Svätá spoveď je pre nás príležitosťou zmieriť sa s Bohom a nechať sa uzdraviť. Spolu so sviatosťou pomazania chorých sa označujú ako sviatosti uzdravenia. Zo strany kajúcnika (penitenta) ide o uznanie či priznanie si vlastnej viny pred Bohom, čo ústi do konkrétneho vyznania hriechov. Výzva apoštola Pavla zostáva aktuálna: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20).
Problém ohľadom rozhrešenia môže nastať na strane kňaza alebo kajúcnika. Zo strany kňaza je potrebné, aby mal potrebné splnomocnenie (spovednú fakultu) udelené kompetentnou cirkevnou autoritou. Na druhej strane je dôležitý postoj a disponibilita kajúcnika. Ak by bol penitent pod vplyvom alkoholu, drog alebo iných omamných látok, lepšie je svätú spoveď ani nezačať.
Konštitutívny prvok pri svätej spovedi je vyznanie hriechov (matéria), ľútosť nad spáchanými hriechmi, predsavzatie chrániť sa hriechu a udelené pokánie. Ak u penitenta absentuje matéria, kňaz de facto nemá čo rozhrešiť. Ľútosť je medzi úkonmi kajúcnika na prvom mieste. Ak by chýbala spolu s predsavzatím nehrešiť, akoby chýbala časť spovede a kňaz by nemal udeliť rozhrešenie.
Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu; službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany; otca, ktorý čaká márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta. Spovedník nie je pán, ale služobník Božieho odpustenia. Aj ako vysluhovateľ sviatosti tiež chodí na spoveď - prijíma túto sviatosť, a keď ju vysluhuje, veľmi dobre vie, že sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a jeho láskou.
Dôvody pre zadržanie rozhrešenia
Existujú aj prípady, keď kňaz nemôže dať penitentovi rozhrešenie. Väčšina ľudí vie, že rozhrešenie nedostane, ak žijú s partnerom v spoločnej domácnosti a nemajú uzavreté manželstvo. V prvom rade je to nedostatočná ľútosť a silné predsavzatie. V okamihu, keď človek prosí o rozhrešenie, má mať silné predsavzatie vyhnúť sa hriechu aj príležitosti naň.
Napríklad, ak človek povie, že niekoho zamestnáva načierno, čo je hriech, kňaz mu povie, že musí toho človeka čím skôr zamestnať oficiálne. Ak penitent povie, že to urobí, ale po odchode z kostola si povie, že to aj tak neurobí, prijal svätú spoveď svätokrádežne, neplatne. Alebo ďalší príklad - ak niekto obchoduje s drogami, alebo nedodržiava predmanželskú čistotu a vie, že hneď v noci po spovedi pôjde spať do postele s priateľkou či s priateľom, lebo majú len jednu posteľ, priama príležitosť na hriech nie je odstránená. Dnes nemusia mať sex, možno ani celý týždeň, ale priama príležitosť na hriech nie je odstránená. Preto kňaz zadrží rozhrešenie.
Rozhrešenie potratu je špecifické v tom, že ide o ťažký hriech, po ktorého spáchaní alebo zapríčinení môže osoba upadnúť do trestu exkomunikácie. Exkomunikácia je najvážnejší z kánonických trestov a zabraňuje prijímaniu sviatostí, až kým dotyčná osoba nie je od neho oslobodená. Aby niekto na základe uvedeného kánonu upadol do trestu exkomunikácie, musia byť splnené určité podmienky. Napríklad žena, ktorá by sa pevne rozhodla ísť na potrat, ale nejaká vonkajšia okolnosť jej v tom zabráni, dopustí sa ťažkého hriechu, pretože morálne rozhodnutie už vykonala, ale nemôže byť exkomunikovaná. Musí mať teda vedomosť, že po vykonaní tohto skutku môže upadnúť do trestu exkomunikácie (kánon 1324 § 1).
Vo Svätom roku milosrdenstva 2016 sa pápež František rozhodol rozšíriť fakultu dať rozhrešenie od hriechu potratu každému, kto sa ho dopustí a s kajúcim srdcom prosí o odpustenie, na všetkých kňazov najprv na obdobie Svätého roka a následne 20. Právomoc rozhrešovať od hriechu potratu tak zostala všetkým kňazom aj naďalej.
Spovedné tajomstvo
Pokiaľ ide o hriechy odhalené v sviatostnej spovedi, tak kňaz je povinný držať ich ako nedotknuteľné tajomstvo. Z tejto povinnosti nemôže byť nikdy dišpenzovaný, ani aby zachránil svoj vlastný život a dobré meno, ani aby zachránil život druhému, ani aby učinil koniec nejakej nespravodlivosti alebo aby odvrátil akúkoľvek verejnú pohromu. Žiadny zákon ho nemôže prinútiť vyzradiť hriechy, ktoré mu boli vyjavené, ani akákoľvek prísaha, ktorú by zložil - napríklad ako svedok pred súdom - ho k tomu nemôže oprávniť. Nemôže ich odhaliť ani priamo - tzn. zopakovaním slov, ktoré v spovedi počul - ani nepriamo - teda náznakmi, nejakým činom, alebo použitím informácií, ktoré sa v spovedi dozvedel.
Jediná možnosť, ako odhaliť hriechy, ktoré vypočul v spovedi, je na základe zreteľného, slobodného a formálneho súhlasu kajúcnika. Bez tohto súhlasu by porušenie spovedného tajomstva nebolo iba ťažkým hriechom, ale aj svätokrádežou. Bolo by to v rozpore s prirodzeným zákonom, ako zneužitie kajúcnikovej dôvery a bolo by to poškodenie, v istých prípadoch veľmi vážne, kajúcnikovej povesti. Porušilo by to aj božský zákon, ktorý ukladá povinnosť spovedať sa a zakazuje prezradiť, čo bolo v spovedi povedané. To, že by to porušovalo cirkevný zákon, je zrejmé z prísneho zákazu a ťažkých trestov, ktoré v tejto veci ukladá Cirkev.
„Dajte si pozor na to, aby ste neprezradili hriešnika slovom alebo znamením alebo akýmkoľvek iným spôsobom… Vyhlasujeme, že ten, kto sa odváži odhaliť hriech, ktorý mu bol odhalený pri súde pokánia, nebude len zbavený kňazského úradu, ale bude uvrhnutý do prísneho žalára v niektorom kláštore a odsúdený k nepretržitému pokániu.“ (IV. lateránsky koncil, kap. XXI; Denzinger, „Enchir.“, 438). Ďalej, dekrétom Svätého ofícia (z 18. novembra 1682) je spovedníkom zakázané, ani keby tak nedošlo k priamemu alebo nepriamemu prezradeniu, použiť akékoľvek informácie získané pri spovedi i keby ich použitie zabránilo väčšiemu zlu.
Tieto zákazy, ako aj všeobecná povinnosť mlčanlivosti, sa vzťahujú iba na to, čo sa spovedník dozvie prostredníctvom vyznania urobeného ako súčasť sviatosti. Tajomstvo ho neviaže, pokiaľ ide o to, čo mu povedala osoba, ktorá zjavne nemala úmysel vykonať sviatostnú spoveď, ale iba s ním „dôverne“ hovorila; opatrnosť však má viesť k mlčaniu aj o tom, čo sa týmto spôsobom dozvedel. Tajomstvo spovedníka neviaže mlčať o tom, čo sa dozvedel mimo spovede, hoci by mu to potom bolo ešte raz priznané aj v spovedi - tu ho však môžu iné dôvody nútiť zachovávať mlčanlivosť. Rovnaká povinnosť, s uvedenými obmedzeniami, leží na všetkých tých, ktorí nejakým spôsobom získajú vedomosti o tom, čo bolo priznané pri spovedi, napr. tlmočník, ktorý prekladá, osoba, ktorá buď náhodou, alebo úmyselne vypočuje spoveď, cirkevný predstavený (napr. biskup), ktorého spovedník žiada o povolenie rozhrešiť prípad rezervovaný pre biskupa.
Dokonca aj kajúcnik je podľa niektorých teológov povinný zachovávať mlčanlivosť; všeobecnejší názor mu však necháva slobodu; keďže môže povoliť spovedníkovi, aby hovoril o tom, čo mu vyznal, môže bezpochyby o tom hovoriť aj sám. Je však povinný dbať na to, aby to, čo odhalí, neuvalilo na spovedníka vinu ani podozrenie z porušenia tajomstva, pretože ten sa nemôže brániť. Je teda viac v súlade so zámermi Cirkvi a s úctou k sviatosti, keď sa kajúcnik zdrží rozprávania o tom, z čoho sa spovedal.
Príprava na spoveď
Pred tým, ako pristúpime k sviatosti zmierenia, je dôležitá príprava, teda spytovanie svedomia. Najčastejší spôsob je prečítanie si spovedného zrkadla, ktoré sa nachádza buď v modlitebnej knižke, či ako samostatná knižka. Je zlé, keď sa dospelý spovedá podľa spovedného zrkadla pre deti. Ďalšou možnosťou je, že si človek pri spytovaní svedomia prejde Desatoro a sedem hlavných hriechov a pozrie sa do svojho vnútra, ako na tom je.
Najčastejšou chybou je absolútne nedôsledná príprava na spoveď, mnohokrát skoro žiadna. Najlepšie je začať prípravu na spoveď tým, čo človeka najviac trápi. Nemusím ísť zaradom podľa prikázaní, ale pozrieť sa najprv na to, čo ma naozaj hnevá. Ale tu treba dávať pozor, lebo mnohokrát to, čo nás najviac trápi, je naše vlastné telo. Preto veľa ľudí má tendenciu začať práve oblasťou sexuality. Dáva to logiku - predstavme si obraz rodiča. Čo mu prvé poviem? O čom s ním najprv hovoriť? Ako sa máš? Čo je nové? Zabudol som na teba.
Na otázku, či si písať hriechy na papier alebo ich hovoriť spamäti, odpovedá, že je to individuálne. Nie som proti tomu a nevidím v tom problém. Môže sa stať, že niekto príde do spovednice a dostane okno. Keď sa niekto cíti slobodnejšie, keď to má napísané, okej, ale ja osobne za to nie som. Dostávame sa niekedy k tomu, že zapisovanie hriechov na papierik vedie k určitému spôsobu vypočítavania.
Pri čakaní na spoveď, hlavne pred Veľkou nocou, keď sa spovedá veľa ľudí, sa môže stať, že nechtiac počujeme hriechy iných. Ak sa to stane, sme viazaní tajomstvom pod ťažkým hriechom. To, že si vypočujeme hriechy iných, sa môže stať najmä vtedy, keď niekto dobre nepočuje a hovorí hlasnejšie a potrebuje, aby hlasnejšie hovoril aj kňaz. Tu platí, že keď má niekto problémy so sluchom, je dobré osloviť kňaza a požiadať o spoveď niekde v ústraní. Čakanie na spoveď môžeme tráviť aj modlitbou, prípadne sa na spoveď pripraviť.
Po príchode do spovednice je veľmi dôležité, ako prijme kňaz penitenta. Samozrejme, aj penitent má mať na zreteli, že ide na spoveď a nie do kancelárie farského úradu. Je tu potrebný určitý osobný prejav kultúry. Jeden vojde a pozdraví sa a druhý príde bez pozdravu. Niekto povie Dobrý deň a druhý Pochválený Pán Ježiš Kristus. Môže tiež nastať situácia, že ak niekto nebol dlhšie na spovedi, môže zabudnúť úvodnú formulku. V takomto prípade sa nič nedeje. Dôležité je, aby ste povedali, prečo ste vošli do spovednice a môžete to urobiť svojimi slovami. Keď niekto príde a povie, že naposledy bol na spovedi pred štyridsiatimi rokmi alebo pred sobášom, alebo... Takáto informácia je dobrá, aj keď nie nutná k platnosti spovede.
Aby bola sviatosť zmierenia platná, je dôležité sa vyznať zo všetkých ťažkých hriechov. Na druhej strane, vyznanie pri sviatosti zmierenia nemá byť podrobné vymenovávanie vecí, ktoré ani hriechom často nie sú. Ako príklad sa uvádza, keď sa ľudia spovedajú z toho, že boli nervózni. Faktom však je, že niekedy za nervozitu ani nemôžeme, lebo vyplýva z okolností alebo povahových čŕt.
Pri ťažkých hriechoch je dobré povedať aj okolnosti. Existujú aj prípady, keď kňaz nemôže dať penitentovi rozhrešenie. Väčšina ľudí vie, že rozhrešenie nedostane, ak žijú s partnerom v spoločnej domácnosti a nemajú uzavreté manželstvo. V prvom rade je to nedostatočná ľútosť a silné predsavzatie. V okamihu, keď človek prosí o rozhrešenie, má mať silné predsavzatie vyhnúť sa hriechu aj príležitosti naň.
Po vyznaní hriechov dá kňaz penitentovi poučenie a pokánie alebo aj pokutu, ako to niektorí volajú. Musíme povedať, že Ježiš Kristus už za nás zomrel a zaplatil svojou krvou. A vlastne keď ľutujeme, tak Pán nám odpúšťa skrze Ježišovu krv na kríži, skrze jeho smrť na kríži a skrze zmŕtvychvstanie. Všetko sa to deje skrze to, čo sa stalo na kríži. Teda skrze bičovanie, umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie, čo sa sprítomňuje aj pri svätej omši preto, aby som si to uvedomil.
Ak by niekomu pomohlo prečítať si časť z Písma, tak sa ho opýtam: Máte Sväté písmo? Dnes hlavne mladí ľudia majú Písmo v mobile. Ak by niekto nemal, tak mu to ešte v spovednici nainštalujem a poviem: Prečítajte si túto kapitolu. Keď nie ste ochotný, pomodlíte sa k Bohu poďakovanie za to, že vám odpustil hriechy. Ale keď môžete, tak si toto prečítajte. Penitentov nezaťažujem povinnosťou, lebo potom sa spovedajú, že si ju nesplnili. Nie každý je taký, že si to hneď splní.
Zdôrazňuje sa, aby sme prijali pokánie, ktoré nám kňaz dá. Aj keď dostanete malé pokánie, tak si nepridávajte. Prijmite to, čo vám dal kňaz. Lebo vy môžete konať dobro nielen v rámci pokánia, ktoré vám dal kňaz, ale aj v rámci svojho osobného pokánia. Tiež sa stáva, že ľudia očakávajú po spovedi dobrý pocit a ono sa niekedy nedostaví nič. Niektorí preto môžu mať pocit, že sa spovedajú zle, ak sa po spovedi nedostaví žiaden pocit.
Najlepšia vec, čo môže urobiť človek, je, keď sa dobre pripraví na spoveď. Nemať len takú spoveď, že idem a voľačo si spomeniem. Hoc aj to je dobré, ak nemáme vedomie ťažkých hriechov. Ak sme sa teda spovedali dobre, nemusíme mať po spovedi blažené pocity. Rehoľník to prirovnáva k láske, kde tiež niekedy máme eufóriu a príjemné pocity, inokedy to bolí alebo neprežívame nič. Láska nie je cit. Láska je zomrieť za druhého. Viera nie je cit, vo viere konám tak, ako chce Boh, aj keď to bolí. Je to rozhodnutie a nie cit.
Svätá spoveď má dôležité miesto v našom živote. Pokánie je rebrík, po ktorom vystupujeme tam, odkiaľ sme padli“ (svätý Efrém). Pomáha nám zbavovať sa hriechov a napredovať v čnostiach. Jej pomoc závisí aj od toho, ako sa na ňu pripravujeme a s akou vierou a kajúcnosťou k nej pristupujeme. Od toho sa uchránime, ak budeme pokánie prijímať pravidelne a vždy sa naň dôkladne pripravíme. Dobrá príprava zahrňuje v sebe dôkladné spytovanie svedomia, aby sme spoznali svoje hriechy a mohli ich úprimne vyznať.
Prijatím rozhrešenia (odpustenia) sa naše pokánie nekončí, ale naopak začína. Sviatosť zmierenia vysluhujeme spravidla pol hodiny pred svätou omšou v pracovné dni.
AKO SA DOBRE PRIPRAVIŤ NA SPOVEĎ?
Slovenská republika dlhodobo je a aj bola krajinou, kde sa nábožensky založená časť obyvateľstva hlási ku kresťanskej viere. Toto náboženstvo sa viaže k rozmanitej histórii krajiny, ale aj k presvedčeniu ľudí, ktorí si s touto vierou spájajú najmä konanie dobra. Dominancia kresťanstva bola vždy výrazná, a k tomu patria aj tradičné zvyky spojené s praktizovaním tejto viery. Jeden z kresťanstvom vyžadovaných úkonov je aj spoveď.
Čo však v prípade, ak sa veriaci vyzná z páchania trestnej činnosti? Je kňaz viazaný právnymi predpismi Slovenskej republiky alebo zákonmi božími, podľa ktorých nemôže porušiť spovedné tajomstvo? Spovedným tajomstvom v zmysle trestného zákona a trestného poriadku môžu disponovať iba kňazi a osoby poverené pastoračnou starostlivosťou cirkví a náboženských spoločností, ktoré sú registrované Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky. K dnešnému dňu je registrovaných 18 cirkví, pričom každá musela splniť štátom požadované kritéria na registráciu, akými sú napríklad 50 000 plnoletých členov a prezentácia jej učenia či poslania.
Hoci rôzne cirkvi majú rôzne pravidlá správania sa prezentované ako „právne” normy, treba mať na pamäti čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý hovorí, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát a neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Spovedné tajomstvo je upravené v Trestnom poriadku ako aj Trestnom zákone iba okrajovo. Trestný poriadok upravuje tento inštitút v ustanovení § 130 ods. 2, kde stanovuje, že svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou. V tomto prípade pôjde o osobu, ktorá je predovšetkým osoba s postavením kňaza alebo osoba poverená štátom registrovanou cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou k pastoračnej starostlivosti, ktoré disponujú s určitými informáciami, o ktorých by mali vypovedať. Oprávnenie odoprieť výpoveď vyplýva najmä zo skutočnosti, že štát uznáva povinnosť mlčanlivosti osôb poverených vykonávať duchovnú činnosť.
Spovedníkovi sa úplne zakazuje použitie poznatku získaného zo spovede, ktorý by priťažil kajúcnikovi, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia.
Slovenská republika v Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou so Svätou stolicou, konkrétne v článku č. 8 ods. 1 uznáva, že spovedné tajomstvo je nedotknuteľné. Táto nedotknuteľnosť zahŕňa právo odmietnuť výpoveď pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky. Zmluva bola podpísaná 24. novembra 2000 vo Vatikáne a má povahu medzinárodnej zmluvy a okrem iného určuje, že Slovenská republika a Svätá stolica sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva a budú tieto princípy uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch.
Trestný zákon chráni vyzradenie spovedného tajomstva v prípadoch, ak by išlo o spáchanie trestného činu neoznámenia trestného činu podľa ustanovenia § 340. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, tento trestný čin nie je trestný v odseku 1, ak by jeho oznámením porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou.
Hoci spovedné tajomstvo určitých náboženských organizácií je pomerne silne upravené a takmer neporušiteľné, samotná cirkev sa snaží predchádzať situáciám, ktoré by postavili spovedníka do neľahkej situácie v prípade spovedného tajomstva a sama internými normami určuje postupy pre osoby, ktoré pod ňu patria. Ako príklad môže poslúžiť smernica Konferencie biskupov Slovenska, prot. č. K- 389/2004-1, kde v ustanovení § 10 ods. 3 špecificky stanovuje, že v prípade trestného činu pedofílie klerika, po konzultácii s diecéznym biskupom a komisiou KBS, poverený kňaz informuje poškodených, že majú právo iniciovať trestné konanie.
V prípade trestného konania treba upozorniť, že trestný poriadok chráni spovedné tajomstvo iba ak osoba, ktorá ním disponuje, vystupuje v pozícii svedka. Ak by nastal prípad, že by takáto osoba bola v pozícii obvineného či obžalovaného, zrejme by sa nemohla odvolávať na ustanovenie § 130 ods. 2 TP.
Trend vyňatia spovedného tajomstva spod ochrany pred trestným konaním badať aj vo svete, a to aj v tak tradične kresťanskej krajine akou je USA. Demokratický senátor Jerry Hill predložil návrh zákona pod názvom SB 360, ktorý požadoval, aby informácie o trestnej činnosti týkajúcej sa sexuálneho zneužívania, ktoré sa osoby dozvedia v pozícii spovedníka, okamžite oznámili príslušným orgánom. Austrália pristúpila k podobným diskusiám po zisteniach kráľovskej komisie vyšetrujúcej sexuálne zneužívanie detí v roku 2017 a jedným z opatrení navrhnutých komisiou je povinnosť nahlasovať prípady, o ktorých sa kňazi dozvedia pri spovedi. Súd v Bruggách zase potrestal kňaza Alexandra Stroobandta za to, že neinformoval úrady o tom, že jeho penitent (ten, kto sa spovedá) uvažuje nad samovraždou. Súd síce akceptoval, že spovedné tajomstvo patrí medzi profesijné tajomstvá, tie sú však v belgickej legislatíve limitované situáciami bezprostredného ohrozenia psychickej a fyzickej nedotknuteľnosti maloletej alebo inak bezbrannej osoby.
Náboženská sloboda je jedným z pilierov demokratického štátu, avšak nesmie sa na ňu hľadieť ako na absolútnu. Mnohí predstavitelia cirkvi argumentujú, že spovedné tajomstvo musí byť neporušiteľné z dôvodu slobody svedomia penitenta, a preto si penitent musí byť v každom momente istý, že sviatostný rozhovor ostane tajomstvom spovede.[1] Rovnako tým, že kňaz, ktorý priamo porušuje spovedné tajomstvo, upadá do exkomunikácie, a ten, kto ho porušuje nepriamo, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu (kán. Treba mať však vždy na pamäti prvý článok Ústavy, ktorý hovorí že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu či náboženstvo.
Potreba predchádzať trestnej činnosti, o to viac tak závažnej, akou je napríklad sexuálne zneužívanie maloletých, nesmie byť ohraničená alebo potieraná z náboženských motívov. To, že jedinec musí strpieť oprávnený zásah do svojich práv z dôvodu prešetrovania trestných činov, je základným predpokladom pre úspešné usvedčenie páchateľa. Nech sú dôvody veriacich akokoľvek cnostné a dobromyseľné, v prvom rade je potrebné vždy myslieť na fyzický a duševný stav obetí, ktoré by v prípade spáchania takéhoto trestného činu na ich osobách boli doživotne poznačené.
tags: #kedy #knaz #nemoze #dat #rozhresenie