História a vývoj hasičskej techniky v Kláštore pod Znievom je úzko spätá s rozvojom regiónu a jeho infraštruktúry. V tomto kontexte je dôležité spomenúť aj železničnú trať Prievidza - Nitrianske Pravno, ako aj Dobrovoľný hasičský zbor v Bolešove, ktoré zohrávali významnú úlohu v živote miestnych komunít.
Panoráma Kláštora pod Znievom.
Železničná Trať Prievidza - Nitrianske Pravno
Železničná trať Prievidza - Nitrianske Pravno (vtedy Nemecké Pravno) bola budovaná v rokoch 1908 - 1909 ako pokračovanie železničnej trate Veľké Bielice - Prievidza. Výstavba trate bola ukončená dňa 30. októbra 1909. Úlohou týchto miestnych tratí bolo najmä zaistiť zvoz záťaže pre hlavné trate a takto zabezpečiť železničnú prepravu z celej oblasti.
V minulosti boli veľmi často tieto miesta spojené aj úzkorozchodnými železnicami hlavne na zvoz dreva, uhlia, štrkov, repy a pod. Možno sa nám zdá, že ide o málo významné trate, ale každá z nich má svoju históriu. Nitrianske Pravno bolo do výstavby železnice odkázané len na cestnú dopravu, ktorá v Uhorsku veľmi zaostávala za ostatnými štátmi Európy. V tom čase cez hornú Nitru viedla jedna z najvýznamnejších poštových ciest, bolo to však málo. Pripravovala sa výstavba cestnej siete, ale napokon ju predstihla výstavba železníc.
Pre oblasť Ponitria bolo významné vybudovanie železničnej trate z Palárikova cez Ivanku pri Dunaji, Nitru, Topoľčany až po Veľké Bielice v roku 1884. Miestna železnica Veľké Bielice - Prievidza bola postavená Detrichom Péterom, ktorý mal v úmysle postaviť trať s napojením na vetvu Uhorskej severnej železnice v Kláštore pod Znievom. Takto zostala veľká obec Nitrianske Pravno bez železničného spojenia, hoci práve v tomto období, na prelome storočí, zaznamenáva obec svoj rozkvet.
Po dokončení stavby železnice do Prievidze sa obec neustále usilovala o povolenie stavby miestnej železnice do Nitrianskeho Pravna a s možnosťou výstavby ďalej do Rajca a Žiliny. Pre tento účel sa obecné zastupiteľstvo obrátilo na experta Dr. Eugena Rudnianskeho, ktorý mohol na Ministerstve obchodu v Budapešti vybaviť koncesiu na stavbu železnice. Prípravné práce prevzala pre tento účel založená akciová spoločnosť Veľkobielicko - Prievidzská lokálna dráha. Táto spoločnosť aj zadala práce firme Merkúr, ktorá v rokoch 1908 - 1909 železnicu postavila.
Náklady na stavbu železnice z Prievidze do N. Pravna boli 999 000, ktoré okrem iných zložil štát čiastkou 180 000, Nitriansky komitát 50 000, N. Pravno 132 000 a železničná spoločnosť 63 700 korún vtedajšej maďarskej meny. Na iné práce súvisiace so stavbou trate prispela ešte obec sumou 2 020 korún a 94 halierov. Trať bola odovzdaná do pravidelnej prevádzky, ako je uvedené v úvode dňa 30. okt. 1909 a na druhý deň sem slávnostne došiel prvý parný vlak.
Železničná trať vychádza z Prievidze pozdĺž obce Necpaly nad Nitrou (dnes Necpaly ako súčasť mesta Prievidza), kde križuje cestu do Žiliny a pokračuje len miernymi oblúkmi a miernym stúpaním cez viacero nechránených priecestí s poľnými cestami do obce Nedožery-Brezany so zastávkou. Budova zastávky je prízemná s jednoizbovým bytom a výdajňou cestovných lístkov (dnes už slúži len ako byt). Pokračuje popri rieke Nitre a štátnej cesty na zastávku Pravenec. Pri obci Poluvsie prechádza cez štátnu cestu, kde je i najvyšší bod trate, odkiaľ klesá do stanice Nitrianske Pravno na nadmorskú výšku 337 m n. m. Celková dĺžka trate je 11 km.
V roku 1913 bola postavená trať do Handlovej. Takto vznikla železničná čiara Nové Zámky - Nitrianske Pravno s odbočením v Prievidzi do Handlovej. Vážne sa uvažovalo o predĺžení trate smerom na Kláštor pod Znievom alebo Žilinu. Napokon firma Revesz Mandel v roku 1914 aj začala s prípravnými prácami. Žiaľ, vypukla vojna a výstavba železníc sa zastavila. Nedošlo ani k výstavbe železnice z Handlovej do Hornej Štubne.
Železničnej doprave začína konkurovať automobilizmus. V roku 1929 bola okrem iných otvorená aj autobusová linka Nemecké Pravno-Kláštor pod Znievom. Vzhľadom na to, že nebola vybudovaná železničná trať smerom na Žilinu, bola na uspokojenie verejnosti v roku 1930 otvorená autobusová linka do Rajca a Žiliny.
Počas tohto obdobia dochádza aj k zmene názvu stanice z maďarského Németpróna na slovenské Nemecké Pravno. Po rozpade monarchie a vyhlásení Československej republiky vznikajú nové podmienky na prevádzku železníc v rámci nových hraníc. Pre Slovensko to bola predovšetkým úloha personálne obsadiť miesta po odchode maďarských železničiarov. Novoutvorené Ministerstvo železníc v roku 1919 muselo riešiť úlohy poštátnenia železníc.
Vznikom Slovenského štátu boli v roku 1939 železnice zverené do správy štátnemu podniku Slovenské železnice a podliehali Ministerstvu dopravy a verejných prác v Bratislave. Za prednostu stanice bol menovaný Jozef Fleischman. Názov stanice bol v nemčine Deusch-Proben. V celej obci boli zavedené dvojjazyčné označenia nakoľko takmer 98% obyvateľov sa hlásilo k nemeckej národnosti. Mnohí z nich odchádzajú za prácou do Nemecka.
Pri oslobodzovaní Nitrianskeho Pravna bola nemeckými vojskami pri ústupe poškodená staničná budova. Výhrevňa rušňového depa aj s ubytovacími kasárňami bola vyhodená do vzduchu. Zničená bola točňa, aj výhybky. Obec bola oslobodená 6. apríla 1945. Veľkým úsilím železničiarov, ale aj iniciatívou občanov bola železničná prevádzka obnovená už 10. Po skončení druhej svetovej vojny mala industrializácia Slovenska veľký význam na rast osobnej a nákladnej dopravy.
V roku 1994 Generálne riaditeľstvo ŽSR zrušilo z dôvodu nerentabilnosti prevádzky viacero železničných staníc medzi nimi aj Nitrianske Pravno. Železničná stanica bola priradená k stanici Prievidza. Dňa 1. októbra 1995 odovzdáva prednosta železničnej stanice N. Pre pokles výkonov bola v januári 2003 na tomto úseku zrušená osobná doprava a na trati bol v pracovných dňoch vedený len jeden manipulačný vlak. V decembri 2005 bola obnovená osobná doprava a v pracovných dňoch premávali tri páry osobných vlakov.
V súčasnosti na trati premáva v pracovných dňoch päť párov a v nedeľu dva páry osobných vlakov (jeden pár len po Nedožery-Brezany). Nevyužívaním železničné zariadenia chátrajú. Za svojej existencie na trati premávali rušne parnej trakcie rady 300, 310, 311 a 422. V osobnej doprave to boli hlavne motorové vozne M 130, M 131. Tieto rušne, ako aj prívesné vozne mali drevené lavice a vykurovanie vo vozňoch bolo kachľami na uhlie. Motorové vozne M 152 a M 262 a ich prívesné vozne mali už čalúnené lavice a naftové vykurovanie. V roku 1980 končí prevádzka parných rušňov, ktoré boli nahradené motorovými rušňami série 435 a 478, občas po obnove trate aj rušňami série 679.
Dobrovoľný Hasičský Zbor v Bolešove
Na území Slovenska sa požiarna ochrana rozvíjala len veľmi pomaly. Aj keď o požiare nebola núdza, predovšetkým feudáli sa neveľmi starali o požiarnu ochranu. Základným vybavením boli drevené vedrá - putne, okovy, rebríky, háky. Toto všetko nemohlo stačiť ani napriek neuveriteľnej odvahe, smelosti, odhodlanosti a statočnosti hasičov a ostatných občanov. Preto sa stávalo, že hasenie pozostávalo len z búrania, zhadzovania slamených a šindľových striech.
Po prvý raz sa začalo hasičské hnutie v bývalom Uhorsku formovať na východnom Slovensku v okolí Spišskej Novej Vsi. Ba smelo možno povedať, že počin vtedajších „Spišakov“ primälo Uhorskú vládu vydať Vyhlášku Min. vnútra č. B.M. 53.720/1878, ktorou bol schválený hasičský zväz. V roku 1906 bolo vydané Nariadenie č. Prvé ručné striekačky boli zhotovené ešte v 14. a 15. storočí, boli však veľmi primitívne a málo účinné. Až v 18.
Zákonným opatrením z roku 1872 zanikli cechy a cechové organizácie, na Slovensku sa začínajú zakladať hasičské zbory. Na počiatku zohrali významnú úlohu Národné noviny č. 114 z roku 1872, ktoré priniesli úvodný článok prof. J.A. Gočára pod názvom Zakladajme hasičské zbory. Hasičské zbory so slovenskou veliacou rečou nemali samostatnú slovenskú organizáciu. Zohrali však veľmi významnú úlohu v národnom vývine Slovákov.
Vojnové besnenie prvej svetovej vojny zasiahlo aj hasičské hnutie na Slovensku. Mnoho mužov odišlo do vojny, mnohí sa po jej skončení k svojim blízkym už nikdy nevrátili. Aj ťažko nadobudnutý majetok hasičov padol za obeť vojnovému šialenstvu a po skončení vojnového ošiaľu bolo načim sa postarať najskôr o strechu nad hlavou a poživeň. Na dedinách Považia to boli kňazi, učitelia, notári, vyslúžilí vojaci, ktorí sa chopili práce na oživotvorení spolkov, teda aj hasičstva.
Už roku 1919 bol založený Zväz česko - slovenského hasičstva, ktorého zakladajúcimi členmi boli Česká zemská hasičská jednota, Moravská zemská hasičská jednota a Sliezska hasičská jednota. Ako hosť sa na zjazde zúčastnil zástupca Slovákov, veliteľ trenčianskych dobrovoľných hasičov Vojtech Nemák. Bol rodákom z národoveckého Kláštora pod Znievom a pracoval ako riaditeľ pomocných úradov Župného úradu v Trenčíne. On od roku 1920 vyvíjal veľkú snahu pri organizovaní hasičstva na Slovensku.
Jeho úsilie bolo korunované úspechom. Tak sa stal Trenčín rodiskom slovenského hasičstva. Pretože hasičské hnutie malo v Turci silné zázemie, Turčiansky Svätý Martin vytváral vhodné podmienky pre spolkovú činnosť, stalo sa toto posvätné mesto národného života kolískou hasičstva a sídlom Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku až do roku 1951. V Martine sa rozprúdila veľmi úspešne práca celoslovenskej hasičskej organizácie. Ciele hasičskej činnosti na Slovensku boli jasné, jadrné, zrozumiteľné a potrebné.
Roku 2008 bude Dobrovoľný hasičský zbor v Bolešove oslavovať už svoje 120. výročie. Môžeme s hrdosťou a so vztýčenou hlavou povedať, že bolešovskí hasiči si svoje ušľachtilé poslanie plnili vždy čestne a statočne. Aj napriek nežičlivým časom vedeli si zastať svoje miesto, zveľaďovať svoje imanie, ochraňovať majetok svojich spoluobčanov ako aj majetok spoločný. Členovia Dobrovoľného požiarneho zboru v Bolešove patrili medzi zodpovedných občanov, starostlivých hospodárov, remeselníkov.
Vtedajšie osobnosti Bolešova a Piechova si veľmi rýchlo osvojili myšlienku dekana Okoličániho na založenie Dobrovoľného hasičského spolku , a tak v jednu nedeľu popoludní sa zišli všetci pozvaní do krčmy U Kocúra /neskoršie majiteľ Ondrej Hudcovský - dnes už len voľný priestor pred poštou/ kde v uvedenom roku tento prepotrebný spolok bol aj založený. Hneď po založení Dobrovoľného hasičského zboru zakladajúci členovia pôsobili aj na ďalších spoluobčanov, aby sa stali členmi tohto významného spolku, ba naviac, snažili sa zadovážiť aj potrebné náradie. Odbornú pomoc poskytoval majiteľ Vasky gróf Szilányi Vulgo Schwarcz.
Posilnenie vážnosti hasičov prinieslo aj vládne nariadenie č. 53.888 z roku 1888, ktoré možno považovať za špeciálny prameň požiarnej polície zriaďovanej obecnými zastupiteľstvami. Svedčí o tom aj správa o stave hasičstva v obciach notariátu z roku 1903, ktorú za obec Bolešov posielal 9.11. 1903 Fr. Spojenie s okolitým svetom v tom čase bolo veľmi zdĺhavé , doručovanie správ sa dialo pomocou poslov alebo poštovými dostavníkmi, boli bolešovskí hasiči iniciátormi vykonania zbierky na telefónnu ústredňu, čo si za povinnosť zobral učiteľ Ármin Berger.
Významnú pomoc hneď v začiatkoch poskytol „mladý veľkomožný Majerský“, ktorý zakúpil ručnú striekačku - pumpu. Prvé cvičenie hasičov vôbec, zadržané podľa vtedajšieho cvičebného poriadku sa uskutočnilo práve v piechovskom majeri u Majerských za prítomnosti okresného veliteľa Szilányiho. Skutočnou previerkou schopností bolešovských hasičov bola likvidácia veľkého a ničivého požiaru roku 1907.
Bolešovský hasiči mimo svojich protipožiarnych starostiach a zásahoch pri požiaroch plnili aj významnú úlohu v posilňovaní národného povedomia. Na veľmi peknej úrovni poriadali tanečné zábavy, divadelné predstavenia, rozširovali slovenskú tlač, pravidelne sa zúčastňovali náboženských slávností, najmä v spojitosti so spomienkovými oslavami príchodu vierozvestov a učiteľov Slovákov - svätých Cyrila a Metoda. Oni boli kolpoltérmi svätovojtešských kníh a časopisov, ktoré boli často jediným čítaním po modlitebnej knižke v národnej reči.
Po prvý raz sa do pozornosti oboch hore uvedených okresných predstaviteľov podráždilo, keď sa v Bolešove a Piechove objavila Rovniankova „Národná modlitba“, ktorú poslali slovenskí vysťahovalci z Ameriky. Niekedy v roku 1890 sa stal významnou osobnosťou bolešovského hasičstva František Chytil starší - Moravák, ktorý sa priženil do Piechova. Môžeme len s úctou konštatovať, že tento človek robil v našej obci akúsi „priemyselnú revolúciu“.
Do počiatku prvej svetovej vojny bolo bolešovské hasičstvo v podstate nemeniacim sa útvarom, len s malou či nepatrnou obmenou mužstva. Pre lepšie pochopenie uvádzame, že v Bolešove sa hasiči delili na dve skupiny: prvou skupinou boli hasiči aktívni, tí platili len minimálne členské príspevky, druhou skupinou boli čestní a zakladajúci členovia, ktorí mali členské podstatné vyššie, ba často dobrovoľne prispievali na hasičský zbor aj pri iných príležitostiach.
Ak sme uviedli Františka Chytila ako významného a pokrokového obyvateľa Piechova, tak musíme uviesť, že on založil aj prvú dychovú hudbu v tejto obci a práve jeho bývalí žiaci v ním založenej tradícií začali pokračovať. Neveľmi sa zmenilo aj vybavenie hasičského zboru. K dispozícií bola ručná, na dvojkolesovom vozíku vozená striekačka - pumpa, slamené, smolou vyliate vedrá, kožené a celtovinové vedrá, škopy, háky, lampáše, sekerky.
Zapojenie sa do práce v hasičskom zbore, najmä Mareka Rebru, ktorý počas základnej vojenskej služby bol šoférom, Belina Botolu málovravného, ale zato až úzkostlivo dbajúceho materiálového referenta, vždy dobrou náladou prekypujúceho a stmeľujúceho Mateja Korjenka, bolo veľmi osožné a prospešné. Už 24. mája 1926 bol DHZ BOLEŠOV zaradený do IV. Vedenie hasičov, podporované občanmi, notárom, ale aj okresnými predstaviteľmi podalo v roku 1927 žiadosť o finančnú podporu na zakúpenie hasičskej striekačky. Svoju žiadosť podopreli tým, že určité finančné prostriedky, potrebné na zakúpenie tohto prepotrebného zariadenia si zadovážia z divadelných predstavení, tanečných zábav, príspevku od dychovej hudby a zo zbierky medzi občanmi. Tak sa aj stalo a bola zakúpená hasičská striekačka typ „AGRARIA...
História hasičstva
Ilustračný obrázok: Dobrovoľný hasičský zbor.