Životopisy významných osobností slovenskej cirkvi

Prinášame prehľad životopisov významných osobností slovenskej cirkvi, ktoré svojou prácou a oddanosťou zanechali hlbokú stopu v dejinách Slovenska. Medzi tieto osobnosti patria kňazi a biskupi, ktorí pôsobili v rôznych regiónoch Slovenska a v rôznych obdobiach.

Mons. ThLic. Imrich Šišulák

Mons. ThLic. Imrich Šišulák sa narodil 28. apríla 1951 v Bratislave a za kňaza bol vysvätený 8. júna.

Dátum a miesto vysvätenia: 12. júna 1977.

Po skončení teologického štúdia na Rímskokatolíckej Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave bol 12. júna 1977 vysvätený za kňaza.

V rokoch 1978 - 1980 absolvoval základnú vojenskú službu.

V r. 1980 bol kaplánom v Topoľčanoch a potom v Piešťanoch, v r. 1981 vo Vrábloch, v rokoch 1982 - 1985 v Šamoríne.

Od r. 1985 bol administrátorom vo Voderadoch, od r. 1991 farárom v Litave, pričom v rokoch 1992 - 2005 excurrendo spravoval aj Senohrad, od r. 2005 bol školským dekanom dekanátu Zvolen.

Od 1. júla 2005 bol farárom v Banskej Belej, pričom v rokoch 2005 - 2008 excurrendo spravoval aj farnosť Podhorie.

V r. 2008 sa stal farárom v Sebedraží.

Po reorganizácii slovenskej cirkevnej provincie prináleží od 14. februára 2008 Nitrianskej diecéze. Je dekanom v Radave.

Pramene:Schematizmus slovenských katolíckych diecéz, SSV Trnava, 1978, s.

Lukáš Imrich

Lukáš Imrich pôsobí ako kaplán v rímskokatolíckej farnosti Sabinov. Okrem toho pôsobí aj ako školský kaplán Gymnázia sv. Edity Steinovej v Košiciach.

Pôsobiská Lukáša Imricha:

• 2019: Sabinov
• 2022: Gymnázium sv. Edity Steinovej v Košiciach

Lukáš Imrich zároveň pôsobí ako školský kaplán Gymnázia sv. Edity Steinovej v Košiciach.

Ďalšie pôsobiská:

• 2001: Trhovište
• 2002: Košice - Kráľovnej pokoja
• 2003: Ľubiša
• 2004: Ruskov
• 2006: Sabinov
• 2008: Prešov - ACM
• 2009: Košice KVP - Božieho milosrdenstva
• 2011: Humenné - sv. Kríža

Kostol sv. Jána Krstiteľa v Sabinove

Imrich Végh

Dňa 29. januára 2022 zomrel kňaz Bratislavskej arcidiecézy Imrich Végh, žijúci na zaslúženom odpočinku v Pezinku. Pohrebná svätá omša bola 4. februára 2022 v Kostole nanebovzatia Panny Márie (Bratislava - Blumentál).

Imrich Végh sa narodil v roku 1945. Za kňaza bol vysvätený 23. júna 1968 v Bratislave pre vtedajšiu Trnavskú arcidiecézu (neskôr premenovanú na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu).

Bez štátneho súhlasu zostal plných 14 rokov, až do roku 1986. Odvtedy až do roku 2007 pôsobil vo farnostiach na skoro celom území vtedajšej Trnavskej, neskôr Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy.

Pavol Imrich Kňaz

Pavol Imrich Kňaz je významná osobnosť slovenskej cirkvi, ktorej život a pôsobenie zanechali hlbokú stopu v dejinách Slovenska.

Narodil sa v obci Biała v Poľsku. V rodnej obci navštevoval školu; táto obec bola čisto slovenská, ale neskôr ju pripojili k Poľsku. Neskôr študoval v Levoči. Noviciát absolvoval v Ružomberku v rokoch 1943-1945.

Počas jeho kňazskej služby ho odvliekli do koncentračného tábora v Bohosudove a pôsobil v tzv. pomocných technických práporoch (PTP). Bol tajne vysvätený za kňaza. Neskôr bol zatknutý v roku 1960, ale prepustený na amnestiu. Po prepustení musel pracovať ako robotník v zlievarni. V roku 1968 získal doktorát teológie.

Pôsobil v slovenskom jezuitskom centre v Staufene-Grunerne v Nemecku. Neskôr sa stal pomocným biskupom v arcidiecéze Freiburg im Breisgau.

Po návrate na Slovensko pôsobil v seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskom Podhradí. Bol kaplánom v Rožňave v roku 1948, neskôr v Ipľom. V roku 1969 bol administrátorom v Plešivci, v roku 1971 duchovným sestier v Horním Maxove a farárom v Šávoli.

V Bratislavskej arcidiecéze pôsobil ako kaplán, administrátor a farár v rôznych farnostiach. Bol kaplánom v Ba-Trnávke od 1.7.2004, a v Ba-Nové Mesto od 1.7.2009. Taktiež pôsobil ako farár v Jablonici a Ba-Dev.N.Vsi. Dňa 13.3.2012 sa stal cirkevným sudcom a 1.4.2022 advokátom Metropolitného tribunálu.

Pavol Imrich Kňaz zastával aj funkcie ako riaditeľ domu (Ba-Miletičova od 1.7.2009), vice-direktor (Schülermeim v roku 1968) a administrátor Inšpektorátu Saleziánskej spoločnosti Ba. Bol členom arcidiecéznej ekonomickej rady od 28.1.2002, administrátor metropolitného súdu od 19.9.2006 a súdny vikár od 8.5.2008. Od 1.9.2020 pôsobil ako administrátor spiritualibus v Ba-Jarovciach.

Chronologický prehľad pôsobenia

Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame chronologický prehľad jeho pôsobenia:

Pavol Imrich Kňaz bol nielen kňazom, ale aj cirkevným sudcom a advokátom, čo svedčí o jeho hlbokom vzdelaní a angažovanosti v cirkevnom živote. Jeho život bol plný výziev a prekážok, ktoré prekonával s vierou a odhodlaním.

So zosnulým kňazom sa rozlúčili v utorok 19. mája 2020 zádušnou svätou omšou o 10:00 vo farskom Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Štiavnici, ktorú celebroval banskobystrický diecézny biskup Mons. Marián Chovanec.

Telesné pozostatky boli po skončení svätej omše v Banskej Štiavnici prevezené do Topolčianok, kde vo farskom Kostole sv. Kataríny Alexandrijskej slúžil zádušnú svätú omšu žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis. Následne vykonal biskup Galis pohrebné obrady na miestnom cintoríne.

Imrich Marinčák

Dňa 19. mája zomrel vo veku 97 rokov a v 28. roku kňazstva otec Imrich Marinčák. Zádušnú svätú liturgiu s pohrebnými obradmi slávil 22. mája 2025 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove vladyka Jonáš Maxim, prešovský arcibiskup metropolita.

Otec Imrich Marinčák sa narodil 8. júla 1928 vo Fulianke. Už ako mladý človek zakúsil tvrdosť života, keď bol počas 2. svetovej vojny odvlečený príslušníkmi Hlinkovej gardy a nemeckej SS do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa mu podarilo utiecť a vrátiť sa na Slovensko. Počas tohto ťažkého obdobia slúžil ako pomocník partizánom, čo ho stálo ďalšie zajatie.

Vo svojom srdci nosil túžbu po službe Bohu ako gréckokatolícky kňaz. V čase násilnej likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 bol bohoslovcom v prešovskom seminári. So svojimi spolubratmi zažil väzenie a sústreďovací tábor, kde boli spolu s ním aj ďalší gréckokatolícki kňazi a tiež biskup Vasiľ Hopko.

Po mesiaci dostal povolávací rozkaz a nastúpil na základný výcvik k PTP-ákom na severnú Moravu. Následne bol preložený na Sázavu. Do civilu bol prepustený až koncom roka 1953. Po návrate domov si otvoril v Prešove antikvariát a neskôr pracoval v Poľnohospodárskych stavbách v Prešove, kde strávil 30 rokov.

V roku 1968 si dokončil teologické štúdiá, no prijať kňazskú vysviacku mu štátna moc opäť znemožnila. Až v roku 1997, vo veku 68 rokov, mohol konečne prijať kňazskú vysviacku z rúk vladyku Jána Hirku.

Otec Imrich bol aj dobrým a verným manželom i otcom. Život otca Imricha Marinčáka bol tichým, ale pevným svedectvom vernosti Bohu a Cirkvi, a to aj v časoch prenasledovania, nespravodlivosti a mlčania. Jeho kňazské ruky žehnali, odpúšťali a modlili sa.

Jozef Ex. Mons. Imrich II. Palúcky (Palugyai)

Pred 240 rokmi, 30. októbra 1780, sa narodil 70-ty nitriansky diecézny biskup J. Ex. Mons. Imrich II. Palúcky (Palugyai). Pri tejto príležitosti prinášame v plnom znení jeho životopis, ktorého autorom je súčasný nitriansky diecézny biskup a historik Mons. Viliam Judák uvedené v lexikóne: Die Bischöfe der Donaumonarchie 1804 bis 1918.

Imrich Paluďai pochádzal zo starej zemianskej liptovskej rodiny. Narodil sa 30. októbra 1780 v Palúdzke. Študoval na gymnáziu v Ružomberku, Sabinove a v Jágri, teológiu študoval v Generálnom seminári v Bratislave a v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 4. decembra 1803. Prvú svätú omšu slávil v Sv. Kríži nad Váhom (dnes Považany) 26. decembra 1803.

Imrich Paluďai

Po kňazskej vysviacke zastával niektoré služby v biskupskej kúrii v Spišskej Kapitule. R. 1803 sa stal biskupským archivárom, neskôr biskupským tajomníkom spišského biskupa. Pôsobil v pastoračnej službe od r. 1806 v Nemeckej Ľupči (terajšia Partizánska Ľupča). V roku 1808 bol menovaný aj gáčkanským titulárnym opátom. Následne bol vymenovaný r. 1819 za spišského kanonika; r. 1821 za liptovského a o rok sa stal oravským kanonikom. Za katedrálneho archidiakona bol menovaný r. 1825 a o dva roky neskôr (1827) sa stal aj vacovským kanonikom-kantorom. Roku 1829 bol menovaný miestodržiteľským radcom a titulárneho biskupa pharensijského. Roku 1831 bol menovaný za košického diecézneho biskupa a potvrdený panovníkom Františkom I. Biskupskú konsekráciu mu udelil 6. mája 1832 vacovský biskup František Nádašdy. 20. mája bol I.

Jeho pôsobenie v Košiciach je poznačené otcovskou starostlivosťou o zverených veriacich. Okrem pastoračnej starostlivosti sa intenzívne zaoberal dejinami biskupstva, ktoré spravoval. Tak v r. 1832-1838 zozbieral do ôsmych objemných zväzkov okolo tisíc strán dokumentov o založení Košickej diecézy, kde zachoval významnejšie listiny, príhovory a testamenty svojich predchodcov, dôležité obežníky uhorského biskupského zboru a mnohé ďalšie vzácne údaje k dejinám farností košickej diecézy. Uložené boli v Diecéznej knižnici v Nitre pod názvom Palugyay, Imrich: Dioecesis Casoviensis acta 1832-1838, 8. zväzkov.

Po úmrtí nitrianskeho biskupa a historika Jozefa Vuruma (+ 23. 7. 1838) bol menovaný za biskupa do Nitry. Biskup Paluďai ešte skôr ako nastúpil na nové miesto požiadal vtedajšieho nitrianskeho kapitulného vikára Františka Xav. Hábela, aby mu poslal krátky životopis každého kňaza, aby bol tak, ešte skôr ako príde do zverenej diecézy poznal svojich najbližších spolupracovníkov a čím skôr oboznámený so situáciou v diecéze. Aj táto skutočnosť svedčí o jeho otcovskej starostlivosti a hlbokom záujme o diecézu. Košice sa s ním lúčili s prejavmi najhlbšej vďačnosti ale aj smútku. Nitra ho však vítala s veľkou radosťou.

Už pred príchodom do Nitry kapitulný vikár F. X. Hábel prostredníctvom obežníka oznámil (22. 11. 1838) celej diecéze menovanie nového biskupa: „ … to čo sme od Otca svetiel prosili vrúcnymi modlitbami, sa stalo skutočnosťou.

Slávnosť uvedenia na nitriansky biskupský stolec sa konala 26. mája 1839, hneď na druhý deň po svojom príchode do Nitry za účasti zástupcov celej diecézy ako aj rehôľ pôsobiacich na území biskupstva. Pri tejto príležitosti novointronizovaného biskupa pozdravil slávny slovenský básnik Ján Hollý vo svojej básni Ke slawnému uwádzaňu nagoswíťenegšého pána Imricha Paluďaího dňa 26. kwetňa roku 1839.

Podobne ako v Košiciach aj na poste nitrianskeho biskupa sa prejavil ako biskup veľkého apoštolského ducha. Horlil za náboženský život v diecéze, šíril úctu k Božskému Srdcu a k Panne Márii. Mariánsku úctu prehlboval u svojich kňazov a veriacich najmä zakladaním mariánskych kongregácií. Sám sa na rôznych akciách tohto druhu osobne zúčastňoval. Pri vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie r. 1854 pobádal svojich veriacich, aby prehlbovali svoj vzťah k Panne Márii a rástli v úcte, ktorú zdedili od predkov a nasledovali jej príklad. Pri tejto príležitosti sa z jeho podnetu konali od 6. mája 1855 pobožnosti pred sochou Imaculaty na hradnom návrší v Nitre, ktoré trvali osem dní. Sám biskup ako horlivý mariánsky ctiteľ sa na nich zúčastňoval s veľkou nábožnosťou. Na rozšírenie mariánskej úcty založil kňazské združenie Aurea Corona, ktorého členovia sa zaviazali sľubom, že odslúžia každý mesiac jednu svätú omšu k úcte Panny Márie.

Aby dvíhal úroveň náboženského vedomia, rozposlal s odporúčaním po farách diecézy osvedčenú modlitbovú knihu Nábožné výlevy, ktorú zostavil dr. A. Radlinský.

Biskup Imrich Paluďai mal veľkú starostlivosť aj o duchovné povolania a preto ako jeho predchodcovia Jozef Kluch a Jozef Vurum zaviedli v Nitrianskom kňazskom seminári dôležité reformy a usiloval sa viesť seminár v tomto duchu, aby z neho vychádzali nábožní a horliví kňazi. V r. 1839 navštevovali filozofické prednášky aj laickí poslucháči. Biskup I. Paluďai však v tomto roku túto možnosť štúdia zakázal, keďže chcel zachovať špecifikum a charakter kňazského seminára. Roku 1850 zrušil „dišputy,“ ktoré sa podľa scholastického spôsobu praktizovali aj v kňazskom seminári. Veľkú starostlivosť venoval výberu profesorov a predstavených. Inicioval aj založenie Malého seminára v Nitre.

Počas jeho pôsobenia na nitrianskom biskupskom stolci sú vzácne jeho pôstne príhovory. Naliehal na svedomité plnenie povinností kňazov v každej oblasti. Vyžadoval presné vedenie matrík, starostlivé zaobchádzanie s cirkevnými prostriedkami. Mimoriadne mu záležalo na dodržiavaní cirkevných predpisov pri bohoslužbách a nepovolil žiadnu svojvoľnú „novotu.“ Vo svojich obežníkoch proti povere, čarodejníctvu, špiritizmu, magnetizmu. Uverejňoval uznesenie kongregácií, ktoré ich zakazujú a vysvetľoval ich zlé následky.

Viackrát pozdvihol svoj hlas proti alkoholizmu. Aby ho podľa možnosti obmedzoval, zakladal spolky striezlivosti. V pastierskom liste (1. 1. 1851) upozorňoval svojich kňazov na veľmi rozšírené správy vyzdvihujúce civilne uzavreté manželstvá, ktoré ohrozujú duchovný život a vedú ľudí k vlažnosti vo viere. Jeho starostlivosti neušlo ani dôstojné slávenie sviatkov. Uverejnil pokyny, aby kňazi príležitostne poučovali ľud, že sa nedele a sviatočné dni trávia vtedy užitočne, keď sa patrične zasvätia tým, že budú mravne zdokonaľovať seba a svojho blížneho, a nie vtedy, keď ich budú vypĺňať záhaľkou a zakázanou činnosťou.

Slovami plnými súcitu líčil hlad a ponáhľal sa na pomoc nielen veriacim svojej diecézy, ale v období hladu v Írsku v r. 1847 nariadil verejné modlitby a zbierky. Jeho otcovská starostlivá pozornosť sa dotýkala aj sirôt a hluchonemých. V čase veľkej núdze na podporu remeselníkov a umelcov začal roku 1840 stavať v Močenku (vtedajšom stredisku majetkov nitrianskeho biskupstva) klasicistický kaštieľ. V rokoch 1848-1849 v dôsledku hladu a chorôb zomieralo veľké množstvo jeho diecézanov na Kysuciach; v tomto čase zabezpečil pre nich severe biskupstva vyživovaciu akciu. Na zmiernenie tejto katastrofálnej situácie poskytol 20 tisíc zlatých. Zriadil základinu pre chudobných a vdovy. Štedro prispieval na založenie Mariánskych družín, na zariadenie pre starých kňazov, na patronátne fary, rehoľné domy, na nemocnicu a útulok pre nájdené deti a pre chudobných. Zaviedol tiež dotáciu pre duchovných nitrianskej a trenčianskej väznice.

Medzi významné prejavy jeho veľkodušnosti patrí aj stavba kláštora Kongregácie sestier kresťanskej lásky Vincenta de Paul s kostolom v Nitre (1854), na ktorý daroval viac než 600 tisíc korún. Okolo 140 tisíc zanechal ako fundáciu pre desať sestier. V týchto a ďalších objektoch mali postupne sestry vincentky početné triedy od materskej, cez ľudovú a meštiansku školu až po učiteľský ústav do r.

Biskup Paluďai sa angažoval aj na poli spoločenskom, za čo bol ocenený viacerými vyznamenaniami. Roku 1849 mu bol udelený Stredný kríž Rádu sv. Štefana. V roku 1852 Rád železnej koruny prvej triedy a r.

Biskup I. Paluďai sa zaoberal veľmi intenzívne otázkami, ktoré boli aktuálne v tomto období. Hľadal cesty k riešeniu pálčivých problémov. Už na začiatku pôsobenia v Nitre sa zúčastnil krajinského snemu v Bratislave, kde vládla pri pojednávaní náboženských otázok napätá atmosféra. Na zasadnutiach bol aktívny, vari nebolo ani jedného zasadnutia, kde by nebol mal príslušné vyjadrenie. Jeho príspevky boli naozaj majstrovské, hovoril radšej menej, ale každé slovo bolo cenné. Dokonale poznal zákony krajiny a pohotovo bránil práva Cirkvi. Veľmi aktuálne rozprával o probléme manželských rozvodov. Na krajinskom sneme (28. 9.

Imrich Paluďai nebol len starostlivým biskupom svojich veriacich, ale človekom, ktorému ležalo na srdci spoločné dobro všetkých. Osobnosťou, ktorá vtlačila svojej dobe pečať hodnôt, ku ktorým sa hlásil, pre ktoré žil, a ktorým obetoval svoj celý plodný život. Takto ho chápali už jeho súčasníci počas jeho života a takto ho charakterizovali, keď pripravený na tento okamih zaopatrený sv. sviatostiami, opustil tento svet v sobotu (mariánsky deň) v oktáve sv. Andreja a Benedikta, patrónov diecézy“ - 24. júla 1858.

Potvrdili sa tak slová piaristu Ľudovíta Tótha, profesora na gymnáziu V Novom Meste pod Šiatrom, ktoré povedal v pozdravnej reči ešte r. 1832 vo vzťahu k biskupovi I. Paluďaiovi: „Ako výnimočne žiariaca hviezda na nebeskej oblohe, tak si sa objavil na svojej dráhe, skvejúc sa slávnymi čnosťami, ktoré Ťa zdobili…“

tags: #knaz #imrich #essee