Úvod
Umučenie Spasiteľa je najväčšou udalosťou v dejinách ľudstva a najsvätejšie duše rozjímaly o ňom so slzami v očiach. Preto som sa rozhodol preložiť túto vzácnu knihu, aby sme sa z nej poučili o veľkosti Kristovho utrpenia, aby sme nikdy nezabudli na to, čo Kristus musel vytrpieť, aby sme sa znova mohli menovať dietkami božími.
Mnohým sa zdá utrpenie Kristovo akési vzdialené, neznáme; a táto kniha nám ho vie tak priblížiť! Život človeka je tiež bolestnou Kalváriou. Veď chvíle, v ktorých netrpíme, sú tak zriedkavé. Kristova Kalvária nám však robí to utrpenie ľahším, lebo už netrpíme sami - Kristus ide pred nami. A keď budeme vedieť s ním trpieť, budeme s ním aj oslávení, lebo »utrpenia tohto času nie sú rovné budúcej sláve, ktorá sa zjaví na nás«.
Predslov
Preto som nikdy nepomyslel, že budem písať o krvavom divadle Veľkého piatku. Ale na naliehanie mnohých priateľov, vzal som na seba túto ťažkú úlohu. Najprv však niekoľko dôležitých poznámok. Evanjelisti písali pre čitateľov, ktorí žili v rovnakých pomeroch a poznali z dennej skúsenosti rímske súdy. Preto sa mohli obmedziť na krátke poznámky; pre strašné bičovanie a ešte hroznejšie ukrižovanie im stačilo jediné slovo. Ani postup v jednotlivých udalostiach nebýva rovnaký, preto sa aj vykladatelia rozchádzajú, keď majú vytvoriť z jednotlivých zlomkov ucelený obraz.
Na svoju úlohu som sa chystal svedomite. Preštudoval som nielen mnohé knihy vtedajších pohanských a židovských spisovateľov, ale snažil som sa vyčerpať všetko, čo nám objasňuje smutné tajomstvo golgotské. Aby som mohol zistiť skutočnú pravdu, zašiel som do Ríma a v bohatých knižniciach Večného mesta som doplňoval svoje poznatky. Nikde som sa neuspokojil jednoduchou výpoveďou spisovateľa, ale som bedlivo skúmal jeho dôvody a hľadal v prameňoch, na ktoré sa odvolával. Aj táto kniha je spracovaná podľa zásad, ktoré sa dobre osvedčily pri Živote blah. Panny Márie. Do pojednávania som vzal tú mienku, ktorú som pokladal za najsprávnejšiu. Keďže evanjelisti podávajú reči iba úryvkovite, sostavil som z nich súvislý celok.
Kniha bola vyznamenaná cenou Duchovnej akadémie a svätý Otec ju prijal do Vatikánskej knižnice. Prosím dobrého Spasiteľa, aby Jeho požehnanie sprevádzalo i toto druhé vydanie a zapálilo v dušiach plameň Jeho svätej lásky.
Návrat Ježiša Krista – Film (2026) | Koniec sveta podľa Biblie
Venovanie
Prv, než by som začal písať, kľakám pred krížom a skláňam pokorne hlavu. Viem, Spasiteľu, že aj moje hriechy pomáhaly chystať tvoju bolestnú smrť. Nemôžem ti dať náhradu, akú by si zasluhoval; môžem iba prosiť. Prijmi túto knihu! Písala ju láska, ktorej je dnes srdečne ľúto, že ta lak dlho zarmucovala. Veď moju slabú ruku, aby sa mnohé srdcia rozhorely znova jasným plameňom tvojej svätej lásky. Viem však dobre, aké slabé je ľudské slovo, keď má hovoriť o božských veciach. Drahý Spasiteľu, daj svoje požehnanie!
Mraky sa sťahujú
Spasiteľ chodil už tri roky po Palestíne a jeho stúpencov so dňa na deň pribúdalo. Veľké zázraky, ktoré činil, nezostaly bez hlbokého dojmu. Nikodém nebol zaiste jediný, ktorý musel doznať: Pane, vieme, že si od Boha vyšiel ako učiteľ, lebo nikto nemôže robiť tie zázraky, ktoré ty činíš, iba keď je Boh s nim. Ale všetci takto nesmýšľali. Práve vládnuce kruhy sa postavily ostro proti Spasiteľovi a priepasť sa stále prehlbovala.
K roztržke, pravda, neprišlo naraz. Akési podozrenie vzbudil už začiatok verejnej činnosti Ježišovej. Vedelo sa, že ho Ján Krstiteľ vrelo odporúčal, ale práve Jánovi Krstiteľovi nemohli pyšní farizeji a sadúceji odpustiť pokorujúce výroky, ktorými verejne odhalil ich zdanlivú zbožnosť. Nedôvera ešte viac vzrastala, keď sa prvými učeníkmi Ježišovými stali bývalí žiaci sv. Jána. Hnevalo ich aj vedomie, že Kristus neuznal moc, na ktorej si toľko zakladali a kázal bez ich dovolenia. Zo začiatku chceli len pozorovať a vyčkávať. Ale už v prvých veľkonočných sviatkoch ukázali svoju nespokojnosť i verejne. Kristus prišiel do chrámu s ostatnými pútnikmi. Už pri vchode ich prekvapil veľký hluk a hocikam sa pozreli, všade videli plno dobytka. V jeho ručaní zanikly i posvätné spevy zbožných zástupov. Čo sa to tu vlastne robilo?
V Starom zákone sa obetovaly v chráme zvieratá a časť obety dostávali kňazi, ktorí vykonávali posvätný úkon. Lakomosť sa však nevedela zastaviť ani pred samým oltárom. Židovskí kňazi čoskoro zbadali, že mnohí pútnici neprinášajú obete, čím sa veľmi zmenšujú kňazské príjmy. Príčinu toho dobre poznali: pútnici, ktorí prichádzali z ďaleka, nemohli hnať obetné zvieratá až do Jeruzalema. Dlho premýšľali o vhodnom prostriedku, až im pomohla šťastná náhoda. Akýsi Baba, syn Butov a miláčik kráľa Herodesa, prihnal raz na nádvorie chrámu asi 3000 kusov drobného dobytka a celé stádo bolo v krátkom čase rozpredané. Veľrada dovolila s radosťou túto novotu a chrámové nádvorie sa premenilo čoskoro v hlučné tržisko. A malo byť ešte horšie. Nesvedomití obchodníci začali zneužívať nevedomosti pútnikov; zdražovali obetné zvieratá a odnášali si tak bohaté zisky. Netrvalo dlho a v nádvorí zaujali miesto aj peňazomenci. Farizeji totiž zakázali platiť v chráme rímskymi peniazmi, aby tak neuznali nad sebou nadvládu cisárovu. Kto chcel priniesť obetu, musel mať peniaze chrámové. Výmenu sprostredkovali peňazomenci - k veľkej strate jednoduchého ľudu, ktorý nepoznal presne hodnotu peňazí.
Takto to vyzeralo práve vtedy, keď vošiel do nádvoria Ježiš. Hneď ho obkľúčili obchodníci, ktorí mu bezočivo ponúkali svoje veci. Srdce Ježišovo naplnila hlboká bolesť. Rýchle opustil toto miesto a vošiel do druhého nádvoria, aby sa tam poklonil svojmu nebeskému Otcovi. Ale i sem doliehal hluk obetných zvierat a prudké hlasy predávajúcich i kupujúcich židov. Po nejakej chvíli vstal a jeho tvár bola zaliata božským hnevom. Nie, to nedopustí, aby dom jeho Otca bol takto ponížený a potupený. Vyšiel a vzal do rúk povraz, ktorý ležal na zemi, stočil ho v bič a začal šľahať najbližších obchodníkov. V tej chvíli sa stal veľký zázrak, väčší, než sa obyčajne domnievame. Zdalo sa, ako by šľahaly celým nádvorím neviditeľné anjelské biče a vzduchom sa nieslo hromové: »Nerobte z domu môjho Otca dom kupecký!« Všetko utekalo prestrašene pred jediným človekom, ktorého ani nevideli, ktorý ich však predsa naplňoval tajomnou hrôzou. Za chvíľu bolo celé nádvorie prázdne. Len tu a tam stály hlúčky pútnikov, ktorí s úžasom pozorovali neobyčajný výjav. Konečne odhodil Ježiš povraz, vrátil sa zase do vnútorného nádvoria a kľakol si.
Nemodlil sa dlho. Začul kroky a do nádvoria vstúpila deputácia kňazov. Bolo vidieť na nich, že sú veľmi rozčúlení. Ó, ako radi by potrestali tohto opovážlivca, ktorý zakazuje to, čo oni dovolili. Ale neobyčajná udalosť ich predsa zarazila a mimovoľne si pomysleli na prorocké slová Malachiáša: »A hneď príde do chrámu svojho Panovník, ktorého vy hľadáte a anjel smluvy, ktorého vy chcete. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov. Ale kto môže pochopiť deň príchodu jeho, a kto obstojí, keď sa ukáže? Lebo on je ako oheň rozpúšťajúci a ako bylina valchárov.« Čo, ak je tento záhadný cudzinec tým prisľúbeným Vykupiteľom? Preto pristúpili váhavo k Ježišovi a pýtali sa ho, akým zázrakom môže dokázať svoje právo. Po týchto slovách Spasiteľ vstal, zadíval sa vážne na skupinu kňazov a povedal slávnostne: »Zborte tento chrám a za tri dni ho znova postavím.« Po tvárach kňazov prebehol úsmev; veľmi im na srdci odľahlo. Boli presvedčení, že stoja pred nejakým náboženským fanatikom, možno dokonca úbohým bláznom, ktorý si o sebe myslí, že je Vykupiteľom. Preto ho odbavili posmešnou poznámkou: »Štyridsaťšesť rokov bol stavaný tento chrám, a Ty ho chceš postaviť za tri dni?« Trest mu neuložili. Je to blázon, ktorý za nič nemôže. Zakázali mu rušiť starý poriadok a odišli. Ani si nevšimli, že Ježiš pri svojich slovách ukázal na svoje telo a predpovedal tak veľký zázrak zmŕtvychvstania.
Veľrada sa však mýlila, keď si myslela, že Krista už umlčala. Práve naopak. Hneď po Veľkej noci začal znova kazateľskú činnosť a prívržencov mu stále pribúdalo. Láskavo prijímal každého, kde len mohol. Neodmietol ani mýtnikov a hriešnikov a sadal s nimi aj ku stolu. Keď bolo treba, uzdravoval i v sobotu, keď mal byť podľa učenia farizejov najprísnejší odpočinok. Povesť o veľkých zázrakoch sa šírila aj za hranice a pohani sa tiež začali utiekať k Ježišovi. Veľrada rýchle zbadala, že stráca pôdu pod nohami a uvažovala preto o ráznejších opatreniach. Vhodná príležitosť sa naskytla na druhú Veľkú noc. Ježiš prišiel zase do Jeruzalema a pred očami farizejov uzdravil tridsaťosem rokov chorého úbožiaka. Bolo to znova v sobotu. Ešte viac ich pobúril Spasiteľov rozkaz, aby šťastný úbožiak odniesol domov svoju posteľ. Nenávisť dostúpila vrcholu, keď sa Ježiš nazval Synom Božím a staval sa na roveň Otcovi. Narýchlo svolaná veľrada nazvala Ježiša rušiteľom soboty a po prvý raz vyslovila otázku, či by nebolo dobré nepohodlného kazateľa násilne usmrtiť. Kristus sa vyhol pripravovaným úkladom a odišiel do Galiley, kde začal veľmi úspešne pôsobiť; ale farizeji nezabudli na svojho nepriateľa. Vyzvali tamojších prívržencov, aby Krista bedlivo pozorovali. Aj z Jeruzalema vyslali niekoľko mužov, ktorí si mali všímať jeho života, ale zprávy boly stále chmúrnejšie. Jednoduchý ľud nedbal na reči farizejov a hrnul sa s láskou k Spasiteľovi. Pri verejných hádkach Ježiš vždy zvíťazil nad farizejmi a karhal ich nesprávne zásady.
Ešte horšie to bolo v treťom roku, keď prišiel Ježiš do Jeruzalema na slávnosť stánkov. Veľrada poslala vojakov, aby sa Ježiša zmocnili. Keď sa vojaci vrátili bez Ježiša, nastala vo veľrade roztržka. Kristus mal byť odsúdený, ale pre rázny odpor Nikodémov bolo hlasovanie odložené. Avšak už na druhý deň sa veľrada odhodlala k novému útoku. Pokus so ženou, obvinenou z cudzoložstva sa nepodaril. Veľká búrka vznikla vtedy, keď Ježiš vyhlásil, že bol prv, než Abrahám; vtedy už dvíhali židia kamene, aby ich naň hodili. Zasadli k novej porade, kde bolo rozhodnuté o vylúčení z náboženskej obce každého, kto by veril v mesiášske poslanie Ježišovo. Ježiš bol prvý stihnutý týmto trestom a za zvuku trúb bol vylúčený zo všetkých štyristo jeruzalemských synagóg. Hlásateľ verejne oznamoval, že nikto nesmie hovoriť s Ježišom, synom Márie z Nazaretu, ani mu poskytnúť ochrany. Stalo sa to asi týmito slovami: »Ježiš navádzal k čarodejníctvu, dopustil sa zločinu, ktorý zakazuje Deuteronomium a bol pre židov pôvodcom hriechu.« Kristus odišiel do Zajordánska a rozbúrená hladina sa trochu utíšila, ale bolo to iba ticho pred búrkou.
Je isté, že uvedené príčiny nevysvetľujú dostatočne nenávisť, s akou veľrada prenasledovala Krista. Pravú príčinu treba hľadať úplne inde. Bol ňou nesprávny pojem o budúcom Vykupiteľovi.
Hľa, aké ružové nádeje malo židovstvo: V rozhodnom okamihu vznikne medzi kráľmi sveta vražedná vojna. Keď bude najhoršie, zjaví sa na chrámovom zábradlí Spasiteľ a jeho svetlo zažiari po celej zemi. S dojemnou láskou prehovorí k utlačovaným židom: »Hodina vášho vykúpenia sa priblížila.« Jeho slová vyvolajú v celom svete veľké vzrušenie. Rozvadené národy sa spoja a potiahnu proti Jeruzalemu. V ich čele nenávidená ríša rímska. Na sionskom návrší stretnú sa s Vykupiteľom a budú krvavo porazení. Kto sa nepoddá, bude usmrtený a ostatní sa stanú poplatníkmi národu židovskému. Niekdajší králi budú šťastní, keď budú môcť posluhovať Jakubovým potomkom. Hlavným mestom novej ríše bude Jeruzalem, ktorý bude vystavaný z drahokamov a do jeho hradieb sa budú shromažďovať poklady celého sveta.
Takýmito farbami si kreslili židia svojho Vykupiteľa. A Ježiš? Stále vyhlasoval, že jeho ríša bude ríšou duchovnou; karhal apoštolov, keď si chceli získať prvé miesta v jeho kráľovstve. Najviac vynikne ten, kto sa najviac pokorí. Prišiel spasiť, nie zatracovať. Trstinu nalomenú nedolomil, horiaci knôt neuhasil. Preto volal všetkých, židov i pohanov, a každému sľuboval občerstvenie. Ba tvrdil, že najväčší podiel z jeho vykupiteľských darov dostanú pohani. Vždy sa bránil, keď ho chcely nadšené zástupy urobiť kráľom. Bohatým hrozil strašným »beda«, ale blahoslavil chudobu a radil pohŕdať zemskými majetkami. Svojim verným predpovedal na svete kríž a prenasledovanie. Nemožno sa diviť, že vodcovia židovského národa nenávideli Ježiša a vášnivo volali: »Nechceme, aby tento kráľoval nad nami.« Boli príliš pyšní, než by sklonili koleno pred chudobným »tesárom« z Nazaretu. Pohŕdli vyvoleným kameňom božím, preto boli ním nakoniec rozdrvení.
Vzkriesenie Lazára
Asi v polovici februára ochorel v Betánii Lazár. Jeho sestry, Mária a Marta, si z toho nerobily veľa starostí, lebo takýchto chorôb bývalo na konci zimy dosť. Vzduch bol ešte studený a skoro stále pršalo. Po niekoľkých dňoch nastal v chorobe hrozný obrat. Horúčka stúpala a bratovi stále ubúdalo síl. V tomto trápení spomínala Mária často na Ježiša: »Škoda, že odišiel, iste by nám pomohol, lebo miluje našu rodinu.« Konečne sa sestry rozhodly, že pošlú za ním rýchleho posla. Do rúk mu daly iba lístok, na ktorom bolo napísané: Pane, ktorého miluješ, je chorý. Prikázaly poslovi, aby sa ponáhľal a nikde sa nezdržoval. Posol odišiel, ale dôvera obidvoch sestár mala byť podrobená trpkej skúške. Brat na druhý deň umrel a podľa domáceho zvyku bol ešte pred večerom pochovaný. Mária a Marta osamelý. V ich duši bolo smutno. A malo byť ešte smutnejšie. Posol sa vrátil, ale jeho zprávy veľmi sklamaly. Ježiš nepomohol, ani nesľúbil, že príde. Iba odkázal: »Tá choroba nie je na smrť, ale na slávu božiu, aby Syn Boží bol oslávený skrze ňu.« »Nie je na smrť« - a v neďalekom hrobe ležalo telo ich brata. Ale predsa nezúf...