Rodák z Dolného Dubového, 46-ročný barytonista Pavol Remenár, spieva v opere, venuje sa záhradnej architektúre a hrá na svätých omšiach. K umeniu má blízko v rôznych smeroch, preto sa jeho obľúbené vianočné zvyky spájajú práve s umením.
Keď sme sa s Pavlom Remenárom chceli stretnúť, podmienkou bolo, že to musí byť v škaredom počasí. V peknom totiž pracuje v záhrade.
„Vždy som mal vzťah k prírode, boli sme sedliacka rodina, stále sme niečo chovali, pestovali. To bol taký prvopočiatok, mal som asi 17 - 18 rokov. Obdivujem svokra Jozefa, že mi to vtedy dovolil,“ vracia sa s úsmevom k svojím záhradno-architektonickým začiatkom.
„V mojom živote ľudia, čo mi dali najviac, boli Jozefovia a Jozefky. Prvá moja spomienka z detstva je, ako sfukujem sviečky z oltárika sv. Jozefa. U nás v Dubovom je krásna obyčaj, že celý marec je mesiac sv. Jozefa. V Zavare bol farár, ktorý napísal knižku s kázňami - je tam príbeh, potom príklad zo života a litánie. Je to kratučké, celé to trvá 10 - 15 minút. Takto sme sa celý marec modlievali k sv. Jozefovi.“
„Viedol ma nielen k zbožnosti, ale i k pracovitosti, k heslu Ora et labora - Modli sa a pracuj. Práve v Naháči začal vtedy desaťročný Pavol Remenár hrávať na organe, v jeho rodnom Dolnom Dubovom neďaleko Trnavy totiž bolo miesto kantora obsadené.
Aj teraz si zahrá - v Kostole Najsvätejšej Trojice na maltézskych svätých omšiach i na bratislavskej kalvárii, kde sa angažuje vo farskom spoločenstve. „Najradšej mám pieseň Matka plače, ruky spína. K cirkevnej hudbe má blízko aj na pódiu, počuli sme v jeho podaní známu skladbu Ave, Maria; Ó, Mária bolestivá aj vianočné skladby.
Cestu k opere nemal Pavol Remenár vydláždenú. Na gymnáziu spieval v zbore Cantica Nova, počas štúdia pedagogiky na vysokej škole zase v zbore Comenius, kde si ho všimol pedagóg z VŠMU profesor Ľudovít Marcinger.
V septembri uplynulo už 20 rokov, čo pôsobí v Opere Slovenského národného divadla. „Detskú operu mám rád, lebo sa tam môžem uvoľniť, sú to hravé tituly, ale operu pre dospelých robím radšej.
„Giovanni je veľká postava z Mozartovej doby, je to hlavný hrdina, aj keď nemá najkrajšie árie, ale čo sa týka notičiek, je to najobsiahlejšia postava. Ani jeden zo štyroch spevákov však Govanniho nebol schopný skúšať, obsadili ma preto ako náhradníka s tým, že síce budem skúšať, ale v predstavení nebudem. Ja som si povedal - s Bednárikom? „Juraj Hrubant (v tom čase riaditeľ Opery SND), ktorý ma prijal do Opery, ma Jožkovi predstavoval ako skúšobného Dona Giovanniho; a on keď započul moju tvrdú trnavčinu, opýtal sa ma: ‚A ty si z kerej dzedziny?“
Do rodiska, v ktorom sa za posledných sto rokov narodilo päť operných spevákov, sa vracia rád. Práve tam si ešte v tínedžerských časoch našiel aj svoju manželku Zuzku, s ktorou sú šťastní dodnes. „Tým najkrajším sú pre mňa rorátne sväté omše. Náš kňaz Jozef Horvátik mal aj krásnu novénu, ktorú doniesol z Česka, a keď sa spievalo, celý kostol vrel.
Keď som hrával na vedľajších filiálkach, mával som aj dve polnočné - o 22. hodine aj o polnoci. Vianoce si nevie predstaviť bez rodiny a rodičov. Na štedrovečernom stole nechýba klasika - oblátky s medom, vyprážaný kapor či kapustnica.
„Keď sa končí Vianočné obdobie, máme v Dolnom Dubovom špeciálnu pesničku. A hneď ju aj nôti: „Už sa my od teba odberáme, Dieťa milé. Poklonu aj česť tebe vzdávame, Spasiteľu. Prijmi modlitbu našu v tento čas, buď všade pri nás, neopúšťaj nás. A požehnaj nás. To je taká pesnička, ktorú nikto nepozná, len u nás sa voľakedy spievala. Ale pre dnešných mladých je už neznáma.