Milé sestry, milí bratia v Pánovi Ježišovi Kristovi.
V kontexte sviatku Všetkých svätých sa nám Pán Ježiš prihovára slovami: „Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú. Veru, hovorím vám: Mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“ (Matúš 13,16-17)
Tento deň nám pripomína nielen tých, ktorí boli oficiálne vyhlásení za svätých, ale aj nespočetné množstvo tých, ktorí žili život v skrytosti, no napriek tomu svedčili o Božej láske a dobrote. Položme si otázku: „Čo je zmyslom rodičovstva?“ Skrze pozemských rodičov sa učíme poznávať nebeského Otca. Či si to uvedomujeme, alebo nie, naša predstava Boha veľmi úzko súvisí s našimi rodičmi.
Ak naši rodičia dobre splnili svoju rodičovskú úlohu, pomáha nám táto skúsenosť na ceste k Bohu. Naopak, ak neboli takí, ako mali byť, táto predstava nám prekáža na ceste k pravému a skutočnému Bohu. Čím rodičia zjavujú Boha? Predpokladá sa, že každé dieťa, každý nový človek, je ovocím lásky. Človek, ktorý predtým neexistoval, stáva sa skutočnosťou skrze rodičov, skrze ich vzťah. Je to veľkolepé. Neexistoval a zrazu je vďaka svojím rodičom. Je ovocím ich vzťahu. Keby sa rodičia nemilovali, nebol by. Božia stvoriteľská moc sa tu pokorne skrýva za rodičov.
Ale ak sú čestní, budú podobne ako matka synov Makabejských vyznávať: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporiadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony.“ (2 Machabejská 7,22-23)
Skrze našich rodičov sa zjavuje aj Božia nezištnosť a pokora. Oslavu a vďaku za svoj vznik a stvorenie adresujeme prirodzene najprv svojim rodičom, ktorých vidíme, až následne Bohu. Telesne sa náš život začína fyzickým spojením rodičov, oplodnením. Duchovne náš život korení v ich vzájomnom vzťahu, a následne vo všetkom tom, čo sme videli a počuli, teda v našich pozemských skúsenostiach. Už pri svojom počatí robí človek prvú a základnú skúsenosť prijatia alebo neprijatia, môže utŕžiť prvé a veľké zranenie. To zranenie spočíva v tom, že je síce ovocím fyzického spojenia rodičov, ale vôbec nemusí byť ovocím ich lásky. Prípadne ich vzájomný vzťah s novým človekom nepočíta, alebo ho vedome vylučuje. Človeku sa nedostáva najzákladnejšie prijatie. A táto bolestná skúsenosť sa zapíše do ľudského podvedomia a z nej pochádzajú rôzne komplexy a neurózy.
Ako spovedníci sa veľmi často stretáme s tým, že sa rodičia sťažujú na svoje deti, a že na nich žalujú. Niekedy možno oprávnene a niekedy akoby úplne zabudli, že sú to ich deti. Tieto deti sú ovocím ich vzájomných vzťahov, ktoré mohli byť veľmi ďaleko od skutočnej lásky. Sú ovocím ich života. Každý človek je ovocím vzťahov. Predovšetkým toho najzákladnejšieho, ktorý rodičia prežívali v okamihu jeho počatia, no aj všetkých ďalších, ktoré pozoroval medzi rodičmi, ale ktoré zažíval i vo vzťahu k sebe samému. Ctiť svojich rodičov znamená uznať s vďačnosťou korene svojej vlastnej bytosti. Je potrebné uctiť si nielen dobrých rodičov, ale aj tých, ktorí v rodičovstve zlyhali. Lebo v úcte voči rodičom je obsiahnutá aj úcta voči sebe samému i voči Bohu, ktorý toto všetko zabudoval do svojho podivuhodného plánu Spásy.
Vždy si musíme uvedomovať, že i keby nás vlastní rodičia nechceli, je tu Boh, ktorý nás chcel a chce. I keby sme nebol v pláne svojich rodičov, v pláne Boha Stvoriteľa sme určite zahrnutí. V rodičovstve sa prvý raz stretáme s poslaním človeka, byť Božím obrazom, teda zjavovať neviditeľného Boha. Zjavovať Boha neznamená len čítať deťom Písmo sväté alebo preberať s nimi katechizmus, ale predovšetkým žiť zjavené Slovo Božie, žiť Božiu Dobrotu. Žiť tajomstvo Lásky, ktorá miluje, aj keď trpí. Milovať bez ohľadu na zásluhy. Milovať preto, lebo sú to vaše deti. Zjavovať Boha znamená nežiť podľa svojej ľudskej chytrosti a sebectva, ale žiť tajomstvo Slova. Všade tam, kde človek uskutočňuje Božie Slovo, zjavuje Boha, stáva sa skutočným obrazom Boha.
Toto je aj tajomstvo nevery mnohých detí. Deti dnes nie sú medzi nami, lebo im rodičia svojím životom nezjavovali Boha a jeho dobrotu, jeho zodpovednosť a spravodlivosť, jeho stálosť v láske. Na pozadí toho, čo sme počuli, môžeme lepšie pochopiť, aký hrozný zločin je potrat. Je to skúsenosť zavrhnutia. Skúsenosť Zla hneď na počiatku ľudskej existencie. Boh človeka chce, ale človek - otec a matka - ho zavrhuje. Človek je od prvého okamžiku stvorený pre Dobro, je určený na to, aby skrze zážitok ľudskej dobroty prežíval a poznával dobrotu Boha. Deti potrebujú zažívať v rovnakej miere lásku a nežnosť zo strany matky i otca. Keď dieťa nezažíva nežnosť a prijatie zo strany niektorého z rodičov, môže to viesť k vážnym poruchám v prežívaní sexuálnej orientácie.
Každá svätá omša je tajomstvom, zjavením a zážitkom Božej lásky, v ktorej sa môže uzdraviť každá duša, čo narazila na nedostatok lásky zo strany rodičov. Vo svätej omši sa za nás obetuje ten, ktorého nazývame Otcom budúceho veku. On pre nás obetuje všetko. Dáva nám svoje Slovo, svoje Telo i svojho Ducha. Je pre nás Chlebom života.
„Traja sú, čo svedčia: Duch, voda a krv; a títo traja sú zajedno.“(1Jn 5,7-8)
Keď sa tak zahľadím na vás z tohoto vyvýšeného miesta dnes, tak som presvedčený, že tento ctihodný zástup kresťanský zaiste len pevná viera doviedla sem, lebo veď v tejto dedinke nieto nič obdivuhodného, nieto ničoho, čoby ľudským zmyslom lahodilo, veď i sám náš chrám je tak jednoduchý, nemajúc nič lákavé; nemôže teda byť ináč: viera tu zhromaždila tak pekný zástup, viera v Najsvätejšiu Trojicu. Áno, v ňu verím ja a veríte i vy viac, než vlastným očiam i vlastným rukám, lebo keď by sa mi zázrakom toho, čo Adamovi, čo Mojžišovi, čo Abrahámovi, že teraz zjavil by sa mi tu Boh a ja z tváre do tváre hľadel bych na Neho, keď by som Ho tak určite zhliadol ako vás, ba ešte viac, keď by som Ho rukami mojimi mohol ohmatať a do náručia Jeho sa zveriť, ja by som tým mojim očiam a rukám neveril tak, ako verím slovu Božiemu.
Prečo? Lebo zmysly moje telesné ma môžu klamať, ale Boh môj nikdy. Známy a vynikajúci umelec starých čias, Zeuxis, namaľoval strapec hrozna na plátno a to tak verne, že k v okne vystavenému obrazu vrabce prilietavali, aby si na hrozne pochutili. A keď pozorujeme kus dreva vložený do pokojnej vody, zdá sa nám, že je zlomený. Hviezdy sa nám zdajú pri pohľade na oblohu také malé a pritom sú väčšie ako naša Zem.
Zmysly nás klamú; viac teda verím Bohu než im. Verím, veríme všetci, lebo Ty, Pane, si to zjavil, že je jeden Boh v troch osobách: „Traja sú, čo svedčia v Nebi: Otec, Slovo a Duch Svätý, a títo traja sú zajedno.“ Najsvätejšia Trojica, veríme v Trojjediného, a vieme, komu sme uverili.
Najradšej by som dnes nasledoval Pána Ježiša a vyviedol by som vás do veľkej prírody, kde by ste sa rozostavili okolo mňa, ako zástupy za Kristom Pánom idúce robili, a tam v tom veľkolepom chráme Božom pri organoch tichého vánku, šumivého potôčika, štebotajúceho vtáctva otvoril by som 148. žalm a čítal by vám: „Chváľte Pána všetci králi a kniežatá Zeme, a všetky národy; chváľte ho mládenci a panny, starci i dietky, dážď i vietor búrlivý, lebo On riekol, a učinené boli, On prikázal a stvorené sú.“ (Žalm 148)
Viď, človeče, ty i všetko, čo okolo teba, je dielom Trojjediného: chváľte Ho národy! Sv. Pavol s Barnabášom súc na cestách v meste Lystre uzdravil chorého, i zbehol sa pohanský ľud a za boha považujúc apoštola, obetovať mu chceli býka, a on však volal: „Ľudia, čo to zamýšľate, veď i ja som len človek ako vy, zvestujem vám len Boha pravého, ktorý učinil nebo i zem, i všetko, čo jest.“ (Skutky apoštolov 14,15)
Boh pravý je nadovšetko; človeče, Jemu samému sa klaňaj a Jemu všetko obetuj. Klaniame, klaniame sa Ti Trojjediný Boh a Pán náš tým viac, že Ty nie si ako dieťa, ktoré zunovanú hračku odhodí; Ty si nás nezunúvaš, ani na nás nezabúdaš, Ty aj ďalej spravuješ a zachovávaš všetko.
Veď, hľa, tisíce liet svieti slnce a jasnosti jeho neubúda; tisíce liet vydáva zem úrodu, a ešte ju roľník obrába; ešte dážď a rosa byliny ovlažuje, ešte obilie rastie. Nuž za všetko to chváľte Pána, národy!
Boh Otec
Chválime, chválime. - Ale kresťania dovoľte, aby som vám predložil pálčivú otázku: Či i vtedy Pána chváliť budeme, ak nás zasiahne ostrým železom? … Vy tak divno hľadíte, akoby ste mi chceli pripomenúť, že veď ten čas je už tu. Už „škrípe on, ako voz senom naložený“, už zjavuje sa v svojom spravodlivom hneve, už zakúšame, čo bolo Elizeovi povedané: „Zem neúrodná, voda najhoršia.“ (2 Kráľovská 2,19)
Už dostavujú sa strasti a biedy toho ostrého železa, hrozné následky vojny. Pred piatimi rokmi sme sa zhrozili nad zvesťou, ktorá preletela našimi krajinami: je mobilizácia, vypukla vojna! No päť rokov je dlhý čas. Tak sa zdá, zvykli sme na všetko; nad tým vojakom-hrdinom o barlách, bez očí alebo ináč zmrzačeným už sa nám nezakalí oko slzou, a po návrate tých, čo sú ešte kto vie kde, ani toľme netúžime už snáď, ako po tej vojnovej sociálnej podpore.
Lež ešte vždy sa nám môže prihodiť niečo horšie; Boh môže dopustiť, že ešte viac bude naostrené to ostré železo. Čo vtedy: Budeme ešte Boha chváliť, jemu sa klaňať, jeho Pánom a Otcom nazývať? Čo? Áno, budeme žiť s pokorou a dôverou v láskavosť Božiu? Vidí sa vám to? Súhlasíte so mnou?! Spomeňte len na nedávne časy; pred rokom 1914 sa nám hmotne vodilo dobre. Boh nám žehnal, mali sme viac, než sme potrebovali, i hľa, zbujneli sme a počínali zabúdať na Boha, nuž ostrým železom chcel nás priviesť ku sebe, neprestávajúc byť nám láskavým Otcom, lebo Boh je taký ako včelia matka, keď má i žihadlo, neupotrebúva ho ku pomstivému bodaniu, len k udržaniu poriadku. Boh je láska i vo svojom spravodlivom hneve. Máte toho dôkaz v dejoch ľudu izraelského.
Ľud ten sedel v zemi zasľúbenej pod figou a vínnym koreňom, mal hojnosť úrod, medu a masla, oviec, vína a oleja, i stučnel a opustil Boha, svojho darcu a odstúpil od Boha, svojho Spasiteľa. Keď však prestal úrodný dážď padať, pole začalo suchom vädnúť, krupobitie všetko tĺcť, k tomu ešte i nepriateľ do ich zeme vtrhol, tisíci hladom padali, mládenci, panny a deti prsia požívajúce, tiež i starci niečím nepriateľským boli usmrtení a na ich mŕtvych telách dravé vtáctvo a zver sa kŕmila.
A tí čo ostali nažive, na toto všetko museli hľadieť, vtedy sa v nich ozval lepší cit, a oni sa odvrátili od modiel a od ohavnosti svojich hriechov a obrátili sa ku svojmu Bohu, volajúc o pomoc a o zmilovanie. A Boh ich vyslyšal. Keď už aj pohanský Seneca vravel: „Ak chceš byť milovaným, miluj!“, tým viac platia slová Evanjelia: „Boh milujúcich Jeho miluje“.
Boh Syn
Len či ho milujeme? … Odpovedajú ľudia v svete dobre vyskúšaní a ich odpoveď je k zemi zrážajúca: „Nikdy sa svet nerúhal Bohu toľko ako dnes.“ Nuž či môžeme dúfať v zmilovanie Božie? Áno, ešte vždy nemusíme strácať nádej, veď máme Vykupiteľa, zmierujúceho Ježiša Krista, „ktorý - ako sv. Ján píše - je obetou za naše hriechy a nielen za naše, ale i za hriechy celého sveta.“ (1 Jánov 2,1-2)
O tejto obete za hriechy, o Pánu Ježišovi písané je, že keď raz kázal na hore, ľud ho chcel učiniť kráľom, len on sa utiahol a skryl, ale keď mu tŕňovú korunu kládli na hlavu a klaňajúc sa mu volali: „Zdrav buď, kráľu“ s tým súhlasil, neukryl sa. Hľa, kráľovskej slávy si nežiada, ale po kráse tŕním korunovaného trpiteľa túži, On, obeta za naše hriechy.
A keď Jemu je tŕňová koruna milšia než sláva kráľa, nám sa nezdá ani tŕň len do času bodajúci, my by sme si stále v kráľovskej hojnosti medzi kvietím priali žiť. To tŕnie, čo nás toľme bodá, ani obety nie sú nám milé.
Duch Svätý
„Pošlite baránka vládcovi zeme (Iz 16,1), úpie prorok k nebeskému Otcu. Pošli, Pane, voláme i my, baránka krotkého, toľme nám ho treba. Nech on panuje nad nami a naučí nás ovládať seba samých, ovládať toho nepriateľa, ktorého v sebe nosíme - zlú žiadosť, ten zákon, ktorý ako sv. Pavol píše: „Je v údoch našich a odporuje zákonu našej mysle a zvádza nás ku zákonu hriechu“ (Rimanom 7,23), že nútení sme volať: „Kto nás vyslobodí z tohto tela smrti (porov. Rim 7,24.), z tela zlých žiadosti plného?“ Ten istý apoštol odpovedá: „Milosť Božia, ktorej darcom je Duch Svätý.“
Nám slabým a klesajúcim núka sa tretia božská osoba, Duch Svätý. Hovorí totiž žalmista: „Ak nebude Pán bedliť nad mestom, darmo bedlí ten, ktorý ho stráži.“ Darmo by sme bedlili nad svojou dušou prirodzenými slabosťami stále napádanou nebyť Ducha Svätého, ktorý pôsobí v nás i túžbu i dokonanie a je radosťou kresťana v úzkostiach.
My sme tvrdé hlavy, v mnohom pochybujúce - On je svetlom naším v temnotách; dlho sme boli oddaní márnostiam, - on nás čistí ako zlato v ohni. Duch Svätý zaháňa našu bázeň prechovávanú voči povojnovým ťažkostiam; on dodáva sily, aby sme si v časoch plných pokušenia vieru zachovali a vyznávali a skutkom plnili. Zostaň len s nami, ó milý Duchu Svätý, - zostaň s nami! Lebo keď mocný je náš nepriateľ - veríme -, že Ty si mocnejší! Zostaň teda s nami a vydaj žiaru tvojho svetla, osvieť nás, by sme spoznali chytrosť zlých duchov.
Titulu svätý predchádza titul blahoslavený. To znamená, že zosnulý človek dobrej povesti musí byť najprv po dlhom skúmaní komisie, ktorá skúma život konkrétneho človeka najprv vyhlásený za blahoslaveného. Potom po dlhom skúmaní aj dlhom časovom období môže byť blahoslavený vyhlásený za svätého.
Svätí (aj blahoslavení) sú podľa RKC učenia prostredníci medzi človekom a Bohom, orodovníci za ľudí u Boha, ak ich ľudia o niečo poprosia niekedy aj prosby človeka vyplnia. Ak katolík niečo stratí, v kostole vzadu máme u nás v dedine svätého Antona. Pod ním je pokladnička, kde sa vhodia peniaze a vysloví prosba k svätému Antoninkovi, aby sa stratená vec našla. A keď sa vec našla, zasa sa vhodili do pokladničky peniaze ako poďakovanie. Ak katolík cestuje autom, tu je nápomocný svätý Krištof, patrón motoristov. Ja ako zbožný katolík som sa pred jazdou modlieval k Márii pod ochranu a niekedy aj ku Krištofovi o ochranu. Boh bol úplne mimo mojich prosieb pri cestovaní.
Niektorí katolíci majú podobizeň svätého Krištofa v podobe obrázku, alebo odliatku na prednom paneli auta. Mnohí katolíci, či zbožní, či menej zbožní majú na spätnom zrkadle v interiéri auta zavesený ruženec.
Svätý Kliment I., pápež, je patrón baníkov. Verbisti Arnolda Jansena. Ale to nie je všetko. Okrem hlavných svätých zakladateľov reholí majú rehole aj množstvo iných svätých. Keďže som bol u Redemptoristov, opíšem len ich svätých. Okrem Alfonza de Liguori majú týchto svätých, ktorí sú z ich rehole: Gerard Majella, Klement Hofbauer, Ján Neumann, + 9 blahoslavených. Každý svätý, či blahoslavený z rehole má v konkrétny deň svoj sviatok. Okrem toho majú Redemptoristi aj Matku ustavičnej pomoci. Každý štvrtok majú pred omšou k nej pobožnosť - litánie, piesne, k nej sa modlia o pomoc a ochranu, lebo Matka Ustavičnej pomoci je tá, ktorá podľa nich nikdy neodmietne nikomu pomoc.
Matka ustavičnej pomoci, pozri na úbohého hriešnika, ktorý kľačí pri tvojich nohách, v teba dúfam, tebe dôverujem. Všetci ťa nazývajú útočiskom hriešnikov, buď teda aj mojím útočiskom. Pre svoju lásku k Ježišovi ujmi sa ma a podaj mi svoju pomocnú ruku. Ďakujem milosrdnému Bohu, že mi dal túto dôveru v teba. Upadal som do hriechov, lebo som sa k tebe neutiekal. Teraz však viem, že s tvojou pomocou zvíťazím, keď ťa budem prosiť o pomoc. Bojím sa však, že ťa zabudnem vzývať, keď na mňa zaútočí nepriateľ, a tak stratím svoju dušu. V tejto modlitbe všetka pomoc, všetka dôvera, útočisko, pomoc, dokonca prosba o milosť je obrátená k Matke ustavičnej pomoci.
Ikona Matky ustavičnej pomoci je tak zhotovená, vlastne aj všetky katolícke obrazy Márie s Ježišom, že vždy je Mária zobrazená ako tá väčšia a Ježiš taký maličký. Vždy Mária drží v rukách Ježiša. Zbožný katolík, (aj ja kedysi) keď pohliadne na obraz Márie s Ježišom, ani vo sne ho nenapadne svoje prosby, orodovania smerovať k Ježišovi. Prečo? Pre psychologický efekt: Lebo Mária je tá, ktorá je na obraze väčšia a čo už len zmôže malinký Ježiško?
Mnoho katolíckych kostolov má na hlavnom oltári svojho svätého patróna. Určite si niektorí katolíci všimli: blahorečení a svätorečení sú v drvivej väčšine len kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, čiže iba ľudia, ktorí zložili sľuby poslušnosti pápežovi a cirkvi a jej učeniu! Veľmi málo laikov je povýšených posmrtne do titulovaného stavu. Za tie stáročia od vzniku RKC boli a sú laici len druhá trieda. Ešte keď som bol katolík, zamýšľal som sa nad týmto nespravodlivým spôsobom titulovania. Veď to čo som videl v reholi, reholiach a mal možnosť porovnať to s katolíkmi laikmi, tak mnohí laici katolíci žili oveľa svätejší, zbožnejší, obetavejší, horlivejší život ako rehoľníci, kňazi, sestričky!!! Čiže ten pomer medzi blahoslavenými a svätými, medzi zasvätenými osobami a laikmi mal byť opačný.
Biblia nás učí že svätým sa volá každý, kto uveril evanjeliu, dobrej správe. Pre získanie Biblického titulu „svätý“ je len jedna podmienka: uveriť evanjeliu, čiže jedinej dostatočnej obeti, jedinému kňazovi a Veľkňazovi - Ježišovi Kristovi. Biblia nikde neučí, že tí, čo zomreli a boli svätí, že majú kontakt s ľuďmi na zemi! Biblia učí, že Ježiš Kristus je jediný a zástanca u Boha za nás! Biblia učí že Ježiš Kristus a Duch svätý sú jediní príhovorcovia za nás pred Bohom! To znamená, že akokoľvek sa človek ku „svätým“ modlí, nikto zo zomrelých ľudí, to je jedno ako dobre žili, nepočuje jeho modlitby. Nikde v Biblii sa nikto nemodlil k tým, čo už zosnuli, akokoľvek boli svätí.
Boh je tvorcom všetkého a akokoľvek svätý človek nemá nič, čo by nedostal od Boha. A na viacerých miestach Biblia varuje, že modlári nevojdú do Božieho kráľovstva. Svätý nie je žiadny titul In memoriam, ale titul pre živých veriacich evanjeliu, pre spasených ľudí. Sviatok Všetkých svätých je ľudský výmysel, nie Boží. A preto nikoho nezaväzuje ťažkým hriechom ísť na omšu a vzdávať úctu, slávu, vysielať prosby, orodovania k ľuďom vo večnosti. Katolícke náboženstvo dokazuje, že je s pohanstvom na rovnakej úrovni, že je modlárske.