História katolíckej cirkvi v Albánsku

Albánsko, krajina na Balkánskom polostrove, je pre mnohých neznáma alebo spájaná s mafiou a chudobou. No, Albánsko je krajina s bohatou históriou a kultúrou, krásnou prírodou a priateľskými ľuďmi. Katolícka cirkev má v Albánsku dlhú a zaujímavú históriu, ktorá siaha až do apoštolských čias.

Apoštolské časy a šírenie kresťanstva

Kresťanstvo je v Albánsku prítomné už od apoštolských čias. Oblasť označovaná v antike ako Ilýria bola evanjelizovaná pravdepodobne už sv. Pavlom a jeho učeníkom Títom. V liste Rimanom nachádzame tieto Pavlove slová: «Tak som všetko dookola od Jeruzalema až po Ilýriu naplnil Kristovým evanjeliom» (Rim 15,19). Mesto Drač (Durrës) malo už v roku 58 svojho biskupa, sv. Cézara.

Najskoršie historické správy o stave Cirkvi v Ilýrii pochádzajú z čias Diokleciánovho prenasledovania z roku 303, výnimkou je len skoršia správa Euzébia, ktorý potvrdzuje evanjelizáciu Skýtie apoštolom Ondrejom. Vo štvrtom storočí už takmer celá krajina prijala kresťanstvo, pričom sa na území bolo rozložených 5 biskupstiev. Účasť biskupov z Ilýrie (Sirmium, Sardika, Skupi, Marcianopolis) bola zaznamenaná už na Nicejskom koncile v roku 325, na Efezskom koncile v roku 431 ako aj na Chalcedónskom koncile v roku 451 (Lukáš z Drača).

V tomto období až po príchod Slovanov v siedmom storočí sa štyri civilné provincie, do ktorých bolo územie rozdelené, kryli s cirkevnými provinciami, ktoré boli hlavou štyroch metropolií: Skupi (Skopje v dnešnom Macedónsku), Dyrrachium (dnes Drač), Nicopolis (dnešná Preveza) a Scodra (Skutari). V Ilýrii sa uskutočnili štyri koncily: prvý v roku 375 zvolal Valentinián I., druhý v roku 415 zvolal Perigenes, tretí sa konal v roku 516 a štvrtý, ktorý nebol uznaný, v roku 550.

Stredovek a vplyv Byzancie

Po tom, ako krátko pred svojou smrťou rímsky cisár Teodózius (395) rozdelil ríšu medzi svojich synov Honória a Arkádia, bolo Albánsko priradené k Východorímskej ríši. Vplyv Byzantu užšie spojil tunajšiu cirkev s Konštantínopolom, pričom istá časť albánskeho územia zostala spojená s Rímom. Spolu s koncom Byzantskej ríše sa Albánsko stalo územím, o ktoré súperili Benátčania, Bulhari, Srbi, Svévi či Anjouovci. Na náboženský život mal veľký vplyv vznik a rozkvet mníšskych rádov ako sú benediktíni a baziliáni a následne aj žobravých rádov, františkánov a dominikánov.

Osmanská nadvláda a islamizácia

V 15. storočí tu dochádza k útokom zo strany Osmanskej ríše, ktorým krajina 25 rokov odolávala vďaka albánskemu národnému hrdinovi a zároveň aj veľkému zástancovi kresťanskej viery Jurajovi Kastriotovi Skanderbegovi, ktorého pápež Kalixt III. označil za „Kristovho atléta“.

Prevaha Osmanskej ríše od roku 1478 znamenala tiež prenikanie moslimských kolónií do opustených miest, ktoré za sebou zanechali utekajúci Benátčania i miestne obyvateľstvo. Utiekli aj príslušníci katolíckeho kléru a rehoľné rády s výnimkou františkánov. Keďže kontakt s Rímom bol znemožnený, katolícke spoločenstvá na severe územia boli v tomto období odkázané samy na seba, zatiaľ čo spoločenstvá na juhu boli pod vplyvom pravoslávneho Konštantínopolského patriarchátu.

Avšak aj napriek tureckej okupácii zotrvala väčšina albánskeho obyvateľstva po celé ďalšie storočie kresťanská a pokračovala v boji o nezávislosť za pomoci Benátok, Španielska, no najmä zo strany pápeža. Predovšetkým katolíci sa snažili čeliť islamizácii a zachovávať si svoju albánsku kultúrnu identitu. Vďaka nim došlo k zrodu národnej literatúry. Prvým albánskym literárnym textom je preklad latinského misála z roku 1555. Práve túto liturgickú knihu označovanú ako Buzukusov misál daruje Svätý Otec František v podobe faksimile, čiže vernej kópie, albánskemu prezidentovi pri návšteve Tirany.

Vráťme sa však ešte do 17. storočia, kedy sa v Albánsku s postupným zintenzívňovaním islamizácie začína rozhodnejšie prejavovať vôľa k národnému odboju, ktorého protagonistom bola opäť Katolícka cirkev. Impulz k politickému a náboženskému obrodeniu dal pápež Klement XI. Albani (1700 - 1721) za pomoci veľkej osobnosti Vincenta Zmajeviča, arcibiskupa diecézy Antivari. V roku 1703 sa uskutočnil takzvaný „Prvý albánsky národný koncil“, ktorý katolíkov vyzval k povinnosti verejne vyznávať svoju vieru. Nezriedka totiž dochádzalo k tomu, že veriaci katolíci na verejnosti predstierali, že sú moslimami. Koncil tiež poskytol miestnym kňazom presné smernice vo vieroučných, morálnych a pastoračných otázkach.

Počas prvej polovice 19. storočia prenasledovanie kresťanov poľavilo, a to najmä vďaka Rakúsku, ktoré sa stalo oficiálnym ochrancom katolíckej viery v Albánsku a Benátkach. Rakúsko tiež finančne podporovalo duchovenstvo ako aj katolícke ustanovizne. V druhej polovici 19. storočia sa Cirkev stala aktívnou súčasťou takzvanej „albánskej renesancie“. Rehoľa jezuitov v roku 1856 otvorila kňazský seminár v Skutari, čím odpovedala na urgentnú potrebu pozdvihnúť úroveň prípravy kňazov. Spoločne s františkánmi zriadili školy, ktoré boli otvorené aj pre moslimských študentov a z ktorých vyšli významní intelektuáli, osobnosti viery, ako aj politici. Patria medzi nich napríklad don Ndre Mjeda, Alojz Gurakuqi, Gjergj Fishta, ako aj Vincent Prennushi - biskup Drača a mučeník počas komunistického prenasledovania. Koncom storočia sa františkáni venovali otváraniu farností, ktoré zverovali dobre pripraveným kňazom a v roku 1882 otvorili seminár. Jezuiti vykonávali najmä v hornatých oblastiach ľudové misie. Diecéza Skutari, v roku 1867 povýšená na arcidiecézu, sa v roku 1886 stala arcidiecézou metropolitnou.

V roku 1910, ešte počas Osmanskej nadvlády sa v Skopje, v dnešnom Macedónsku, v rodine albánskych katolíkov narodila Agnesë Gonxhe Bojaxhiu [gondže bojadžiu], budúca blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty.

Keď v roku 1912 dosiahlo Albánsko nezávislosť, takmer úplne sa zastavil odpad od kresťanskej viery. V roku 1921 pápež menoval pre Albánsko svojho apoštolského delegáta. No už zakrátko došlo k tvrdému úderu pre Cirkev. Režim Ahmeda Zogu, ktorý sa dostal k moci v roku 1924 a o štyri roky neskôr sa sám prehlásil za kráľa, pozbavil Cirkev jej výsad, vylúčil ju z Fondu pre náboženský kult a v roku 1933 sa musela vzdať cirkevných škôl.

Komunistická diktatúra a prenasledovanie

Najťažšia kapitola dejín kresťanstva v Albánsku však ešte len mala prísť. Po druhej svetovej vojne sa moc dostala do rúk komunistov a Albánsko sa vydalo cestou budovania socializmu. Vedúcu pozíciu získala Albánska strana práce a komunistický diktátor Enver Hodža. To čo poznáme z našej histórie, bolo prítomné i tu: znárodnenie priemyslu, industrializácia a kolektivizácia poľnohospodárstva a pod.

V roku 1967 albánska vláda zakázala praktizovanie náboženstva a prehlásila ateizmus ako štátnu doktrínu. Albánsko sa tak oficiálne stalo prvým ateistickým štátom na svete. Hlavným pilierom režimu bola tajná štátna polícia Sigurimi, ktorá kontrolovala všetok politický a spoločenský život v krajine. Počas totalitného režimu boli väznené, mučené a umučené tisíce ľudí, medzi nimi kňazi, rehoľníci a rehoľné sestry, laici angažujúci sa (tajne) v náboženskom živote, a mnohí ďalší „nepriatelia“ režimu.

Oficiálne štatistiky hovoria, že 42 772 osôb albánskej národnosti malo status politicky prenasledovaných, z toho väznených 14 563 (z nich tkm. 1000 vo väzení zomrelo) a odsúdených 5540. V koncentračných táboroch bolo umiestnených 21 401 osôb, tkm. 300 osôb psychicky ťažko ochoreli v dôsledku väzenia, násilia a mučenia (uviedol som sem túto základnú štatistiku, ktorú som mal možnosť vidieť na jednom z miest, kde sa nachádzali - a vlastne dodnes sa nachádzajú - cely väzenia, vypočúvania a mučenia, medzi nimi i cely dvoch zo 40 albánskych mučeníkov…).

Z hľadiska cirkevno-juridického členenia má Albánsko 5 diecéz a jednu Apoštolskú administratúru - táto v sebe zahŕňa i farnosti, ktoré spravujeme my - verbisti. Preto by som vám chcel pár slovami priblížiť pastoračnú situáciu v Apoštolskej administratúre, ktorá je geograficky situovaná v južnom Albánsku. Podľa štatistík z roku 2017 spadá do Administratúry vyše 1 433 000 obyvateľov, z toho je pokrstených 3730 (teda ani nie 0.3%). Administratúra pozostáva z 15 farností a viacerých rehoľných komunít. Počet kňazov v Administratúre klesol oproti roku 2017 z 12 na 5. Z toho je ľahké usúdiť, že - bohužiaľ - v niektorých farnostiach z dôsledku nedostatku kňazov veriaci nemajú ani v nedeľu možnosť zúčastniť sa eucharistického slávenia. Väčšina územia Administratúry sú oblasti s náboženstvom moslimským a na druhom mieste ortodoxným.

Súčasnosť

Katolícka cirkev je počtom viac situovaná na severe Albánska, kde sa nachádza i kňazský seminár (navštívil som ho a bol som veľmi milo potešený zo seminaristov - budúcich kňazov. Keďže je Albánsko krajinou prevažne moslimskou (najmä z toho dôvodu, že od 15. stor. bola súčasťou Osmanskej ríše a kresťania boli znevýhodňovaní a neskôr i prenasledovaní pre vieru), myslím, že by pre vás mohla byť zaujímavá otázka, ako tieto tri náboženské prúdy (moslimovia, kresťania ortodoxných cirkví a kresťania katolíci) spolu žijú, vzájomne vychádzajú… Myslím, že bude nápomocné pre lepšie pochopenie situácie, ak sa s vami podelím o jednu konkrétnu iniciatívu prevažne moslimskej dediny blízko mesta Elbasan (44km od Tirany). Držal som v rukách dokument (žiadosť) s viac než 150 !! podpismi moslimov, ktorí sa v nej obracajú na katolíckeho kňaza (ktorý má na starosť malú hŕstku katolíkov v tej dedinke) s výslovnou túžbou viac poznať, kto je Ježiš podľa katolíckej náuky. Odvolávajú sa na svoje kresťanské korene, ktoré siahajú hlbšie než tie moslimské (datované až od nástupu násilnej islamizácie v 15. stor.). Títo moslimovia osobne poznajú istého mladého muža, ktorý bol pokrstený ako dospelý a ktorý v tejto ich dedine veľa pomohol chudobným a chorým… Jeho príklad a nezištná služba mnohých moslimov natoľko inšpirovala, že sa začali zaujímať o jeho hlbšie motivácie, s ktorými koná túto službu kresťanskej lásky. Príklad jedného zapálil túžbu poznať Ježiša Krista v mnohých. Verím, že práve toto je naša prvoradá misia. A i príklad tohto mladého muža je dôkazom toho, že verba movent, exempla trahunt (aspoň jedno príslovie si z latinčiny ešte pamätám).

Hoci som vám tu uviedol iba tento príklad (je ich ale veľa - napr. Čo sa týka prítomnosti verbistov v Albánsku, ide o celkom čerstvú záležitosť. Pastoračno-misijne sme tu otvorili misiu v septembri roku 2015 na pozvanie vtedajšieho biskupa Administratúry. Odvtedy tu pôsobili dvaja verbisti. Aktuálne som v Albánsku jediným verbistom (v celom Albánsku sú aktuálne len dvaja kňazi Slováci… a 8 rehoľných sestier zo Slovenska). Prišiel som do mesta Valona (Vlorë) v polovici októbra. Bol som menovaný za správcu farnosti v meste Vlorë a v blízkych dvoch filiálnych farnostiach. Mesto je počtom obyvateľov niekde uprostred medzi Košicami a Prešovom. Nájdete v ňom dve mešity, jeden chrám Ortodoxnej a jeden chrám Katolíckej cirkvi. Na nedeľné slávenie eucharistie sa v priemere zhromaždí asi 70 veriacich (z celého mesta a okolia!) …no a z tých 70 je asi polovica pokrstených.

Pápež František dňa 21. septembra 2014 navštívil Albánsko. Bol to jeho štvrtý zahraničný cesta a prvýkrát navštívil európsku krajinu mimo Talianska. Cieľom cesty bolo uctenie si mučeníkov pre vieru, ktorých kruto prenasledoval ateistický režim. Napriek potláčaniu akýchkoľvek prejavov viery sa nepodarilo náboženstvo z Albánska vymazať a dnes v tejto krajine s moslimskou väčšinou vládne pokojné spolunažívanie rozličných náboženských vierovyznaní.

V súčasnosti sa Cirkev v Albánsku snaží napĺňať svoje poslanie hlavne prostredníctvom sociálnej a spoločenskej práce. Na vysokej úrovni sú tu cirkevné školy, tak základné ako aj stredné, ktoré v značnej miere navštevujú deti z moslimských rodín. Podobne je to aj s centrami voľného času, kde deti poobede tvoria pod dohľadom sestier krásne ekumenické komunity. Väčšina kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier sú cudzinci. Pracujú tam aj traja slovenskí saleziáni, jeden v Škodre a dvaja v Tirane. Práca s deťmi a mládežou, taktiež vedenie sociálnych ústavov, to sú najčastejšie aktivity, s akými sme sa stretli na našej ceste Albánskom. Typická farská pastorácia sa tu zdá byť až na druhom mieste. To, čo nás nesmierne milo prekvapilo, boli prekrásne nové kostoly a takisto obnovené a udržiavané staré kostoly, veľa ľudí na nedeľnej sv. omši, hlavne mladých. Je vidieť, že Cirkev hoci malá, je veľmi živá.

Je vidieť, že Cirkev hoci malá, je veľmi živá. Zvlášť našu pozornosť upútal nový kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márii vo Fieri. Už z hlavnej severovýchodnej cesty, ktorá vedie celou krajinou pozdĺž pobrežia, vidieť vo Fieri medzi palmami obrovskú sochu Nepoškvrnenej, ktorá stojí nad hlavným vchodom do nového kostola. Pri tomto kostole sa nachádza aj veľké pastoračne centrum a centrum Charity. Sú tam rehoľné sestry, ale chýba tam kňaz. Donedávna to bolo sídlo biskupa. V súčasnosti biskup pôsobí na juhu vo Vlore.

Byť v Albánsku a zvlášť na severe, a nenavštíviť v Škodre kostol Panny Márie Dobrej Rady, by miestni ľudia i cudzinci, ktorým Albánsko učarilo, pokladali za hriech. Tento maličký kostolík vytesaný do skaly pod starým hradom je najstaršou a zároveň hlavnou mariánskou svätyňou v Albánsku. Spája sa s ním legenda o tom, ako po obsadení Škodre Turkami postavili Turci na hore hrad a z kostolíka chceli urobiť latríny pre vojakov. Anjeli zázračným spôsobom preniesli milostivý obraz Panny Márie do Talianska, kde je do dnešného dňa. V Škodre je kópia tohto obrazu.

V Albánsku stretneme oveľa viac pamiatok dosvedčujúcich dávnu veľkosť a význam tejto krajiny. Na juhu krajiny, na predmestí Fieri, sa nachádzajú pozostatky rímskej svätyne Apollina s amfiteátrom z obdobia pred našim letopočtom a o niečo mladšieho kresťanského kláštora postaveného na mieste dávneho pohanského kultu. V meste Berat je časť, ktorá sa vola Starý Berat. Je to stará pevnosť, v ktorej ešte dnes žijú ľudia a kde sa nachádza prekrásne miesto - kostol sv. Onufria. V dvoch kaplnkách sú prekrásne nástenné maľby s výjavmi svätých východnej Cirkvi. Je to akoby panteón svätých kresťanského východu. Podľa lokálnej tradície sa tam nachádza hrob sv. Garazda.

Sú tu aj pamiatky nedávnej histórie, napríklad v okolí Fieri, v doline obývanej katolíkmi, je kaplnka postavená v bývalom komunistickom bunkri. Bunkre sú zvláštnym fenoménom Albánska. Malé alebo väčšie lemujú všetky cesty a veľké množstvo horských svahov. Je to mŕtvy symbol bývalého režimu. V jednom z nich si kresťania z Fieri spravili už spomínané miesto Božieho kultu, keďže si zatiaľ nemôžu dovoliť postaviť kostol, hoci naň už získali pozemok.

Albánsko je skutočné prekrásna krajina, ktorá má bohaté dejiny, krásnu prírodu, malebné výhľady na more a hory porastané olivovými záhradami a lesmi, ale predovšetkým ľudí otvorených pre Boha, hľadajúcich pravdu a lásku po rokoch zotročenia.

Náboženská tolerancia

Počas komu-nistickej nadvlády boli všetky náboženstva rovnako prenasledované. Albánsko miestni komunistickí vládcovia ako prvý a asi aj jediný štát sveta oficiálne vyhlásili za "čisto ateistickú krajinu". To vytvorilo medzi veriacimi rôznych náboženstiev zvláštny postoj vzájomnej tolerancie a úcty voči všetkým duchovným. Katolíci a vôbec kresťania sú v krajine menšinou a obývajú hlavné sever Albánska.

Myslím, že by pre vás mohla byť zaujímavá otázka, ako tieto tri náboženské prúdy (moslimovia, kresťania ortodoxných cirkví a kresťania katolíci) spolu žijú, vzájomne vychádzajú… Myslím, že bude nápomocné pre lepšie pochopenie situácie, ak sa s vami podelím o jednu konkrétnu iniciatívu prevažne moslimskej dediny blízko mesta Elbasan (44km od Tirany). Držal som v rukách dokument (žiadosť) s viac než 150 !! podpismi moslimov, ktorí sa v nej obracajú na katolíckeho kňaza (ktorý má na starosť malú hŕstku katolíkov v tej dedinke) s výslovnou túžbou viac poznať, kto je Ježiš podľa katolíckej náuky. Odvolávajú sa na svoje kresťanské korene, ktoré siahajú hlbšie než tie moslimské (datované až od nástupu násilnej islamizácie v 15. stor.).

Ich viera po krutej dobe totality je poznačená určitou ľahostajnosťou. Prejavy nejakej náboženskej neznášanlivosti sú tu zatiaľ zriedkavé. Sú vďační za každý prejav dobra a sympatie. Nikto z nás sa tam necítil ohrozený, hoci ako hovoria oni sami, do miest mimo mesta (zvlášť do hôr) a hlavných ciest bez spoľahlivého sprievodcu by sa nemalo chodiť, lebo tu nie je problém dostať sa do konfliktu s ich tradičnými zákonmi, ktoré sú dôležitejšie ako štátny zákon a popritom oveľa prísnejšie.

Poznanie tejto krajiny bolo pre mňa osobne dôkazom, že väčšina ľudských konfliktov vyplýva nie z ich náboženského alebo spoločenského presvedčenia, ale z falošných ideológií, ktoré tvoria nezodpovední, chamtiví a pyšní ľudia.

Tabuľka: Náboženské zloženie obyvateľstva Albánska

tags: #katolicky #kostol #v #albansku