Katolícka cirkev v 19. storočí: Dejiny a vývoj

Európa 19. storočia bola kontinentom, kde tradičným náboženstvom bolo kresťanstvo. Od krajiny ku krajine prevládali síce iné kresťanské konfesie (katolíci v Španielsku, Portugalsku, Taliansku, Rakúsko-Uhorsku, Bavorsku; protestanti v Prusku/Nemecku, Švajčiarsku, Škandinávii; anglikáni vo Veľkej Británii; pravoslávni v Rusku, Srbsku, Bulharsku).

Aj napriek rozšírenej rezistencii či indiferentizmu voči kresťanstvu bola Európa stereotypne kresťanská v súkromnom živote počas občianskeho roka a v osobnom živote od narodenia až po smrť, a to vo zvykoch a tradíciách, čo pramenilo v starobylom a globálnom rozšírení kresťanstva. Vo viacerých európskych krajinách bola zreteľná sekularizácia (na čele s Francúzskom) a v druhej polovici storočia aj liberalizácia (Čechy; kultúrny boj v Nemecku, Uhorsku).

Mapa Európy v roku 1815

Emancipácia Židov a jej vplyv

Židia 19. storočia v Európe mali za sebou niekoľko stáročnú minulosť, neboli neznámym ani novým spoločenstvom, ale napriek tomu relatívne uzavretým pred okolím: Mali vlastné náboženstvo, o ktorom iným nerozprávali (nemali misijný príkaz šíriť svoje náboženstvo), žili v getách, mali vlastné sviatky, kultúrne zvyky a jazyk. Getá v priebehu 19. storočia začínali postupne zanikať, ale medzi (praktizujúcimi aj sekularizovanými) kresťanmi a Židmi ostávala pomyselná stena. Zrovnoprávňujúce zákony pozitívne vplývali na život, ale predsudky pretrvávali.

Segregácia Židov bola zavedená Nežidmi a vyhovovala obidvom stranám. Vyhlo sa tak konfliktom, Židia si ľahko udržali vieru a tradičný spôsob života. Občianska spoločnosť ich podľa tohto stredovekého spôsobu života považovala za občanov „druhej triedy“ (napr. v nemeckých krajinách tak tomu bolo čiastočne až do roku 1871). Od konca 18. storočia dochádzalo v Európe k zániku feudálneho systému; v 19. storočí sa utvárali moderné štáty a národy prechádzali sebauvedomovacím procesom, ktorý sa výrazne prejavil v roku 1848.

Snaha o zrovnoprávnenie neobišla ani Židov, ktorí boli roztrúsení v mnohých krajinách. Devätnáste storočie bolo obdobím emancipácie Židov, a to až do takej miery, že sa stala samoúčelnou. Gróf Clermont-Tonnere, jeden zo zástupcov väčšinovej spoločnosti, o tom vo francúzskom parlamente v decembri 1789 povedal: „Židom ako národu je nutné všetko odoprieť, Židovi ako jednotlivcovi však všetko dovoliť.“ V západnej a strednej Európe sa Židia stali rovnocennou súčasťou občianskeho života, v ktorom neboli dôležité spolky, združenia a korporácie, ale jednotlivci.

Emancipácia (zrovnoprávnenie) Židov sa do veľkej miery prekrývala s ich asimiláciou, bola sprevádzaná vystupovaním z tradičnej uzavretosti, odklonom od náboženstva, prijímaním kresťanskej či sekulárnej kultúry, nového jazyka väčšinového obyvateľstva, ale aj prijímaním kresťanstva (konvertovaním). Tak sa totiž zdalo, že otvorenie sa Židov svetu zmení nielen pohľad na nich, ale aj oni sami majú pokročiť vo vlastných dejinách týmto smerom.

Ako prvý definoval príčinu biedneho postavenia Židov pruský úradník Christian Wilhelm von Dohm v spise Über die bürgeliche Verbesserung der Juden (O zlepšení občianskej situácie Židov, 1781/2). Aby sa Židia stali „lepšími a užitočnejšími“ občanmi, mali sa zriecť alebo prekonať niečo zo svojho vývoja alebo identity, a to náboženstvo alebo svoje vrodené vlastnosti a prestať sa oddeľovať od ľudí, vedľa ktorých žijú, preto im to treba umožniť.

Prvé emancipačné zákony v kresťanskom svete prijalo Francúzsko 27. 9. 1791. Rakúsky cisár Jozef II. v tom čase vydal tolerančné patenty týkajúce sa nekatolíkov (1781 pre Čechy, 1782 pre Moravu); Židia sa stali rovnoprávnymi obyvateľmi krajiny. Jozefínske reformy zhrnul Židovský systemálny patent. Emancipácia Židov v Rakúsko-Uhorsku bola zavŕšená v roku 1867. V krajine žila najväčšia židovská populácia v Európe, polovica Židov žila v anektovanej časti v Haliči a Bukovine.

Emancipácia v Nemecku prebiehala pomaly. Prvé prelomy nastali v Prusku v roku 1812, v Bavorsku v roku 1813. V nasledujúcich rokoch rušili jednotlivé krajiny segregačné nariadenia a udeľovali Židom ďalšie a ďalšie práva i povinnosti (napr. vojenská služba, volebné právo).

Po Viedenskom kongrese (1815 - 1848) došlo k istým regresiám a dokonca aj protižidovským výtržnostiam (hep-hep-povstanie), pretože postavenia dosiaľ patriace len kresťanom preberali nekresťania. Kresťanská spoločnosť nebola pripravená na pluralitu a konkurenciu. Židia boli obviňovaní z votrelectva a karierizmu. Kto sa chcel vyhnúť tomuto ostrakizovaniu, musel prijať krst, ktorý otváral cestu ku kariére. Urobili tak rodičia Karola Marxa a Félixa Mendelssohna-Bartholdyho (1809 - 1847) či Heinrich Heine (1797 - 1856). Iní ako Jacques Offenbach (1819 - 1880) sa asimilovali a o judaizmus sa nezaujímali.

Na začiatku 19. storočia sa akési prvé debaty medzi kresťanmi a Židmi konali v tzv. ženských salónoch, kde po intelektuálnych debatách nasledovali viaceré konverzie.

Židia v prístupe k výzvam 19. storočia neboli jednotní, dokonca sa nedokázali zhodnúť na jednom jazyku, ktorý by používali, ani na jednotnom politickom programe. Prvé moderné snahy Židov o pretvorenie vlastného sveta sa objavili už na konci 18. storočia. Židovské osvietenstvo sa nazýva haskala. Jeho cieľom bolo pretvoriť židovský kultúrny a náboženský život v duchu moderných dejín. Hlavným predstaviteľom ranej fázy haskaly bol Berlínčan Moses Mendelssohn (1729 - 1786). Toto hnutie bolo vo svojom čase všeobecne prítomné, aj keď väčšina Židov zotrvávala na tradičných ortodoxných princípoch. Haskala sa líšila v závislosti od vplyvov a potrieb konkrétnych krajín.

Európske spoločenstvá sa primárne neopierali o náboženské princípy, ale o občiansky princíp, aj keď v konkrétnom dôsledku mali viaceré hodnoty kresťanský rámec. Boli uzatvárané miešané kresťansko-židovské manželstvá. Vznikali rôzne hnutia: Reformné hnutie predstavovali David Friedlander (1756 - 1834), Israel Jacobson (1768 - 1828), Samuel Holdheim (1806 - 1860) a Abraham Geiger (1830 - 1874). Hnutie vzniklo v Nemecku koncom 18. storočia a v prvej polovici 19. storočia. Nová ortodoxia bola založená Samsonom Rafaelom Hirschom (1808 - 1888). Bola opakom predchádzajúcich snáh. Konzervatívny/masoretský judaizmus predstavoval Zacharias Frankel (1801 - 1875). Stál uprostred obidvoch predchádzajúcich hnutí, pridržiaval sa hebrejčiny.

Semináre rozvíjali vedu o židovstve. Prvý rabínsky seminár bol založený v roku 1829 v talianskej Padove. V roku 1819 bol založený Verein für Kultur und Wissenschaft der Juden (Spolok pre kultúru a vedu Židov) a dejiny sa začali skúmať ako akýsi posvätný prameň. Prvý predseda spolku Eduard Gans povedal: „Nadíde čas, keď sa v Európe už nikto nebude pýtať, kto je Žid a kto kresťan.“ Spolok sa však rýchlo rozpadol, ale dejiny boli skúmané aj ďalej.

Isaak Marcus Jost napísal ako prvý židovský autor 9-zväzkové dielo Geschichte der Israeliten (Dejiny Izraelitov, 1820 - 1828/46). Klasickým sa však stalo 11-zväzkové dielo Heinricha Graetza (1817 - 1891) Geschichte der Juden (Dejiny Židov, 1853/6 - 1876) a jeho trojdielne Volkstümliche Geschichte der Juden (Národné dejiny Židov, 1888). Tu treba spomenúť najväčšieho židovského učenca 19. storočia z Nemecka Leopolda Zunza (1794 - 1886). Založil Wissenschaft des Judentums - vedu o židovstve.

Emancipácia mala aj pozitíva. Vo viacerých desaťročiach vynikli viacerí intelektuáli, filozofi, vedci či umelci, ktorí obohatili svet (fyzik Albert Einstein, lekár Sigmund Freud, filozofi Henri Bergson, Edmund Husserl, básnik Heinrich Heine, spisovatelia Franz Kafka, Joseph Roth, Stefan Zweig, skladatelia Gustav Mahler, maliar a grafik Max Liebermann atď. K prednostiam niektorých židovských kruhov patrilo aj ekonomické podnikanie a účasť na politickom živote.

Proces židovského otvárania sa svetu vyvolal viaceré protižidovské reakcie. Protestantský teológ Fridrich Daniel Schleiermacher (1768 - 1834) varoval pred „judaizáciou cirkvi“.

Keď berlínsky univerzitný profesor Friedrich Ruehs vydal knihu Über die Anspüche den Juden an das deutsche Bürgerrecht (O nárokoch Židov na nemecké občianstvo, 1815), spustil rozsiahlu protižidovskú publicistiku, podľa ktorej nemohli Židia získať občianske práva, nesmeli vstupovať do kresťanských cechov, zastávať miesta v armáde a vo verejnej správe. Pridal sa heidelberský univerzitný profesor Jakob Fries knihou Über die Gefährdung des Charakters und des Wohlstands der Deutschen durch die Juden (O ohrození charakteru a blahobytu Nemcov Židmi, 1816).

V Pápežskom štáte sa stal jeden prípad, ktorý viedol k stmeleniu Židov. V noci z 23. na 24. 6. 1858 pápežská polícia odviedla šesťročného chlapca Edgarda Mortara od rodičov v Bologni, pretože bol päť rokov predtým pokrstený in bona fide jednou kresťanskou slúžkou in periculo mortis. Vo svete to vyvolalo vlnu protestov, ale pápež Pius IX.

Ako škandál sa vo Francúzsku objavila aféra Alfréda Dreyfusa (1894 až 1906); v Čechách a v Uhorsku prebehli zinscenované procesy s údajnými páchateľmi rituálnych vrážd, vznikli politické strany opierajúce sa o antijudaizmus a v Rusku a na Ukrajine dokonca došlo k pogromom (prvý v Odese 1. 10. 1871 - zo 400-tisíc obyvateľov bolo 140-tisíc Židov, v Jelizavetgrade 15. 3. 1881, potom 1882 - 1906).

Všeobecne rozšírená sociálna bieda viedla k masovej emigrácii aj u Židov či už v rámci Európy alebo mimo ňu a zrodilo sa židovské hnutie národného oslobodenia - sionizmus (prvý sionistický kongres sa konal v Bazileji 29. - 31. 8. 1897, kam bol na poslednú chvíľu preložený z Mníchova; bola tu prijatá vlajka a hymna) a vo viacerých vlnách boli postupne osídlené historické oblasti neskoršieho štátu Izrael. Za predchodcu sionizmu je považovaný nemecký židovský filozof Moses Hess (1812 - 1873) a Leo Pinsker z Odesy (1821 - 1891), pohnutý po roku 1882 pogromami. Vlastná iniciatíva vyšla ako reakcia na novú vlnu protižidovskej nenávisti u sekularizovaného Žida Theodora Herzla (1860 - 1904), ktorý napísal dielo Der Judenstaat. Versuch einer modernen Lösung der jüdischen Frage (Židovský štát. Pokus o moderné riešenie židovskej otázky, 1896), aj keď Herzl nebol prvý sionista.

V tomto diele napísal: „Všade sme sa poctivo snažili splynúť s národným spoločenstvom, ktoré nás obklopuje, a zachovať si jedine vieru našich otcov. To sa však nepripúšťa. Zbytočne sme verní a na mnohých miestach dokonca prehorliví vlastenci, márne obetujeme majetok a krv rovnako ako naši spoluobčania, zbytočne sa snažíme prispieť k sláve našich vlastí v umení a vede, k ich bohatstvu obchodom a inou činnosťou. V našich domovinách, v ktorých už po stáročia žijeme, sme stále okrikovaní ako cudzinci… Keby nás nechali na pokoji… Ja som však presvedčený, že nás na pokoji nenechajú.“

Medzi kresťanmi bolo živené protižidovské myslenie udržiavaním legendy o bludnom Židovi (existovala preukázateľne už v roku 1602) a v 19. storočí ju živili najmä divadlá. V Rusku sa objavili Protokoly sionských mudrcov (1903), ruský plagiátorský podvrh, ktorý bol preložený do ďalších jazykov.

Vo Francúzsku a v Nemecku cirkev hľadala vinníkov oslabenia vplyvu cirkvi v spoločnosti a tradičnej rodiny, ale hľadal sa aj vinník šírenia ateizmu, mravného úpadku, alkoholizmu, sexuálneho zneužívania, propagovania bezbožníckych náuk (napr. darvinizmu).

Nenávisť kresťanov k Židom prehĺbili niektorí autori pôsobiac na cirkevnej pôde, napr. profesor teológie na nemeckej univerzite v Prahe August Rohling (Talmudský Žid, 1871; Moje odpovědi rabinům aneb pět psaní o Talmudu a židovské rituelní vraždě, 1883). Moderný antisemitizmus vyprodukovali viacerí novinári. Wilhelm Marr napísal Der Sieg des Judenthums über das Germanenthum. Vom nichtkonfessionellen Standpunkt aus betrachtet (Víťazstvo židovstva nad germánstvom. Skúmané nie z konfesionálneho hľadiska, 1879), historik Henrich von Treitschke v Preussiche Jahrbücher (Pruská ročenka, 1879) šíril predsudky voči východoeurópskym Židom prichádzajúcim do Pruska nielen v tlači, ale aj ako poslanec v Ríšskom sneme. Ani Francúzsko nezaostávalo, bestsellerom sa stal spis Edouarda Drumonta La France Juive (Židovské Francúzsko, 1886). Svojím podielom prispel napr. aj Richard Wagner pamfletom Das Judenthum in der Musik (Židovstvo v hudbe, 1850).

K tomu sa rozvinula protižidovská politika, ktorú viedli predovšetkým kresťanské strany, ktoré vznikli v tretej tretine 19. storočia. V Nemecku mala najväčší úspech Kresťansko-sociálna robotnícka strana (1878, od 1881 Kresťansko-sociálna strana) Adolfa Stoeckera, kazateľa na dvore Viliama I., v Rakúsko-Uhorsku Kresťansko-sociálna strana Karola Luegera (od 1897 starosta Viedne). V roku 1882 sa v Drážďanoch konal prvý medzinárodný antisemitský kongres a v tom istom roku bolo založené Alliance Anti-Juive Universelle.

Nemecký rasový antisemitizmus prerástol v 20. storočí do ideológie nacistického Nemecka a do holokaustu.

Pápeži 19. a 20. storočia

V 19. a 20. storočí sa Cirkev snažila nájsť nový prístup k štátu a za každú cenu zachovávať politickú neutralitu a nestrannosť.

Prehľad pápežov v 19. a 20. storočí a ich prínos.

V roku 1831 bol Gregor XVI. nepriateľom liberalizmu a všetkých moderných názorov (na území Pápežského štátu zakázal napr. stavbu železnice). Neznášal ani taliansky nacionalizmus a v encyklike "Mirari vos" z r. 1832 odsúdil pojem sloboda svedomia aj tlače.

Pius IX. (1846 - 1878) zvolal Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870). Na koncile 18. júla 1870 Pius IX. schválil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus , v ktorej proklamoval, že pápež v oblasti viery a mravov, ak niečo vyhlási slávnostne ( ex catedra ) je neomylný.

tags: #katolicka #cirkev #v #19 #storoci