Kedy Vstal Ježiš Kristus z Mŕtvych: Dátum a Význam

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je vrcholná pravda kresťanskej viery. Prvé kresťanské spoločenstvo ju verilo a prežívalo ako ústrednú pravdu. Tradícia ju podáva ďalej ako základnú pravdu, spisy Nového zákona ju potvrdzujú a spolu s krížom sa ohlasuje ako podstatná časť veľkonočného tajomstva: „Kristus vstal z mŕtvych.

Už svätý Pavol mohol okolo roku 56 napísať Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15, 3-5).

Tajomstvo Kristovho zmŕtvychvstania je skutočná udalosť, ktorá sa prejavila historicky zistenými javmi, ako to dosvedčuje Nový zákon.

Historické Svedectvo a Prázdny Hrob

Prvá vec, s ktorou sa stretávame v rámci veľkonočných udalostí, je prázdny hrob. Sám osebe nie je priamym dôkazom. Skutočnosť, že Kristovo telo nebolo v hrobe, by sa dala vysvetliť aj ináč. Napriek tomu bol prázdny hrob pre všetkých podstatným znamením. Jeho objavenie učeníkmi bolo prvým krokom k uznaniu samej skutočnosti zmŕtvychvstania. Tak to bolo najprv v prípade nábožných žien a potom Petra. Učeník, „ktorého mal Ježiš… rád“ (Jn 20,2) , tvrdí, že keď nazrel do prázdneho hrobu, „videl tam položené plachty“ (Jn 20,5) , a keď vošiel, „videl i uveril“ (Jn 20,8) .

Prvé sa so Zmŕtvychvstalým stretli Mária Magdaléna a nábožné ženy, ktoré prišli dokončiť pomazanie Ježišovho tela, pochovaného narýchlo na Veľký piatok večer, lebo nastávala Sobota. Tak sa ženy stali prvými ohlasovateľkami Kristovho zmŕtvychvstania pre samotných apoštolov. Apoštolom sa Ježiš zjavil potom: najprv Petrovi a potom Dvanástim.

Všetko, čo sa odohralo v tých veľkonočných dňoch, zaväzuje každého z apoštolov - a celkom osobitne Petra - budovať novú éru, ktorá sa začala veľkonočným ránom. Apoštoli ako svedkovia Zmŕtvychvstalého zostávajú základnými kameňmi jeho Cirkvi. Viera prvého spoločenstva veriacich je založená na svedectve konkrétnych ľudí, ktorých kresťania poznali a ktorí z veľkej časti ešte žili medzi nimi.

Zoči-voči týmto svedectvám Kristovo zmŕtvychvstanie nemožno vysvetľovať mimo fyzického poriadku a neuznávať ho za historickú skutočnosť. Z faktov vyplýva, že viera učeníkov bola podrobená radikálnej skúške utrpením Učiteľa a jeho smrťou na kríži, ktorú on vopred oznámil. Otras vyvolaný umučením bol taký veľký, že učeníci (aspoň niektorí z nich) neuverili hneď zvesti o zmŕtvychvstaní. Evanjeliá nám vôbec neukazujú spoločenstvo zachvátené mystickým nadšením, ale predstavujú nám zronených a prestrašených učeníkov. Preto neuverili nábožným ženám vracajúcim sa od hrobu a ich slová sa im zdali „ako blúznenie“ (Lk 24,11) .

Ba aj keď sú učeníci postavení zoči-voči skutočnosti zmŕtvychvstalého Ježiša, ešte pochybujú, také sa im to zdá nemožné. Nazdávajú sa, že vidia ducha. „Stále tomu od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili“ (Lk 24,41) . Tomáš zakúsi takú istú skúšku pochybnosti. Dokonca aj pri poslednom zjavení v Galilei, o ktorom hovorí Matúš, „niektorí pochybovali“ (Mt 28,17) . Preto domnienka, že zmŕtvychvstanie bolo iba „výplodom“ viery (alebo ľahkovernosti) apoštolov, je neopodstatnená.

Vzkriesený Ježiš nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy: dáva sa im dotýkať a jedáva s nimi. Tým ich vyzýva, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, lebo ešte nesie stopy jeho umučenia. Ale toto pravé a skutočné telo má zároveň aj nové vlastnosti osláveného tela: už sa nenachádza v priestore a čase, ale sa môže stať prítomným, kde Ježiš chce a kedy chce, lebo jeho ľudská prirodzenosť už nemôže byť zadržaná na zemi, ale patrí iba do božskej sféry Otca.

Kristovo zmŕtvychvstanie nebolo návratom do pozemského života, ako to bolo pri vzkrieseniach, ktoré vykonal pred Veľkou nocou: pri vzkriesení Jairovej dcéry, naimského mládenca a Lazára. Tieto vzkriesenia boli zázračnými udalosťami, ale ľudia zázračne vzkriesení znovu dostali Ježišovou mocou „normálny“ pozemský život. Raz opäť zomrú. Kristovo zmŕtvychvstanie je podstatne odlišné. On vo svojom vzkriesenom tele prechádza zo stavu smrti do iného života mimo času a priestoru. Ježišovo telo je pri vzkriesení naplnené mocou Ducha Svätého.

„Ó, naozaj blažená noc“ - spieva sa vo veľkonočnom chválospeve Exultet -, „ktorá bola svedkom preslávnej chvíle, keď Kristus vstal z mŕtvych.“ A vskutku, nik nebol očitým svedkom samej udalosti zmŕtvychvstania a ani jeden evanjelista ju neopisuje. Nikto nemohol povedať, ako sa zmŕtvychvstanie uskutočnilo fyzicky. Tým menej sa dala zmyslami postrehnúť jeho najvnútornejšia podstata, prechod do iného života. Hoci je zmŕtvychvstanie historická udalosť, zistiteľná na základe znaku, ktorým bol prázdny hrob, a na základe skutočnosti, ktorou boli stretnutia apoštolov so vzkrieseným Kristom, predsa v tom, v čom presahuje a prevyšuje dejiny, zostáva v samom srdci tajomstva viery.

Kristovo zmŕtvychvstanie je predmetom viery, pretože je transcendentným zásahom samého Boha do stvorenia a do dejín. V zmŕtvychvstaní pôsobia tri božské osoby spoločne a zároveň prejavujú svoju osobitosť. Uskutočnila ho moc Otca, ktorý „vzkriesil“ Krista, svojho Syna, a takto dokonale uviedol jeho ľudskú prirodzenosť - spolu s jeho telom - do Najsvätejšej Trojice. Ježiš je definitívne zjavený ako Boží Syn s mocou podľa Ducha svojím vzkriesením z mŕtvych.

Syn však uskutočňuje vlastné zmŕtvychvstanie svojou božskou mocou. Ježiš oznamuje, že Syn človeka bude musieť mnoho trpieť, umrieť a potom vstane z mŕtvych. Na inom mieste výslovne hovorí: „Ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem… Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ (Jn 10,17-18) .

Cirkevní Otcovia rozjímajú o zmŕtvychvstaní, vychádzajúc z Kristovej božskej osoby, ktorá zostala spojená s jeho dušou a s jeho telom oddelenými od seba smrťou: „Vďaka jednote božskej prirodzenosti, rovnako prítomnej v každej z oboch častí človeka, to, čo bolo odlúčené a oddelené, sa opäť zjednocuje a spája.

„Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1Kor 15,14) . Zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo Kristus robil a učil. Kristovo zmŕtvychvstanie je splnením prisľúbení Starého zákona i prisľúbení samého Ježiša, ktoré dal počas svojho pozemského života.

Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje pravdu o jeho božstve. On sám povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja som“ (Jn 8,28) . Zmŕtvychvstanie Ukrižovaného dokazuje, že on je skutočne „Ja som“, Boží Syn a sám Boh. Svätý Pavol mohol pred Židmi vyhlásiť: „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: ,Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil‘“ (Sk 13,32-33) . Kristovo zmŕtvychvstanie je úzko späté s tajomstvom vtelenia Božieho Syna.

Vo veľkonočnom tajomstve sú dva aspekty: Kristus nás svojou smrťou oslobodzuje od hriechu a svojím zmŕtvychvstaním nám otvára prístup k novému životu. Tento nový život je predovšetkým ospravodlivením, ktoré nás znovu uvádza do Božej milosti, „aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych…, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4) . Je víťazstvom nad smrťou pre hriech a novou účasťou na milosti. Uskutočňuje adopciu za synov, lebo ľudia sa stávajú Kristovými bratmi, ako sám Ježiš volá svojich učeníkov po svojom zmŕtvychvstaní: „Choďte, oznámte mojim bratom“ (Mt 28,10) . Sú jeho bratmi nie podľa prirodzenosti, ale darom milosti, lebo toto adoptívne synovstvo zaručuje skutočnú účasť na živote jednorodeného Syna.

A napokon Kristovo zmŕtvychvstanie - i sám vzkriesený Kristus - je počiatkom a zdrojom nášho budúceho vzkriesenia: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých… Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1Kor 15,20-22) . V očakávaní tohto zavŕšenia vzkriesený Kristus žije v srdciach svojich veriacich.

Prázdny hrob a položené plachty samy osebe znamenajú, že Kristovo telo Božou mocou uniklo putám smrti a rozkladu.

Dátum Ukrižovania a Zmŕtvychvstania

Podľa legiend sa hovorí, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych tri dni po jeho ukrižovaní. Dodnes sa však vedú spory o presnom dátume jeho smrti. Uvádza sa, že to bolo v apríli roku 30 alebo 33. Podľa Isaaca Newtona smrť Ježiša Krista mohla nastať v piatok 7. apríla roku 30 alebo 3. apríla roku 33. Tiež uvádzal možný dátum 23. apríla roku 34.

Touto záhadou sa zaoberal aj Gerhard Trol, ktorý v knihe Po stopách Ježišových uviedol ako možný deň jeho ukrižovania 7. apríla roku 30. Podľa všetkého bude najpresnejšie tvrdenie C. Humphreysa a W. D. Waddingtona, ktorí tvrdia, že bol v Jeruzaleme v podvečer 3. apríla roku 33 spln čiastočne zatmený. Toto zatmenie skončilo 51 minút po jeho východe. Údaje sa zhodujú s rozprávaním evanjelií a tak bol Ježiš Kristus najpravdepodobnejšie ukrižovaný 3. apríla roku 33. Jeho vzkriesenie teda pripadá na 5. apríla roku 33.

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je ústrednou pravdou kresťanskej viery, o ktorej sa v Biblii píše mnohokrát. Aj napriek tomu je táto skutočnosť nepostihnuteľná, pretože žiadne evanjelium zmŕtvychvstanie nepopisuje. Odohralo sa totiž úplne bez svedkov a v úplnej skrytosti hrobu stráženým vojakmi. Pre ľudstvo a veriacich bolo teda vzkriesenie zjavným až vo chvíli, keď bol z prázdneho hrobu odvalený kameň. Nie je isté, kedy presne nastalo, ale je možné, že stráž nejakú dobu strážila už prázdny hrob.

Z hľadiska časového, sme, okrem odhadov z predošlej časti článku, odkázaní na údaj, ktorý hovorí, že Kristus vstal tretí deň od ukrižovania.

Veľkonočný Hod a Pohyblivý Sviatok

Boží veľkonočný hod každý rok vychádza na iný deň. Je to kvôli tomu, že Veľká noc je pohyblivým sviatkom a riadi sa podľa prvého jarného splnu po 21. marci.

Význam Zmŕtvychvstania

Prívrženci aj nepriatelia kresťanstva správne zhodnotili, že zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je základným pilierom viery. Keď to apoštol Pavol počul, zhrnul takéto múdre vyhlásenie: „Ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera.“ (1. K 15:14)

Pavol náležite vložil do niekoľkých slov celú kauzu telesného vzkriesenia Ježiša Krista. Ak vstal, potom je to tá najsenzačnejšia udalosť v celej histórii a dáva nám presvedčivé odpovede na najhlbšie otázky našej existencie:

• Odkiaľ pochádzame?
• Prečo sme tu?

Ak Kristus vstal, môžeme s istotou vedieť, že Boh existuje, môžeme vedieť aký je, a môžeme vedieť, že sa zaujíma osobne o každého z nás. Vesmír nadobúda zmysel a účel, a my môžeme mať skúsenosť so živým Bohom v bežnom živote.

Na druhej strane, ak Kristus nevstal z mŕtvych, kresťanstvo je len zaujímavým múzejným exponátom, a nič viac. Nemá objektívnu hodnovernosť, a teda nie je reálne. Aj keď obsahuje pekné myšlienky, určite si nezaslúži pozornosť.

Mučeníci prvých storočí išli neochvejne do arén plných levov, a pritom si spievali. Odporcovia cirkvi sa vo svojich útokoch na kresťanstvo najčastejšie zameriavali na zmŕtvychvstanie. Správne pochopili, že je základným kameňom celej kresťanskej viery.

Alternatívne Teórie a Ich Vyvrátenie

Pre rozumnú vieru potrebujeme vysvetliť dva aspekty vzkriesenia, a to pre veriacich aj neveriacich. Prvým rozšíreným vysvetlením bolo, že učeníci ukradli telo! V Evanjeliu podľa Matúša 28:11-15 je zaznamenaná reakcia najvyšších kňazov a starších, keď im stráže oznámili záhadnú správu, ktorá ich rozzúrila, že telo je preč. Títo náboženskí vodcovia dali vojakom peniaze a povedali im, aby hovorili, že kým v noci spali, prišli učeníci a ukradli telo.

Druhý aspekt, ktorý musia veriaci aj neveriaci objasniť, sú zjavenia Ježiša Krista. Máme zaznamenaných desať rozličných zjavení. Všetky sa odohrali od rána, keď bol Ježiš Kristus vzkriesený, až kým vstúpil na nebesá o štyridsať dní neskôr. Odohrali sa na rôznych miestach, v rôznom čase a prítomní boli rôzni ľudia. Dvakrát sa zjavil jednotlivcom, Petrovi a Jakubovi. Inokedy sa zjavil skupine učeníkov a raz sa zjavil naraz päťsto veriacim.

Zjavenie Ježiša Krista.

Táto zmena v kalendári bola veľkolepá. Muselo sa stať niečo prevratné, keď sa zmenil sviatočný deň Židov, sabat, siedmy deň týždňa, na nedeľu, prvý deň v týždni. V Skutkoch apoštolov 20:7 je jednoducho povedané: „V prvý deň týždňa sme sa stretli.“ Bol to jednoducho všeobecne uznávaný fakt. Kresťania tvrdia, že zmena nastala preto, že chceli oslavovať deň, kedy Ježiš vstal z mŕtvych.

Nakoniec existuje dôkaz zmŕtvychvstania, ktorý je súčasný a osobný. Ak Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, je aj dnes živý a je pripravený zasiahnuť a zmeniť tých, ktorí Ho požiadajú, aby vstúpil do ich života.

Záverom musíme súhlasiť s Canonom B. F. Westcottom, skvelým odborníkom z Cambridge, ktorý povedal: „Ak spojíme všetky dôkazy, potom skutočne musíme priznať, že neexistuje historická udalosť, ktorú by bolo možné lepšie podoprieť z rôznych strán ako práve zmŕtvychvstanie Krista.

Z evanjelií vieme, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych “na tretí deň” (Mt 20:19). Ukrižovanie a smrť nášho Pána pripadá na Veľký piatok, ktorý bol dňom príprav židovských veľkonočných sviatkov, ktoré pripadali na Sabbath, teda sobotu. Ak teda Ježiš zomrel o tretej hodine po obede v piatok, podľa správneho rátania času, tretím dňom od jeho ukrižovania by mal byť pondelok a nie nedeľa. Mýli sa Cirkev ak zmŕtvychvstanie Ježiša Krista slávi už v nedeľu?

Podľa biblistu Ben Witheringtona, židovská kultúra v dobe biblických príbehov nerátala dni v súlade s dnešným 24 hodinovým intervalom, kedy deň začínal po polnoci, ale začínal pri západe Slnka. Ak Ježiš Kristus zomrel na Veľký piatok, potom v piatok po západe slnka nastal druhý deň. Tretí deň po ukrižovaní takto pripadal na obdobie soboty po západe slnka a trval až do západu slnka v nedeľu. Z toho vyplýva, že ak Mária Magdaléna išla k hrobu Pána Ježiša skoro ráno v nedeľu a ten tam nebol, bolo to na tretí deň po ukrižovaní.

tags: #kedy #vstal #jezis #kristus #z #mrtvych