Slnko ako Boh v Mytológii: Od Apolóna po Indoeurópske Korene

Slnko, zdroj života a svetla, bolo odpradávna uctievané ako božstvo v mnohých kultúrach po celom svete. V rôznych mytológiách nadobúdalo rôzne podoby a funkcie, no vždy zostávalo symbolom sily, energie a životodarnej moci.

Hélios

Grécky Boh Slnka: Apolón a Hélios

Keď sa povie „grécky boh slnka“, väčšina ľudí si predstaví Apolóna. Ako božstvo slnka vystupuje v dielach mnohých starogréckych poetov a filozofov. Apolónova funkcia slnečného božstva upútala aj mnohých archeológov. Bádatelia, ako napríklad český archeológ Jan Bouzek, vyžívali Apolóna ako odrazový mostík, keď sa snažili interpretovať rozmach slnečnej symboliky v Európe doby bronzovej (23.-9. storočie pred n. l.).

Slnečné symboly alebo (zriedkavejšie) naturalistické zobrazenia slnka sa vtedy objavujú vo veľkom počte na keramike, amuletoch, zbraniach a zbroji, záveskoch a rozličných „prestížnych“ predmetoch (slnečné disky a vozíky, kotly, zlaté „klobúky“…). Vzostup slnečného kultu zasiahol aj územie Slovenska. Archeológovia niekedy dokonca predpokladali uctievanie stredoeurópskeho božstva identického alebo blízkeho antickému Apolónovi. Tento prístup však má háčik. Apolón v gréckej mytológii pôvodne (napr. v Homérových dielach) nesúvisel so slnkom a tieto asociácie nadobudol až dodatočne, zrejme až v 6. stor. pred n.

„Grécky Apolón je komplexná postava, ktorá prevzala črty viacerých starších božstiev,“ vysvetľuje helenista Martin West. Pripomína, že Apolón bol taktiež bohom veštieb a zjavení, hudby, piesní a poézie, lukostreľby, liečenia, ale aj moru a iných chorôb. Podľa Westa vykazuje paralely s viacerými blízkovýchodnými aj indoeurópskymi božstvami. Najviac podobností ho spája s védskym Rudrom: „Vo Védach sa Rudra zobrazuje ako lukostrelec, ktorého strely rozosielajú choroby a smrť. Modliaci ho prosia, aby ušetril tých, čo ho uctievajú, a ich zvieratá.

Pri interpretáciách slnečného kultu doby bronzovej sa často opomína ten druhý slnečný boh starovekých Grékov - Hélios. Kým však Apolón predstavuje prevažne zmes božstiev, ktoré nemali so slnkom nič spoločné, Hélios bol bohom slnka od najstarších čias. Nové bádanie navyše naznačuje, že Hélios zdieľa komplexné mytologické pozadie s ďalšími indoeurópskymi bohmi slnka. V antických prameňoch sa z neho zachovali len fragmenty. Nečudo: s výnimkou Rodosu a niektorých dórskych regiónov pevniny bol kult Hélia u starých Grékov okrajový. Našťastie Héliove takmer zabudnuté mytologické pozadie dokážeme rekonštruovať.

Lauru Massettiovú najprv upútal nenápadný detail. V diele Hodujúci mudrci grécky autor Athénaios z Naukratidy (3. storočie pred n. l.) cituje medzičasom stratené dielo básnika Antimacha (5. storočie pred n. l.), ktorý uvádza, že „velebená Erytheia viedla Hélia v zlatom pohári“. Zlatý pohár spomínajú mnohí antickí autori ako „dopravný prostriedok“ nočnej plavby Hélia.

„Erytheia“ vystupuje u starých Grékov v rôznych kontextoch, často v súvislosti s Héliom a s jeho dopravným prostriedkom. Spomína sa ako názov ostrova na ďalekom západe, blízko miesta, kde zapadá slnko - v jednom z mýtov sa k nemu na Héliovom pohári doplavil Herakles. Inokedy sa Erytheia spomína ako jedna z hesperidiek - nýmf či bohýň večera. Napríklad básnik Mimnermos (7. storočie pred n. l.) píše, že práve v „krajine Hesperíd“ začína Hélios svoju nočnú cestu. Ako spoločníčka slnečného boha vystupuje Erytheia len vo fragmente textu od Antimacha.

Prvú indíciu poskytuje podľa talianskej vedkyne samotné meno Erytheia. „Pochádza priamo z praindoeurópskeho koreňa *h₁rewdʰ ‚očervenieť, červenieť‘, z ktorého vychádza široká paleta slov, ako napríklad adjektívum ‚červený‘ v rôznych indoeurópskych jazykoch,“ píše Massettiová. Čo je dôležité, Mimnermove diela sa radia medzi najstaršie antické pramene. Aj on informuje o nočnom dopravnom prostriedku boha Hélia, ten však na rozdiel od neskorších autorov nešpecifikuje. Označuje ho za „milú posteľ“, „dutý“, „zlatý“ a „okrídlený“.

„Výrazy dutý a okrídlený sú v gréckej poetickej frazeológii epitetá typicky používané pre lode,“ píše Massettiová. Upozorňuje, že napr. „Antimachov zlatý pohár a Mimnermova okrídlená, milá posteľ, na ktorej Hélios cestuje v noci, je to isté,“ píše Massettiová.

Indoeurópske Korene Slnečných Bohov

Hypotézu, že Erytheia sprevádzajúca Hélia predstavuje relikt starobylej tradície, podporuje podľa Massettiovej baltská mytológia. Mytológiu Litovcov a Lotyšov poznáme len z novovekého folklóru, ten však vykazuje mnohé archaické črty. Massettiová vyzdvihuje početné paralely medzi Héliom a baltskou bohyňou slnka Saule. V prvom rade, aj meno Saule vzniklo z praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh2ul-. V druhom rade, bohyňa putuje rovnakými sférami v identických častiach dňa, v spoločnosti rovnakých zvierat a používajúc obdobné dopravné prostriedky. A tak ako Hélia sprevádza postava nesúca meno „červená“ (Erytheia), Saule sprevádza ryba rauda, čo doslovne znamená „červená“: Erytheia aj rauda pochádzajú z rovnakého praindoeurópskeho výrazu *h₁rewdʰ.

Motív spájajúci slnečné božstvo s rybou sa môže zdať zvláštny. „Pozoruhodnú ikonografickú paralelu poskytujú nálezy zo Škandinávie neskorej doby bronzovej,“ píše Laura Massettiová. Naráža na prestížne britvy pochádzajúce 12. až 6. storočia pred n. l., ktoré nesú vyobrazenia slnka na lodi a/alebo v sprievode rôznych zvierat. Dánsky archeológ Flemming Kaul si koncom 90. rokov minulého storočia všimol, že vyobrazenia vytvárajú ucelený príbeh.

Púť slnka sa sa začína ráno na lodi v sprievode ryby, nasleduje stretnutie so sokolmi a potom s koňmi. Neskôr na slnko zaútočí had a skryje ho. V noci slnko putuje na lodi, až kým ho ryba neodprevadí k inej, „dennej lodi“. Rybu považuje Flemming Kaul za akéhosi mediátora medzi dňom a nocou, ktorý vedie slnko od nočnej lode k dennej. „Úlohou nordickej slnečnej ryby je sprevádzať loď nesúcu slnko medzi koncom noci a začiatkom dňa. Paralela s úlohou, ktorú spĺňa v baltskom folklóre rauda, je pozoruhodná,“ píše Massettiová.

Ak mytologický príbeh doložíme v troch geograficky vzdialených indoeurópskych tradíciách, naznačuje to, že máme dočinenia s prastarým mýtom, ktorý môže siahať až do praindoeurópskych čias (4. tisícročie pred n. l.). Vo védskej tradícii je bohom slnka Súrja, ktorého meno je tak ako meno Hélia a Saule odvodené od praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh2ul-. Súrja sa však v súvislosti s plavbou na lodi spomína len ojedinele (Atharvaveda Śaunaka 17.1.25, a vágna alúzia tamtiež 13.2.2bc).

Laura Massettiová argumentuje, že vo védskej tradícii došlo k posunu a naratív dennej a nočnej púte slnečného božstva „zdedili“ tzv. božskí blíženci (Ašvinovia/Nasátjovia), božstvá úzko asociované so slnkom. Tak ako Hélios (a Saule) cez deň putujú vo voze ťahanom neúnavnými koňmi a v noci sa plavia na lodi.

„Existenciu“ praindoeurópskeho slnečného božstva „Séhul“ podporuje aj paleta etymologicky príbuzných indoeurópskych slnečných božstiev, ako sú rímsky Sol, germánska Sunna, nordická Sól, chetitský dUTU-li-i-aš (*Sahhulias), avestský Huuarɘ alebo Huuarɘ Xšaēta („slnko“ resp. „žiarivé slnko“) a azda aj keltská Sulis, ktorých mená taktiež vychádzajú z pratvaru *séh2ul-. Porovnávacia mytológia sama o sebe prezrádza len základné črty Séhul: božstvo malo dcéru, považovalo sa za „vševidiace“, privolávalo sa za svedka prísah a križovalo oblohu ťahané koňmi, ktoré sú označované za neúnavné a rýchle.

Význam slnečného božstva v dobe železnej miestami výrazne upadol (Germáni), inde, kde podľa archeológie pretrval, chýbajú písomné pramene (Ilýri). Našťastie, začína sa ukazovať, že chýbajúce dieliky do skladačky pravekých slnečných (aj iných) mýtov môžeme získať. Len musia „spojiť sily“ viaceré vedné odbory, konkrétne jazykoveda a porovnávacia mytológia s archeológiou.

Práve vďaka tomu sme získali indície, že „dobrodružný“ príbeh o strastiplnej púti slnka/slnečného božstva, zobrazený na prestížnych britvách nordickej doby bronzovej, nebol lokálny, ale široko rozložený v čase aj priestore. Ak sú závery o rozšírení tohto mýtu pravdivé, môžeme jeho odrazy očakávať aj v archeologickom zázname dnešného Slovenska.

Slnko v Slovanskej Mytológii

O tom, že slnko bolo bohom aj u našich predkov niet pochybností, tie sú, pokiaľ ide o stotožnenie boha slnka s niektorým so zachovaných mien slovanských bohov, lebo prameňov je veľmi málo. Okrem toho, za hlavné slovanské božstvo nie je považovaný boh slnka, ale boh hromu Perún. Ale v ľudovej tradícii je stopa slnka ako hlavného božstva zreteľná, dokladá, že aj u Slovanov, podobne ako u iných starovekých národov, prišlo kedysi k ideologickému prevratu, následkom ktorého bol boh slnka zo svojho piedestálu zvrhnutý a na jeho miesto nastúpil boh hromu.

V panteóne východných Slovanov sa vyskytovali bohovia ako Perún, Džabog, Chors, Smargl, Stribog a Mokoš. Medzi bohov západných Slovanov patrili Dažbog (Svarožič), Lada, Rod, Svarog, Perún, Morena a Veles. Polabskí a pobaltskí Slovania uctievali vlastných kmeňových bohov, ako Porenut, Porevit, Prove, Rugievit, Svarožič-Radegast, Trojan, Živa, Belboh, Černoboh, Černohlav, Jarovit-Gerovit, Svantovít a Triglav.

Medzi najvýznamnejšie slovanské božstvá spojené so slnkom patria:

• Svarog: Praboh, boh Slnka. Otec Svarožiča a Dažboga.
• Dažbog: Vladyka poludňajšej a rannej strany. Uctievaný všetkými slovanskými národmi.
• Chors: Boh Mesiaca a noci, zrejme protipól Svaroga, boha Slnka.

O výsostnej pozícii Slnka v našej dávnej mytológii dodnes svedčí oslava slnečných sviatkov v ľudovej tradícii. Najvýznamnejší z nich je spojený s letným slnovratom, ktorý pripadá zväčša na 21. júna a ktorý podľa astronómov považujeme za počiatok leta.

Počiatkom leta je v ľudovej tradícii noc z prelomu apríla a mája a 1. máj je tak v nej prvým letným dňom. Letné dni vrcholia „okolo Jána“ letným slnovratom, kedy je slnko ako božstvo najsilnejšie. A končia začiatkom augusta slávnosťou našich tradičných dožiniek.

Jediné, čo sa za tisícročia nezmenilo, sú nádherné východy a západy slnka, ktoré môžeme pozorovať v rôzne ročné obdobia a je už len na nás, či si ich aspoň pár krát do roka spojíme s dávnou tradíciou a kolektívnou oslavou počas rovnodenností a slnovratov, či počiatkami a koncami ročných období, alebo si ich užijeme inak.

Egyptský Boh Slnka: Re

Boh Slnka a samo Slnko, pán neba, Stvoriteľ a vládca sveta. Od najstarších čias bol jedným z najvyšších egyptských bohov, ako to zodpovedá významu slnka pre život na Zemi a tešil sa úcte v celom Egypte. Pritom nebol jediným bohom Slnka; Egypťania mali nielen mnoho bohov, ale aj mnoho bohov s rovnakými funkciami, čo platilo aj v jeho prípade. Slnko bolo podľa egyptských predstáv jeho telo a jeho meno znamenalo v egyptčine „slnko“.

Ako boh mohol mať však aj iné podoby než Slnko, ktoré považovali Egypťania za guľu alebo kotúč žiariaci na oblohe a týchto podôb mu dopriala ich fantázia neúrekom. Z hymnov na jeho počesť, vytesaných v hrobkách panovníkov 18. a 19. dynastie v Údolí kráľov, ich poznáme dovedna sedemdesiatpäť. Zrod Reovho kultu sa skrýva v temnotách egyptského praveku; rovnako nejasný je aj vznik a vývin jeho funkcií. V historickej dobe sa považoval za boha (či skôr za jedného z bohov), čo stvorili svet a čo ho tiež riadi ako nebeský vládca. Racionálne sa to dá vyvodiť s poznania, že slnko je základnou podmienkou života, jeho vzniku i existencie, že celý život neustále ovplyvňuje.

Egypťania si to vysvetľovali a odôvodňovali teologicky: Reovým stotožnením s prabohmi, „ktorí boli prv ako svet, čo bol ich dielom“, a zároveň jeho stotožnením s „vládnucimi bohmi“, t. j. s Atumom, Nunom, Chnumom, Ptahom a (okrem iných) s Amonom. Bol teda podľa nich vládcom sveta a keďže svet reprezentoval Egypt, bol predovšetkým vládcom Egypta. Re sa preto vteľoval do egyptského kráľa a to doslova i obrazne: kráľ bol jeho synom i pozemskou formou jeho existencie. Výrazom tohto kráľovho stotožnenia s Reom bolo najmä osobitné (piate) meno, ktoré dostával kráľ pri nástupe na trón ako „Reov syn“.

Re bol tak Pán Zeme i Pán neba a to podľa egyptských predstáv od vekov naveky. Rovnako ako Re boli primárni bohovia Slnka Hor, Cheprer a Aton. Re sa opreto s nimi stotožňoval a bral na seba aj ich podobu. V Horovom prípade to bola podoba sokola, v Cheprerovom prípade podoba skaraba, s Atonom mal spoločnú podobu gule alebo splošteného kotúča. Okrem týchto bohov existovali v egyptskom panteóne aj sekundárni bohovia Slnka, ktorí vznikli zo spojenia s Reom. Dakedy boli títo bohovia dosť zložité postavy, napr. Ptah-Amon-Re, ktorý reprezentoval egyptský panteón v dobytých územiach, alebo Re-Atum-Cheprer-Harachtej.

Komplikovanou konštrukciou spojili a stotožnili s ním egyptskí teológovia aj boha podsvetia Usira, ktorý mu bol ináč bytostne cudzí. Re bol v egyptskom chápaní mužskou bytosťou a tak mu daktorí toelógovia pridelili kvôli poriadku i manželku. Dali jej meno Reit, čo je feminíum od Re, no jej kult sa neujal. V prameňoch sú o nej len ojedinelé zmienky.

Z dlhého trvania a všeobecného rozšírenia Reovho kultu vyplýva, že sa v chápaní jeho osobnosti prejavovala neobyčajná rozmanitosť a pestrosť. Týkalo sa to už otázky jeho pôvodu, resp. narodenia. Chmunevskí (hermopolskí) kňazi napr. učili, že Re bol „boh, ktorý sa zjavil v Nunovi“. t. j. v prvopočiatočnom vesmírnom pravodstve, „a vytvoril všetko, čo je a čo (ešte) nie je“.

Podľa onských (héliopolských) kňazov bol síce „bytostne totožný“ s prabohom Atumom, ale „bol to Atum, čo vytvoril Rea, aby sa dovŕšil ako Atum“. Podľa učenia kráľa Achnatona, ktorý zaviedol v Egypte na čas uctievanie jediného boha, „existoval Re ako Aton a nestvoril ho nikto“; naopak sám bol „začiatkom žitia“ a bohom, čo „stvoril všetko“.

Keďže Re bol totožný s Horom, považovala sa za jeho matku Horova matka Hathor. Horovou matkou bola však aj bohyňa Eset a tak sa Eset stala aj Reovou matkou. Okrem toho sa za Reovu matku považovala aj bohyňa Neit, „ktorá ho porodila predtým, ako existoval pôrod“ a občas aj bohyňa Mut, ktorá sa navyše stotožňovala s jeho manželkou Reitou.

Podľa jednej verzie ho porodila Nut celkom normálne a takvraviac raz navždy; podľa druhej ho rodila každé ráno na východe, potom putoval cez jej telo na západ a tam ho večer vždy zjedla. Všetky tieto učenia o Reovom pôvode a narodení mali svojich prívržencov a dokladajú ich texty a vyobrazenia z najrôznejších čias. Spolu s radom ďalších existovali vedľa seba a vzájomne sa rešpektovali (s výnimkou necelých dvoch desaťročí vlády kráľa Achnatona) po celý čas trvania starého Egypta.

Ako Pán neba vychádzal Re každé ráno na východe na obzor a podľa vcelku zhodných predstáv v „slnečnej lodi“. Potom sa plavil po oblohe na západ, pričom svojou žiarou osvetľoval svet a udržiaval v ňom život; večer zostupoval opäť pod obzor. Podľa učení, čo neuznávali, že ho na západe matka Nut zjedla, vracal sa v „nočnej lodi“ podzemnou cestou na východ, aby svoju nebeskú púť znovu opakoval. Pokiaľ vieme, vždy sa im podarilo Apopa premôcť a dostať ho pred Reovu loď, ktorá svojim kýlom jeho telo prerezala. Pomáhali im pri tom však aj kňazi, ktorí ovládali čarovné zariekadlá, čo Apopa zneškodnili. Za túto záslužnú činnosť, bez ktorej by zhaslo Slnko, si od ľudí vyžadovali osobitnú úctu a vďaku. A ľudia im ju aj preukazovali.

Na svojej každodennej ceste menil Re podobu a to podľa niektorých prameňov každú hodinu. Zachovali sa zoznamy týchto premien, no dosť sa od seba odlišujú (najmä podľa čias svojho vzniku). Podľa iných zoznamov mal aj podobu skaraba, krokodíla, kobry, leva, kocúra, býka a iných zvierat, čo mu boli zasvätené. Najfantastickejšiu podobu mal podľa papyrusu z čias 21. dynastie, keď bol v piatej hodine plavby človekom so zdvojeným telom na spôsob siamských dvojčiat a so štyrmi baraními hlavami. Všetkým týmto podobám zodpovedali aj osobitné mená, ale v tom sa už v časoch Starého Egypta vyznali len špecializovaný odborníci. Najčastejšie ho egyptské pramene volajú ako „vychádzajúce Slnko“ Cheprer, ako „Slnko v zenite“ (t. j.

Vo funkcii vládcu sveta si Egypťania predstavovali Rea podobne ako svojho kráľa, dokonca ani nie priveľmi zidealizovaného. Mal rovnaké odznaky moci a rovnakým spôsobom vybavoval aj vládne veci; mal tiež honosný dvor, ktorého členmi boli bohovia a bohyne s najrozmanitejšími funkciami. Rozkazy a rozhodnutia vydával Re ústne; jeho kancelária ich potom upravovala do písomnej formy. Na čele tejto kancelárie stál pisár bohov Thovt, ktorý zastával na Reovom dvore rovnakú hodnosť ako na kráľovom dvore hodnostár zvaný catej (v našej terminológii prvý minister, v arabskej vezír). Dôležité spory rozhodoval Re osobne, pričom sa opieral o pomoc bohyne pravdy a spravodlivosti Maaty.

Z jeho postavenia neobmedzeného vládcu však vyplývalo, že rozsudok mohol vyniesť výlučne podľa svojej úvahy a bez vypočutia zúčastnených strán. Ako sa zdá, Reova kancelária spotrebovala veľmi veľa papyrusu. Celá agenda spojená s jeho vladárskou funkciou bola písomná a len vďaka božskej vševediacnosti nebola taká ťažkopádna ako agenda vládcov na tomto svete. Ináč Reova vláda bola podľa všetkých informácií, čo nám o nej zanechali jeho kňazi, bezvýnimočne spravodlivá a nezlepšiteľne dokonalá.

Mýty a legendy, čo sa viažu k Reovi, majú mnoho verzií a dajú sa rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej môžeme zaradiť tie, ktoré sa vzťahujú na jeho pôsobenie vo svete ľudí, a do druhej tie, ktorých dejiskom bol svet bohov; niekde uprostred sú mýty a legendy o Reovom vzťahu k egyptskému kráľovi.

Podľa Textov z rakiev zo Strednej ríše, objavených v hrobkách hodnostárov v Berši pri Ešmunéne, pripisovali sa Reovi štyri zásluhy o ľudstvo: dal ľuďom vietor (t. j. vzduch), aby mohli dýchať, zoslal im nílsku záplavu, aby mali z nej úžitok a poučil ich o tom, čo je na onom svete, aby prinášali bohom a mŕtvym obete; hlavne však stvoril ľudí. Formulácia, ktorú mu kladú tieto texty do úst, si zaslúži, aby sme ju odcitovali presne: „Stvoril som každého človeka rovného druhému. Vlastná myseľ ľudí však porušila moje príkazy, nežiadal som (predsa), aby konali zlo.“ Týmito slovami, takými prekvapujúcimi v podmienkach neuveriteľných triednych protikladov starého Egypta, odmieta Re zodpovednosť za spoločenskú nerovnosť a násilie, čo vládnu na svete a pripisuje ich vznik ľuďom.

Podľa poviedky O záchrane ľudstva pred záhubou, známej najmä z nápisov v hrobkách Setchiho I. a Ramessa II.v Údolí kráľov, strojili úklady proti samému Reovi a tak sa Re rozhodol, že ich vyhubí. Oznámil to ostatným bohom, tí súhlasili a odporúčali mu, aby najprv vyhubil tých ľudí, čo ušli od chrámov v mestách do púšte. Výkonom trestajúcej spravodlivosti poveril bohyňu vojny Sachmetu. Keď potom Sachmet ľudí na púšti vyhubila a opizá krvou chcela vyhubiť aj ostatných, Re sa zľutoval a zasýtil jej krvilačnosť opojným nápojom vo farbe krvi. „Zachránil tak ľudstvo pred záhubou,“ a „zmenšiac jeho počet, vládol mu, kým nezostarol.“ Potom odovzdal vládu na Zemi egyptskému kráľovi, svojmu synovi a odobral sa na nebo, kde vytvoril svoje nové a definitívne kráľovstvo.

Ústredným námetom druhej skupiny týchto mýtov a legiend je príbeh o „Reovom oku“. Poznáme ho v mnohých variantoch, v ktorých sa hovorí často to isté o „Horovom oku“, čo pri stotožňovaní týchto bohov neprekvapuje. Najstaršie zmienky o tomto príbehu sa zachovali v Textoch z pyramíd zo Starej ríše, ďalšie sa nájdu v Textoch z rakiev a iných prameňoch zo Strednej ríše, najpodrobnejšie sú v Knihe mŕtvych z Novej ríše. „Reovo oko“ je podľa ich prevládajúceho chápania Slnko, t. j.

tags: #kde #je #slnko #je #boh