Zdravie, lekárstvo a hygiena boli vždy pevnou súčasťou každej civilizácie v dejinách. Epocha európskeho stredoveku nebola v tomto ohľade žiadnou výnimkou. Práve preto je poľutovaniahodné, že toto dlhé tisícročné obdobie, ktoré navyše zahŕňa tri rozmanité civilizácie (latinskú, byzantskú a arabskú), nemá v historickom povedomí patričné postavenie.
Výsledkom je teda povrchné povedomie, ktoré predstavuje stredoveké lekárstvo a starosť o telesné zdravie ako dobu úpadku a stagnácie vypĺňajúcu “dieru” medzi idealizovaním obdobia staroveku na jednej strane a renesančnej doby na strane druhej. Hlavnou príčinou tohto neutešeného stavu je veľmi nízka úroveň spracovania problematiky lekárstva, zdravia a hygieny v stredoveku, keďže drvivá väčšina dobových lekárskych spisov stále nebola dostatočne spracovaná, zanalyzovaná a sprístupnená širšiemu okruhu recipientov.
Stredoveká chirurgia
Fázy vývoja stredovekého lekárstva
Dejiny stredovekého lekárstva sa tradične zvyknú deliť na niekoľko fáz:
- Obdobie neskorej antiky
- Raný stredovek
- Obdobie lekárskej školy v Salerne
- Post-salernitánske obdobie
- Čas ranej renesancie
Podobným spôsobom sa delia aj jednotlivé fázy vývoja medicíny v byzantskom a arabskom prostredí. Tak ako v iných oblastiach vedenia aj v medicíne sa v latinskom stredoveku uchovávali základy lekárskeho poznania z antiky, ktoré sa postupne dopĺňali poznatkami preberanými z byzantského a arabského prostredia.
Význam kláštorov v stredovekom lekárstve
Výstižným príkladom je mních Notker II. († 975) pôsobiaci v kláštore sv. Havla v St. Gallen, ktorý bol nie len lekárom, ale popri tom sa preslávil ako básnik, maliar a skvelý učiteľ. Notker bol nesmierne erudovaným lekárom, ktorý ovládal lekárske poučky, dokonale poznal lieky aj protijedy a svoje vedomosti staval na hippokratovskej diagnostike. Podľa dobových prameňov (Cassus sancti Galli) diagnostikoval choroby a zdravotný stav pacientov z moču a krvi.
Notker určite využíval bohatú zbierku medicínskych kníh vo svätohavelskej kláštornej knižnici, kde sa nachádzalo viacero všeobecných pojedaní o medicíne, ako aj špecializované diela venované telesným tekutinám, či uroskopii. Vzdelanosť sa skoncentrovala do tajomného a uzavretého sveta kláštorov, v ktorých mnísi zhromažďovali, opatrovali, opisovali, kontrolovali a študovali dedičstvo antického poznania. Výťah vyspelej antickej medicíny ako súčasti vzdelanosti sa v teoretickej rovine skoncentroval do kláštorných infirmárií.
Tie by sme len vo veľmi prenesenom význame mohli považovať za akýsi predstupeň prvých špitálnych zariadení. Princíp kontinuálneho prechodu od kláštornej medicíny z infirmárií, vykonávanej mníchmi, až po scholastickú medicínu na najvyššej úrovni platil aj pre región strednej Európy. Nanešťastie, v tomto priestore sa nemôžeme odvolať na dostatočný materiál zo zachovaných diplomatických či naračných prameňov alebo priamo na konkrétne medicínske traktáty.
Vývoj lekárskeho poznania a inštitucionalizácia medicíny
Vývoj lekárskeho poznania a zdravovedy bol v stredoveku od raných storočí zvlášť spätý s južnou časťou kontinentu. Významné postavenie malo mesto Salerno a jeho slávna lekárska škola, kde sa uchovávali poznatky z minulosti a zároveň sa pracovalo na nových lekárskych postupoch postavených na nových poznatkoch, ako aj vďaka prekladom gréckych a arabských diel.
Symbióza latinskej, byzantskej a arabskej civilizácie bola charakteristickou pre južnú Európu, a práve preto vznikali najvýznamnejšie práce práve na území Itálie, Španielska a južného Francúzka. Vo vrcholnom stredoveku sa medicína inštitucionalizovala aj na novovzniknutých lekárskych fakultách na univerzitách v Montpelieri či v Bologni. V neskorom stredoveku sa objavili tendencie profesionalizovať a inštitucionalizovať postavenie lekárov, ktorí zaujímali význačné postavenie predovšetkým v rámci univerzitného sveta. Napriek tomu sa medicína stala jednou z vied, ktoré bolo možné študovať na najvyšších európskych vzdelávacích inštitúciách - univerzitách.
Ľudové liečiteľstvo a humorálna patológia
Popri tejto vysokej, vedeckej medicíne, existovalo v stredoveku paralelne aj ľudové, amatérske liečiteľstvo, ktoré vychádzalo z folklórnych tradícii, náboženských či magických povier, alebo z empirických skúseností takzvaného prírodného lekárstva. Ich vzájomný vzťah ako aj mieru rozšírenia týchto dvoch konceptov medzi obyvateľstvom nie ej možné podrobnejšie zrekonštruovať kvôli nedostatku spoľahlivých prameňov.
Základom lekárstva zostala humorálna patológia, teda teória o rovnováhe štyroch telesných štiav, jeden z primárnych atribútov tzv. hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny, ktorému sa podarilo pretrvať z antiky a neskôr hral aj významnú rolu pri budovaní akademickej medicíny. Povinnosťou stredovekého lekára (medicus, physicus, doctor medicinae alebo magister) bolo v rámci diagnostiky rozpoznať pacientovo telesné, ale i povahové zloženie. Teda to, či je sangvinik, flegmatik, cholerik alebo melancholik. Každá z tekutín mala svoju základnú vlastnosť. Podľa toho lekár vedel určiť, ktorá z telesných štiav (krv, hlien, žltá žlč a čierna žlč, resp. sanguis, flegma, cholé a melancholé) je v prevahe.
Chirurgia a anatómia
V protiklade stála chirurgia ako zaznávaná manuálna činnosť. Na dlhý čas sa dostala do rúk zručným a skúseným, ale zato formálne nevzdelaným holičom/barbierom, felčiarom, ránhojičom, ktorých dopĺňali kúpeľníci (balneatores), sčasti pôrodné babice či mastičkári. Keďže išlo o „remeselníkov“, väčšina z nich sa združovala do cechov. Trvalo takmer celé obdobie stredoveku, kým začala byť chirurgia akceptovanou akademickou súčasťou.
Taktiež anatómia - poznanie „vnútra“ ľudského tela - ktorá má markantný vplyv na udržanie zdravia jednotlivca, bola z medicíny akoby vyčlenená. Zostalo to tak do začiatku 14. storočia, teda do obdobia, keď na „scénu“ prichádzajú prví akademicky vzdelaní chirurgovia ako Mondino dei Liuzzi (ktorý v roku 1315 alebo 1316 vykonal prvú zdokumentovanú pitvu na univerzite v Bologni) či Guy de Chauliac.
Mondino dei Liuzzi, Anatómia
Vplyv kresťanstva na vnímanie zdravia a choroby
V období stredoveku sa v súvislosti so zdravím, resp. s jeho stratou a následným prepuknutím ochorenia, zásadný vplyv kresťanstva nemohol prejaviť flagrantnejšie. Ak by sme mohli generalizovať, choroba bola primárne považovaná za dôsledok hriešneho života a nedostatku cnosti. Na druhej strane zároveň predstavovala skúšku, po ktorej sa pozemské príkorie premení na následnú odmenu v podobe večného života pre tých, ktorých Boh miloval.
Prevládajúcim prístupom počas stredoveku bolo obnovenie vitálnej energie, teda humorálny koncept založený na teóriách antického lekára Galéna, ktorý zapísal biskup Izidor zo Sevilly v 7. storočí vo svojej encyklopédii všeobecného poznania (Etymologiae), a ktorý od neho prebrali neskorší autori. V niektorých prístupoch prevládala snaha o spojenie kresťanského náboženstva, prípadne mysticizmu s poznatkami prírodného lekárstva ako napríklad v diele mníšky a vizionárky Hildegardy z Bingenu. Inokedy sa lekári zamerali viac na symbiózou antickej medicíny, užívanie liekov a liečivej schopnosti rastlín, ako to praktizoval salernský učenec Mattheus Platearius v diele Kniha jednouchého lekárstva (1130 - 1160).
Zdravotný stav obyvateľstva v strednej Európe
Pre oblasť stredoeurópskeho priestoru do konca 10. storočia máme k dispozícii archeologický a antropologický materiál, z ktorého sa dá určiť, akými chorobami ľudia žijúci v tomto priestore trpeli (zubné kazy, ochorenia kostí a kĺbov, infekčné ochorenia, chronické choroby, vrodené vady a prejavy ťažkej pracovnej záťaže), aké zranenia ich trápili (fraktúry, sečné a rezné rany), ako sa s nimi snažili vyrovnať (púšťanie žilou či amputácie, skarifikácie, trepanácie a iné chirurgické zákroky) alebo to, aká bola stredná dĺžka života pri narodení obyvateľov tohto regiónu. Informácie sú len parciálne. Znamená to, že ucelený obraz neexistuje.
Tieto dáta sčasti dopĺňajú písomné pramene, predovšetkým arabských cestovateľov. Od 11. storočia pribúdajú písomné dokumenty, ktoré informujú o kláštoroch, kde sa liečiteľstvo praktizovalo. Židovský (a zároveň arabsky hovoriaci) obchodník Ibrahim ibn Jakub (okolo 912 - 966) navštívil okolo roku 965 oblasť strednej Európy a západoslovanské krajiny. O Slovanoch sa v súvislosti s ich zdravím vyjadril, že sú medzi nimi rozšírené dve choroby, a to vredy a osýpky. Ibrahim ibn Jakub spomína i niečo, čo dnes nazývame saunou.
Magicko-animistická koncepcia liečiteľstva a klimatické problémy
V oblasti strednej Európy prevládala najmä magicko-animistická koncepcia liečiteľstva. V strednej Európe sa v súvislosti so zdravotným stavom obyvateľstva stretávame s dôsledkami mnohých klimatických či epidemických problémov (v prameňoch často nesprávne označovaných ako mor - pestis). Chorobnosť bola úzko spojená s úrodou, resp. neúrodou. Tie mali, prirodzene, priamy vplyv na obranyschopnosť organizmu.
Život stredovekého človeka koreloval s cyklom hospodárskych prác a v prípade, že jeho celoročná práca vyšla navnivoč, dôsledky boli skutočne radikálne. Hladomory sa v oblasti strednej Európy napríklad v období 12. a 13. storočia vyskytli viackrát (v rokoch 1126, 1142, 1177, 1217 - 1218, 1250, 1251, 1252, 1254, 1258, 1260, 1262, 1263, 1281 - 1282). Mávali katastrofálne dôsledky, najmä na najnižšie vrstvy spoločnosti. V prameňoch boli nezriedka vykreslené pomocou drastických obrazov kanibalizmu.
Ľudová medicína, liečivé pramene a kráľovský dotyk
Na udržanie zdravia sa ľudia zvykli obrniť prvkami dávnovekej ľudovej medicíny spojenej predovšetkým s prijímaním prostriedkov vyrobených z liečivých bylín. Známe, obľúbené a vyhľadávané boli i liečivé pramene a termálne vody (aqua calida). Využívali sa i amulety, zariekania a rôzne rituály. V tomto prípade je namieste spomenúť Mastičkára zo 14. Liečenie na úplne odlišnej úrovni, no pravdepodobne s rovnakým efektom, zasa predstavoval tzv. kráľovský dotyk.
Predpokladalo sa, že na základe toho, že panovníkovi bola moc daná priamo z Božej milosti, bol požehnaný božskými schopnosťami. Jednou z nich bolo aj uzdravovanie. Touto sugestívnou „prednosťou“ sa mali pýšiť najmä anglickí (Eduard Vyznávač, Henrich II. Plantagenet, Henrich VII. alebo Mária Tudorová) a francúzski panovníci (Filip I., František I., Ľudovít XI., neskôr aj Ľudovít XV.). Liečili zväčša priložením rúk na tvár či šiju postihnutého a pri korunovácii sa im malo podariť uzdraviť aj niekoľko tisíc chorých (najčastejšie išlo o postihnutie krčných uzlín, tzv.
Kráľ uzdravuje pacientov so škrofulózou
Uhorskí panovníci a kulty svätých
V uhorskej dynastii Arpádovcov sa vyskytlo niekoľko svätcov, ktorí mali mať podobné vlastnosti. Spomeňme napríklad prvého uhorského kráľa Štefana I. Hoci sa snaha o liečenie obyvateľov Uhorského kráľovstva traduje už počas jeho života, známy je najmä prípad, keď sa po jeho smrti z hrobu rozšírila vôňa, ktorá vyliečila všetkých chorých, ktorí sa tam nachádzali. Panovník mal mať moc uzdraviť napríklad i malomocenstvo.
Ďalší uhorský panovník Ladislav I. (1077 - 1095) mal takisto uzdravovať nevidiacich, ale aj chromých či hluchých. Podobný motív ako pri Štefanovi nájdeme tiež v súvislosti s jeho osobou, keďže podľa legendy po jeho kanonizácii získali zrak mnohí slepí, ktorí prišli k hrobu svätého Ladislava. Rovnako aj kriví, nemí, hluchí, chromí, doráňaní a ďalší chorí, dokonca bezrukí a beznohí, vyzdraveli po vzývaní jeho mena.
Kulty svätých, ku ktorým sa chorí utiekali, boli silné a ľudia verili, že v prípade ochorenia sa na nich môžu obrátiť. Tí im ako odmenu za ich oddanosť pomôžu s liečbou ich zdravotných komplikácií. V stredoeurópskom priestore to boli predovšetkým svätá Ľudmila, svätý Vojtech, svätá Zdislava, svätá Anežka, svätá Hedviga alebo svätá Alžbeta, ale napríklad aj svätý Rochus z Montpellieru, patrón lekárov, špitálov a ochranca proti moru.
Dodajme, že obaja vyššie spomenutí uhorskí panovníci Štefan I. i Ladislav I. Zo známych svätcov z hľadiska našej témy spomeňme svätého Antona. Okrem rehole antonitov, o ktorej sa zmienime nižšie, sa v hagiografii jeho meno spája s ochranou pred kožnými ochoreniami.
Ergotizmus a lepra
Jedným z častých zdravotných problémov v stredoveku bol tzv. ergotizmus (ignis sacer), ktorý poznáme aj pod názvom „oheň sv. Antona“. Toto pomerne rozšírené ochorenie sa vyskytovalo v celej Európe a mohlo byť dôsledkom konzumácie chleba a obilnín napadnutých parazitickou hubou (námeľom). Nakazení trpeli mučivým pocitom svrbenia a pálenia kože, hlavne v oblasti končatín, ktoré postupne odumierali, keďže sa zúžili hladké svaly, čím sa obmedzil prietok krvi. Nasledovali kŕče, gangréna a psychóza.
Lepra či malomocenstvo (Hansenova choroba) bolo ďalším ochorením, ktoré sa vyskytovalo v oblasti strednej Európy. Choroba spôsobená baktériou Mycobacterium leprae, postihujúca kožu, sliznicu a nervy, znamenala zväčša smrteľnú prognózu. Archeologické náleziská dosvedčujú, že lepra sa v oblasti Karpatskej kotliny vyskytla už v 7. storočí. Na základe najnovších výskumov sa na území dnešného Slovenska s leprou stretávame v polovici 11. storočia v oblasti Nitra-Selenec. Všeobecné rozšírenie lepry datujeme od vyhlásenia prvej križiackej výpravy, ktorá bola spojená so značnou fluktuáciou obyvateľstva. Extenzia malomocenstva dosiahla svoj vrchol v období 13. a prvej polovice 14. storočia.
Očistec svätého Patrika
Očistec ako taký má byť miesto (alebo stav), kde prebieha konečné očisťovanie zosnulých duší, aby mohli dosiahnuť potrebnú svätosť pre vstup do Božej prítomnosti. Je to teda miesto pre ľudí, ktorí sú spasení, no nie sú ešte v takom stave, v akom by mohli predstúpiť pred svojho Stvoriteľa. Pútnické miesto, známe ako Očistec svätého Patrika (Purgatorium sancti Patricii), leží na malom ostrove Station island na jazere Lough Derg v írskom grófstve Donegal.
Lough Derg
V stredoveku pútnici miesto navštevovali, aby mohli prečkať jeden deň a noc v akejsi jaskyni či jame, ktorá mala predstavovať vstup do záhrobného sveta - do očistca. Podľa legendy tradovanej od stredoveku (a zaznamenanej aj v Traktáte) svätý Patrik, „Apoštol Írska“, žijúci niekedy v 5. storočí n. l., kázal miestnym ľuďom o mukách pekla a radostiach neba, no tí mu neverili a vyžadovali dôkaz.
Napokon sa mu údajne vo videní zjavil sám Ježiš Kristus, zaviedol ho na opustené miesto a ukázal mu okrúhlu a tmavú jaskyňu a povedal: „Pokiaľ akýkoľvek kajúcnik, pevný vo viere, vstúpi do tejto jaskyne a zotrvá v nej po dobu jedného dňa a jednej noci, bude očistený od všetkých hriechov, ktorými za svoj život urazil Boha.
Pôvod a dejiny tohto miesta sú totiž zahalené v neprehľadnom opare pohanských mýtov a kresťanských legiend o svätcoch a ich boji s keltskými druidmi, prípadne rôznymi mytologickými obludami. Jedna z najznámejších legiend hovorí o tom, ako sv. Patrik porazil veľkého jazerného hada, ktorý keď zomrel, zafarbil vody jazera načerveno - preto sa jazero dodnes nazýva „Lough Derg“ (Červené jazero).
Ak sa kajúcnik nijako odhovoriť nedal, podstúpil v miestnom kostole 15-dňovú prípravu na modlitbách a pôstoch a napokon po účasti na omši a pokropení svätenou vodou bol procesiou rehoľníkov odvedený k vstupu do jaskyne. Tam bol zamknutý po celý deň a noc a pokiaľ ho po 24 hodinách našli živého, jeho hriechy boli zaiste zmyté.
Na konci 15. storočia nechal pápež Alexander VI. jaskyňu zatvoriť, zdá sa, že na popud svedectva istého mnícha, ktorý sa so sklamaním sťažoval, že v jaskyni žiadne videnie nezažil. Dnes už žiadna jama na ostrove neexistuje - je nad ňou postavená bazilika. Napriek tomu je miesto každoročným cieľom tisícov pútnikov a hoci zo stredovekej praxe už veľa nezostalo, stále sa miestna púť považuje za jednu z najtvrdších.
Dominikánski laici
Laickí dominikáni sú jednou vetvou dominikánskej rodiny a, ako sa píše v Regule, „ako členovia rehole sa zúčastňujú na jej apoštolskom poslaní spôsobom, ktorý zodpovedá ich laickému stavu“. Vieme, že už v roku 1206 sa okolo sv. Dominika, počas jeho pôsobenia v Prouilhe, objavujú laici, ktorí majú účasť na diele svätého kázania. Sme najpočetnejšou vetvou Dominikánskej rehole, či už celosvetovo alebo na Slovensku.
Našou prvoradou úlohou je kázanie, pre ktoré bola rehoľa založená. A potom sú tu skutočnosti, ktoré podporujú a prehlbujú kázanie. Môžem spomenúť napríklad: pravidelne sa zúčastňovať na Slávení bratstva (stretnutie bratstva), načúvanie Božiemu slovu, slávenie liturgie s celou Dominikánskou rodinou, ustavičné štúdium zjavenej pravdy a zamýšľanie sa nad problémami doby. Podľa mňa je to spôsob, ako vnímajú svoj vzťah s Bohom a s inými.
Ak niekto prejaví záujem o vstup do bratstva, tak laik zodpovedný za formáciu - novicmajster sa zvyčajne stretne s kandidátom na osobnom stretnutí, aby spolu prebrali osobnú motiváciu kandidáta, porozprávali sa o reholi, bratstve a živote laických dominikánov. Následne je kandidát pozvaný na Slávenie bratstva, aby bližšie spoznal komunitu a jej život. Kandidatúra (postulát) trvá najmenej tri mesiace. Noviciát sa končí zložením dočasného sľubu (profesie). Ten je možné zložiť na jeden alebo tri roky. Sľub prijíma predstavený bratstva za prítomnosti asistenta bratstva. Po uplynutí dočasného sľubu možno požiadať o doživotný sľub, najskôr po troch rokoch od zloženia prvého dočasného sľubu.
Obrad profesie a hierarchická štruktúra
Naša rehoľa mala už od čias sv. Dominika svoj vlastný obrad profesie (sľubu), ktorý sa líšil od iných, v tej dobe existujúcich obradov. Laici skladajú profesiu podľa Reguly laických bratstiev sv. Dominika. Podobne ako bratia a mníšky, skladáme svoju profesiu do rúk. Toto ústredné gesto v obrade našich sľubov otvára cestu k apoštolátu.
V Regule sa spomína obliečka. Je to obrad, pri ktorom kandidát dostáva škapuliar, a je prijatý do bratstva. Laické bratstvá sú pod jurisdikciou rehole, tešia sa však z vlastnej autonómie, v rámci ktorej sa sami spravujú. Magister rehole je nadriadený všetkým bratstvám na celom svete. Jeho zástupcom je generálny promótor. Bratstvo laikov má provinčného predstaveného a provinčnú radu.
Vzťahy medzi laickými dominikánmi a kázanie
Vzťahy sú ako v rodine. Áno, laici sa medzi sebou poznajú. Snažíme sa, aby sa bratský život neohraničoval iba na členov vlastného bratstva. Viem, že niektoré miestne bratstvá pozývajú ľudí z iných bratstiev, napr. na duchovné cvičenia, rôzne sviatky a pod. A takisto fungujú aj cezhraničné vzťahy. Samozrejme, najlepšie si rozumieme s laikmi z Česka.
My laici nežijeme v rehoľných komunitách, ale každý člen je súčasťou miestneho bratstva, svojej komunity, ktorá má svoju štruktúru. To, čo je srdcom všetkého a čo dáva bratskému životu dominikánsku príchuť, je priateľstvo. Naša regula hovorí, že každý dominikán musí byť schopný hlásať Božie slovo. Naše kázanie sa, samozrejme, uskutočňuje na tom mieste, kde žijeme, či už v rodine, v práci, v spoločnosti.
Regula nás vyzýva, aby sme boli pozorní na znamenia čias a vedeli reagovať na to, čo sa deje vo svete a v Cirkvi. Z histórie poznáme niekoľko významných svätcov, dominikánskych laikov. Asi na prvom mieste sv. Katarínu Sienskú. Kto ešte? Naša rehoľa má veľa svätých. Okrem sv. Dominika, sv. Kataríny Sienskej a sv. Tomáša Akvinského máme aj mnoho svätých laikov.
Svätá Katarína Sienská
Medzi významných svätých laikov patrí napr. sv. pani Zdislava z Lemberka, matka rodiny, Hadrián Fortescue, otec rodiny a mučeník, Villana Botti, matka rodiny, Bartolomej Longo, laik, ktorý sa zaslúžil o úctu k Ružencovej Panne Márii, sv. Margita z Cittá di Castello, ktorá napriek svojej slepote a telesnému postihnutiu nikdy nestratila pohľad na to, čo je podstatné. Mojím najobľúbenejším svätým je bl. Pier Giorgio Frassati, ktorý ma nadchol svojím životom počas mojich štúdií.