A toto (čiňte), keďže vidíte príhodnú chvíľu, že vám je už čas prebudiť sa zo sna. Lebo teraz je nám spasenie bližšie, ako keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil.
Úlohou každého budíka je zobudiť nás včas, aby sme nezaspali do školy, práce, k lekárovi alebo na výlet. Deti, máte rady budíček? Predstavte si časy, keď ešte neexistoval Youtube, ani internet. V časoch detstva vašich otcov a mám televízia vysielala jednu krásnu rozprávku o budíku, ktorý vždy ráno zazvonil, a tým otvoril nový príbeh. - Ja som budík, budíček, budiť je môj koníček…
Áno, mikulášske adventné ráno dalo do pohybu v našich rodinách mnoho vecí a udalostí. Myslím, že vstávanie do mikulášskeho rána bolo naplnené mnohými očakávaniami. Táto noc bola pre mnohé deti veľmi dlhá a čakali, kedy noc pokročí a deň sa priblíži.
No v mnohých prešovských rodinách hlas ranného budíka neotvoril len oči, ale aj spomienky a bolesť zo straty blízkych, ktorí presne pred rokom zahynuli pri požiari bytového domu na Mukačevskej ulici. Udalosť, ktorá natrvalo poznačila mikulášske ráno mesta Prešov. Udalosť, ktorá nás zobudila svetlom poznania, aký krehký dokáže byť život a ako sa môže v jednej sekunde zmeniť.
Tohto roku sa celá planéta ponorila do tmy neistoty a strachu. Tma pandémie rozprestrela svoje krídla nad mnohými rodinami a jej moc zasiahla do našich životov. No Božie slovo definuje tmu ako priestor bez Boha, ako život, kde je človek sám sebe bohom, kde ľudia nehľadia na iných, len sami na seba, kde klamstvo a pretvárka, kde zrada a nenávisť, kde polopravdy a lži sú prekážkami, o ktoré sa potkýname a padáme, zraňujeme sa vo vzťahoch a nevidíme lepšiu budúcnosť. Tma je však aj v ľudskom vnútri, ktoré zíva prázdnotou, bolesťou a beznádejou pri strate blízkych.
Advent ako Bohom darovaný budíček, aby nás prebudil zo sna, z vnútorného sebaklamu a oznámil nám veľkú adventnú zvesť, že s príchodom Pána Ježiša Krista, Boha na zem, že s príchodom Svetla noc pokročila a deň sa priblížil. Práve v tomto je posolstvo 2. adventnej nedele - Božieho budíčka, Božieho adventu - odkazu vysoko aktuálne.
S Kristom vstúpilo do tmy sveta svetlo. Skutočnosť, ktorá mnohé veci mení. Bez svetla by na svete nebolo života, nebolo by tu premeny - fotosyntézy, ktorá prebieha v rastlinách a tie zase prinášajú životodarný kyslík. Bez svetla nieto ani duchovnej premeny, ktorá prináša skutky dobra a lásky. Svetlo nedokážeme vidieť, ani Boha nevidíme, vidíme len veci, ľudí vo svetle. Vidieť svoj život, veci a blížnych v Božom svetle - to je adventná výzva 2.
Keď človek spí, nehýbe sa, jediným znakom života je skutočnosť, že dýcha. Spánok je pre naše telo nevyhnutný, ale v určitých prípadoch, napr. priotrávaním sa jedovatými plynmi, môže spôsobiť rýchlu smrť. Advent ako Boží budíček nás prebúdza k novej aktivite, k vstávaniu. Advent nás vyzýva: Je čas prebudiť sa!
Je čas prebudiť sa v našich rodinách a manželstvách, ktoré zaspali spánkom duchovnej alebo vzťahovej smrti. Mnohí snívajú sen o naplnenom manželstve, ale nie sú ochotní prebudiť sa a pochopiť, že jedine cez Kristov príklad lásky, obetovania sa, pokornej služby sa rodí aj v manželstve niečo Božie. Je čas prebudiť sa v cirkvi a nanovo si uvedomiť, v čom je naše poslanie v dnešnom svete. Je čas prebudiť sa a začať brať Boha vážne - to je aktuálna výzva adventu.
Advent je totiž veľmi príhodná chvíľa, lebo záchrana v Kristovi je na dosah. Pán Boh túži prebúdzať v nás novú a živú vieru, chce v nás prebúdzať novú dôveru, že to, čo robíme v Jeho svetle, má vždy zmysel.
Nezaspime spánkom ľahostajnosti voči vlastnému duchovnému životu, voči blížnym, ani voči vlastnému spoločenstvu cirkvi. Najmä však nebuďme ľahostajní ku prichádzajúcemu Kristovi, ktorý je svetlom nielen adventu, ktorý porazil nielen tmu beznádeje a smrti, ale svetlom vzkriesenia rozjasnil nový večný svet. Ľahostajnosť je počiatkom stagnácie a stagnácia je v duchovnom živote rozkladom.
Ako veriaci žijeme vo svetle poznania prichádzajúceho Pána. Prichádza, aby nás prebudil k novému životu, ale aj k novému svetu. No prebudiť sa nestačí. Kristove svetlo lásky mení deti tmy na deti svetla. V tomto svetle dokážu vidieť špinu. Advent je Božím budíčkom, aby sme videli v pravde, čím sa zaodievame, v čom vidíme hodnotu života a do čoho zaodievame svojich blízkych.
Obliecť sa do „výzbroje svetla“ je možné iba vtedy, keď starú výzbroj vyzlečieme. Preto Pavol vyzýva, aby sme odložili staré oblečenie = skutky tmy. Toto vyzliekanie sa deje cez pokánie, cez premenu mysle a srdca. Cez oznanie našej omylnosti a Božej dobroty. Nech je pre nás advent aj vnútorným budíčkom, kedy odložíme starý spôsob života a príležitosťou prijať zbielené rúcho z Kristových rúk.
Adventný budíček nám pripomína, že vo svetle sme videní - Božím okom, okom našich detí, sveta okolo nás. Boh aj naše okolie hodnotí naše správanie aj konanie. Ak máme pocit, že ste sledovaní, zvykneme sa správať slušne, a platí to väčšinou pri deťoch. Keď si myslia, že ich nikto nevidí, že je okolo nich tma, majú chuť urobiť aj zakázané veci. Za všetko sa raz budeme zodpovedať pre Božím okom, ktorému nič neunikne.
Adventná doba je časom, ktorý nás chce obohatiť. Izaiáš hovorí, že to, čo nám prináša, sa nedá kúpiť ani vlastniť. Nech po prebudení adventným budíčkom sa aj v našom živote začne niečo nové diať. Oblečme sa do výzbroje svetla a choďme, žime, správajme sa ako deti svetla, ktoré očakávajú svojho Pána. Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus, aj svetlo nového rána večného života.
Na 2. adventnú nedeľu sa každý rok číta o Jánovi Krstiteľovi. Dnes sme o ňom čítali z Lukášovho evanjelia. Autor si dal záležať, aby Jánovo pôsobenie presne historicky umiestnil. Preto vymenoval viacero vysokých predstaviteľov krajiny, za ktorých vlády Ján pôsobil.
Čo však Ján vlastne robil? Lukášovo evanjelium to vyslovuje jednou vetou: Chodil po okolí Jordána a hlásal krst pokánia. Pre nás je Ján Krstiteľ veľký, svätý človek. Pre svojich súčasníkov bol však asi čudák. Ako sa dočítame v evanjeliách, žil od mladosti na púšti, mimo ľudských sídiel, nevieme, či niečo vyštudoval alebo sa niečomu vyučil. Údajne sa živil tým, čo našiel v prírode a obliekal sa ako bezdomovec.
Isté je, že tento čudný človek stal sa v istom období, ktoré presne menuje Lukáš, dosť známy a ľudia ho začali brať vážne. Ak sa dnes chce niekto stať známym, získať vplyv, prípadne byť zvolený vo voľbách, musí šikovne využiť rôzne médiá. V čase Jánovho vystúpenia takým médiom, prostriedkom komunikácie, bola ulica, námestie, tržnica, a potom obchodné cesty, najmä brody, cez ktoré karavány prechádzali cez rieku. Ján sa zdržiaval pri týchto brodoch, kde sa ľudia zastavovali, a mal možnosť sa s nimi rozprávať.
V čase, keď nebol rozhlas, televízia, internet, boli ľudia zvyknutí na diskusie na ulici, ba aj na prejavy filozofické, politické, náboženské. Ján takto obchádzal ľudí na križovatkách cez rieku Jordán a časom začali ľudia cielene chodiť za ním. Ľudia, ktorí sa pridali k Jánovi, sa dávali pokrstiť. Nepredstavujme si to vznešene ako dnes. Skôr tak, ako keď sa človeku, ktorý sa nevie zobudiť, vyleje na hlavu vedro studenej vody. Ako terapia šokom pôsobila Jánova reč a konanie. Samozrejme, dôležitý bol cieľ a obsah. Ten si Ján požičal, ako sme počuli z evanjelia, od proroka Izaiáša. Naňho sa bude neskôr odvolávať aj Ježiš: Pripravte cestu Pánovi!
Židia vedeli, o čom je reč. V Izaiášovej knihe je to na začiatku 40. kapitoly. To je miesto, kde sa ohlasuje obrovská zmena pre Židov trpiacich v babylonskom zajatí. Ide sa domov, ide sa na slobodu! Sám Pán Boh si príde po nás. Nie my urobíme revolúciu, ale on. Keď v advente počúvame o Jánovi a jeho krste pokánia, cirkev chce v nás vzbudiť niečo podobné. Zobudiť nás a zapáliť pre ohnivú túžbu po slobode, radosti, uzdravení, ktoré nám prináša Boh.
Mnohí si to v cirkvi neuvedomujú. Opakujú stále len to isté ako zaspatí. A ďalší sa teraz, v advente, ženú najmä do obchodov a na atrakcie na námestiach. Nazdávajú sa, že sa im podarí čosi veľké zažiť. Nič proti tomu, ale niečo naozaj veľké od toho nečakajme. Hľadajme, kde sa dnes ide v ústrety Pánovi, kde sa verí a žije ním prinesená radosť, sloboda, uzdravenie! A keď nájdeme, šírme svoj objav, nech sa pridajú aj ďalší! Z tých miest a spoločenstiev vzniknú nové pútnické miesta ako brody na Jordáne. Zrodia sa zo zjavenia slobody, radosti a uzdravenia. Buďme ľuďmi takého zjavenia, vytvárajme si spoločenstvá takého zjavenia, spievajme piesne Božieho oslobodenia, nezostaňme sedieť a stáť, pripravujme cestu Pánovi!
Nech náš advent nie je len opakovaním starých zvykov, ale začiatkom novej revolúcie, ktorú koná Boh!
Milí bratia a sestry, slávime druhú adventnú nedeľu. Dalo by sa povedať, že sme ešte na začiatku adventu - len minulú nedeľu sme do neho vstúpili. Dobre vieme, že advent je prípravou na blížiace sa vianočné sviatky narodenia nášho Pána Ježiša Krista. Je preto dobré a užitočné zamyslieť sa nad tým, ako sa pripravovať, ako sa dobre pripravovať a využiť tento krátky čas adventu. Naozaj sú to iba štyri adventné nedele, ktoré ubehnú veľmi rýchlo, a ani sa nenazdáme, už sme vo vianočnom období - vo sviatkoch slávenia narodenia Pána Ježiša.
Preto je vhodné zamyslieť sa nad tým, ako sa pripravovať, čo robiť v našom živote, aby sme sa dobre pripravili. Aj dnešné Božie slovo nás k tomu vyzýva. V evanjeliu sme počuli o Jánovi Krstiteľovi, ktorý chodil po celom okolí Jordánu a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe slov proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec sa zníži; čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu slávu.“Tieto slová môžu pôsobiť abstraktne a vzdialene. Čo znamená „pripraviť cestu Pánovi“ a „vyrovnať chodníky“? Doliny nech sa vyplnia, vrchy a kopce nech sa znížia - môže nám to pripadať dosť abstraktné a vzdialené.
My potrebujeme počuť konkrétne rady, čo robiť a ako sa zachovať, aby sme sa vedeli pripraviť. Hovorieva sa, že príklady sú najlepšou inšpiráciou. Príklady ľudí, ktorí nám ukážu, čo robiť, sú pre nás veľmi užitočné.
A tak, milí bratia a sestry, kto by nám mohol byť v advente užitočným príkladom prípravy? Kto iný než sám Ján Krstiteľ, ktorého dnešné evanjelium opisuje. Ján Krstiteľ pripravoval cestu Pánovi - pripravoval určite aj seba, ale tiež ľud, ktorý očakával príchod Pána Ježiša. Sväté Písmo svedčí o tom, že mnohí boli inšpirovaní nielen jeho slovami a hlásaním, ale aj jeho skutkami a spôsobom života.
Čo nám teda môže odovzdať Ján Krstiteľ? Aké postoje? Myslím si, že prvý postoj je ten, že sám Ján Krstiteľ žil skromne. Je to krásny príklad pre nás v tomto adventnom čase - žiť skromnejšie. Možno nás k tomu motivuje aj táto náročná doba, keď sa musíme uskromniť. Ján Krstiteľ žil na púšti, v chudobnom oblečení, nemal majetky ani bohatstvo, bol úplne chudobný. Tým je pre nás prvým príkladom.
Ďalej počúvame o tom, že Ján Krstiteľ žil na púšti, ktorá je symbolom modlitby a stretnutia s Bohom. Advent je pre kresťanov časom, kedy chceme posilniť svoju modlitbu, prehĺbiť niektorú časť našej spirituality - či už ide o ruženec, Sväté písmo, adoráciu alebo svätú omšu.
Ďalej Ján Krstiteľ hlásal aj žil pokánie. V dnešnom evanjeliu počujeme, že chodil po celom okolí Jordánu a hlásal krst pokánia. Konal vonkajší akt krstu, ktorý ešte nebol sviatostný, ale predstavoval postoj kajúcnosti, túžbu zriecť sa hriechov a prosbu o odpustenie. Advent by mal byť pre nás časom, kedy si viac uvedomujeme svoju hriešnosť a pristupujeme k pokániu, či už sviatostnému, cez svätú spoveď, alebo osobnému.
Ján Krstiteľ bol človekom pokory - hoci ho nasledovalo množstvo ľudí a dokonca aj Herodes ho rád počúval, Ján si uvedomoval, že nie je ten hlavný. Pripravoval cestu niekomu väčšiemu - Božiemu Baránkovi, Ježišovi Kristovi. Neuzurpoval si slávu ani chválu, ale ukazoval na Ježiša Krista. Navyše, Ján Krstiteľ sa nebál hovoriť pravdu, aj keď bola nepríjemná. Dokázal napomenúť farizejov a zákonníkov, ba dokonca aj Herodesa, že žije v hriešnom zväzku. Nebál sa povedať pravdu a to je postoj, ktorý nás môže inšpirovať.
Ján Krstiteľ trpel, bol uväznený a nakoniec umučený tým, že mu bola sťatá hlava. Hoci niektorí môžu jeho smrť považovať za tragickú, on zomrel ako mučeník za pravdu, za Ježiša Krista. Ako sa hovorí v Písme, „nikto väčší sa nenarodil zo ženy“ ako Ján Krstiteľ. Nech nás jeho príklad osloví, milí bratia a sestry, na začiatku tohto adventného času.
Čo Vás napadne, keď počujete slovo diagnostika? Možno viacerých, čo máme autá napadne človek ktorému zverujeme servis nášho auta. On príde, „napichne“ svoj počítač cez príslušný port, v počítači má svoj program, ktorý mu ukáže stav nášho auta so všetkými viditeľnými aj navonok neviditeľnými nedostatkami a chybami. Mohli by sme teda povedať, že sa jedná o akési zisťovanie stavu. O čom svedčí aj slovo gnostika - čo súvisí z gréckym výrazom pre poznanie.
S diagnostikou človeka to zas také jednoduché nie je. Zisťovanie stavu človeka je už čosi iné. Človek nie je len telo. Telo človeka máme síce pomerne dobre zmapované a medicínsky pomenované. Ale jeho prepojenia s duševnými činnosťami ako sú myslenie, cítenie, chcenie alebo s duchovnými rovinami ako sú sloboda, viera, nádej či schopnosť milovať sa diagnostikujú veľmi zložito. Možno aj preto sa používa skôr termín diagnóza ako termín lekársky. A ten slúži na určenie zdravotného stavu či potvrdenie choroby, ktorej symptómy sa môžu subjektívne objavovať.
A potom je tu ešte jedna téma, o ktorej hovorí dnešné evanjelium a to je ohlasovanie Božieho kráľovstva. Čosi, čo je zložitejšie ako diagnostika auta či diagnóza ľudskej bytosti. Skúsme sa na to spolu pozrieť vo svetle dnešného Božieho slova.
Dnešnú 2. adventnú nedeľu počúvame z úst Jána Krstiteľa zaujímavé slová. „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Čítame v tomto novom liturgickom roku evanjelium sv. Matúša a sme na začiatku 3. kapitoly. Tieto isté slová zopakuje neskôr sám Ježiš na začiatku svojho ohlasovanie v Galilei, ako o tom píše ten istý evanjelista v 4. kapitole spomínaného evanjelia. A toto isté posolstvo si ponesú počas svojej prvej misionárskej skúsenosti apoštoli, ako môžeme vidieť z 10. kapitoly toho istého Matúšovho evanjelia.
Ján je teda ten, kto pripravuje cestu ohlasovateľovi Ježišovi; učeníci sú tí ktorí Ježiša nasledujú a Ježiš je ten, kto hlása radostnú zvesť. A celé radostné ohlasovanie je o tomto: Božie kráľovstvo je blízko, priblížilo sa, je medzi nami. Toto ohlasovať je úlohou cirkvi ako celku aj úlohou každého misionára. A keďže každý učeník je zároveň aj misionár, ako nám to pripomína súčasný pápež František v „Evangelii gaudium“, tak je to úloha každého z nás, ktorí sme pokrstení. Pápež píše: Vďaka krstu sa každý člen Božieho ľudu stáva učeníkom misionárom (porov. Mt 28, 19). Je povolaný byť aktívnym protagonistom evanjelizácie; Evanjelizácia nie je aktivita, ktorá prináleží len niekoľkým kvalifikovaným veriacim, zatiaľ čo zvyšok veriaceho ľudu by mal byť iba prijímateľom ich činnosti. Nová evanjelizácia si vyžaduje nové zaangažovanie každého z pokrstených. Keď niekto osobne zakúsil Božiu zachraňujúcu lásku, nepotrebuje veľa času na prípravu, aby mohol ísť a hlásať; nemôže predsa čakať na prednášky a dlhé vysvetľovania. Každý kresťan je misionárom v tej miere, v akej sa stretol s láskou Boha v Ježišovi Kristovi. Nehovoríme už, že sme „učeníci“ a „misionári“, ale že vždy sme „učeníci misionári“.
Dnes sa zvykne hovoriť o tzv. „diagnostickom prebytku“ - teda o nadmernom množstve vysvetlení, prečo veci nefungujú -, ktorý však nie je sprevádzaný skutočne použiteľnými návrhmi na riešenie problémov. To nás môže zvádzať k tomu, aby sme prioritne premýšľali a vyvíjali aktivity na pomenovanie toho, prečo aj veci okolo Božieho kráľovstva nefungujú. Áno, aj to je určite potrebné. Ale prioritou je ohlasovať, že Božie kráľovstvo je tu prítomné, stále sa vyvíja a smeruje k svojmu naplneniu. Že ho pekelné ani nijaké ľudské mocnosti nemôžu natrvalo premôcť či zastaviť. Áno, môžu ho spomaliť, čo je však vždy na škodu tých, ktorí sa o to nejakým spôsobom usilujú. Ale Božie kráľovstvo bude kráčať dejinami času aj vesmíru mocou vnútornej dynamiky, ktorú mu poskytuje Duch Svätý. Áno, toto ohlasovať sa dá len vtedy, keď tomu sami veríme, keď sme aspoň kúsok z tohto tajomstva zakúsili ako osobnú skúsenosť. My ľudia Božie kráľovstvo ani nevytvárame, ani ho nevymýšľame. Len sme poslaní ho ohlasovať.
Po prvé, že Božie kráľovstve nie je niečo čo príde len po smrti, ale už teraz tu a na tomto svete prítomné, v čom sa dá žiť, do čoho môžem patriť. Po druhé: že Božie kráľovstvo nie je ďaleko, aby sme museli k nemu cestovať alebo vystúpiť do výšky alebo ponoriť sa do hĺbky. Je všade okolo nás. Po tretie: že je nenápadné ale životaschopné aj životodarné. Treba ho hľadať a objavovať a je vždy tam, kde žijú ľudia. Je totiž potenciálne ukryté v možnosti vzťahov, ktoré môžu ľudia medzi sebou vytvárať a prežívať.
Niekto sa môže opýtať prečo ho teda nevieme tak ľahko objaviť použitím dnešných precíznych diagnostických metód? A tu by sme mohli hovoriť o hriechu a zle, o utrpení a smrti. Všetky tieto skutočnosti viditeľnosť Božieho kráľovstva značne komplikujú. Ale pretože prežívame advent, ja sa chcem zastaviť len pri jednom rozmere hľadania o ktorom premýšľame. A tým je výzva, že Boh a jeho kráľovstvo sa najviac zjavujú nie ako výsledok nášho premýšľania, ktoré potom vedie ku konaniu, aktivizmu a výkonnostnej mentalite. Ale ako výsledok nášho vnímania. Možno aj preto sa nebo predstavuje ako nazeranie na Boha, dívanie sa. A na dívanie sa potrebujeme čas, ktorý sa navonok javí ako čakanie. Čakanie, ako proces v ktorom vieme odložiť svoj aktivizmus, aj odolať myšlienkam, ktoré sa nám prelievajú či presýpajú v našej mysli. A skúsiť len tak byť, čakať na Pána. Veriť, že príde a zjaví nám kúsok seba. A takéto čakanie je vlastne advent, ktorý žijeme. Pozývam nás všetkých zápasiť o takýto čas vnímania.
Kedy sme sa naposledy niekam sami od seba vybrali? Nemyslím do práce alebo do školy, do obchodu alebo k lekárovi. Tam viac-menej musíme. Kam sme sa vybrali, kde nemusíme, ale chceme? Možno niekam na výlet, na zábavu, do kaviarne alebo do divadla či na koncert… Niekto by sa mohol prihlásiť: Dnes (a nielen dnes) vybral som sa do kostola. A dokonca nie do najbližšieho kostola, ale až do Borinky. Áno, kostol, bohoslužby, naše spoločenstvo - to naozaj nie je cieľ, kam musíme ísť, je to miesto, sú to ľudia, kam chodíme sami od seba, z vnútornej motivácie, presvedčenia; vznešene povedané - z viery a lásky. Pravda, možno si niektorí kladieme otázku: A nie je to stále o tom istom? Ak si myslíme, že by sa meniť malo, sme dnes na dobrej adrese.
Ján Krstiteľ od Caravaggia
Človek je schopný vlastným rozumom odhaliť, že Boh existuje, ale nedokáže prísť na to, aký Boh je. A preto Boh sa dáva človeku poznať, zjavuje sa mu a „chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami zo seba“ (KKC 52). A preto človek potrebuje počúvať Boha, jeho slovo a jeho hlas. Evanjelium dnešnej nedele nám predstavuje Jána Krstiteľa a umiestňuje ho do konkrétnej historickej epochy a do konkrétnej rodiny Izraela. Lukáš popisuje ako vyzeralo jeho kazateľské pôsobenie a neskôr sa dozvieme aj o ovocí tohto kázania, keď sa k nemu schádzali zástupy. No predtým, než Ján začal slovo šíriť a ohlasovať, musel to slovo najprv prijať v počúvaní.
Púšť, nie veľmi príjemné miesto. Spája sa nám s nedostatkom pohodlia, nedostatkom životne dôležitých prvkov (voda, jedlo), prílišná nehostinnosť a horúčava, prázdnota, nebezpečenstvá, samota. A v takomto mieste prehovára Boh. Na takomto mieste si Boh pripravuje a formuje svojho kazateľa. Na takéto miesto sa pred svojím verejným vystúpením vyberie aj sám Ježiš. Prečo si Boh vyberá práve takéto miesto? Možno preto, že človek oslobodený od mnohých rušivých prvkov, ktoré napĺňajú jeho život a odvádzajú jeho pozornosť od podstatných vecí a zmyslu jeho života, je schopný konečne počúvať. Púšť, kde človek stráca svoje istoty je miestom, kde môže naplno spočinúť v Bohu.
Prežívajúc adventné obdobie sa pripravujeme na sviatky narodenia Pána, na sviatky, kedy sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami. Aj v týchto dňoch, aj počas týchto Vianoc, Slovo nechce vstúpiť len vo forme kolied, zvykov, darčekov a betlehemov. Chce samo osobne vstúpiť do nášho srdca. Chce to srdce premeniť, aby Ho mohlo ďalej šíriť, a tak meniť svet. Ale akosi v súčasnosti niet priestoru pre prijatie Slova, pretože niet ticha, niet púšte. Všade samé zvuky, obrazy, množstvo ľudí a množstvo slov. Vonku i vo vnútri. Človek už pomaly nevie, čo je ticho. Akosi nás viac vyrušuje ticho než zvuk. A dokonca ani v modlitbe sa nám nepáči ticho. A Slovo chce prísť. A preto nás pozýva na stretnutie dôslednou prípravou nie zhonom za darmi a dokonalými hedonistickými sviatkami. Ale tichom, modlitbou a chvíľami samoty, kedy si dokážeme uvedomiť, že Ho potrebujeme.
Nájdime si chvíľu, stačí aj 5 minút. Posaďme sa pred Eucharistiu, pred kríž, pred obraz či ikonu a bez slov, bez myšlienok, bez akejkoľvek aktivity vytrvajme v tichu pred Pánom. Nech hovorí On. Nech nás formuje On. A nech aj nad nami zaznie na našej púšti hlas podobne ako nad Jánom. Ticho z neho urobilo veľkého kazateľa, pretože len v tichu hovorí a pracuje Boh a len silentium est pater praedicatorum (ticho je otcom kazateľov).
Ján Krstiteľ káže na púšti