Ilava, okresné mesto ležiace v Ilavskej kotline v Trenčianskom kraji, má bohatú históriu, ktorá je úzko spojená s Katolíckou cirkvou. Mesto má dve katastrálne územia: k.ú. Ilava a k.ú. V 70. rokoch 20. storočia boli k Ilave pripojené obce Iliavka a Klobušice.
Najstaršie Zmienky a Vývoj Ilavy
Najstaršia zmienka o Ilave je v pápežských vegestiach z rokov 1332 až 1337. Väčší rozvoj dosiahla až v 15. storočí. O minulosti Ilavy jestvuje viac dokladov a zmienok od 14. storočia.
Ilava a Husiti
Keď Ilavu ovládli husiti, občania Ilavy im v ich boji a pôsobení na Považí pomáhali. Keď Žigmund Luxemburský pri Ilave porazil husitov (bitka na Rudom poli) a vyhnal ich z mesta, potrestal Ilavčanov tak, že dal mesto zrovnať so zemou. Občanov mesta vyhnal a zakázal im mesto postaviť znova. Preživší Ilavčania sa stiahli do hôr a založili dedinu Iliavka (malá Ilava). Keď hnev Žigmunda Luxemburského opadol, povolil opätovné vystavanie mesta a návrat jeho obyvateľov.
Ilavský Hrad a Kostol
Ilavský hrad z prelomu 11. - 12. storočia, ktorého presnú dobu vzniku nepoznáme, bol pravdepodobne vybudovaný na ochranu ciest, dôležitého brodu cez Váh i samotného mestečka Ilava. Bol pravdepodobne založený členmi rytierskeho náboženského rádu templárov. Neskôr slúžil ako kláštor, a potom bol prebudovaný na nápravnovýchovné zariadenie.
Historik Matej Bel (1684 - 1749) vo svojom diele NOTITAE HUNGARIAE GEOGRAPHICA - zväzok 4 z roku 1742 vyslovil domnienku, že hrad Ilava existoval ako strážny pohraničný hrad už v časoch panovania prvých Arpádovcov, ktorí v Uhorsku vládli v rokoch 1000 - 1301. Viacerí starší historici vo svojich dielach uvádzajú, že hrad Ilava bol založený členmi náboženského rytierskeho rádu templárov a to už v prvej polovici 12. storočia, keď v Uhorsku vládol kráľ Gejza II.
Na mieste ilavského kostola stál najprv hrad, to bolo v 15. storočí. Ten dal najskôr postaviť už kráľ Žigmund, a to po bitke pri Ilave v roku 1431. Neskôr venovali majitelia zvýšenú pozornosť najmä opevneniu proti Turkom. V roku 1670 hrad poškodili, rozváľali základ opevnenia - hradné veže a zasypali aj hlboké hradné priekopy.
Dlhoroční majitelia Ilavského hradu boli Ostrošičovci, ktorí sa v 70. rokoch 17. storočia zaplietli do sprisahania proti panovníkovi a boli nútení hrad opustiť po tom, čo bol obliehaný. O niečo neskôr prišli do Ilavy z Viedne rehoľníci - trinitári. Pôvodne sa usadili v severozápadnom trakte vonkajšieho hradu, až kým pre nich bratislavský architekt vypracoval plány na prestavbu hradného areálu, aby vyhovoval ich potrebám. V lete roku 1701 položili ilavskí trinitári základný kameň dvojvežového jednoloďového barokového kostola.
Unikátny Kostol vo Väznici
V meste sa nachádza jediný slovenský unikát - rímskokatolícky kostol uprostred najstráženejšej väznice v krajine, kde si odpykávajú tresty najhorší zločinci. Ilavčania tak paradoxne chodia do kostola, ktorý je obohnaný ostnatým drôtom. Krásny kostol s majestátnymi vežičkami obkolesujú niekoľko metrov vysoké mohutné múry korunované ostnatým drôtom. Okolo kostola aj za ním sa nachádza najstráženejšia slovenská väznica. Kým veriaci sa modlia dole v kostole, väzni majú svoju kaplnku nad nimi.
Pod podlahovou plochou celého kostola sa nachádza obrovská krypta, ktorá má prvenstvo v tom, že patrí medzi najväčšie na Slovensku a ide teda o kostol pod kostolom. „Ilavský kostol je známy tým, že má obrovskú kryptu, ktorá je pamiatkou na časy, keď tu bývala hradná priekopa. Zaujímavé je, že pri vchádzaní do kostola sa kráča po schodoch hore, do krypty sa zas schádza po schodoch dolu, takže veľkosť krypty je umocnená dojmom, akoby kostol plával. V krypte sú pochovaní niekdajší rehoľníci, dole ich odpočíva okolo štyridsať, čo je však na veľkosť krypty veľmi málo, takže pôsobí skutočne veľkolepo. Hrobka totiž kopíruje rozmery lode chrámu, ktorej využiteľná plocha je až 537 štvorcových metrov. Samotná krypta je rozdelená na dve časti, hlavná časť je dlhá dvadsať metrov, vysoká osem a široká sedem metrov. V druhej časti hrobky je dominantou mohutný stĺp, špecifický je tým, že pokračuje hore do samotného kostola a nad kostol, kde majú dnes väzni kaplnku.
Priame susedstvo s najstráženejšou väznicou prinieslo v minulosti aj úsmevný prípad, keď sa jeden väzeň z vrchnej časti, kde v tom čase bola ešte len krajčírska dielňa, prebúral v 50. rokoch minulého storočia do sakristie kostola. Ďaleko však neušiel.
Začiatkom roka 1784 však trinitári z Ilavy odišli, krátko po tom, čo Jozef II. zrušil kláštor. V roku 1855 predal gróf Gustáv Kónigsegg celý komplex budov niekdajšieho Ilavského hradu uhorskému štátu a ten zriadil v Ilave krajskú väznicu.
Ďalšie Zaujímavosti
Kostol však nie je jediným ilavským unikátom. V minulosti, keď ešte nestál, chodili sa ľudia modliť do pôvodného kostola, ktorý sa nachádza o pár desiatok metrov ďalej. „Pri veži sa kedysi nachádzal ilavský gotický kostol, ten samotný vežu nemal, táto veža bola postavená samostatne na konci 15. storočia,“ vysvetlil Toman. Veža prešla rôznymi stavebnými fázami, ale zachovalo sa v nej niečo výnimočné, nápisy, ktoré historici nazývajú aj stredovekými grafitmi.
„Grafity majú formu mena, priezviska a roku, v ktorom bol nápis vyškriabaný v omietke. Najstarší bol z roku 1645 a pri ňom je meno Andrej Vrba. Z toho istého roku sa nám zachoval aj nápis AD, ako Anno Domini a pri tom slovo Trh, čiže zrejme tu bol nejaký jarmok a pri tej príležitosti si chcel niekto udalosť zvečniť na stenu. Nevieme, či sú tu zvečnené mená Ilavčanov alebo ľudí, ktorí Ilavou prechádzali v danom období, ale jedného obyvateľa tu identifikovať môžeme. Je ním Intibus, ktorý sa podpísal na stenu v roku 1827, a keď som sa pozrel do menoslovu richtárov z toho obdobia, našiel som tam toto meno ako meno ilavského richtára,“ uzavrel Toman.
V auguste sa v Ilave pravidelne usporadúva Bartolomejský jarmok, ktorý je hojne navštevovaný ľuďmi z okolitých obcí a miest.
Tragédia za múrmi väznice v Ilave. V cele vyhasol život 28-ročného muža
Nitrianske Biskupstvo a Ilava
Obnovenie Nitrianskeho biskupstva vychádzalo aj z vnútropolitických pomerov Uhorskej ríše. Nitra aj za vlády Arpádovcov nestratila svoje významné politické, hospodárske, ale aj kultúrne postavenie. Do týchto rokov (1048-1077) patrí rozkvet moci vojvodov.
Keď sa na Veľkú noc 11. apríla 1064 stretol uhorský kráľ Šalamún (1063-1074) s päťkostolským biskupom Maurom, pochádzajúcim pravdepodobne z Nitrianska, a nitrianskym vojvodom Gejzom (uhorským kráľom bol v rokoch 1074-1077), Gejza povzbudil Maura, aby napísal či dopísal Legendu o pustovníkoch Svoradovi-Andrejovi a Beňadikovi, ktorí žili v Nitre na Zobore a na Skalke pri Trenčíne. Svojím prísnym asketickým životom, modlitbou a prácou si získali úctu mnohých už za svojho života.
Biskup Maurus uvádza v hagiografickom spise miesto pochovania chrám, ktorý menuje „Bazilikou sv. Emeráma, mučeníka. Pri stretnutí v Päťkostolí sa rokovalo okrem dôležitých politických záležitostí aj o cirkevnom usporiadaní kráľovstva. Nové a definitívne usporiadanie štátoprávnych pomerov, podľa ktorých obdržal knieža Gejza vládu nad jednou tretinou uhorského kráľovstva - teda aj nad Nitrou, kde už pred ním panoval jeho dedo Vazul a otec Belo -, nevyhnutne vyžadovalo aj usporiadanie novej cirkevnej organizácie. Aj keď nie sú doklady o obnovení biskupstva v tomto období, iste žila táto myšlienka aj po nastúpení na trón sv. Ladislava I.
K obnoveniu biskupstva došlo s najväčšou pravdepodobnosťou za kráľa Kolomana I. (1095-1116). Možno sa právom domnievať, že išlo o jednoduchý prechod z prepoštstva na biskupstvo asi bez väčšieho osobitného majetkového zabezpečenia. V čase obnovenia biskupstva sa stretáme aj so správou o Nitrianskej kapitule, a to v listine z r. 1111, známej už v spore zoborského kláštora. Spomínajú sa Lambert, dekan chrámu sv. Emeráma, Villermus, Grammaticus, Daniel a Posko, kanonici sv.
V počiatkoch obnovenia biskupstva došlo pravdepodobne aj k zriadeniu archidiakonátov v Nitrianskej diecéze. Nitriansky archidiakonát, ktorý sa po prvý raz spomína roku 1222 v listine pápeža Honoria z 15. decembra: „Honorio III. papa, Iacobo episcopo et archidiacono Nitriensibus... [12], však nepatril do Nitrianskeho biskupstva, ale do ostrihomskej arcidiecézy (tam je dodnes hodnosť archidiakona nitrianskeho). Vývoj správy archidiakonátov, tak ako aj v susedných, krajinách opieral sa o vtedajšie politické rozdelenie územia a vznikol z dôležitejších hradných fár, ako napr. Trenčín, Nitra i Hradná (Gradna). Popri týchto sa v XI.
Počet farností v čase obnovenia biskupstva iste nebol veľký. V prameňoch z doby Arpádovcov sa už stretáme s menami obcí, v ktorých mohli byť založené prvé farnosti; napr. Nástupcom biskupa Gerváza sa uvádza biskup Mikuláš (1133), Pavol (Šavol 1137), Ján (1156), Tomáš (1165), Eduard (1168 - 1198), Ján II.
Za biskupa Bartolomeja (1242-1243), alebo jeho nástupcu Adama II. (1244-1252), prichádzajú do Nitry františkáni a zakladajú svoj prvý kláštor na našom území. Stál mimo hradieb mesta (Na vŕšku). Za čias biskupa Vincenta II. (1255-1272), počas vpádu Přemysla Otakara v roku 1272 vypálili hrad aj s chrámom a druhýkrát v roku 1273. Biskup Pascház (1281-1297)[19] zaviedol poriadok do diecézy a horlil za čnostný život kňazov. Biskup Ján III. (1302-1328) spravoval diecézu za veľkých nepokojov, kedy Nitra bola Matúšom Čákom Trenčianskym dvakrát spustošená.[21] Po smrti Matúša Čáka (+1321) obnovil poriadok v biskupstve aj za pomoci kráľa Karola Róberta. Veľkú zásluhu o znovuvybudovanie zničeného chrámu a rezidencie sa zaslúžil biskup Meško z poľského rodu Piastovcov (biskupom v Nitre v r.
Biskup Vít de Castroferreo (Vašváry; 1334-1347), františkán, bol predtým dvorným kaplánom kráľa Róberta Karola. Je prvým biskupom po Vichingovi, ktorý bol určite menovaný Sv. stolicou, nakoľko sa nám iná menovacia bula nezachovala. Počas jeho spravovania biskupstva bola stavba kostola jeho zásluhou dokončená. Bol svätiteľom dnešného dómu sv. Štefana vo Viedni (vtedy farského) r. Zo začiatku XIV. Súpis hradnianskeho archidiakonátu uvádza tieto farnosti: Ban (Bánovce n/Bebr.), Salatna (Slatina) Bilec (Bielice), Cathan (Scachan, Skačany), Sur (Dežerice), Hengrot (Hongrot, Uhrovec), Maytis (Motešice), Mica (Mitice), Misem (Omšenie), Osor (Dolné Ozorovce), Podag (Bodac, Bobot), Gradna (Malá Hradná), Prota (Poruba alebo Pravotice), Pyspeki (Biskupice), Sabaquerec (Źabokreky), Sancti Martini (pravdepodobne Vysočany, kde i dnes majú chrám k úcte sv.
Z archidiakonátu trenčianskeho sa uvádza Bistense (Považská Bystrica), Brenittorio (pravdepodobne Drietoma), Búr (Bierovce, dnes filiálka Trenčianskej Turnej), Coludog (Bolondóc-Beckov), Costa (Košeca), Visspola (Visolaje), Dobrusa (Dobrá, dnes filiálka Trenčianskej Teplej), Domanisa (Domaniža), Edisa (Udiča), Enso (Hričov), Hetlac (pravdepodobne Zubák), Jatensia (Jasenica), Lanist (Lednica), Lena (Ilava), Liptua (Lietava), Nadas (maď. Egyházas Nádas-Podskalie), Presca (Pruské), Pretmer (Predmier), Sabola (Soblahov), Stionihino (Trenčín), Vesna (Nesna, Nemšová), De Sancto Aemerico (Skalka n/Váhom - kostol zasvätený sv. Imrichovi, Scala (opátstvo), Sursa (Súča), Silna (Źilina), Puta (Bitsa, Bytča) Toplisa (Teplička), Varna (Varín), Radela (Radoľa, dnes filálka Kys.
V 15. storočí Nitrianske biskupstvo zasiahli husitské vpády. Značná časť diecézy bola poznačená plienením husitov. Husitská náuka sa rozšírila aj medzi ľudom. Svedčí o tom list uhorského snemu z roku 1449, ktorý bol poslaný do Ríma, kde sa uvádza, že husitské bludy sa šíria na Slovensku a vraj celé obce prijímajú pod obojím spôsobom. Zaujímavý je prípad Nitrianskeho kanonika Jána Lauriniho, pochádzajúceho z Račíc, ktorý sa ideovo priklonil k Husovej náuke.
Konfesionálna Charakteristika Trenčianskeho Kraja
V kraji dominujú rímskokatolíci (58,05 %), nasledujú luteráni (7,15 %), po nich gréckokatolíci (0,52 %), pravoslávni (0,14 %) a kalvíni (0,09 %). Takmer 26,5 % obyvateľov je bez náboženského vyznania.
Počet a Podiel Kostolov Podľa Denominácie:
- Rímskokatolícke kostoly: 264 (86,27 %)
- Evanjelické kostoly: 40 (13,07 %)
- Gréckokatolícky chrám: 1 (0,33 %)
- Pravoslávny chrám: 1 (0,33 %)
Pôvodné datovanie kostolov a chrámov je rôznorodé, s najstaršími kostolmi pochádzajúcimi z 11. storočia a najnovšími z 21. storočia.