A nemyslite si, že teraz hovoríme iba o liberálnych zboroch. Istá skupina homosexuálov, zvaná Evangelicals Concerned, sa javí vo všetkých ohľadoch ako znovuzrodené, v Bibliu hlboko veriace spoločenstvo, s jediným rozdielom - že praktizujú homosexualitu. Tvrdia, že Biblia nezakazuje homosexualitu alebo že jej prikázania nie sú platné a aplikovateľné pre dnešný svet, keďže sú len reakciou na kultúru, pre ktorú boli napísané. Títo ľudia môžu byť skutočne ortodoxní v otázkach Krista a vo všetkých ďalších oblastiach viery a pritom stále veriť, že uznávať homosexualitu ako možnú životnú cestu je v poriadku.
Pamätám si na prednášku odborníka na Nový zákon na jednej odbornej konferencii, kde sa pri vysvetľovaní príbehu dotkol aj problematiky homosexuality. „Ľudia sa báli, kam až vo svojom vysvetľovaní zájdeš,“ povedal mu po skončení jeden z organizátorov. „Prečo?“ opýtal sa kazateľ. To je fakt dobrá otázka. Kto sme my, ktorí trváme na tom, že nemajú pravdu?
Zodpovedať túto otázku však nie je také jednoduché - prináša totiž so sebou hneď ďalšiu otázku, ktorá musí byť zodpovedaná ešte skôr, ako tá pred ňou: skutočne existuje správne a nesprávne? Takže, kde hľadať základ vyhlásenia, že správne a nesprávne existujú, a že je medzi nimi skutočný rozdiel?
Morálka a Boh
Tradičnou odpoveďou vždy bývalo, že morálne hodnoty sú zakotvené v Bohu - ktorý je vo svojej podstate absolútne svätý a dobrý. Je spravodlivý, milujúci, trpezlivý, milostivý, štedrý - všetko, čo je dobré pochádza od Neho a je odrazom Jeho charakteru. Toto je kresťanské ponímanie správneho a nesprávneho. Bytosť ako Boh, ktorý stvoril celý svet a aj nás preto, aby sme s Ním mali vzťah, skutočne existuje. On nám skutočne dal viacero prikázaní. A my sme skutočne povinní konať určité veci (a nekonať mnohé ďalšie). Morálka nie je len vecou našej mysle. Je skutočná.
Keď zlyhávame v dodržiavaní Jeho prikázaní, skutočne sme morálne vinní a potrebujeme Jeho odpustenie. Problémom nie je len to, že sa cítime vinní, my vinní skutočne aj sme, bez ohľadu na to, či to cítime alebo nie. Keby boli napríklad nacisti vyhrali 2. svetovú vojnu a pokračovali vo vymývaní mozgov populácie a umlčovaní hlasov svojich odporcov, každý by si pravdepodobne myslel, že holokaust bol dobrý. Stále by však bol zlý, bez ohľadu na ľudskú mienku, pretože Boh tvrdí, že je zlý. Morálka má svoj pôvod v Bohu, a práve preto dobro a zlo, správne a nesprávne skutočne existujú a nie sú vôbec ovplyvnené mienkou ľudí.
Zdôrazňujem túto vec preto, že názory, ktoré sú ľuďmi dnes uznávané, sú často veľmi vzdialené pravde. Ľudia si totiž myslia, že morálka, dobro a zlo, správne a nesprávne je skôr vecou individuálnej chuti, než objektívnej reality. Napríklad, neexistuje žiaden objektívny dôkaz, že brokolica je dobrá. Pre niektorých je to lahôdka, iným nechutí vôbec. Ty ju možno nemáš rád, ale ja ju zbožňujem. A podobne niektorí vnímajú aj morálne hodnoty. To, čo sa tebe zdá nesprávne, je pre mňa absolútne v poriadku. Neexistuje objektívne dobro či zlo. Ak by Boh neexistoval, absolútne by som s týmto názorom súhlasil. Ak Boha z celého procesu vynecháme, všetko je zrazu relatívne. Dobro a zlo sa stávajú relatívnymi vo svetle rôznych spoločností a kultúr. Ako si môže niekto bez Boha dovoliť povedať, že hodnoty jednej kultúry sú lepšie ako hodnoty tej druhej? Kto môže rozsúdiť, čo je správne a čo nesprávne? Odkiaľ dobro a zlo pochádzajú?
Richard Taylor, prominentný americký filozof - a mimochodom, nekresťan - vykresľuje otázku veľmi trefne. Idea morálnej zodpovednosti je pomerne jasná… ak predpokladáme existenciu nejakého vyššieho tvorcu zákona, ako sú tvorcovia zákona v štáte. Inými slovami, morálnu zodpovednosť môžeme… chápať ako niečo dané nám Bohom. Ale čo sa stane, ak tohto vyššieho darcu zákona prestaneme brať do úvahy? Ako ďalej tvrdí, odpoveď znie: nie. Citujem: „Koncept morálnej zodpovednosti je nepochopiteľnou vedou, ak ju oddelíme od Boha. Moderná doba, ktorá viac-menej zavrhuje myšlienku božského tvorcu zákona, sa napriek tomu pokúša udržať idey dobra a zla neuvedomujúc si, že vynechaním Boha z celého procesu stráca rozlišovanie dobra a zla svoj zmysel. Takto často vzdelaní ľudia tvrdia, že vojna, interrupcia alebo porušovanie ľudských práv sú zlé, a myslia si, že práve povedali niečo zmysluplné a pravdivé. Avšak skutočne vzdelaným ľuďom nemusíte vysvetľovať, že otázky podobné tejto nikdy neboli a nebudú zodpovedané mimo kontextu náboženstva. Koncept morálnej zodpovednosti je nepochopiteľnou vedou, ak ju oddelíme od Boha.
Všímate si, čo tento filozof - nekresťan - hovorí? Ak nie je Boh božským tvorcom zákona, potom nie je žiaden morálny zákon. Ak nie je morálny zákon, potom nemožno hovoriť o dobre a zle, ani o správnom a nesprávnom. Dobro a zlo sú potom len ľudskými zvyklosťami, ktoré sa menia z jednej kultúry na druhú. Takže, ak Boh neexistuje, neexistuje ani dobro a zlo. Teoreticky je potom všetko správne, aj homosexualita. Problémom ale je, že mnoho zástancov homosexuality sa nechce kresťanstva vzdať. V skutočnosti chcú naďalej zotrvať v učení, že rozdiel medzi správnym a nesprávnym existuje, že je dôležitý. Takže ich stále počujeme vynášať morálne súdy, ako napríklad: „Nie je správne diskriminovať homosexuálov.“ A tieto morálne citáty nemajú voči danej kultúre vyznieť len relatívne, abstraktne, naopak, neváhajú odsúdiť napríklad nacistické Nemecko, ktoré homosexuálov spolu so Židmi a inými neželanými ľuďmi posielalo do koncentračných táborov. No my sme už vysvetlili, že takéto posudzovacie výroky o morálnom/nemorálnom, správnom/nesprávnom nemôžu byť zmysluplné, ak nejestvuje Boh.
Ak Boh nie je, všetko je akceptovateľné, vrátane diskriminácie či dokonca prenasledovania homosexuálov. Tu by ale zoznam vecí nekončil: vraždy, znásilnenia, týrania, zneužívania detí - ani jedna z týchto vecí nemôže byť považovaná za nesprávnu, pretože bez Boha správne a nesprávne neexistujú. Ak teda niekto chce posudzovať, čo je správne a čo nie, musí najprv uznať, že Boh existuje. A potom sa otázka, ktorou sme začali - Kto sme my, aby sme rozhodli, že homosexualita je nesprávna? - vynára opäť, ale platí rovnako tak aj pre homosexuálnych aktivistov: kto ste vy, aby ste rozhodli, že homosexualita je správna? Ak Boh existuje, potom nemôžeme ignorovať, čo On hovorí na celú túto vec. Správna odpoveď na: „Kto ste vy, aby… “ je: „Ja? Ja nie som nikto! Otázka, či je homosexualita v súlade s Božím poriadkom, musí byť zodpovedaná Ním samým. Ak Boh neexistuje, potom neexistuje ani objektívne dobro a zlo; nezáleží teda vôbec na tom, vyznávačmi akého životného štýlu sa stanete - ten, kto homosexuálov prenasleduje, je totiž rovnako v práve, ako ten, kto ich obhajuje. Ale ak Boh existuje, nemôžeme sa už viac spoliehať len na vlastné názory.
Morálny argument
Čo hovorí Biblia?
Ako teda zistíme, čo si Boh myslí? Kresťania vravia: pozrime sa do Biblie. A Biblia hovorí, že Boh zakazuje homosexuálne akty. Naozaj Biblia zakazuje homosexuálne správanie? Všimnite si, ako je moja otázka položená: nepýtam sa, či Biblia zakazuje homosexualitu, ale či zakazuje homosexuálne správanie? Je v tom totiž dôležitý rozdiel. Byť homosexuálom je stav, orientácia a osoba, ktorá je homosexuálom, nemusí svoju orientáciu nikdy v skutkoch vyjadriť. A naopak, ten, kto homosexuálom nie je, môže sa homosexuálnych praktík zúčastňovať. A čo Biblia zakazuje, je homosexuálne správanie, nie orientácia. Idea homosexuality v zmysle orientácie je črtou modernej psychológie a v dobe Starej Zmluvy ani nemusela byť ľuďom známa. Toto tvrdenie má obrovské dôsledky. Na jednej strane sa takto stávajú bezvýznamnými všetky debaty okolo pôvodu homosexuálnej orientácie. Na tom, či je homosexualita výsledkom výchovy alebo je súčasťou osobnosti od narodenia, vôbec nezáleží. V tomto bode už nie je dôležité, ako niekto svoju orientáciu získal, ale čo s ňou urobí.
Niektorí obrancovia homosexuality sa až chvejú túžbou dokázať, že homosexualita je vecou génov, a nie výchovy, lebo v tom prípade by bola považovaná za správnu a normálnu. Tento záver je ale v protiklade s tým, čo sme už povedali - to, že je niekto geneticky predisponovaný na určité správanie, ešte neznamená, že dané správanie je správne. Napríklad, podľa vedcov existuje v tele gén, ktorý u určitých ľudí vytvára predispozíciu na alkoholizmus. Znamená to, že takýto človek môže spokojne ísť a piť, koľko mu hrdlo ráči? A byť alkoholikom? Samozrejme, že nie! Ak by to už malo niečo znamenať, tak to, že ten človek by mal abstinovať, aby závislosti predišiel. Buďme ale naozaj úprimní - pravdou je, že my ľudia v skutočnosti nerozumieme úplne úlohe dedičnosti a prostredia vo výskyte homosexuality. Ale to vlastne ani nevadí. Dokonca aj keby sa vedcom podarilo dokázať, že homosexualita je vecou génov, na veci by to nemenilo nič, stále by to malo asi takú váhu, ako by to bola vec výchovy. V prípade génov by sme to mohli prirovnať k rázštepu podnebia či k epilepsii. Nech už je pravda kdekoľvek, v dedičnosti či výchove, ľudia si zvyčajne nevyberajú byť homosexuálom. Mnoho homosexuálov vydáva svedectvo o tom, aké mučivé je objavenie týchto túžob v sebe a bojovanie proti nim a povedia tiež, že by si sami nikdy neboli vybrali byť homosexuálom. Biblia neodsudzuje ľudí preto, že majú homosexuálnu orientáciu, odsudzuje homosexuálne akty. Rovnako ako je alkoholik, ktorý sa zdržiava od pitia, schopný vstať a vyznať v skupine abstinujúcich alkoholikov: „Som alkoholik,“ aj homosexuál, ktorý žije čistý život a „ukázňuje“ svoje túžby, sa môže na modlitebnom stretnutí bez hanby postaviť a vyznať: „Som homosexuál.
Takže, znova, otázka znie: Zakazuje Biblia homosexuálne správanie? Už som sa zmienil, že áno. Biblia vie byť taká realistická! Niekto by možno nečakal, že by sa dotkla aj takej témy, akou je homosexuálne správanie, no v skutočnosti ho spomína 6-krát, 3-krát v Starej zmluve, 3-krát v Novej - a to sú len miesta, kde sa o nej hovorí otvorene - miest, kde je nepriamo spomenutá skrze otázky sexuality a manželstva, je oveľa viac.
V 3. Mojžišovej 18:20 sa píše, že muž nesmie obcovať s iným mužom tak, ako sa obcuje so ženou. Tá istá kniha, 20:13 ďalej hovorí, že za takúto ohavnosť čaká previnilcov trest smrti, rovnako ako aj za cudzoložstvo, brutalitu či incest. Niektorí obhajcovia homosexuality vyzdvihujú, že ide o Starý zákon, ktorý je plný mnohých ďalších prikázaní, ktoré sa dnes už nedodržiavajú, ako napríklad zákaz približovať sa k nečistým zvieratám, akými boli napríklad ošípané. Ak kresťania nemusia plniť všetky pôvodné starozákonné prikázania, prečo by mali plniť práve zákaz homosexuálneho správania? Odpoveďou je, že aj Nový zákon potvrdzuje validitu tohto konkrétneho prikázania, ako ďalej uvidíme. To je dôkazom, že toto prikázanie nebolo len súčasťou kultúrnych obradov Starého zákona, spolu s ktorými sa muselo dodržiavať, ale že je hlbokou súčasťou Božej nekonečnej prirodzenosti. Homosexuálne správanie je v Božích očiach vážnym hriechom. Tretím miestom, kde sa v Starej zmluve priamo adresuje hriech homosexuálnych aktov, je hrozivý príbeh z 1. Mojžišovej 19, kde sa skupinka sodomských mužov pokúsila znásilniť Lótovych návštevníkov. Od slova Sodoma sa odvodzuje súčasné sodomia, ktoré označuje neprirodzený pohlavný styk.
A teraz prejdeme k Novej zmluve, ktorá podobne homosexuálne správanie zakazuje. V 1. Korintským 6:9-10 Pavol píše: „Alebo či neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi kráľovstva Božieho? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani muži súložiaci s mužmi, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva Božieho!“ Slová, preložené ako „ani muži súložiaci s mužmi“ v gréčtine odkazujú na aktívnych aj pasívnych partnerov v mužskom homosexuálnom vzťahu. (Ako som už povedal, Biblia je veľmi realistická!) Druhý prípad homosexuality je zmienený v 1. Timotejovi 1:10, kde sa o účastníkoch homosexuálnych praktík hovorí spolu so smilníkmi, kupcami s otrokmi, luhármi, krivoprísažníkmi, vražedníkmi, ako o niečom, čo sa protiví zdravému Božiemu učeniu. A najdlhšie sa homosexualitou zaoberá stať v Rímskym 1:24-28. Pavol tu hovorí, ako sa ľudia odvrátili od svojho Stvoriteľa a namiesto neho začali uctievať falošných bohov, ktorých si sami vytvorili. „Preto ich Boh so žiadosťami ich sŕdc vydal nečistote, aby medzi sebou zneucťovali svoje telá, všetci tí, čo pravdu Božiu zamenili za lož, uctievali stvorené veci a im slúžili namiesto Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky.
Liberálni vykladači tohto Písma urobili aj nemožné, len aby prevrátili nadovšetko jasný význam tohto slova. Niektorí tvrdia, že Pavol odsudzuje len pohanské praktiky sexuálneho zneužívania mladých chlapcov mužmi. Ale toto vysvetlenie je jasne nepravdivé, keďže Pavol hovorí vo veršoch 24 a 27, že tieto praktiky boli páchané navzájom „medzi sebou“, a v 26. verši sa zmieňuje navyše aj o lesbických praktikách. Ďalší tvrdia, že Pavol odsudzuje heterosexuálov, ktorí praktizujú homosexuálne akty, nie samotných homosexuálov. Takéto interpretácie sú však príliš cielené a neschopné obhájiť pravdu. Už sme spomínali, že to bolo v súčasnej, modernej kultúre, kedy sa idea homosexuálnej a heterosexuálnej orientácie rozvinuli. To, čo Pavol odsudzuje, sú homosexuálne akty, nehľadiac na orientáciu tých, ktorí ich praktizujú. Keď vezmeme do úvahy starozmluvné pozadie, plus to, čo Pavol hovorí v 1. Korintským 6:9-10 a v 1. Timotejovi 1:10, je zrejmé, že Pavol zakazuje všetky takéto akty. Biblia je veľmi priama a nekompromisná, čo sa týka homosexuálneho správania. Je to v protiklade s Božím poriadkom a je to hriech.
Aj keby v Biblii nebola homosexualita adresovaná tak explicitne, tieto akty by boli aj tak hriechom, pretože spadajú pod prikázanie: Nescudzoložíš. Božím plánom pre sexualitu je sex uchovaný pre manželský zväzok muža a ženy, a teda - či už predmanželský alebo mimomanželský, či heterosexuálny alebo homosexuálny sex mimo manželského - je zakázaný. Tu by sme mohli namietať, že ak má byť sex zachovaný pre manželstvo, tak dovoľme homosexuálom, aby sa vzali. Tak by predsa nepáchali cudzoložstvo. Takáto myšlienka je však úplne v protiklade s Božím zámerom pre manželstvo. V príbehu stvorenia v knihe Genesis je opísané, ako Boh stvoril ženu ako najlepšiu, muža doplňujúcu pomoc. A ďalej hovorí: „Preto opustí muž svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom.“ Toto je Boží zámer pre manželstvo, a v Novom zákone Pavol cituje presne tento verš a potom pokračuje: „Toto tajomstvo je veľké. Ja ho však vzťahujem na Krista a na cir.
Existencializmus
V kontexte filozofie existencializmu je táto otázka ešte zložitejšia. Existencializmus, ktorý bol populárny v 40. a 50. rokoch 20. storočia, sa zaoberá predovšetkým ľudskou existenciou a slobodou voľby. Medzi hlavné princípy existencializmu patria:
- Bytie predchádza podstatu: Človek najskôr existuje a až potom sa definuje svojimi činmi a rozhodnutiami.
- Sloboda a zodpovednosť: Človek je slobodný, ale zároveň zodpovedný za svoje činy.
- Úzkosť a absurdita: Ľudská existencia je spojená s úzkosťou, ktorá pramení z uvedomenia si vlastnej slobody a zodpovednosti.
Ak Boh neexistuje, človek je ponechaný sám na seba, bez vonkajších morálnych autorít. Všetko je dovolené, ale zároveň je človek plne zodpovedný za svoje rozhodnutia a ich dôsledky. Táto sloboda môže viesť k úzkosti a zúfalstvu, ale aj k autentickému životu, v ktorom človek sám vytvára svoj zmysel.
Podľa existencialistov je morálka vecou osobnej voľby a zodpovednosti. Neexistujú žiadne objektívne hodnoty, ktoré by človek musel nasledovať. Človek si sám vytvára svoje hodnoty a morálne princípy. Preto je dôležité, aby človek konal v súlade so svojím svedomím a preberal zodpovednosť za svoje činy.
Je dôležité poznamenať, že existencializmus nie je individualistická filozofia. Aj keď sa zameriava na jednotlivca, zdôrazňuje aj dôležitosť vzťahov s ostatnými ľuďmi. Človek existuje v spoločnosti a jeho činy ovplyvňujú ostatných. Preto je dôležité, aby človek konal s ohľadom na ostatných a snažil sa vytvárať spravodlivú a solidárnu spoločnosť.
Vzťah vedy a viery
História vzťahov medzi vedou a vierou je veľmi pestrá, poučná a často aj dramatická. Všeobecne známe sú viaceré „kauzy“ (napr. „kauza Galileo“), v ktorých sa doslova napĺňali slová známej frázy, že vždy, keď sa veda dotkla viery, sa zaiskrilo. Toto iskrenie viackrát prerástlo do plameňov, v ktorých sa ocitli aj ľudské obete. Ako sa na tieto udalosti pozeráme zo súčasného stanoviska? Skončili sa už definitívne niektoré kauzy, alebo pretrvávajú do súčasnosti, či dokonca vznikajú nové? Definitívne sa skončila „kauza Galileo“, a ak môžeme použiť športovú terminológiu, skončila sa víťazstvom sekulárnej vedy. Aj cirkevná hierarchia musela uznať, že Zem sa otáča okolo Slnka, a nie Slnko okolo Zeme. Naopak, víťazstvom teologického náhľadu na náš vesmír sa skončila kauza „večnosť či časová obmedzenosť vesmíru“, pretože sama veda dokázala, že náš vesmír má dobre definovaný počiatok a určite bude mať aj koniec.
Aj keď sa zdá, že kauza „evolucionizmus kontra kreacionalizmus“ sa už na vedeckej úrovni skončila víťazstvom prvého z týchto názorov, predsa len možno ešte stále registrovať aj existenciu početnej skupiny odporcov tohto názoru. Rovnako ešte stále prebieha „boj“ medzi teizmom a ateizmom, ktorý vyštartoval z rovnakého prameňa ‒ z tzv. newtonianizmu. Napokon sme v súčasnosti svedkami vzniku novej kauzy, ktorú možno stručne nazvať „kauza život“, v ktorej ide v podstate o spor vedy a viery v otázke, v ktorom okamihu sa vlastne začína život človeka. Pragmatickým výstupom tejto kauzy je stanovisko k otázke, či možno alebo nemožno manipulovať s ľudskými tzv. kmeňovými bunkami.
Je tu však ešte aj ďalšia zaujímavá otázka, na ktorú sa pokúsime hľadať odpoveď. Týka sa povahy vzájomných vzťahov medzi vedou a vierou a ich vývoja. Ako možno všeobecne kvalifikovať povahu týchto vzťahov? Sú to vzťahy vyjadrujúce indiferentnosť, vzájomnú konkurenciu, antagonizmus či komplementaritu? Uvidíme, že v rôznych historických etapách sa to dosť výrazne zmenilo a koncom minulého storočia sa intenzívne šírilo presvedčenie, že viera neprežije rok 2000, pretože veda dovtedy vyrieši všetky záhady zaujímajúce obe strany. Nestalo sa tak a na prekvapenie mnohých sa v oblasti vzájomných vzťahov v mnohých otázkach objavuje konvergencia, v iných komplementarita. Problematika vzťahov medzi vedou a vierou bola v minulosti veľmi živá a zaujímavá, takou je aj v súčasnosti a rovnako to zrejme bude aj v budúcnosti, preto je potrebné sa ňou zaoberať a oboznamovať sa s objektívnymi a neskreslenými informáciami o nej. V tom vidíme hlavný zmysel a účelnosť napísania tejto publikácie, v názve ktorej slovo „verzus“ síce navodzuje určitý stret poznatkov vedy a viery, jej cieľom by chcelo byť nahradenie tohto názvu názvom „Kooperácia medzi vedou a vierou“.
Záver
Otázka, či by bolo všetko dovolené, keby Boh neexistoval, je komplexná a má mnoho rôznych aspektov. Z náboženského hľadiska je morálka zakotvená v Bohu a Jeho prikázaniach. Bez Boha by neexistovala objektívna morálka a všetko by bolo relatívne. Z filozofického hľadiska, najmä z pohľadu existencializmu, je človek slobodný a zodpovedný za svoje činy. Neexistujú žiadne vonkajšie morálne autority, ktoré by človeka obmedzovali. Morálka je vecou osobnej voľby a zodpovednosti. Vzťah medzi vedou a vierou je zložitý a vyvíja sa. V minulosti dochádzalo k mnohým konfliktom medzi vedou a vierou, ale v súčasnosti sa v mnohých otázkach objavuje konvergencia a komplementarita.
Je dôležité si uvedomiť, že otázka morálky a existencie je otvorená a neexistuje na ňu jednoduchá odpoveď. Každý človek si musí sám nájsť svoju cestu a vytvoriť si svoje vlastné hodnoty a morálne princípy.
| Hľadisko | Morálka | Zodpovednosť | Sloboda |
|---|---|---|---|
| Náboženské | Zakotvená v Bohu a Jeho prikázaniach | Zodpovednosť pred Bohom | Obmedzená Božími prikázaniami |
| Filozofické (existencializmus) | Vec osobnej voľby a zodpovednosti | Zodpovednosť za vlastné činy | Absolútna |