Matka Mária Irenea Hamranová bola veľmi výraznou a veľkou osobnosťou Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského. Bola novodobou zakladateľkou a obnovovateľkou rehoľného života v celej Kongregácii - obnovila a usmernila rehoľný život v slovenskej provincii po páde totalitného režimu.
Svätý František z Assisi, inšpirácia pre Kongregáciu Dcér sv. Františka Assiského
Detstvo a mladosť
Narodila sa 12.05.1957 v Hurbanove, okres Komárno. Pochádzala zo 7 člennej robotníckej rodiny. Otecko celý život pracoval ako robotník na železnici. Mamička sa venovala výchove detí a domácnosti. Mala dvoch starších bratov a dve sestry. Ako najdôležitejšiu skutočnosť z rodiny vždy vyzdvihovala to, že vyrastala v harmonickej a láskou naplnenej rodinnej atmosfére. Hlavným a podstatným spojivom ich rodinného zázemia bol Boh a viera v neho.
Praktizovanie náboženského života v rodine, hoci všade dookola vládla tvrdá totalita, bolo samozrejmosťou. Viedli ich k tomu obidvaja rodičia, ale predovšetkým matka. Náboženstvo a viera v Boha im neboli vštepované len teoreticky, ale ako deti živú vieru videli predovšetkým u svojich rodičov.
Vstup do rehole
Po skončení základnej školy v roku 1972 sa ako 15 ročná uchádzala o prijatie do Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského, v komunite sestier v Žiline na Bôriku, kde bola aj prijatá. V tejto komunite 1. januára 1973 prijala rehoľné rúcho a dostala meno sr. Irenea. Rehoľné rúcho však ona, ako aj ostatné mladé sestry mala oblečené len v deň svojej obliečky, niekedy cez vianočné sviatky a pri skladaní a obnove sľubov.
Z rozhodnutia vyšších predstavených zložila sr. Irenea 12. Keďže nedosahovala kanonický vek na zloženie doživotných sľubov, musela počkať, kým dosiahne 21 rokov veku. Definitívne spečatenie rozhodnutia zasvätiť sa Bohu na celý čas svojho života učinila 15. Celé obdobie jej rehoľnej formácie prebiehalo v komunite v Žiline na Bôriku. Veľkým vkladom pre jej budúci rehoľný život, bola formácia pod vedením sr. M. Kalisty Španovej a prostredie sestier komunity. Počas rehoľnej formácie si dopĺňala aj odborné vzdelanie. Večerne navštevovala strednú zdravotnícku školu v Žiline, kde v roku 1977 s vyznamenaním zmaturovala.
Osudový krok Hofierkovcov: Extrémne premeny nás zachránili, snažila som sa tam dostať 6 rokov
Pôsobenie v reholi
Štátne orgány v roku 1988 dovolili, aby sestry ktoré pracujú v charitných domovoch smeli nosiť rehoľné rúcho. Od 1. júla 1989 bola preložená do komunity Báč, ktorý je charitným domovom sestier Kongregácie. Po príchode do komunity aj ona začala nosiť rehoľné rúcho.
Provinciálnou predstavenou (sr. M. Filelis Horvatovičová) bola menovaná za magistru sestier vo výchove. V jeseni 1989 bola na provinciálnej kapitule zvolená za provinciálnu vikárku (zástupkyňa provinciálnej predstavenej) slovenskej provincie. (Provinciálnou predstavenou bola sr. M. Praxedis Vyšná.
Generálna predstavená Kongregácie
Dňa 5. júna 1992 bola na generálnej kapitule zvolená za najvyššiu predstavenú, za generálnu predstavenú Kongregácie Dcér sv. V pokore a bázni, vidiac v tom vôľu Božiu, nastúpila ako mladučká do tohto neľahkého úradu. O to ťažie boli jej začiatky, že Kongregácia bola 12 rokov v dôsledku totality a rozpustenia rehoľných spoločenstiev v Maďarsku bez generálneho vedenia. Sídlo generálneho vedenia bolo totiž v Budapešti a po smrti poslednej generálnej predstavenej nebolo možné zvoliť novú generálnu predstavenú. Stalo sa tak až v roku 1992. Keď sa stala generálnou predstavenou sr. Tradíciou v Kongregácii Dcér sv. Františka Assiského je, že tá sestra, ktorá sa stane generálnou predstavenou sa nazýva Matka - sr. M. Irenea sa zvolením stala - Matkou Máriou Ireneou.
V roku 1990 začala študovať na teologickej fakulte v Bratislave. V roku 2001 onkologický ochorela. Bola rozhodnutá, že ak nebude kvôli chorobe môcť vykonávať svoju službu, požiada o odstúpenie z úradu. Po šiestich rokoch, teda v roku 2004 mala úradné obdobie ukončiť. Pre ťažkosti a problémy v americkej provincii rozhodla Kongregácia pre inštitúty zasväteného života v Ríme, aby zostala aj s celou generálnou radou vo vedení až do roku 2007. Službu generálnej predstavenej tak ukončila 7.
Po ukončení úradu jej nová generálna predstavená určila ako nové pôsobisko komunitu v Ivanke pri Dunaji, kde pracovala do 15.7.2015. Následkom chemoterapií, ktoré ako onkologická pacientka absolvovala sa jej poškodilo srdce. 23. apríla išla do Bratislavy na kontrolu a odber krvi. Keďže na druhý deň mala ísť pre výsledky a zhodnotenie zdravotného stavu prenocovala na byte v ktorom žila predtým jej matka.
Pozoruhodné je, že zomrela presne v deň ako aj naša zakladateľka - 23.
Keby sme chceli vymenovať všetko čo pre Kongregáciu, pre sestry urobila, menovali by sme veľmi dlho. Mysliac si, že sme už pri konci, zistili by sme, že sme zabudli na mnohé a museli by sme v menovaní pokračovať ďalej. Hoci sú sestry svedkami mnohého, predsa nikdy a nikto nevystihne presnú mieru čo sa skrýva za 15 ročnou službou v úrade najvyššej predstavenej, v úrade generálnej predstavenej - v službe MATKY. Tú pozná len Ten, v mene ktorého a pre ktorého to robila. Veľkosť jej osobnosti nespočívala v tom, že zastávala najvyšší úrad v Kongregácii. Ako jej 9 ročná spolupracovníčka, sekretárka a prvá radkyňa už len dodávam: Vzorom môjho života je Kristus, ale M. A ešte jedno svedectvo od kňaza, ktorý ju dlhé roky poznal a aj pochoval. Z jej správania a postojov vyžarovala noblesa.
Pozrieť sa na „15 ročný strom života“ jej služby v Kongregácii vzbudzuje obdiv, uznanie aj vďačnosť voči Bohu, že sme mali vo vedení Kongregácie takú Matku.