Životy kňazov Viktora Trstenského a Jozefa Calasanza sú príkladom obetavosti, viery a neústupného boja za slobodu a hodnoty, v ktoré verili. Ich príbehy sa prelínajú s náročným obdobím komunizmu a snahou o zachovanie duchovných a morálnych princípov.
Viktor Trstenský: Bojovník proti komunizmu
Osoba Viktora Trstenského je priamo spojená s bojom proti komunizmu na Slovensku. V novodobej histórii rodu dosiahol najvyššie a najčestnejšie postavenie vo sfére duchovného a svetského života.
Do seminára v Spišskej Kapitule vstúpil roku 1926. Kňazské svätenie prijal z rúk otca biskupa, Jána Vojtaššáka, roku 1931 (29. júna). V roku 1935 sa stal farárom v Reľove. Neskôr, v roku 1938, dostal novú faru v Dolnom Kubíne. V časoch druhej svetovej vojny ho otec biskup Vojtaššák poveril funkciou školského inšpektora.
Pápež Pius XII. ocenil bohatstvo jeho viery, potvrdené mnohými záslužnými skutkami, titulom Monsignora a následne ho vymenoval za člena pápežskej Rady ostražitosti (Consilii et Vigilantia). V časoch komunistickej tyranie bol viackrát súdne trestaný a uväznený za svoje procirkevné postoje a otvorený nepriateľský vzťah proti komunizmu.
Prešiel väznicou na Pankráci v Prahe, Ilavou, pracovnými tábormi a väznicami v Jáchymove, Prievidzi, Novákoch a na ďalších dvadsiatich štyroch miestach. Napísal mnoho kníh z prostredia väzníc alebo jeho zápasu o slobodu vyznania a svedomia počas komunistického režimu (napr. Sila viery, sila pravdy, Ako svedectvo, Menej ponôs, viac modlitieb a boja za pravdu, Fragmenty, ďalšie bolestné výlevy duše, Nemohol som mlčať atď.).
Prezident Slovenskej Republiky, Rudolf Schuster, ocenil jeho boj za slobodu myslenia a v roku 2000 mu prepožičal pri príležitosti výročia vzniku Slovenskej republiky vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy.
Dňa 4. januára 1994 bol Viktor menovaný za honorárneho preláta a člena najvyššej trónnej asistencie pápeža Jána Pavla II., s následným právom členstva v Ráde meča a klobúka (Ordini di Cappa i Spada). K titulu pápežského preláta sa automaticky pripája funkcia tajomníka (cubicularius intimus adlectus supra numerum) a komorníka (cubicularius honorarius) Svätého Otca, Jána Pavla II.
Sviatok: 25. * 11. † 25.
Svätý Jozef Calasanz: Zakladateľ nábožných škôl
Sv. Jozef sa narodil 11. septembra 1556 na zámku Calasanz v Peralte de la Sal v aragónskom kráľovstve na severe Španielska. Jeho rodičmi boli zámožní kresťania don Pedro a Mária Gastoni. Od malička ho vychovávali vo viere. Medzi svojimi rovesníkmi bol Jozef ako apoštol, získal ich pre modlitbu ruženca, zhromažďoval ich okolo svojho oltára, ktorý si postavil, a napomínal ich, aby sa chránili pred hriechom. Sám sa usiloval napodobňovať svätých a ich čnosti, o ktorých mu rodičia doma čítali.
Do školy chodil v Estadille. Školu skončil vo svojich pätnástich rokoch s veľmi dobrým prospechom. Filozofiu začal študovať v Leride. Počas štúdia bol veľmi prísny voči sebe, postil sa, bičoval a málo spával. Popritom sa veľa modlil. V roku 1575 si obliekol klerické rúcho a prijal tonzúru.
Keď mal dvadsaťpäť rokov, zastihla ho bolestná správa, že jeho starší brat zomrel od únavy a vyčerpania, pričom nezanechal žiadneho potomka. Rodičia úpenlivo prosili Jozefa, aby sa vrátil domov a oženil. On, hoci ešte neprijal žiadne svätenie, nechcel. Zdvojnásobil pôsty a modlitby, aby mu Pán Boh v tejto situácii pomohol. Boh ho vypočul. Jozef na smrť ochorel. Lekári mu už nedávali žiadnu nádej.
Jedného dňa, keď otec stál pri jeho lôžku, Jozef otvoril oči a povedal mu: „Otec, ak mi dovolíš, aby som sa stal kňazom, uzdravím sa.“ Otec s bôľom súhlasil. A naozaj, o pár dní sa Jozef uzdravil. Potom sa ďalej pripravoval na kňazstvo a v roku 1582 ho vysvätili za kňaza. Teraz ochorel zase jeho otec. S láskou sa o neho staral. Jozef žil svoje kňazstvo verne a sväto. Španielsky kráľ chcel, aby sa stal biskupom. No Jozef počul v sebe vnútorný hlas, aby šiel do Ríma. V roku 1592 zanechal všetky hodnosti, rodičovský majetok nechal sestrám a vydal sa celkom chudobný na cestu.
V Ríme ho však krajania spoznali a doviedli ku kardinálovi Colonnovi, ktorý ho vymenoval za vychovávateľa princa Filipa. Jozef to prijal, ale aj tu žil veľmi prísnym životom. Dlho sa modlieval, málo spával, umŕtvoval sa, navštevoval chorých, väznených a chudobných. Jedol iba raz za deň, aj to iba chlieb a vodu. Bičoval sa, nosil aj železný pás. V roku 1596, keď zúril mor, venoval sa nakazeným. Päť rokov takto žil a pracoval.
Popritom si všímal, že veľmi veľa ľudí vyrastá a žije bez náboženských vedomostí. Nikto sa nestaral o mravnú stránku detí a mládeže a po vedomostnej stránke sa o nich starali len vtedy, ak zaplatili. Jozef pochopil, že treba založiť bezplatné školy, kam sa mohli dostať aj deti chudobných rodičov. V roku 1597 sa vydal peši k hrobu sv. Františka do Assisi. Ten sa mu zjavil a vyzval ho, aby sa zasvätil troma sľubmi: chudobou, čistotou a poslušnosťou, teda rehoľnými sľubmi.
Toho istého roku vo farnosti sv. Doroty v Ríme s pomocou miestneho farára otvoril Jozef bezplatnú školu pre chudobných. Bola to prvá škola tohto druhu v Európe. Za krátky čas stovka detí prichádzala, aby sa vzdelávali. K Jozefovi sa pripojili ľudia, ktorí mu ochotne pomáhali. Túto a ostatné školy, ktoré následne založil, pomenoval Jozef Scuole pie (nábožné školy). V roku 1617 pápež Pavol V. schválil rehoľu, ktorá sa vyvinula z vyučujúcich. Úspech bol obrovský. V samotnom Ríme založili niekoľko domov. Rehoľa sa však šírila aj ďalej, za hranice Ríma i Talianska.
Ani teraz však nebol Jozefov život ideálny a bez ťažkostí. Mnoho si vytrpel od ľudí, ktorí ho ohovárali či osočovali. V roku 1601 si zlomil nohu, čo mu potom strpčovalo celý život. Okrem toho naň doliehali pokušenia malomyseľnosti a ťažké choroby. Veľmi ťažký úder dostal, keď pápež Inocent X. schválil rehoľu iba ako bratstvo bez sľubov. Dvaja Jozefovi neprajníci sa totiž dostali do rehole a zasiali tam neporiadok a nesvornosť. V rámci rehole dosiahli vyššie postavenie a z tejto pozície potom presvedčili vplyvné osobnosti, aby napriek pozitívnej správe jezuitu Silvestra Pietrasanta a odporúčaniu kardinálov pápež nepovolil slávnostné sľuby. Jozef mal vtedy už deväťdesiat rokov. No aj tento kríž niesol statočne a odovzdane do Božej vôle. Boh mu zjavil, že o desať rokov predsa len rehoľa dostane riadne schválenie.
Jozef zomrel ako deväťdesiatdvaročný 25. augusta 1648 s menom Ježiš na perách. Pochovali ho v kostole sv. Pantaleona v Ríme. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo obrovské množstvo ľudí. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Benedikt XIV. v roku 1748 a za svätého Klement XIII. v roku 1767. Na územie Slovenska piaristi prišli ešte za života sv.
Títo dvaja kňazi, Viktor Trstenský a Jozef Calasanz, sú príkladom toho, ako viera a odhodlanie môžu prekonávať prekážky a inšpirovať k boju za lepšiu budúcnosť.
Svätý Jozef Calasanz