Komu udeľuje milosť americký prezident: Proces a kontroverzie

Právomoc udeľovať milosť je významným nástrojom v rukách prezidentov, ktorý však často vyvoláva kontroverzie a politické diskusie. Tento článok sa zameriava na proces udeľovania milostí, najmä v kontexte USA a Slovenska, a analyzuje niektoré z najznámejších prípadov, ktoré vyvolali verejnú pozornosť.

Milosť a amnestia: Nástroje v rukách prezidenta

Prezident môže z väzenia dostať ľudí pomocou milostí a amnestií.

Milosť na Slovensku

Na Slovensku, v predvolebnej kampani zaznievajú obavy, aby koalícia po ovládnutí Prezidentského paláca nepomohla spoza mreží Mariánovi Kočnerovi či Dušanovi Kováčikovi. Keďže Kočner aj Kováčik sú už právoplatne odsúdení, podľa zákona by mohli žiadať od nového prezidenta milosť. „Udelenie milosti je vecou úvahy prezidenta,“ vysvetľuje vo všeobecnej rovine Vincent Bujňák, ktorý pôsobí na Katedre ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Prezidentovi stačí, že má na stole žiadosť o udelenie milosti, a už môže pomôcť. Keďže prezident môže odložiť nástup do väzenia, právomoc udeľovania milostí by sa mohla dostať do centra pozornosti v prípade, že by došlo k odsúdeniu prominentov blízkych koalícii, ktorí dnes stoja pred súdmi. Pre zásah Ústavného súdu sa však zatiaľ súdu nezbavil.

Terajšia prezidentka Zuzana Čaputová za necelých päť rokov v úrade - do konca februára tohto roka - udelila 29 milostí, pričom dostala vyše šesťtisíc žiadostí. Naposledy dala štyri milosti krátko pred Vianocami: týkali sa troch mužov odsúdených za prechovávanie a pestovanie marihuany na vlastnú spotrebu, zmierňovali si ňou aj zdravotné ťažkosti, nešlo o žiadnych dílerov. Štvrtou omilostenou bola 38-ročná matka troch detí, z toho jedno ešte dojčila. Prezidentka zohľadnila, že trestnú činnosť neiniciovala, podieľala sa na nej okrajovo formou pomoci. Pri rozhodovaní zavážilo, že viedla riadny život a o deti sa sama stará. Ak by šla do väzenia, podľa prezidentky by to malo značne nepriaznivý dosah na situáciu v rodine.

V prípade amnestií a milostí nie je prezident takpovediac „všemocný“. Rozhodnutia hlavy štátu o ich udelení môže zrušiť parlament; treba však nato ústavnú väčšinu, minimálne 90 hlasov. Právnik Bujňák podotýka, že zrušiť rozhodnutie prezidenta o udelení milosti alebo amnestie môže Národná rada len vtedy, ak odporuje princípom demokratického a právneho štátu. „Čo je potrebné riadne zdôvodniť.

Kým Kočner a Kováčik by teoreticky mohli žiadať o milosť Čaputovej nástupcu, Andrej Kiska to spraviť nemôže. Za daňový podvod ho zatiaľ len neprávoplatne odsúdil okresný súd na dvojročnú podmienku. Bývalý prezident Kiska podal odvolanie, o ktorom bude rozhodovať krajský súd.

Mečiarove amnestie

V histórii Slovenska najväčšiu pozornosť vyvolávali Mečiarove amnestie, ktoré parlament spolu s milosťou pre Michala Kováča ml. zrušil v roku 2017 počas tretej vlády Roberta Fica, keď Smer vládol s SNS a Mostom-Híd. Ide o jeden z najväčších kriminálnych prípadov v histórii Slovenska, ktoré nie sú uzavreté, a to aj pre Mečiarove amnestie. Tento blízky Mečiarov spolupracovník mal v čase únosu 34 rokov. Dnes má Lexa 62, vo verejnom živote sa neangažuje, podľa SME podniká v cestovnom ruchu v Mexiku.

Práve z únosu podozrievali Slovenskú informačnú službu pod vedením Mečiarovho blízkeho človeka Ivana Lexu. Mečiarovi na amnestiách a ochrane Lexu natoľko záležalo, že zabezpečil, aby vyšli v Zbierke zákonov ešte v deň, keď ich udelil.

Pred škandalóznymi Mečiarovými amnestiami spravil kontroverzné rozhodnutie aj niekdajší prezident Kováč, keď omilostil svojho syna a aj ďalšieho aktéra kauzy Technopol Mariana Kočnera. Ten dnes sedí vo väzení za iný prípad - 19 rokov dostal za zmenkový podvod.

Opozícia tvrdí, že vládna koalícia Smeru, Hlasu a SNS chce obsadiť Prezidentský palác, aby mohla milosťami chrániť svojich ľudí pred pobytom za mrežami, ale i pomôcť na slobodu tým, čo už vo väzení sú. Opozičné strany PS, SaS, ale aj KDH poukazujú na to, že koalícia začala zabezpečovať beztrestnosť pre svojich ľudí - vrátane trestne stíhaných oligarchov Norberta Bödöra, Jozefa Brhela či Martina Kvietika - pomocou novely Trestného zákona. Tú však vo februári zastavil Ústavný súd, kým definitívne neposúdi, či nie je v rozpore ústavou. A to môže trvať dlhé mesiace.

Predseda Smeru Robert Fico ešte v opozícii otvorene vravel, že bývalý špeciálny prokurátor by nemal nosiť väzenskú rovnošatu. „Stal sa obeťou sprisahania. Mohol by Kováčik požiadať nového prezidenta o milosť a čo by sa potom dialo? Robert Fico prišiel Dušana Kováčika podporiť aj na súde, keď s ním ešte proces prebiehal.

Robert Fico a Vladimír Mečiar boli štyri roky spolu v koalícii v rokoch 2006 až 2010. V roku 2017 už Fico hovoril, že Smer zrušenie amnestií podporí, lebo sa našlo „právne čisté riešenie“.

„Ústavný súd v rámci vykonaného prieskumu označil udelenú amnestiu za tzv.

„Amnestie sú nezrušiteľné,“ vyhlásil Fico v roku 2006, keď jeho Smer vstupoval do vlády s Mečiarovým HZDS a SNS Jána Slotu.

Väčšina ľudí na Slovensku súhlasí s tým, že by prezident nemal využívať udeľovanie amnestií a milostí aj v prospech ľudí prepojených s politikmi.

Právne prekážky zrušenia amnestií

Tieto prekážky možno sumarizovať takto: Amnestie nemožno zrušiť ani zmeniť, povedal to totiž už ústavný súd (najmä I. ÚS 30/99). Ak by došlo k zrušeniu, bude porušený zákaz retroaktivity resp. v širšom princíp právnej istoty, čo je porušením ústavy. Navyše, už tu máme rozhodnutie Štrasburgu, v ktorom sme prehrali, lebo Štrasburg povedal, že amnestie zrušiť nemožno.

Rozhodnutie ústavného súdu, ktorým senát vyložil ústavu tak, že rozhodnutie o amnestii nemožno zmeniť iným rozhodnutím o amnestii už zožalo kritiku a netreba ju opakovať. Podstatné je však odôvodnenie rozhodnutia. Ústavný súd totiž povedal, že právomoc prezidenta (alebo predsedu vlády ak vykonáva niektoré jeho právomoci) zrušiť amnestiu jednoducho nie je uvedená v ústave, preto ju prezident nemá. Prezident môže amnestiu podľa súdu iba udeliť. Zároveň súd bez bližšej argumentácie povedal, že dôvod neprípustnosti trestného stíhania, ktorým je amnestia, nemôže odpadnúť a že obnoviť odložené trestné stíhanie nemožno. Zmeniť amnestiu nemôžu nijako ani orgány činné v trestnom konaní. Senát sa však nezaoberal otázkou zrušenie cez ústavný zákon, takto spor naformulovaný nebol a viaceré argumenty z rozhodnutia by sa dostali do iného svetla. Navyše, dané výkladové rozhodnutie je len rozhodnutím senátu. V súčasnosti už ústavu záväzne vykladá plénum.

Argument o retroaktivite a porušení právnej istoty je založený na tom, že amnestovaným osobám mala vzniknúť dôvera v nezmeniteľnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktorými bolo zastavené trestné stíhanie. Takto široko však dôvera, právnicky povedané právna istota, nie je formulovaná v ústave ani cez zákaz dvakrát konať/súdiť v tej istej veci ani cez účel zákazu spätného pôsobenia práva. Totiž v zmysle zásady nie dva razy v tej istej veci nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Ani jedno v prípade podozrivých z amnestovaných trestných činov nenastalo.

Zákaz spätného pôsobenia práva je založený na tom, že človek má mať právo sa takpovediac zariadiť. Ak by právo bolo menené spätne tak, že napríklad by sa trestným činom stalo niečo, čo bolo v čase konania dovolené, nemohli by sme si nikdy byť istí, či to, čo konáme nebude neskôr sankcionované. V takom právnom režime sa nedá žiť, neexistuje v ňom sloboda. Dôvera páchateľov amnestovanej trestnej činnosti v právo by však zrušením amnestií nebola nijako sklamaná, nijako nebola narušená ich spôsobilosť sa zariadiť v minulosti. Spoliehanie sa na to, že skutok bude amnestovaný nespadá pod legitímne očakávania, a spoliehanie sa na to, že skutok bol amnestovaný nijako nemohlo ovplyvniť spáchanie skutku, teda to, ako sa páchatelia „zariadili“.

A ak by malo byť očakávanie a zariadenie sa páchateľov tak ako by bolo formulované na pozadí právnej istoty zaznamenané najvernejšie, muselo by znieť nasledovne: „Ak by som vedel, že po udelení amnestie na trestný čin, ktorý som spáchal bude táto amnestia zrušená, trestný čin by som nespáchal.“ A taká formulácia je zjavne bizarná a takéto očakávanie nikto nemohol mať.

Alternatívy riešenia situácie

Máme tu návrh ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii, Šramkovu kritiku tohto riešenia a (ďalej skôr reprezentatívne) príspevky a glosy R. Sulíka, B. Bugára, či P. Schutza a M. Leška.

Zároveň tu máme názor, že amnestie ako také sú nezrušiteľné a nezmeniteľné, a teda aj Mečiarove amnestie sú nezrušiteľné.

Návrh ústavného zákona a Šamkova kritika

Predkladaný návrh ústavného zákona obdobne ako predošlé návrhy obsahuje ustanovenia zrušujúce články Mečiarových amnestií týkajúce sa zavlečenia prezidentovho syna do cudziny a zmareného referenda a tzv. Dzurindovu amnestiu rušiacu amnestiu Mečiara. Taktiež obsahuje akúsi interpretáciu účinkov tohto zrušenia, aby bolo zrejmé že trestnému stíhaniu za skutky zavlečenia a zmarenia referenda nič nebráni.

Cesta rušenia amnestií cez ústavný zákon je v podstate reakciou na to, že ústavný súd (v senáte) vyložil ústavu tak, že rozhodnutie o amnestii nemožno zmeniť ani zrušiť iným rozhodnutím o amnestii. Miernou záhadou tak ostáva, ako je možné, že druhá opravná Mečiarova amnestia bola ústavným súdom uznaná ako legitímna, ale Dzurindova nie. O to však teraz nejde.

Tento návrh kritizuje sudca P. Šamko, a to najmä z dôvodu, že zákony majú byť všeobecné a nemajú rušiť individuálne rozhodnutia orgánov aplikácie práva. Inak by parlament zasahoval do právomoci iných orgánov, lebo by právo netvoril, ale aplikoval. S odkazom na judikatúru českého ústavného súdu (prípad Melčák) poukazuje na to, že ústavodarca nemôže všetko a že aj ústavný zákon môže byť protiústavný.

Šamkov apel na to, že forma ústavného zákona neposvätí cieľ je podpísateľný a diskusia o „neústavných ústavných zákonoch“ má u nás už aj tradíciu. Šamko sa však vo svojej kritike mýli. Totižto, samozrejme, že ústavný systém štátu sa mení z politických dôvodov, politické dôvody nie sú synonymom nehanebných dôvodov. Zároveň, nie je jasné, prečo by práve zrušenie amnestií malo byť zmenou ústavného systému štátu. Zďaleka tu tiež nejde o situáciu prirovnateľnú k zrušeniu trestného rozhodnutia ústavným zákonom, a to z dvoch dôvodov. Na jednej strane v amnestovaných skutkoch nebol vynesený rozsudok, práve preto, že stíhaniu bráni procesná prekážka rozhodnutia o amnestii, teda nijako sa nezasahuje do rozhodnutia súdu. Na strane druhej je amnestia ako taká výnimkou z pravidla, jej prípadné zrušenie je tak len podržaním pravidla, ktoré znie, trestné činy majú byť objasnené a ich páchatelia majú byť potrestaní v zmysle zákona. Avizovaná galiba by teda nenastala.

Alternatíva, ktorú Šamko inšpirovaný pokusom z Českej republiky (išlo o amnestie prezidenta Klausa a ústavný súd ich riešil pod sp. zn. Pl. ÚS 4/2013), načrtáva, je začatie konania o súlade amnestie s ústavou na ústavnom súde. Problémom ale je, že také konanie ústava nepozná, pozná iba konanie o súlade presne vymenovaných právnych predpisov (napr. zákon, nariadenie vlády, atď.) s predpismi vyššej právnej sily, najmä s ústavou. Amnestia je len ťažko právnym predpisom (toto tvrdenie neprijala ani väčšina českého ústavného súdu), tobôž nie zákonom, či nariadením vlády, ako vyžaduje text našej ústavy, na rozdiel od tej českej. Odlišnosť textov ústav napokon pripomína ja Mazák. To už by si skôr ústavný súd právomoc na prieskum rozhodnutia o amnestii mohol vyvodiť zo svojej „definície“ ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. A to už sme vo veľkých fikciách.

Za riešenie načrtávané sudcom Šamkom a odmietnuté českým ústavným súdom sa najnovšie prihovára aj Andrej Danko a zdá sa, že ho nevylučuje ani Ján Mazák.

Sulík, Bugár, Schutz a Leško

Richard Sulík sa v debate postavil za zrušenie amnestií parlamentom cez ústavný zákon, s tým, že následne sa tí, ktorí sa budú domnievať, že ich práva boli porušené, môžu obrátiť priamo na ústavný súd.

Béla Bugár zdá sa pléduje za cestu zinscenovaného konania o výklade ústavy. Na jeho začatie je ale podľa ústavy a doktríny ústavného súdu potrebné, aby existoval reálny spor o výklad ústavy medzi (zjednodušene) štátnymi orgánmi. Nasimulovanie takého sporu isteže nie je nelegitímne, otázne je, ktoré orgány sa dostali do výkladového sporu a aké má tento spor praktické implikácie. Skutočne by bolo ten spor potrebné premyslene zahrať, keďže nateraz medzi orgánmi neexistuje.

Peter Schutz zas kreatívne navrhuje, aby Mečiarova vláda medzi rokmi 1994 a 1998 bola vyhlásená za „režim s prvkami zločineckého“ a aby bola prerušená právna kontinuita vlády. Teda akoby nebola, a rušiť teda nič netreba. Schutz si je vedomý, že je to cesta po tenkom ľade, ktorú však možno označiť skôr ako cestu guľometom na zajace. Pochybujem, že guľomet vie urobiť chirurgický rez, ktorého potrebu (ohromná opatrnosť) si Schutz uvedomuje tiež.

Marián Leško sa pri legitimite zrušenia amnestií ústavným zákonom, podobne ako predkladatelia starších návrhov na ich zrušenie, v mnohom spolieha na Radbruchovu formulu. Radbruchova formula je veľmi zjednodušene o tom, že nespravodlivé právo je potrebné uprednostniť pred spravodlivosťou, to však neplatí, ak je právo extrémne nespravodlivé. V tom prípade musí pozitívne právo ako nepatričné právo, priam neprávo, ustúpiť spravodlivosti. Právo je zároveň právom vtedy ak ašpiruje na spravodlivosť (nemusí ju dosiahnuť). Ak na spravodlivosť ani neašpiruje, nie je právom. Radbruchova formula teda konštatuje aj premenu práva na neprávo.

Ak by mali Mečiarove amnestie spadať pod extrémne nespravodlivé právo, ktoré navyše ani len neašpirovalo na spravodlivosť, nebolo by žiadne ich rušenie potrebné, jednoducho by toto priam neprávo súdy a ostatné orgány práva neaplikovali a veselo by sa vyšetrovalo a súdilo. Konflikt práva a spravodlivosti či morálky je veľkou témou právnej filozofie a aj tí, ktorí sa považujú za prirodzených právnikov na rozdiel od právnych pozitivistov sa sporia o to, kde je hranica, pri ktorej sa z práva stáva neprávo.

Udeľovanie milostí v USA

V USA sa právomoc udeľovať milosť spája s prezidentom, ktorý ju môže využiť na federálnej úrovni. Táto právomoc je však často spojená s kontroverziami a politickými motívmi.

Trumpove milosti

Dosluhujúci americký prezident Donald Trump plánuje v posledný deň vo funkcii udeliť viac ako 100 milostí. Sám seba omilostiť nechce, vzbudilo by to totiž dojem, že je vinný. Americký prezident Donald Trump sa nechystá udeliť milosť sebe ani členom svojej rodiny. Televízia CNN uviedla, že na tomto zozname sa má nachádzať doktor Salomon Melgen, prominentný lekár z Palm Beach, odsúdený za desiatky podvodov.

Poradcovia Bieleho domu predtým uviedli, že Trump s nimi hovoril o tom, či pred skončením funkčného obdobia omilostí sám seba. Niektorí predstavitelia jeho administratívy však Trumpa pred týmto krokom varovali, pretože by to mohlo vzbudiť dojem, že je vinný, píše Reuters. Niektorí právni experti tvrdia, že takáto milosť by bola protiústavná, pretože porušuje základnú zásadu, že prezident nesmie byť sám sebe sudcom.

Snemovňa reprezentantov Kongresu USA, kde majú väčšinu demokrati, spustila minulý týždeň voči Trumpovi proces ústavnej žaloby (impeachment) za podnecovanie svojich prívržencov k útoku na Kapitol zo 6. januára.

Prípad Juana Orlanda Hernándeza

Americký prezident Donald Trump v piatok oznámil, že udelí milosť bývalému honduraskému prezidentovi Juanovi Orlandovi Hernándezovi, ktorý bol v roku 2024 odsúdený za obchodovanie s drogami a nedovolené ozbrojovanie na 45 rokov väzenia. TASR správu prevzala od agentúry AP. Prezident svoje rozhodnutie vysvetlil na sociálnych sieťach tým, že „podľa mnohých ľudí, ktorých si hlboko váži“, bol Hernández „potrestaný veľmi tvrdo a nespravodlivo“.

Americký súd vlani v marci odsúdil Hernándeza za sprisahanie s cieľom dovážať kokaín do Spojených štátov. Hernández predtým pôsobil dve funkčné obdobia ako líder Hondurasu - stredoamerickej krajiny s približne desaťmiliónovým obyvateľstvom.

Trump vo svojom príspevku na sociálnych sieťach zároveň podporil kandidatúru Tita Asfuru v prezidentských voľbách v Hondurase a uviedol, že USA budú krajinu podporovať, ak Asfura zvíťazí. Ak však Asfura túto nedeľu voľby prehrá, Trump napísal, že „Spojené štáty nebudú márniť ďalšie peniaze, pretože nesprávny líder môže priniesť katastrofálne výsledky ktorejkoľvek krajine“.

Odchádzajúca honduraská prezidentka Xiomara Castrová sa prikláňa k ľavicovej línii, no pri spolupráci s americkou administratívou si zachovala pragmatický a často konštruktívny prístup. Navštívili ju americká ministerka vnútornej bezpečnosti Kristi Noemová aj generálka Laura Richardsonová, ktorá v tom čase viedla Južné veliteľstvo USA. Prezident dokonca ustúpil od svojich hrozieb zrušiť extradičnú dohodu a vojenskú spoluprácu s USA.

Príklad zo zahraničia

Iránsky najvyšší duchovný vodca ajatolláh Alí Chameneí v utorok udelil milosť alebo zmiernil tresty viac ako 2000 odsúdeným osobám. Chameneí podľa webu Mízán vyhovel žiadosti vedenia iránskej justície a rozhodol o udelení milosti, zmiernení alebo skrátení trestov celkovo 2108 odsúdencom. V zozname osôb, ktorých sa to týka, však nie sú mená „obžalovaných a odsúdených v súvislosti s nedávnymi nepokojmi“, uviedol námestník šéfa iránskej justície Alí Mozafarí.

Protesty proti rastúcim životným nákladom vypukli v Iráne koncom decembra 2025 a postupne prerástli do celoštátnych protivládnych demonštrácií, ktoré vyvrcholili 8. a 9. januára. Teherán priznal, že počas nepokojov prišlo o život viac než 3000 ľudí vrátane príslušníkov bezpečnostných síl. Zodpovednosť za násilie Teherán pripísal „teroristom“.

Výročie revolúcie z roku 1979 si Irán každoročne pripomína začiatkom februára sériou štátnych osláv, sprievodov a politických podujatí známych ako „desaťdnie úsvitu“. Islamská revolúcia v Iráne vyvrcholila 11. februára 1979, keď padol režim šacha Mohammada Rezá Pahlavího a k moci sa dostal duchovný vodca Rúholláh Chomejní.

Netanjahu a milosť

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu v nedeľu odmietol myšlienku, aby sa stiahol z politiky výmenou za milosť, ktorú by mu udelil prezident Jicchak Herzog v rámci korupčného procesu. Netanjahu je už viac ako päť rokov súdený za podvod, zneužitie dôvery a úplatkárstvo.

Niektorí opoziční politici argumentovali, že udelenie milosti by malo byť podmienené tým, že sa Netanjahu stiahne z politiky a prizná svoju vinu. „Veľmi sa zaujímajú o moju budúcnosť. Chcú sa uistiť, že - ako to povedať?

V liste amerického prezidenta, ktorý Herzogovi adresoval v novembri, sa uvádza, že Trump rešpektuje nezávislosť izraelského súdnictva, ale domnieva sa, že obvinenia proti Netanjahuovi sú politicky motivované. Koncom novembra o udelenie milosti požiadal Herzoga aj sám Netanjahu.

V Izraeli sa milosť udeľuje spravidla až po skončení súdneho konania a odsúdení obžalovaného. Netanjahu počas svojho súčasného funkčného obdobia od roku 2022 presadzoval rozsiahle súdne reformy. Tie mali podľa kritikov za cieľ oslabiť nezávislosť súdov.

Tabuľka: Prehľad udelených milostí Zuzany Čaputovej

Prehľad udelených milostí Zuzany Čaputovej počas jej funkčného obdobia:

tags: #komu #udeli #milost #americky #prezident