V podtatranskom meste Kežmarok sa nachádza viacero historických pamiatok. Jednou z najstarších a najvzácnejších je Drevený artikulárny kostol, ktorý je zapísaný v zozname UNESCO.
Drevený artikulárny kostol v Kežmarku sa po dlhšej dobe dočkal ďalšej publikácie. Autorom publikácie Drevený artikulárny kostol je Mgr. Roman Porubän, farár Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Kežmarok. Bolo mi trochu ľúto, že drevený artikulárny kostol, ktorý sa v tom čase dožíval už 302 rokov, takúto publikáciu ako Nový evanjelický kostol nemá.
Kostol pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, pričom vznikol na základe šopronských artikúl, ktoré boli vydané v roku 1681. 25. piata a 26.
Exteriér kostola.
História a pozadie vzniku
Drevený artikulárny kostol v Kežmarku pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si mohli postaviť kostol len na základe povolenia 26. zákonného článku - artikulu, vydaného Šopronským snemom r. 1681. Cisára donútilo povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol kežmarský rodák a majiteľ miestneho hradu Imrich Thököly.
26. artikul povolil protestantom v Uhorsku stavať kostoly po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste - akým bol aj Kežmarok - a po dva v každej župe. Kostoly v mestách sa mohli postaviť len na predmestí - za mestskými múrmi a na mieste, ktoré presne vyznačila kráľovská komisia. Stavba sa musela postaviť výlučne na náklady evanjelickej cirkvi z najlacnejšieho stavebného materiálu.
Hoci sa traduje, že kostoly museli byť len z dreva a nesmeli mať veže, resp. zvonice, 26. artikul nič takéto neuvádza, ba práve naopak, píše sa v ňom o slobodnom používaní zvonov pre všetky vierovyznania.
R. 1682 cisárska komisia určila v Kežmarku pomerne potupné miesto na postavenie artikulárneho kostola, a to hneď za mestskou Vyšnou bránou pri kamennom hostinci, postavenom ešte roku 1593. Ku stavbe kežmarského artikulárneho kostola sa však prikročilo až po definitívnej porážke Thökölyho povstania.
Zatiaľ nie je známy žiaden dokument, ktorý by určil presný dátum vysvätenia artikulárneho kostola. Z listu kapitána Horného Uhorska grófa Štefana Csákyho sa však dozvedáme, že 24. na mieste mimo hradieb, kde im to určila cisárska komisia. Nie je známe ani to, ako prvý artikulárny kostol vyzeral - je však pravdepodobné, že už mal dnešný pôdorys a bol prízemný. Kostol sa zasvätil Svätej Trojici. Dodnes sa z prvého kostola zachovali len neskororenesančná krstiteľnica z roku 1690 a kamenné epitafy z roku 1688.
Prízemná stavba kostola však predstavovala len provizórium a nemohla pojať niekoľko tisíc protestantov z Kežmarku a okolia, ktorí už roku 1688 mali dvoch kňazov - nemeckého a slovenského. Preto sa dvaja kežmarskí mešťania Pavol Vitalis a Ján Michaelides vybrali roku 1688 na sever Európy s poverením vyberať milodary na stavbu dvoch kostolov - zvlášť pre Slovákov, zvlášť pre Nemcov, na stavbu fary a školy.
Mešťania navštívili dnešné Poľsko, Východné Prusko, viaceré nemecké kniežatstvá, Sliezsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Švédsko i Dánsko a roku 1690 sa vrátili domov. Švédsky panovník Karol XI. a dánsky kráľ Kristián V. povolili osobne vo svojich krajinách urobiť pre Kežmarok zbierku. Cesty kežmarských vyslancov dokumentuje doteraz zachovaná zberná kniha.
K plánovanej prestavbe však nedošlo aj preto, lebo začiatkom 18. storočia vypuklo v Uhorsku ďalšie proticisárske povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol František Rákóczi II., nevlastný syn Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov. Po ich porážke dal roku 1709 cisársky maršal Heister popraviť na výstrahu troch popredných kežmarských obyvateľov - richtára Jakuba Kraya a senátorov Martina Lányho a Šebastiána Toperczera. K prestavbe sa pristúpilo až po upokojení pomerov v krajine v roku 1717.
Známka z Kežmarku 500 rokov reformácie
Architektúra a konštrukcia
Keďže bohoslužby sa stále museli konať mimo mesta, náhradné priestory sa počas prestavby našli vo veľkom majere vdovy po Jakubovi Krayovi. Dňa 1. júna 1717 uzavrela ev. a. v. na vyhotovenie celého obleku atď. “na spôsob neba”. Ďalšia zmluva sa uzavrela s kežmarským drevorezbárom Jánom Lerchom, ktorý so svojou dielňou urobil prakticky všetky rezbárske práce v kostole. Celkové náklady na výstavbu celého kostola sa odhadovali až na 5000 zlatých.
Kostol bol vysvätený už dňa 15. augusta 1717 - teda v 12. nedeľu po sv. Trojici - a sv. Trojici bol opäť aj zasvätený. Nie je isté, aká sakrálna stavba sa stala prototypom stavby nielen nového dreveného barokového kostola v Kežmarku, ale aj iných kostolov tohto druhu na území Slovenska. do Sliezska a do Uhorska. čo najväčšie množstvo veriacich. Podľa ďalšieho názoru má svoj vzor v tzv.
Kežmarský artikulárny kostol má podobne ako spomínané typy kostolov pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža, v jeho ramenách je zaklenutý širokou valenou klenbou. Klenba spočíva na štyroch točených nosných stĺpoch a na obvodových múroch kostola. Aby sa jej nosná plocha zosilnila, boli do rohov kostola vložené malé prístavby.
Osvetlenie kostola zaisťuje 15 okrúhlych vitrážových okien (podľa tradície pomáhali kostol stavať švédski námorníci, a preto sú údajne okná okrúhle), 6 šesťdielnych okien taktiež s vitrážami a jedno štvorcové okno. s náboženskými výjavmi a donačnými nápismi z 18. stor. - najstaršie boli z r. pri poslednej generálnej oprave v.
Pôdorys kostola s vyznačenými dôležitými časťami.
Stavba bola pôvodne bez murovaných základov, základy predstavovali trámy z tisového dreva, ktoré sa pri poslednej oprave nahradili betónovými tehlami. Rozmery stavby: dĺžka 34,68 m, šírka 30,31 m a výška 20,60 m. Stavba je zrubová z trámov červeného smreku. Fasáda kostola bola z hlinenej mazanice, odľahčenej plevami, upevnenej na kolíkoch, ktoré boli vložené do nej i do trámov. Mazanica bola prekrytá vápennou maľbou a vybielená vápenným náterom.
Pri poslednej oprave kostola zistil architektonický výskum zvyšky ornamentálnej bielej geometrickej výzdoby, ktorá sa rekonštruovala (je zaujímavé, že na žiadnej starej rytine sa táto výzdoba nezobrazovala). sa použili staré technológie vrátane ručného nahadzovania na zrub, kde napr.
Vysoká sedlová krížová šindľová strecha kostola je členená štítmi s podlomenicou, čím pripomína strechy na spôsob starých spišských domov, aké sa dodnes v Kežmarku zachovali. na streche aj malú vežu s kovovým krížom, ktorá však bola nahradená pri rekonštrukcii roku 1798 inou vežičkou, no aj tá sa zo statických dôvodov roku 1893 musela zbúrať.
Okolo kostola bol postavený aj ochranný obvodový múr - vidieť ho ešte aj na starých rytinách - žiaľ, kvôli dezolátnemu stavu musel byť roku 1900 zbúraný. 70. rokov 20. do kostola. Kým zvonka vyzerá kostol ako nejaká obrovská hospodárska budova, jeho barokový interiér zaujme každého svojím priestorom a krásou a nemožno sa diviť, že je považovaný za najkrajší spomedzi posledných piatich zachovaných kostolov svojho druhu na území Slovenska.
Interiér kostola
Stropná maľba, ktorá predstavuje modré nebo, oblaky, dvanástich apoštolov, štyroch evanjelistov a nad oltárom obraz sv. Trojice, začala vznikať r. 1717 a tvorila sa celé desaťročia. Pripisuje sa neznámemu levočskému maliarovi Mayerovi, avšak jeho meno v neskoršom popise kostola, ktorý vyhotovil rektor kežmarskej evanjelickej školy Juraj Bohuš v. a dopísané Kramer.
Pôvodná dlažba kostola bola z udupanej hliny - pri poslednej oprave kostola sa v nej našlo niekoľko sto rôznych mincí najnižšej hodnoty z Uhorska, Rakúska, Čiech, Litvy, Lotyšska, Sliezska, Ruska atď., datovaných od 15. po 20. stor. cez Kežmarok. Neskôr hlinenú podlahu prekryli drevené dosky a postupom času ju "vydláždili" náhrobné kamenné epitafy zo 17. - 19. stor. - najstaršie sú z roku 1688. Posledná oprava “vydláždila” podlahu pod lavicami kamennými kockami.
Oltár
Najstarší opis kostola z pera Juraja Bohuša uvádza: “Pozornosť vstupujúceho upúta oltár, umelecké dielo kežmarského sochára Jána Lercha, ktorý zobrazuje Svätú Trojicu.” Z napísaného vyplýva, že pôvodný oltár musel byť oveľa menší, ba vyskytli sa domnienky, že súsošie Sv. Trojice pochádza dokonca z prvého artikulárneho kostola - dôkazov však o tom niet. Dnes sa nachádza Trojičné súsošie v nadstavbe oltára. Oltár predstavuje polychrómovaná ranobaroková drevorezba - jej ústredným motívom je Kalvária s maľovaným pozadím. sa nachádzajú postavy Panny Márie, apoštola Jána a Márie Magdalény, po stranách starozákonné postavy Mojžiša a Árona. Oltár zhotovil Ján Lerch v rokoch 1718 - 1727. Podľa donačného nápisu dala oltár r. 1718 postaviť kežmarská evanjelická obec a roku 1727 ho dali pozlátiť a premaľovať kežmarský lekárnik Joachim Augustín Weiss s manželkou Martou Várady - Szakmáry.
Kazateľnica
Kazateľnicu - polychrómovanú drevorezbu, ktorá spočíva na postave anjela a na prístupových schodoch - zhotovil Ján Lerch v r. 1717 a odovzdaná bola k Novému roku 1718. Kazateľnica je na parapete rečnišťa zdobená plastikami Krista, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša a Jána (pričom sa zachováva ich latinské pomenovanie) na prístupových schodoch sú plastiky starozákonných prorokov Izaiáša, Ezechiela a Daniela. Prorok Jeremiáš je nad dverami, vedúcimi k schodom kazateľnice. Na vrchole baldachýnu je umiestnená plastika triumfujúceho Krista.
Zhotovenie kazateľnice zaplatil kežmarský senátor Michal Goldberger s manželkou Juditou Maukschovou - ich rodinné erby sú zvečnené na kazateľnici. v roku 1743 nechali kazateľnicu pozlátiť a dekorovať vdova a adoptovaný syn Dávid Goldberger. Práce vykonal Ján Gottlieb Kramer. Kazateľnica je situovaná tak, že na ňu vidieť z ktoréhokoľvek miesta v kostole a vynikajúca akustika v chráme umožnila všade dobre počuť slová kazateľa.
Krstiteľnica
Pred oltárom stojí na podstavci kamenná krstiteľnica s medeným vekom, okolo nej je ozdobná mreža. Hoci každá literatúra uvádza, že z prvého artikulárneho kostola pochádza len dolná - kamenná časť krstiteľnice, pri posledných reštaurátorských prácach sa objavil latinský text, ktorý potvrdzoval, že aj ostatné časti - medená misa svrchnákom - sú datované rokom 1690 a boli zhotovené za čias kňaza Michala Fischera. Pieskovcovú časť zhotovil a daroval kamenár Michal Sonnewitz.
Organ
Pozornosť každého návštevníka dreveného artikulárneho kostola v Kežmarku zaujme mimoriadne bohatá výzdoba organového chóra, ktorý zdobia maľované postavy anjelov, hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch. po podpísaní zmluvy s miestnym cirkevným zborom v Kežmarku, dokončil v rokoch 1719-1720. Krstné meno organára Čajkovského niektoré dokumenty uvádzajú aj ako Ján alebo Jozef, no sám sa však podpisuje ako Lorentz. Kežmarský organ má v súčastnosti 18 registrov. V roku 1720 Čajkovský postavil organ, ktorý mal len 12 registrov, 10 v manuáli a zvyšné 2 v pedály.
V roku 1729 bol do chóru vstavaný druhý organ, takzvaný pozitív so 6 registrami, ktorý bol starší než organ postavený v roku 1720. I tento malý pozitív pochádzal od majstra Čajkovského. Dva samostatné organy boli spojené do jedného celku , a tak vznikol dvojmanuálový organ s 18 registrami. na vzdušnici pozitívu - malého organu vykonal v 1729 ďalší spišský organár Martin Korabinský, pôsobiaci v Spišskej Novej Vsi.
Detail organu s bohatou výzdobou.
Korabinský ako organár bol známy od roku 1687. Nápis v kartuši hlavného stroja udáva, že organ zadovážil evanjelický cirkevný zbor v roku 1717. rod. Unterbaum. Ďalší text v kartuši pozitívu hovorí, že túto časť nástroja dal postaviť a vyzdobiť Sigismund Szakmáry s manželkou Zuzanou, rod. Szontagh. V spodnej časti organu je nemecký nápis: Ježis, Ty sám pravé slnko, si moje všetko.
Organ bol vyzdobený iluzívnou maľbou napodobňujúcou výzdobu oltára. Jeho paralelu s oltárom môžeme vidieť aj na bohatej akantovej výzdobe s motívom pásky, šatky a kvetov po obidvoch stranách organu, pozlátenou plastikou anjela nad pozitívom, napodobňujúceho karyatídu kazateľnice a aj zoskupením zlatých lúčov, pripomínajúcich slnká, ktorými je symbolizovaný sám Kristus.
Farbou zdobené píšťaly sú špecialitou Spiša a východného Slovenska. Kežmarský organ patrí medzi najstaršie dvojmanuálové nástroje na území Slovenska. Ak k tomu pripočítame aj bohatú ornamentálnu výzdobu realizovanú Jánom Lerchom, tak patrí medzi najcennejšie zachované funkčné barokové pamiatky.
Dňa 31.10. 2017 bola vydaná poštová známka s vyobrazením jeho prospektu pod emisným číslom 646 s názvom 500. a nominálnou hodnotou 1,15 € . Autorom výtvarného návrhu je Dušan Kállay, tvorcom oceľorytiny Martin Činovský. Známku vytlačila technikou oceľotlače z plochých platní v kombinácii s ofsetom Poštovní tiskárna cenin Praha. Známka získala 2. miesto v súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie „Les Grands Prix de l’Art Philatélique Belge et Européen" v Bruseli. Známka Slovenskej pošty sa v jednej z najstarších súťaží poštových známok v Európe presadila v konkurencii príspevkov 27 krajín. Slávnostné odovzdávanie cien súťaže sa uskutočnilo 15. septembra 2018 v Sále Milícií historickej bruselskej radnice za prítomnosti veľvyslancov všetkých ocenených krajín.
Bohatá história tohto organu hovorí aj o starostlivej opatere, ktorá si vyžadovala pravidelnú údržbu. V roku 1756 za 220 rínskych zlatých vykonal opravu Johann Georg Schwartz z Prešova. u renomovaného majstra. Schvartz zasiahol do dispozície a posilnil základnú polohu na úkor vyššie stopových...
Artikulárne kostoly
Artikulárne kostoly sú sakrálne stavby, postavené na základe dvoch článkov - artikul č.25 a č.26 (z celkového počtu 82) prijatých na sneme v Šoproni (28.04.1681 - 30.12.1681), ktoré umožnili výstavbu evanjelických kostolov v určitých stoliciach a mestách Uhorska.
Je však potrebné poznamenať, že podmienky pre ich výstavbu stanovené v artikule č.25 predurčovali chrámom krátku životnosť.
Kostoly nemali takmer žiadny základ (riziko sadania stavby a jej zrútenia), použitý materiál pre výstavbu malo byť výlučne drevo (riziko požiaru, degradácie materiálu vplyvom vlhka), poloha kostolov musela byť mimo mestských hradieb (žiadna ochrana v prípade napadnutia cudzím vojskom) a pod. Pozemky, ktoré boli prideľované evanjelickým zborom pre stavbu kostolov, sa v niektorých prípadoch nachádzali v ťažko prístupnom či bažinatom teréne alebo na potupnom mieste, napr. pri krčme.