priehľadný tubus z krištáľu a zo zlata.
Z horiaceho chrámu sa podarilo zachrániť aj rúcho svätého Ľudovíta, jediného francúzskeho panovníka, ktorého vyhlásili za svätého. V 13. Francúzske médiá tiež informovali, že okrem tŕňovej koruny pred plameňmi zachránili aj klinec a drevo z kríža, na ktorom údajne visel Kristus, a stredoveké vitráže - tri okenné ružice z 13. storočia na severnej, južnej a západnej fasáde katedrály.
V troskách katedrály našli v utorok večer medeného kohúta, ktorý zdobil špičku zrútenej veže. Tepaný vták, ktorého už mnohí považovali za zničeného, sa zachoval v relatívne dobrom stave. V jeho vnútri by sa mali nachádzať relikvie svätého Denisa a svätej Jenovéfy, patrónky Paríža.
Oheň nezničil ani organ s osemtisíc píšťalami, hoci nie je jasné, či ho nepoškodila voda z hasenia. Začali ho stavať na začiatku 15. storočia, súčasnú veľkosť nadobudol o tri storočia neskôr. Požiar nepoškodil ani kríž na oltári, ktorý zachytili aj prvé fotografie z vyhoreného chrámu. Takisto sa zachovali mnohé sochy, vrátane Madony s dieťaťom zo 14.
Ani nie 24 hodín od vypuknutia požiaru sa vyzbieralo viac ako 600 miliónov eur. Ďalší francúzsky podnikateľ a miliardár Francois-Henri Pinault už predtým prisľúbil pomoc vo výške 100 miliónov eur.
Úloha otca Fourniera
Pomáhal zraneným po teroristickom útoku na koncertnú sálu Bataclan v roku 2015. Ako kaplán parížskeho zboru hasičov rieši život a smrť takmer každý deň. Nebolo to prvýkrát, čo Fournier preukázal svoju statočnosť.
„Otec Fournier je veľký hrdina,“ povedal podľa Sky News jeden z parížskych záchranárov v pondelok v noci. Sviatosti, teda posvätený chlieb a víno, prijímajú katolíci počas omše. Fournier pracoval ako kňaz najskôr v Nemecku, odkiaľ odišiel do Francúzska.
Zhrnutie
Katedrála Krista Spasiteľa je miestom s hlbokým duchovným významom a bohatou históriou. Udalosti, ako bol požiar v Notre Dame, ukazujú, aké dôležité je chrániť a uchovávať tieto vzácne kultúrne a náboženské pamiatky pre budúce generácie.