Ak chce ľudstvo splniť svoje duchovné poslanie, malo by najskôr odstrániť mýty zo svojho náboženstva, lebo povery a mýty budú človeku asi sotva užitočné. Nebezpečné na mýtoch v náboženstve ja najmä to, že sú považované za pravdivé. Zakorenené mýty však robia vieru povrchnou a plytkou, sú dôvodom vlažnosti a pokrytectva a brzdia skutočný duchovný život.
V nasledujúcom výklade je potrebné opraviť určité chybné názory týkajúce sa tejto sviatosti, ktoré nielen skresľujú skutočnú prax Cirkvi, ale vedú aj k nesprávnemu výkladu teologickej podstaty a historických faktov. Z toho by malo byť jasné:
- Sviatosť pokánia nie je iba ľudský vynález, ktorý vymyslela Cirkev na uchvátenie moci nad svedomím veriacich, alebo na zmiernenie emocionálneho vypätia utrápených duší; je to riadny prostriedok určený Kristom na odpustenie hriechov.
- Človek síce môže slobodne poslúchať alebo neposlúchať, ale keď zhreší, musí hľadať odpustenie nie podľa vlastných podmienok, ale za podmienok, ktoré určil Boh a tieto podmienky pre kresťana stelesňuje sviatosť pokánia.
- Žiadny katolík neverí, že kňaz, len ako jednotlivec, bez ohľadu na to, ako je zbožný alebo vzdelaný, by sám od seba mohol mať moc odpustiť hriechy. Táto moc patrí Bohu; ale Boh sa ju rozhodol vykonávať prostredníctvom služby, ktorú vysluhujú ľudia.
Keďže Boh uznal tento spôsob za vhodný na odpúšťanie hriechov, nemožno prijať protestantský názor, že Cirkev alebo kňaz sa tak miešajú medzi dušu a Boha; naopak, pokánie je odstránenie tej jedinej prekážky, ktorá oddeľuje dušu od Boha - hriechu.
Nie je pravda, že katolíkom pre dosiahnutie odpustenia stačí iba „porozprávať o svojich hriechoch“. Bez úprimnej ľútosti a rozhodnutia polepšiť sa spoveď nič nepôsobí, udelenie rozhrešenia nemá žiadny účinok a vina hriešnika je väčšia ako predtým.
Aj keď táto sviatosť udeľuje Božie milosrdenstvo a uľahčuje odpustenie hriechu, v žiadnom prípade neznižuje ohavnosť hriechu, ani nerobí jeho následky pre kresťanskú dušu menej zhubnými; a vonkoncom to neznamená povolenie na páchanie hriechov do budúcnosti.
Na počudovanie, často počuť úplne opačnú námietku, a síce že spovedanie sa z hriechu je neznesiteľné a ťažké, a preto je cudzie kresťanskému duchu a milosrdnej láskavosti jeho Zakladateľa. Tento pohľad však v prvom rade prehliada skutočnosť, že Kristus, aj keď milosrdný, je tiež spravodlivý a vyžadujúci. Okrem toho, nech už je spovedanie sa akokoľvek bolestivé a ponižujúce, je to len ľahký trest za porušenie Božieho zákona.
A konečne, tí, ktorí sú skutočne poctiví vo veciach svojej spásy, nepovažujú nič za príliš ťažké, aby mohli získať späť Božie priateľstvo. Obe tieto obvinenia, z príliš veľkej miernosti a príliš veľkej krutosti, pochádzajú spravidla od tých, ktorí nemajú skúsenosti s touto sviatosťou a majú iba nejasné predstavy o tom, čo Cirkev učí, alebo o moci odpúšťať hriechy, ktorú Cirkev dostala od Krista.
Teologické základy sviatosti pokánia
Pokánie je sviatosť Nového zákona ustanovená Kristom, v ktorej sa rozhrešením kňaza udeľuje odpustenie hriechov spáchaných po krste tým, ktorí s pravou ľútosťou vyznávajú svoje hriechy a sľubujú za tieto hriechy zadosťučiniť. Sviatosť ustanovená Kristom sa nazýva „sviatosťou“, nie iba úkonom alebo obradom, pretože je to Kristom ustanovené vonkajšie znamenie, ktorým sa duši udeľuje milosť.
Ako vonkajšie znamenie pozostáva z úkonu kajúcnika, ktorý predstúpi pred kňaza a obviní sa z vlastných hriechov a úkonu kňaza, ktorý udeľuje rozhrešenie a stanoví zadosťučinenie. Celý tento proces sa ľudovo, podľa jednej z jeho častí, volá „spoveď“ a hovorí sa, že sa koná „pred kajúcim tribunálom“, pretože ide o súdny proces, v ktorom je kajúcnik súčasne žalobcom, obvineným a svedkom, zatiaľ čo kňaz, ako sudca súdi a vyhlasuje rozsudok.
Milosť, ktorá sa tu udeľuje, zbavuje hriechu a v prípade smrteľného hriechu aj večného trestu; teda uskutočňuje sa tu zmierenie s Bohom, ospravedlnenie. A konečne, spoveď sa neuskutočňuje v skrytosti kajúcnikovho srdca, ani pred laickým priateľom a obhajcom, ani pred predstaviteľom ľudskej autority, ale pred náležite vysväteným kňazom s potrebnou jurisdikciou, ktorý je vybavený „mocou kľúčov“, tzn. mocou odpustiť hriechy, ktorú Kristus udelil svojej Cirkvi.
Tridentský koncil (1551) vyhlasuje:
Ako prostriedok na opätovné získanie milosti a spravodlivosti pre tých, ktorí poškvrnili svoje duše akýmkoľvek smrteľným hriechom, bolo vždy potrebné pokánie… Pred Kristovým príchodom pokánie nebolo sviatosťou a ani po Jeho príchode nie je sviatosťou pre tých, ktorí nie sú pokrstení. Ale Pán ustanovil sviatostné pokánie, keď vstal z mŕtvych, dýchol na svojich učeníkov a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú odpustené; a komu zadržíte hriechy, budú zadržané.“ (Jn 20: 22-23)
Tento signifikantný akt a jasné slová boli zhodne chápané všetkými Otcami tak, že apoštolom a ich zákonným nástupcom bola odovzdaná moc odpustiť a zadržať hriechy na zmierenie veriacich, ktorí zhrešili po krste. (Sess. XIV, c. I)
Ďalej koncil výslovne uvádza, že Kristus zanechal kňazov, svojich vlastných správcov ako sudcov (praesides et judices), ktorým majú byť vyjavené všetky smrteľné hriechy, do ktorých veriaci upadnú, aby v súlade s mocou kľúčov, vyniesli rozsudok odpustenia, alebo zadržania hriechov. (Sess. XIV, c. V)
Ako sa dobre vyspovedať 5 - Ovocie sviatosti pokánia
Spoveď v Katedrále svätého Báva v Haarleme. Zdroj: wikimedia commons
Moc odpúšťať hriechy
Je pozoruhodné, že základná a najčastejšia námietka proti sviatosti pokánia je tá, ktorá prvýkrát prišla na um zákonníkom, keď Kristus povedal ochrnutému: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ A sedeli tam niektorí zo zákonníkov a rozmýšľali vo svojich srdciach: „Čo to tento hovorí? Rúha sa. Kto môže odpustiť hriechy, okrem Boha?“ Ale Ježiš vidiac ich myšlienky povedal im: „Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy alebo: Vstaň, vezmi si svoje lôžko a choď? Aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy, povedal ochrnutému: Hovorím ti, vstaň, vezmi si lôžko a choď do svojho domu.“ (Mk 2: 5-11; Mt 9: 2-7)
Kristus urobil zázrak, aby ukázal, že má moc odpúšťať hriechy, a že toto odpustenie je skutočné a platí na zemi i v nebi. Túto moc naviac odovzdal Petrovi a ostatným apoštolom. Petrovi povedal: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva. A čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi. A všetko, čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi.“ (Mt 16:19) Neskôr povedal všetkým apoštolom: „Amen, hovorím vám, že čokoľvek, čo zviažete na zemi, bude zviazané aj v nebi.“
Pokiaľ ide o význam týchto textov, treba poznamenať:
- že „zviazanie“ a „rozviazanie“ sa netýka fyzických, ale duchovných alebo morálnych pút, medzi ktoré určite patrí hriech;
- tu dávaná moc je neobmedzená - „všetko, čo zviažete, … všetko, čo rozviažete“;
- tu dávaná moc je súdna, to znamená, že apoštoli sú oprávnení zväzovať aj rozväzovať;
- či už zväzujú alebo rozväzujú, ich konanie je ratifikované aj v nebi.
Kristus pri uzdravení chorého človeka vyhlásil, že „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“. Tu však sľubuje, že to, čo títo ľudia, apoštoli, zviažu alebo rozviažu na zemi, Boh v nebi tiež zviaže alebo rozviaže. Ale ako vyhlasuje Tridentský koncil, Kristus ustanovil sviatosť pokánia až po svojom zmŕtvychvstaní, čo je ešte väčší zázrak, ako uzdravenie chorého.
„Ako mňa poslal Otec, aj ja vás posielam.“ Keď to povedal, dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, tomu budú odpustené; komu zadržíte, tomu budú zadržané.“ (Jn 20: 21-23)
Aj keď je zmysel týchto slov celkom zrejmý, treba zobrať do úvahy tieto body:
- Kristus tu opakuje najjasnejšie pojmy - „hriechy“, „odpustiť“, „zadržať“ - to, čo predtým uviedol v obraznom jazyku, „zviazať“ a „uvoľniť“, takže tento text špecifikuje a zreteľne vzťahuje moc viazať a rozviazať na hriech.
- Udeľuje túto moc slovami, že poslanie apoštolov je podobné poslaniu, ktoré prijal od Otca a ktoré splnil: „Ako mňa poslal Otec“. Dnes je nepochybné, že prišiel na svet zničiť hriech, a že pri rôznych príležitostiach explicitne odpúšťal hriechy (Mt 9: 2-8; Lk 5:20; 7:47; Zj 1: 5), a teda odpúšťanie hriechov má byť súčasťou poslania apoštolov.
- Keď Kristus niekomu povedal „odpúšťajú sa ti hriechy“, skutočne a aktuálne ich odpúšťal. Apoštoli sú preto poverení nielen oznamovať hriešnikovi, že mu boli odpustené jeho hriechy, ale sú poverení mu ich odpúšťať - „komu odpustíte hriechy“. Keby bola ich moc obmedzená len na oznámenie „Boh ti odpúšťa“, potrebovali by zvláštne zjavenie v každom jednotlivom prípade, že tomuto konkrétnemu človeku Boh naozaj odpúšťa.
- Tá moc je dvojaká - odpustiť alebo zadržať, tzn. apoštoli nemajú príkaz všetkým, bez rozlíšenia hriechy odpúšťať, či zadržiavať; musia konať ako sudcovia, odpúšťať alebo zadržiavať podľa toho, ako si hriešnik zaslúži.
- Výkon tejto moci v akejkoľvek podobe (odpustenie alebo zadržanie) nie je obmedzený: nevzťahuje sa len na jeden druh hriechu, alebo jednu skupinu hriešnikov: Kristus jednoducho hovorí: „komu odpustíte hriechy“.
- Rozsudok, ktorý apoštoli vynášajú (odpustenie alebo zadržanie), je tiež Božím rozsudkom - „tomu budú odpustené… tomu budú zadržané“.
Z Kristových slov je preto zrejmé, že apoštoli mali moc odpustiť hriechy. Toto však nebolo osobné privilégium, ktoré malo zaniknúť pri ich smrti; bolo im udelené v ich úradnej funkcii, ako stále ustanovenie v Cirkvi - nemenej trvalé, ako poslanie učiť a krstiť všetky národy.
Kristus predvídal, že aj tí, ktorí dostali vieru a krst, či už počas života apoštolov, alebo neskôr, upadnú do hriechu a preto budú potrebovať odpustenie, aby boli spasení. Preto musel mať v úmysle, aby sa moc odpúšťania dala preniesť z apoštolov na ich nástupcov a aby sa užívala, pokiaľ by v Cirkvi existovali hriešnici, čo znamená do konca časov.
Je pravda, že pri krste sa odpúšťajú aj hriechy, to však neznamená, že moc odpúšťať je tá istá, ako moc krstiť. Po prvé, ako vyplýva z vyššie uvedených textov, moc odpustiť je zároveň mocou zadržať; jej užitie vyžaduje súd. V poslaní krstiť sa však neuvádza žiadne takéto nariadenie (Mt 28: 18-20); ba naopak. V skutočnosti, ako potvrdzuje Tridentský koncil, Cirkev nesúdi tých, ktorí ešte nie sú členmi Cirkvi a členstvo si získavajú krstom.
Ďalej, krst sa nemôže opakovať, pretože ide o nové narodenie, zatiaľ čo moc odpúšťať hriechy (pokánie) je potrebná tak často, ako to hriešnik potrebuje. Ten istý koncil odsúdil tých, „ktorí by zamieňali sviatosti a hovorili, že samotný krst je sviatosťou pokánia, akoby tieto dve sviatosti neboli odlišné a akoby pokánie nebolo správne volané záchranným člnom po stroskotaní lode.“ (Sess. XIV, kán. 2 de sac. poen.)
Tieto deklarácie boli namierené proti protestantskej náuke, ktorá učila, že pokánie je iba akýmsi opakovaným krstom; a keďže krst nepriniesol skutočné odpustenie, ale iba prekryl hriech vierou, to isté, musí byť aj prípad pokánia. A tak je ako sviatosť zbytočné. Rozhrešenie je iba vyhlásenie, že hriech je odpustený vierou a zadosťučinenie nie je potrebné, pretože Kristus zaplatil za všetkých ľudí.
Toto bolo prvé radikálne popretie sviatosti pokánia. Niektoré z predchádzajúcich siekt tvrdili, že iba kňazi v stave milosti môžu platne odpúšťať hriechy, ale moc odpustiť ako takú nepopierali. Počas všetkých predchádzajúcich storočí bola katolícka viera v túto moc taká jasná a silná, že kvôli jej zrušeniu bol protestantizmus nútený zaútočiť na samotnú ústavu Cirkvi a odmietnuť celý obsah Tradície.
Už v starom zákone položil hriešnik ruku na obetné zviera a vyznal kňazovi svoje hriechy. Svätý Hieroným (nar. 347): „Ak chorý odhalí lekárovi svoju chorobu, lekár vie, ako má liečiť; tak aj ten, kto sa spovedá, dostane pomoc“. Svätý Bazil Veľký (+379) hovorí: „Tak ako si ľudia nepriznávajú telesné choroby ľuďom, ktorí sú v tomto nevedomí, ale iba lekárom, tak sa aj hriechy majú vyznávať iba tým, na ktorých bola udelená milosť“.
O vyznaní hriechov hovoria katakomby so spovednými sedadlami. Prvé sekty montanistov, nestoriánov, jakobitov, koptov, monofyzitov a novaciánov majú spoveď. Musela byť teda už v Cirkvi skôr, než sa tieto sekty odlúčili. Arméni, Rusi a Gréci ju majú. Kresťanské literárne pamiatky z konca l. st. (Didaché, list Barnabášov, l. Svätý Irenej píše v 2. st. Cirkvi sa spovedali zo svojich hriechov, aj tých najtajnejších, teda i zo svojich žiadostí.
Koncom 2. st. hovorí Tertulián (nar. hriechov, lebo im viac záleží na ich cti než na ich spáse. Nemôžu uniknúť vedomosti a súdu Božiemu“. V prvej polovici 3. st. píše Origenes (nar. „Hriech nás trápi tak dlho, až ho vyznaním vyvrhneme. Treba sa pozorne ohliadnuť po tom, komu máme vyznať svoj hriech.
Ak sme odhalili svoje hriechy nielen Bohu, ale aj tým, ktorí naše rany a hriechy môžu vyliečiť, budú naše hriechy zahladené od toho, ktorý povedal: "Hľa, zahladím tvoje neprávosti ako hmlu a tvoje hriechy ako tmu". Origenes chváli toho kto sa „Nehanbí Božiemu kňazovi vyjaviť svoje hriechy a hľadať u neho liek“.
V 3. st. Svätý Cyprián upozorňuje kresťanov, že sa musia spovedať z hriešnych myšlienok a z tajného poklesku. Osobná a úplná spoveď, a práve tak aj rozhrešenie zostávajú jedinou cestou, na ktorej dosahujú veriaci zmierenie s Bohom a Cirkvou. Len v prípade fyzickej a morálnej nemožnosti sa upúšťa od tejto požiadavky. V spovedi nevyznávame hriechy len nejakému človeku, ale Bohu a Cirkvi.
Vývoj formy spovede v histórii
Spočiatku sa konalo pokánie len za ťažké previnenia. Dopustiť sa niektorého z najvážnejších hriechov bolo chápané za tak veľkú roztržku, že sa považovalo za možné dosiahnuť zmierenie s Bohom len raz za život, a to verejným pokáním. Avšak už v prvotnej Cirkvi bolo za tajné ťažké hriechy súkromné vyznanie s rozhrešením a pokáním.
Je právom Cirkvi stanoviť, ako sa má táto sviatosť udeľovať po vonkajšej stránke. Tak sa verejné pokánie zmenilo na súkromnú spoveď, aby sa hriešnikovi uľahčilo vyznanie. V mimoriadnych prípadoch (vojenský útok, stroskotanie lode a pod.) je splnomocnený k udeľovaniu kolektívneho rozhrešenia ktorýkoľvek kňaz.
Cirkev vždy chápala, že ju Kristus poveril poslaním odpúšťať hriechy. Podivný Ježišov výrok znie, že hriech proti Duchu Svätému nebude odpustený ani v tomto veku ani v budúcom (Mt 12, 31). Je to akési dobrovoľné a zatvrdlivé odmietanie Svetla - Krista. Takýto hriech zahŕňa hriech pýchy a zanovitej neposlušnosti.
Počas prvých storočí forma tejto sviatosti celkom závisela od usmernení miestneho biskupa. V určitých obdobiach kresťania vyznávali svoje hriechy pred verejným zhromaždením - dnes poznáme súkromnú spoveď. V časoch prvotnej Cirkvi sa mohol pokrstený vyspovedať len raz za život - dnes je to záležitosť vnímania a citlivosti každého kajúcnika (aj keď je štandardne odporúčaná aspoň pravidelná mesačná spoveď).
Približne takú formu, akú poznáme dnes, nadobúda sviatosť zmierenia v siedmom storočí. Na prelome 10. a 11. storočia je rozhrešenie udeľované pred zadosťučinením (pokáním).
Úloha kňaza v sviatosti zmierenia
Tak v prvom rade, nespovedáme sa primárne kňazovi, ale hlavne Bohu. Kňaz je zástupca Cirkvi, spoločenstva veriacich. Tým, že robíme zlo neubližujeme len Bohu, ale aj tým, s ktorými žijeme. Egoizmus, nenávisť, pýcha, závisť a iné hriechy nie sú len sebadeštruktívne, ale deštruktívne vo vzťahu k ľudskému spoločenstvu.
Svätý Pavol tento vzťah pekne popisuje v Prvom liste Korinťanom: „Ak jeden úd trpí, trpia s ním všetky údy. Keď je oslávený jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a každý z vás jeho údom.“ (1 Kor 12,26-27) Cirkev nie je organizácia individualistov „iba ja a Boh“, ale organizmus, kde je všetko so všetkým prepojené viac ako si uvedomujeme.
Preto neplatí vzťah „iba ja a Boh“, ale skôr vzorec „ja+my+Boh.“ A práve vo sviatosti zmierenia sa nevraciame späť iba k Bohu, ale dávame si do poriadku aj svoj vzťah s Cirkvou. Rovnako kresťania veria, že posledným súdom sa naplní Božia spravodlivosť - no vo sviatosti zmierenia sa tento posledný súd čiastočne uskutočňuje.
Preto je lepšie vyznať už teraz, ako potom a možno neskoro. Máme nielen ľutovať, ale aj podľa možností napraviť to, čo sme pokazili. Postoj „s Bohom si to vybavím len ja sám, bez spovede“ je skôr postojom uctievajúcim svoju vlastnú (falošnú) predstavu o Bohu. V skutočnosti, z Písma, Tradície a dejín Cirkvi môžeme vybadať, že sviatosť zmierenia má svoj zmysel tak ako je a že ju ustanovil sám Ježiš Kristus, neustále prítomný vo svojej Cirkvi.
V spovedi teda nejde len o vyznávanie hriechov, ale aj o duchovné sprevádzanie a povzbudzovanie hriešnika. Práve tu sa ukazuje kľúčová úloha zástupcu Cirkvi, kňaza. Kňaz tu nie je nejaký vyšetrovateľ, môže človekovi pomôcť, poradiť a čo je dôležité - rozhrešením potvrdí, že nám Boh naozaj odpustil. Máme „cirkevnú pečiatku“ a istotu v srdci. Boli by sme si takí istí aj vtedy, keď by sme išli v duchu populárneho hesla „iba ja a Boh?“
Biblické základy sviatosti zmierenia
Spoveď, sviatosť zmierenia nie je niečím, čo si Cirkev účelovo vymyslela v priebehu storočí. Nejde o ľudský výmysel alebo doplnok. Táto sviatosť má pôvod v samotnom prameni, z ktorého vyviera katolícka viera - v Biblii. Vysvätení služobníci Cirkvi službou sviatosti zmierenia napodobňujú Krista, ktorý odpustil žene so slovami: „Choď a už nehreš.“ (Jn 8,11)
Keď sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil ustrašeným učeníkom, hneď ich poveril dôležitou misiou, ktorá prešla na ich nástupcoch - biskupov a kňazov. Ježiš im znovu povedal: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: "Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." (Jn 20,20-23 )
V Matúšovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18,18)
Apoštol Jakub vo svojom liste píše: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších (grécky: presbyterous, základ anglického priest- kňaz) cirkvi a nech sa nad ním modlia mažúc ho olejom v mene Pánovom. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví. Ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli.“ (Jak 5,14-16)
Napokon apoštol Ján dáva veriacim uistenie: „Ak vyznávame svoje hriechy, on, verný a spravodlivý, odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, robíme ho luhárom, a jeho slovo nie je v nás.“ (1 Jn 1,9-10)
Povinnosť spovede po ťažkom hriechu a pred svätým prijímaním
Svätý Pán Boh znova a znova vyzýva ľudí: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý“ (por. Lv 19, 2). Kresťan je krstom povolaný, aby žil sväto. Preto ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán. 916 CIC).
Je katolíckou dogmou: „Eucharistiu dovolene prijíma ten, kto nemá svedomie zaťažené smrteľným hriechom.“ Por. Jn 13, 10-11; 1 Kor 11, 27-29; Tridentský koncil, r. 1551, DH 1661; por. kán.
Pravidelná sviatosť pokánia - prehlbovanie duchovného života
Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča (por. DH 1680; kán. 988 § 2 CIC; KKC 1458). Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha.
Nenahraditeľná služba kňaza - spovedníka
Kristus Pán po svojom zmŕtvychvstaní poslal apoštolov, aby v jeho mene hlásali všetkým národom pokánie na odpustenie hriechov (Jn 20, 19-23; Lk 24, 47). Apoštoli a ich nástupcovia, spolu s kňazmi - svojimi pomocníkmi, vykonávajú kňazskú službu zmierenia najmä tým, že vo sviatosti pokánia udeľujú odpustenie hriechov. Tak kajúcnikov zmierujú s Bohom a s Cirkvou vďaka moci kľúčov, ktorú dostali od Krista Pána. V tejto službe nemôže spovedníkov nikto nahradiť.
tags: #kedy #zacala #spoved #v #krestanstve