Mojžiš patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti Biblie. Človek, ktorý prešiel z faraónovho paláca do pustatiny a následne k vodcovi zotročeného národa. Nebol dokonalý, no Boh si ho napriek tomu vyvolil k záchrane izraelského ľudu.
Osud Mojžiša
Osud Mojžiša sa začína narodením do hebrejskej rodiny v Egypte. Egypťania z obavy povstania Izraelitov utláčali ich národ a faraón nariadil usmrtiť všetkých novorodených chlapcov. Jeho matka sa preto rozhodla Mojžiša ukryť v košíku medzi trstinu na brehu rieky Níl, kde ho našla egyptská princezná. Pri tejto udalosti dostal svoje meno Mojžiš, čo znamená „vytiahnutý z vody“.
Hoci mal Mojžiš v paláci všetko - vzdelanie, postavenie, moc -, uvedomoval si, že do toho sveta nepatrí. Svoje útočisko našiel v krajine Madián, kde sa oženil a stal pastierom. Tam sa mu jedného dňa zjavil v horiacom kríku Boh. Povolal ho, aby vyviedol Izraelitov z Egyptského otroctva do zasľúbenej zeme. Tak ako pre Mojžiša, aj pre nás sa Boh rozhoduje, pričom vidí všetky naše zlyhania a chyby, ktoré premieňa na silné stránky a napriek našim obavám nás učí dôverovaťmu.
Vyvedenie Izraelitov z Egypta
Vyvedenie Izraelitov z Egypta je možno najznámejšia časť Mojžišovho príbehu. Desať egyptských rán, rozdelené more, a nakoniec zázračná záchrana. Mojžiš bojuje s nespokojnosťou ľudu a inými útrapami, ale nevzdáva sa. Modlí sa, prihovára sa u Boha a zostáva verný. Aj my máme svoje púšte. Obdobia smútku, samoty, pocitu, že všetko stratilo zmysel. Ale práve vtedy nás Boh formuje v silnejších ľudí a približuje k sebe. Učí nás nevzdávať sa, byť trpezlivý a ostať verný, tak ako Mojžiš.
Pravdepodobne najťažší moment Mojžišovho života prichádza tesne pred cieľom. Mojžiš však nezatrpkol. Božia cesta nikdy nie je podľa našich predstáv. Nie je taká, ako o nej snívame. Ani priebeh, ani jej koniec. To však neznamená, že nemala zmysel, a preto je vždy dôležité byť verný.
Mojžiš a exodus | Príbehy Biblie
Mojžiš ako orodovník za ľud
Mojžiš bol však aj veľmi vytrvalým orodovníkom za neverný ľud. Počas putovania z egyptského otroctva, po prijatí Božieho zákona a uzavretí zmluvy s Pánom Bohom, sa mnohí z Izraelitov previnili modloslužbou pred zlatým teľaťom. Úloha Mojžiša ako prosebníka nie je nikde tak silne zvýraznená, ako po modloslužbe ľudu pred zlatým teľaťom. Jeho zásluhou vystúpi na pozadí hriechu do popredia Božie odpustenie a milosrdenstvo.
Mojžiš postavil stánok mimo tábora, ktorý bol poškvrnený hriechom modloslužby. Náš dnešný text sa dá rozdeliť na dve časti: na rozprávanie svätopisca, v ktorom opisuje situáciu (narácia, vv. 7-11) a následný stupňujúci sa rozhovor Mojžiša s Pánom (dialóg, vv.
Stánok zjavenia
7 Mojžiš vzal stánok, postavil ho mimo tábora, neďaleko od tábora, a nazval ho stánkom zjavenia. Každý, kto sa chcel obrátiť na Pána, vyšiel k stánku zjavenia, čo stál mimo tábora. 8 Keď vyšiel k stánku Mojžiš, všetok ľud vstal, každý sa postavil pri vchode do svojho stanu a hľadel za Mojžišom, kým neprišiel k stánku. 9 A len čo Mojžiš vošiel do stánku, spustil sa nadeň oblačný stĺp a ostal stáť pri vchode do stánku. Potom sa rozprával s Mojžišom. 10 A všetok ľud videl stáť oblačný stĺp pri vchode do stánku. Tu všetci povstali a každý sa vrhol (na zem) pri vchode do svojho stanu. 11 Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom. Potom sa vrátil do tábora. Ale jeho služobník, mladík Jozue, Nunov syn, sa nevzďaľoval zo stánku.
Stan slúžil na to: aby tam Pán s Mojžišom hovoril (porov. Ex 33,9), ale slúžil aj pre každého, kto sa chcel obrátiť na Pána (porov. Ex 33, 7). Mojžiš postavil stánok stretnutia zámerne mimo tábora, lebo ľud v tábore sa poškvrnil sa vážnym hriechom proti prvému prikázaniu z Desatora, aby sa neklaňal iným božstvám. Keď Mojžiš vyšiel z tábora ku stanu, ľud Izraela tušil, že sa odohrá stretnutie s Pánom, preto všetok ľud povstal. Keď Mojžiš vstúpil do stánku stretnutia, na stánok zostúpil oblačný stĺp. Oblačný stĺp symbolizuje, ale zároveň aj zatieňuje Pánovu prítomnosť. Teraz oblačný stĺp zastal vo vchode stánku stretnutia a je znamením, že Pán neopustil definitívne ľud. V oblačnom stĺpe Pán hovoril s Mojžišom. Veta Pán sa rozprával s Mojžišom je stredom a vrcholom rozprávania o stánku. Ľud si pokľakol, čím prejavil svoju úctu voči Pánovi, ktorý hovoril s Mojžišom. Je to prvá spontánna bohoslužobná iniciatíva ľudu. Výraz každý sa klaňal tvorí protiklad s klaňaním sa zlatému teľaťu (porov.
Sväté Písmo zaznamenalo, že Mojžiš sa rozprával s Pánom z tváre do tváre (porov. Ex 33,11). Neznamená to doslovne v našom pozemskom význame, že sa Mojžiš díval na Božiu tvár, ale tento výraz vyjadruje osobitnú hĺbku a bezprostrednosť vzťahu Mojžiša s Pánom počas zjavenia. Sloveso rozprával zdôrazňuje osobitosť zjavenia Pána Boha v slove. Prvá časť nášho dnešného úryvku nám prináša aj posolstvo, že Mojžiš sa po rozhovore s Pánom sa Mojžiš vracal do tábora a vykonával každodenné činnosti v tábore. Svätopisec spomína aj mladíka Jozueho, ktorý zotrvával v stánku, ale jeho úlohou nebolo konať dajakú bohoslužbu počas neprítomnosti Mojžiša, ale ako Mojžišov sluha (porov. Ex 24,13; 32,17) stánok strážil. Jozue však bol vyznačený tým, že smel byť blízko pri stánku počas Pánových zjavení. Jozueho blízkosť pri zjaveniach Pána Mojžišovi, pripravovala Jozueho, aby bol neskôr poverený úlohou Mojžišovho nástupcu (Nm 27,18.22).
Dialóg Mojžiša s Pánom
V druhej časti nášho úryvku sa nachádza dialóg medzi Mojžišom a Pánom. (Ex 33,12-23). Mojžiš v rozhovore zareagoval na skorší Boží príkaz, aby sa ľud pohol spod vrchu Sinaj a vydal sa do krajiny, ktorú im Boh pripravil (porov. 33,1). „Ty mi prikazuješ: “Vyveď tento ľud!” No ty si mi neoznámil, koho pošleš so mnou, hoci si to ty povedal: “Poznám ťa po mene, ba našiel si milosť v mojich očiach.” (Ex 33,12). Mojžiš si uvedomoval úplnú odkázanosť na Pána: „Ak nepôjdeš ty osobne, ani nás nevyvádzaj odtiaľto!“ (Ex 33,15) Mojžiš nechcel odísť spod Sinaja s ľudom sám. Vedel, že bez Pánovej prítomnosti ľud zlyhá znova a nedosiahne cieľ. Prosil o Pánovu prítomnosť pre celý ľud. Slová „ani nás nevyvádzaj odtiaľto“ sú nepriamou požiadavkou o milosť Pánovej prítomnosti pre celý Boží ľud. Mojžiš vie, že Pánova prítomnosť odlíši izraelský národ od iných národov. Pánova súhlasná odpoveď, že pôjde s ľudom, zaznela po Mojžišovej prosbe.
Záverečná časť dialógu medzi Pánom a Mojžišom (Ex 33,18-23) vytvára hranicu ich vzájomnej dôvernosti. Mojžiš vyjadril túžbu, podobne ako ľud predtým, aby bola vyplnená hlbina, ktorá oddeľuje človeka od priameho poznania Božej tváre: “Ukáž mi svoju slávu”. Mojžiš tu hovorí za všetkých ľudí, ktorí žijeme život na zemi medzi konečným a nekonečným , medzi časnosťou a večnosťou, túži poznať Boha a vidieť jeho tvár. Ozvena tejto túžby po Božej tvári sa ozývala často aj modlitbe žalmov: “Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa (Ž 27,8-9; porov. Výraz tvár ani tu nespočíva na zovňajšku výzoru Pána ako pri nejakom kultovom obraze alebo soche, v Písme sa práve výrazom vidieť tvár poukazuje na preniknutie k podstate.
Keď Origenes, jeden z cirkevných otcov, uvažoval nad vyjadrením, že človek nemôže vidieť Božiu tvár, napísal: Jedna vec je vidieť a iná byť videný, iná vec je vnímať a byť vnímaný, alebo poznať a byť poznaný. Vidieť a byť videný je vlastnosťou telesných stvorení [...] Božia Trojica zo svojej prirodzenosti presahuje hranice viditeľnosti, poskytla svojim stvoreniam, ktoré majú telo, schopnosť byť videnými jedni druhými. Ale duchovná prirodzenosť je schopná toho, aby poznávala a bola poznaná, ako to vyhlasuje sám Spasiteľ, keď hovorí: „nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11,27). Je teda jasné, že sa nevyjadril: Nikto nevidí Otca, iba Syn, ale povedal: Nikto nepozná Otca, iba Syn.“ (porov.
Boh zamietne Mojžišovi vidieť svoju tvár a pridá dôvod, že nikomu nie je pohľad na jeho tvár možný. Ľudia nemôžu hľadieť na Pána a pritom prežiť. Priepasť medzi človekom a Bohom je príliš veľká; je to skúsenosť, ktorú človek úplne neprenikne. Mojžiš počuje vôbec ako prvý v Písme o nemožnosti vidieť Pánovu tvár. Dôvod leží v rozdielnosti medzi Bohom a človekom. Aj Mojžiš je iba človek a je od Boha taký odlišný, že nemôže dosiahnuť Božiu bezprostrednosť, resp. Pán nechá pred Mojžišom prechádzať svoju slávu, pričom sám ho umiestni do skalnej trhliny a prikryje dlaňou, čo je prejav mimoriadnej ochrany Mojžiša. Tu Božia ruka ochraňuje a zakrýva Mojžiša (porov. Iz 25,10; 49,2; 51,16; 62,3). Čas ešte nedozrel a ani Mojžiš, Boží dôverník, nemohol vidieť Božiu tvár: "Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive!" (Ex 33,20), človek nemôže vstúpiť do dôverného stavu s Bohom bez toho, že by zomrel, lebo jeho najčistejšia svätosť nemôže byť kontemplovaná nečistými očami. A tak aj Mojžiš sa musel uspokojiť s tým, že videl Pána zozadu (porov. Svätý Gregor Naziánsky rozmýšľal nad tým, čo znamená vidieť Pána, ktorý prešiel, odzadu a uvádza, že je to, čo Pán zanechal, že je to vlastne Božia veľkosť, prítomná v jeho stvorení, vo všetkých bytostiach, ktoré povolal k jestvovaniu a ktoré riadi a v ktorých sa prejavuje jeho vznešenosť (porov. Sv.
Úloha Mojžiša
Mojžiš má dvojitú zástupnú úlohu. V dejinách spásy zohráva jedinečnú úlohu. Keď je o ňom reč, vždy stojí na pozadí ľudu pred Bohom alebo pred ľudom reprezentuje Boha. Mojžiš je typický vodca ľudu a prostredník medzi Bohom a ľudom. Je akoby na moste. Je vzorom pre tých, ktorí vo viere slúžia Božiemu ľudu a zároveň majú za ľud slúžiť Bohu. Hoci mu ponosy a reptanie ľudu spôsobovalo veľa príkoria, zostáva solidárny s Božím no tvrdošijným ľudom, ktorý ho v podstate častokrát odmieta a neprijíma ho. Viera v Boha, ktorého dôverne pozná z toho, čo pre svoj ľud konal v Egypte, po ceste na púšti a na vrchu Sinaj, mu umožnila, aby ani nezľavoval z Božích požiadaviek, ale ani sa nikdy úplne od ľudu nedištancoval. Zostáva solidárny s ľudom, ktorý zhrešil a správa sa tvrdošijne. Počuli sme, ako dokáže milosť, ktorú od Boha on požíva, vyprosovať pre celý ľud. Akoby nútil Pána, aby sa znova ujal svojho ľudu a neopúšťal ho.
Mojžišova láska k Bohu mu nedovolila opustiť ľud, ktorý potrebuje Božiu milosť. Mojžiš si bol vedomý, že budúcnosť hriešneho a tvrdošijného ľudu je možná len vo svetle milosrdného Boha. Toto je aj úloha tých, ktorí vedú Boží ľud aj v súčasnosti. V základnom spoločenstve, v rodine, sú tými „vodcami“ otcovia a matky, starí rodičia, ďalej v tých väčších spoločenstvách sú to učitelia, predstavení, vo farnostiach kňazi, biskupi. Vždy je potrebný niekto, kto sa za ľud prihovára. Sme pozvaní k modlitbe za iných, predovšetkým za tých, ktorí sú nám zverení, ktorí vstúpili do nášho života na základe priateľstva.
Ježišova tvár ako tvár Otca
„Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.” (porov. Jn 14, 8). Táto žiadosť apoštola Filipa obnovila v plnosti časov Mojžišovu požiadavku a znova sprítomnila túžbu človeka, aby mohol vidieť Boha. Konečne však dozrel čas. “Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca.” (Jn 14,9) Pán Ježiš sa ukázal ako Otcova tvár: V Kristovi telesne prebýva celá plnosť božstva (porov. Kol 2,9), v ňom sa tá priepastná vzdialenosť medzi Bohom a človekom je úplne odstránená, lebo on je prisľúbený Emanuel, Boh s nami (porov. Aj Mojžišova žiadosť bola vypočutá, na vrchu premenenia veľký Boží služobník a sprostredkovateľ zákona, mohol nakoniec upriamiť svoj pohľad na oslávenú tvár Boha v Kristovi (Mk 9,4). “On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1,3) a to takým spôsobom, že v ľudskej prirodzenosti je nezničiteľným spôsobom nanovo vyformovaný „obraz a Božia podoba“ (porov.
Sme každý z nás na ceste hľadania Boha? Sme si každý z nás vedomí toho, že Boh hľadá nás? Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom, najmä s pánom bratom Slnkom, ktorý je dňom a skrze neho nám dávaš svetlo. Buď pochválený, môj Pane, za brata Oheň, ktorým osvetľuješ noc. Buď pochválený, môj Pane, za tých, čo odpúšťajú pre Tvoju lásku a znášajú slabosť a trápenie. Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť. (porov.