Obec Haniska leží v severovýchodnej časti Košickej kotliny v údolí rieky Torysy v nadmorskej výške 233 m. Prvá písomná zmienka o obci Haniska pochádza z roku 1288.
Z uvedenej listiny sa dozvedáme, že Hanisku vlastnil šľachtic Štefan ešte pred rokom 1288. Jej vznik však datovať presne nevieme. V písomnostiach z 13.-16. storočia sa vyskytuje naša obec pod názvom Enezke, Enizke. Pôvod tohoto názvu je nejasný. Názov Haniska odvodzovali od mena Janiska.
Obec Haniska bola od roku 1288 vo vlastníctve zemanov Pirusovcov, ktorí tu bývali a jej názov v 15.-16. stor. používali v prídomku Enizke, Enyzke, Enezke. Jedna z prvých informácií zo zasadania Šarišskej župy udáva, že roku 1416 bol pán Beňadik podžupan a pochádzal práve z Hanisky. V roku 1427 boli tunajšie sedliacke domy zdanené. Haniska v tomto období bola malou dedinou.
V priebehu nasledujúcich storočí Haniska patrila viacerým zemianskym rodinám, ktoré postupne zaberali sedliakom pozemky. Sedliaci boli nútení odsťahovať sa alebo upadli na želiarov. Zachované sú originálne listiny z 26. novembra 1523 : Spor so zemanmi v Haniske, Sathovci neprišli na riešenie sporu s Ladislavom Farkašom zo Záborského, ktorý bol v uvedenej obci udávaný ako gróf a o jeho rode je vedená samostatná kronika.
V 16. storočí tu už sedliaci nehospodárili. Okolo roku 1543 desiatim rodinám miestnych zemanov patrili pozemky po desiatich sedliackych usadlostiach. Zemani ich sami obrábali prípadne s pomocou želiarov. Koncom 16. storočia tu stálo 10 zväčša zemianskych domov. Haniska patrila k niekoľkým dedinám Šarišskej župy s výlučne zemianskym obyvateľstvom.
V oblastnom archíve v Prešove sú uchované najstaršie knihy Šarišskej župy zo 16.stor. 28.marca 1549 Ladislav Horváth z Plavča, podžupan Šarišskej stolice na žiadosť Blažeja Sathó z Hanisky prepisuje listinu Martina Jasovského - prepošta z 12. apríla 1489. 15. apríla 1549 ten istý podžupan rieši spor o majetok Farkašovcov zo Záborského a Sathovcov z Hanisky. 12. júna 1550 Martin Jasovský podžupan potvrdzuje, že majetok patrí Sathovcom z Hanisky.
Najviac zachovaných záznamov zo zasadania Šarišskej župy je z obdobia rokov 1630-1640. Župa patrila Sedmohradskému Kniežatstvu, ktorému vládol Juraj Rákoczy. V zápisnici z 27.januára 1636 sa udáva, že na ceste medzi Petrovanami a Haniskou došlo k vražde poddaného. Správa je bez udania mena.
Medzi občanov Hanisky v roku 1561 patril zeman Blažej Sathó, ktorý podľa záznamov z kongregácie Šarišskej župy bol častým "objektom" sporov. Bol výbušnej povahy. Jeho meno sa uvádza často v sporoch o majetky a pod. Z ďalších občanov obce tohoto storočia sa uvádzajú Juraj Sakácz, Mikuláš Enyezkey, Štefan Kendy, Peter Pinczyk, Krištof Iffyw. Boli to zväčša katolíci, ale v zázname z roku 1651 udávajú sa aj evanjelici.
V zápisnici z 15 .februára 1658 sa udáva súd s poddanými Hanisky za vykradnutie kostola v Nižnej Šebastovej ako aj krádež obilia. 29 júla 1658 sa v zázname zo zasadania /Sedrie/ Šarišskej župy uvádza poskytnutie podpory k výstavbe kostola a zemianskej kúrie. V ďalších jestvujúcich záznamoch už nie je zmienka, či kostol z uvedených prostriedkov bol postavený. V roku 1658 sa udáva riešenie cirkevných sporov evanjelikov, z čoho sa dá usúdiť, že zloženie obyvateľstva podľa cirkevnej príslušnosti bolo rôzne. V zázname zo 7.júna 1666 sa udáva zmienka o prípadnej výstavbe mlyna, ako aj protesty proti.
V máji roku 1688 žiada kongregácia v zastúpení pána Berzeviezsta vyslať funkcionárov z Hanisky, pretože Solivarskí páni zakázali občanom Hanisky loviť ryby v potoku Delňa. Zápisnica zo 4. mája 1699 udáva uväznenie tkáča z Hanisky. Z uvedeného je zrejmé, že v období 16-17.storočia žili tu aj poddaní, remeselníci a nie len zemania. V zázname z 28. mája 1699 sa uvádzajú daňové úľavy obci Haniska z dôvodu veľkého požiaru. V ďalšom zázname z tohoto obdobia sa udáva útek poddaného farára z Hanisky. V roku 1705 je zaznamenaný ďalší požiar a v súvislosti s tým žiadané daňové úľavy. Ďalšia zmienka z roku 1738 je v záznamoch Solivarskej matriky, kde Haniska patrila.
Podľa vlastivedného slovníka " Slovenské obce" z r.1997 sa ukončenie výstavby kostola " Najsvätejšej trojice "v obci Haniska datuje do roku 1750. Obnovený bol v roku 1887 a v roku 1916. Jednoduchá stavba s loďou s takmer štvorcovým pôdorysom a oblým presbytériom. Priestory zaklenuté "českou plachtou". Fasáda hladká s nárožnými piliermi. Priečelie je ukončené štítom s rolajovou ornamentikou. Výmaľba kostola je od majstra Jordána. Hlavný oltár je s polovice 18. Storočia s novým obrazom Svätej trojice od majstra Jordána z roku 1947. Kazateľnica je rokoko-klasicistická z druhej polovice 18. Storočia.
Haniska je uvádzaná ako cestná dedina. Nesporným dokladom o histórii rímsko -katolíckeho kostola sú zvony. Malý zvon je z roku 1773 s latinským názvom v preklade Ježiš nazaretský kráľ židovský. Ďalší zvon je z roku 1888 a odliaty bol v Sabinove. Ulial ho zvonár majster Friedman. Autorom nápisu je Jonas Zlatehlav a názov znie: "Pre obcu Enitzku chválim boha, ľud, kňaza do chromu wolám" fundátor Zlatehlav Jonaš.
V Slovenských stoliciach sa realizuje v rokoch 1768-1774 urbárna úprava, ktorá predstavuje základnú právnu normu medzi zemepánom a poddaným. Táto úprava sa nazýva tiež Tereziánsky urbár. Jeho cieľom bol súpis poddanskej pôdy a určenie pomeru dávok a povinností poddaného k zemepánovi. Urbárske listiny boli písané v jazyku ľudu.
HISTORICKÁ CESTA: DREVENÝ ARTIKULÁRNY KOSTOL
Nasledujúca zmienka sa zachovala z roku 1786,kedy bolo uskutočnené sčítanie ľudu. V našej obci sa uvádza sedem zemanov: Sárosi Tomas, Santa Zikmund, Santa Mihály, Záskusecký János, Franek Ramier, Peczky Lajkar a Koháni. Ďalej tu žilo 5 sedliakov, 4 živnostníci, 33 remeselníkov, 29 detí veku do 12 rokov 6 detí do veku 17 rokov, 104 žien. Celkom 41 rodín so 194 občanmi. Náboženské zloženie obce: 190 kresťanov, 4 židia. Evidenciu a sčítanie vykonala fara Petrovany kde t.č. Haniska patrila.
V oblastnom archíve sa zachoval list z roku 1789,ktorý písal Joanes Sariski, cimer majster Solivarský. Požaduje od Iberslaku/Hanisčanskej vrchnosti/ zrejme sa jedná o obecné zastupiteľstvo - richtára- železo, ktoré má slúžiť k rekonštrukcii mostu cez rieku Delňa. List je písaný v šarišskom nárečí s použitím nemeckých slov.
V polročnej správe podžupana sa uvádza záležitosť regulovania potokov Delne v Haniske a potoka v Záborskom z roku 1789.V roku 1818 sa uskutočnilo sčítanie obyvateľstva v Haniske, kde sa uvádza 178 obyvateľov v dvadsiatich deviatich domoch. Sčítavali sa zvlášť chlapci, muži a potom ženy a dievčatá. V obci žilo 78 katolíkov, 3 židia,3 evanjelici, 19 ľudí zaregistrovaných ako cudzí. 97 žien, z toho 33 vydatých, 31 slobodných od 12 d o17 rokov. 25 ľudí emigrovalo do cudziny. Traja v čase sčítania neboli prítomní. U žien nebolo udané náboženstvo, ale pravdepodobne išlo o väčšinu katolíkov. O dva roky neskôr v roku 1820 sa uskutočňuje znovu sčítanie ľudí. Obec patrila pod farnosť v Solivare. V obci bolo 29 domov, v ktorých žilo 30 rodín z celkovým počtom obyvateľov 182.
Významnou kapitolou dejín v roku 1831 je sedliacke povstanie. Vojnami a pustošením preriedené rady poddaných začala v roku 1831 kosiť epidémia cholery. Začala sa šíriť z Haliča a zaplavila celú Šarišskú župu. Na Počesť sedliackeho povstania postavili na kopci Furča nad Haniskou pomník v roku 1938 a je dominantou obce.Celková výška pomníka je 20 m. Jednotlivé postavy v skupine sú 3,2m vysoké.Postava na pilóne je vysoká 4m plus 60cm je vysoká ratolesť držaná v ruke.
Ďalšie sčítanie bolo až v roku 1857. Celkovo v Haniske žilo 205 ľudí :142 rimokatolíkov,3 grékokatolíci,29 evanjelikov,10 židov. Zároveň sa robilo sčítanie dobytka a ostatných domácich zvierat. Pre informáciu uvádzame : Chovalo sa 44 kráv - dojníc, 22 volov, 9 oviec, 15 prasiat, 2 býky, 8 mladých koní, atď.
Čo sa týka mien, sčítanie sa vykonávalo po rodinách. Záznamy udávajú mená ľudí, ktorých potomkovia žijú v Haniske dodnes. Jedná sa o rodiny: Andrej Sopko nar. v roku 1812 so šiestimi deťmi Andras Lenardt nar.v roku 1825 so štyrmi deťmi,Štefan Sopko nar.v roku 1834 sedem detí,Šimon Hrebenár nar. v roku 1827 tri deti,Johan Tomas nar. v roku 1824 päť detí,Andreas Pirohár tri deti,Georg Tomko šesť detí.
Zloženie obyvateľstva, čo sa týka zamestnania bolo následovné: prevládali želiari /bývalí sedliaci/, pánski sluhovia, kočiši, záhradníci, mlynári, kováči atď. Vzhľadom k tomu , že Haniska bola prímestská obec boli pracovné príležitosti v blízkom Prešove. Niektorí pracovali ako železničiari /záznam z roku 1848/. Ďalší z archívnych materiálov je opis listiny " Petrovanskej poľovnej spoločnosti" z roku 1868 spolu s mapkou ktorá ohraničuje poľovný revír v Haniske. Údáva sa v nej, že bola vydaná hospodárska licencia na poľovný revír. Zakazuje sa poľovať v noci. Dovoľuje sa loviť od východu sĺnka až po jeho západ. Mimo iných svedeckých výpovedí a podpisov sa v závere konštatuje a potvrdzuje svedkami,že uvedené sa zakladá na pravde. Podpísaný : Lénardt Gyorgy ktorý toho času vykonával funkciu richtára, Tomaš András a Tomko Ján. V závere je okrúhla pečať obce Haniska / ENICZKE 1788 sigil pos./ Pod ńou je pečať Maďarského pozemkového kráľovského úradu s podpisom právneho overovateľa Weichingera Lipota. Celá listina ako aj mapka je v Maďarskom jazyku.
O 12 rokov neskôr v roku 1869 bolo ďalšie sčítanie ľudu. Celkom v 28 domoch žilo 224 ľudí. Na jeden dom v priemere pripadlo 8 ľudí. Čo sa týka náboženského vyznania bolo:156 rimokatolíkov,31 gréckokatolíkov,40 evanjelikov 17 židov. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárskou výrobou. Udáva sa 16 sluhov dojednaných na jeden rok práce, 32 nádenníkov, 13 majiteľov poľnohospodárskych usadlostí , 1učiteľ,1kuchár a tesársky tovariš - Virba Andreas narodený v roku 1836.
Rozhodnutím rakúsko-uhorskej cisárovnej Márie Terézie boli aj v Haniske prideľované urbárske majetky : Pirohárovi Ondrejovi,Tlučko Jánošovi, Szopko Jánošovi, Lenhardtovi, Jánošovi, Tomko Georgimu. Pozostávali z poľnohospodárskej pôdy, statku, a poľnohospodárskych usadlostí. Jednou z ďalších písomností z rokov 1842-1843 boli práve uvedené urbárske majetky. V listine sa uvádza, že získané urbárske majetky boli zadlžené. Zadĺženosť, ktorá vznikla predchádzajúcim majiteľom bola registrovaná na rováši/rováš - palica zo zárezmi/. Dlhy zákonite prešli na nových majiteľov bezpodielovo -žien, vdov, detí. Predchádzajúci majitelia užívali pôžitkov v krčme bez peňazí a často sa stávalo, že do zástavy /zálohy/ dávali dobytok, svojich sluhov a slúžky ba aj vlastné manželky a to všetko prechádzalo na nových majiteľov. Podľa uvedenej listiny dá sa zistiť ,že sedliaci dostali 124 kusov hovädzieho dobytka,40 jutár zeme, zhruba asi 20 ha. Každý sedliak dostal 5,5 jutár zeme, hospodársku usadlosť s príslušenstvom /stajne, chlievy, sypance, stodoly atď./. V každej sedliackej usadlosti okrem majiteľa s rodinou žili aj želiari s rodinami, ktorí pracovali na hospodárstve majiteľa, zväčša za naturálne odmeny. Pri nárazových prácach si majitelia dojednávali sluhov po dobu jedného roka, ktorí bývali v hospodárskej usadlosti príslušného sedliaka.
Najstaršie rodinné klany žijúce až po dnešné obdobie, o ktorých sa zachovali listiny, sú uložené v oblastnom archíve Ľubotice. Rodina Tomková : Joanes Tomko 1715 a manž. Elizabeth ich potomkovia syn Joanes 25.5.1742,Georgius 15.4.1748. Tomko Georg 1818 a manž. Anna mali spolu 6.detí: Barbora 1850, Anna 1854, Mária 1837, Johan 1841,Georg 1852, Jozef 1856. Pri sčítaní ľudu v roku 1869 sa udáva Tomko Jánoš - roľník nar. 1840 asi z druhej vetvy. Rodina: Sopka Istvána nar.1834-roľník Virbu Andráša nar.1836-tesársky tovariš neskôr mlynár. Lenardta Geogiho nar.1827-roľník.Lenardta Andreasa nar.1825-roľníka, Pirohára Andráša nar.1810 alebo 1820 (nedá sa prečítať). Sopka Jánoša nar.1820- roľník Sopka Andreja nar.1812-roľníkTomása Andráša nar.1810 alebo 1820- roľník, Tabiša Jánoša nar.1840-mlynár a jeho syn Ján nar. 1881Kocsana Andrása nar. 1830-záhradník Tomaša Johana nar.1824 roľník Z uvedených písomností sa nedá vždy presne určiť rok narodenia. Zostávajú nepreskúmane matriky na evanjelických farách v Prešove. Treba podotknúť, že ľudí žijúcich v obci, prislúchajúcich k týmto náboženstvám nebolo veľa.
Koncom 19-teho storočia sa začalo s výstavbou nového kaštieľa. Zachovaný je nápis na vnútornej stene pivničného muriva. Udáva sa rok 1891. Staršia kúria je neskoro baroková (terajší obchod a pohostinstvo). Je to jednopodlažná bloková stavba. Na hlavnom priečelí s výrazne vystupujúcim stredným rizalitom (výstupok budovy pred pilierom priečelia). Budova je trojtraktová, fásady členené s priebežnou rustikou (omietková napodobenina kamenných kvádrov) a nárožnou bosážou (kvadrové murivo s výrazne prepracovanou plastikou kvádrov a špár).Ďalšia kúria je secesnázo začiatku 20. storočia. Je to jednoposchodová budova s malou okrúhlou vežičkou a s terasou.
Začiatkom 20-tého storočia až do vypuknutia druhej svetovej vojny sa zachovalo veľmi málo listín. Roku 1904 bol zriadený mlyn. Podľa záznamu obecného zastupiteľstva z 20.novembra 1922 žili mimo iných 4 domkári, 7 sedliakov a veľkostatkár. Ďalší záznam obecného zastupiteľstva je z 26. 1 o 15. hodine.Starostom obce je Štefan Sopko. Členovia výboru obce:Harčarík Jozef, Mikluš Andrej,Pirohár Ján,Tomáš Andrej,Tomko Ján,Kirchmayer Viliam,Lénartd Andrej, Ján a Štefan V uvedenom období r.1926 sa uvádza starostom obce Ondrej Mikluš.
Do dejín obce sa významnou mierou zapísala výstavba štátnej ľudovej školy jednotriednej na žiadosť občanov obce v zastúpení obecného zastupiteľstva. 15. marca 1927 bol daný súhlas na jej výstavbu. Náklady mali platiť občania obce. Proti tomuto rozhodnutiu sa obec v zastúpení Viliamom Kirchmayerom odvolala. Následne na to školská správa poukazuje zo štátneho rozpočtu 114 000 korún. Statkár Kirchmayer a 7 gazdov: Ondrej Lénardt, Ján Lénardt, Štefan Lénardt, Ján Pirohár, Štefan Sopko, Ondrej Tomáš, Ján Tomko ručia majetkom za ďalšie finančné zdroje vo výške 50 000 korún. Gazdovia sa ďalej zaväzujú poskytnúť konské povozy na prepravu materiálu. Dňa 6.novembra 1929 z veliteľstva četníctva v Solivare sa zachoval spis, v ktorom sa uvádza úmyselné založenie požiaru Máriou Lénardtovou nar. v r.1889 dcérou, Štefana a Anny, vediaca čítať a...
Ľubotice dostali svoj súčasný názov až v roku 1948. Staršia generácia ešte doposiaľ užíva hovorovo skorší názov Kelemeš, ktorý je v obmieňanej podobe známy od 2. pol. 13. storočia. Súčasná miestna časť Šarišské Lúky nosí uvedený názov od r. Sídlisko s tradičným územím na mieste súčasných Ľubotíc iste jestvovalo skôr než sa jeho meno objavilo v listine z roku 1298 o darovaní Šalgovíka, ktorého chotár susedil s chotárom Kelemeša. Vyplýva z nej, že dedina jestvovala v 2. pol. 13. stor. Pred, ba aj po r. 1398 patril zemanovi Andrejovi z Ľubotíc, jeho predkom i potomkom, tunajší majetok Banovec (Banocz, Banowcz, Banoch). Vtedy, okolo roku 1398 bola osada už opustená, nemala poddaných obyvateľov, ktorí tu pred r. V r. 1600 mali Ľubotice, ak predpokladáme, že domácnosť mala priemerne 6 členov, do 200 obyvateľov. Obec tvorilo 31 obývaných poddanských domov, kúria zemanov, kostol, fara a škola. Kelemeš bol teda na vtedajšie pomery veľkou dedinou s prevahou poddanského obyvateľstva. V roku 1869 bolo pri sčítaní evidovaných spolu 1531 obyvateľov, z toho 693 v Ľuboticiach a 838 v Šar.
Vývoj v 13.-19. Ľubotice sú spolu so Šarišskými Lúkami hromadnou dedinou. Samotné Ľubotice sa vyvíjali v súčasnú podobu počnúc 1. pol. 13. stor. cez stredovek a novovek ako potočná radová dedina s hlavnou ulicou paralelnou s Ľubotickým potokom. Prvá polovica 20. Začiatkom 20. storočia pri vstupe do Šarišských Lúk vznikla zvláštna funkčna zóna vôkol vodárne. Skoršie krovie i lúku v jej areáli nahradil dnes už zrelý ochranný les. 50-te a 60-te roky 20. Na pravostrannej terase Ľubotickeho potoka boli do 50. rokov len súvislé záhrady niekoľkých domov, ktoré boli pre bývalých deputátnikov posledného veľkostatkára A. Arda vymedzené vo východozápadnom širšom areáli kaštieľa od poľnej ulice, z ktorej sa až v 60. Koniec 20. V priebehu 70.- 80. rokov sa intravilán rozrástol o 45 ha plochy Drevokombinátu, rozšírila sa dopravná zóna o mimoúrovňovú križovatku cesty č. 18 (E 371) so železnicou. Bola daná do prevádzky v r. 1972 a výrazne zmenila klasickú fyziognómiu rozhrania Šarišských Lúk a Ľubotíc.