História a architektúra kostola sv. Margity Uhorskej

Na Slovensku sa nachádza viacero kostolov zasvätených sv. Margite Uhorskej. V tomto článku preskúmame históriu a architektúru niektorých z nich, pričom sa zameriame na ich vývoj, prestavby a umelecké prvky.

Kostol sv. Margity v Turčianskom Jasene

Kostol sv. Margity v Turčianskom Jasene

Ranogotický kostolík sv. Margity bol postavený okolo roku 1300 pod silným románskym vplyvom. V interiéri sa nachádzajú zachované cenné fresky zo 14. storočia. Kostol bol zrekonštruovaný a regotizovaný v 90. rokoch 20. storočia. Obec leží približne päť kilometrov juhovýchodne od Martina.

Kostolík stojí vo voľne prístupnom opevnenom areáli pri cintoríne na vyvýšenine na západnom okraji dediny. Priamo k nemu vedie asfaltová cesta. Postavili ho okolo roku 1300 zrejme pod vplyvom stavebnej dieľne, pracujúcej od polovice 13. storočia v Kláštore pod Znievom pri tamojšom premonštrátskom kláštore. Prvýkrát sa spomína v súpise pápežských desiatkov z rokov 1332 - 1337.

Išlo o jednoloďovú bezvežovú stavbu s polygonálnym presbytériom a severnou sakristiou. Masívne murivo kostolíka kontrastuje s prepracovanou klenbou a valcovými príporami na nárožiach polygónu. To viedlo odborníkov k domnienke, že hrubú stavbu postavil miestny majster a detaily doplnil iný, vyškolenejší majster. Stavba je zaujímavá aj spojením na dobu vzniku u nás progresívneho polygonálneho tvaru gotického presbytéria a štrbinovými oknami ešte románskeho tvaru. Datovanie výstavby kostolíka do obdobia okolo roku 1300 z neho robí podľa všetkého najmladší príklad takejto kombinácie slohov. O niečo staršiu analógiu takéhoto architektonického riešenia presbytéria nájdeme v Zolnej (mestská časť Zvolena).

V priebehu 14. až 16. storočia bol interiér kostolíka vyzdobený freskami. Najstaršie sú konsekračné kríže, namaľované na omietke nanesenej len na mieste samotných krížov. Súvislejšia fresková výzdoba pochádza z prvej tretiny 14. storočia. Bola doplnená okolo roku 1380 a niekedy na prelome 15. a 16. storočia.

Koncom 16. storočia prešiel kostolík do rúk protestantom, ktorí pôvodné fresky zatreli vápnom. Do tohto obdobia datujeme aj poslednú etapu maliarskej výzdoby - dekoratívnu maľbu s medailónmi v presbytériu (rok 1587). V období rokov 1636 - 48 bola loď kostolíka renesančne zaklenutá a celý objekt následne prispôsobený liturgickým potrebám protestantov (nová kazateľnica, drevená tribúna). Pôvodný južný vstup zamurovali a kostol sprístupnili zo západnej strany, pričom využili články pôvodného portálu. Okrem toho v kostolíku vybudovali krypty. Tieto stavebné úpravy mali neskôr negatívny vplyv na statiku kostolíka. V nasledujúcom období pribudla predsieň pred západným vchodom a menšie prístavby k severnej strane lode.

Začiatkom 18. storočia si evanjelici postavili nový kostol a tak gotická stavba prešla späť do vlastníctva katolíckej cirkvi. Po zrušení farnosti v Hornom Jasene v 60. rokoch minulého storočia katolíci previedli kostolík na štát, do správy Múzea Andreja Kmeťa v Martine. V tej dobe bol už značne schátraný. S jeho obnovou sa začalo v 70. rokoch, keď dostal novú šindľovú strechu a postupne sa začal pripravovať pamiatkový a archeologický výskum.

V roku 1991 sa začalo s komplexnou rekonštrukciou. V tom čase bol objekt v havarijnom stave s narušenou statikou lode a poškodenými freskami. Samotné práce sa rozbehli v roku 1994. V rámci obnovy do pôvodnej podoby boli zbúrané neskoršie prístavby (sú naznačené murivom na úrovni terénu) a takisto odstránili renesančnú klenbu a nahradili ju plochým dreveným stropom. Novú podlahu položili v pôvodnej úrovni. Severnú časť drevenej tribúny odviezli do Múzea Andreja Kmeťa v Martine. Obranný múr okolo kostolíka bol rekonštruovaný do výšky cca 40 cm. Obnova fasád však nebola vykonaná podľa plánov a pôvodná omietka bola necitlivo zabielená. Následne v rokoch 1996 -1999 bola v interiéri zreštaurovaná fresková výzdoba.

Zaujímavosti

• Poloha kostolíka na vyvýšenine na okraji obce ponúka veľmi malebný pohľad a predstavuje krásny príklad zasadenia chrámu do krajiny s výhľadom na vzdialené kopce.
• Kostolík po nedávnej rekonštrukcii a odstránení neskorších stavebných zásahov predstavuje veľmi peknú ukážku vidieckej ranogotickej architektúry na Slovensku.
• Podľa hypotézy vedcov sa zasvätenie kostolíka pravdepodobne netýka známej a rozšírenej svätice sv. Margity Antiochijskej, ale Margity Uhorskej, dcéry kráľa Bela IV., ktorá zomrela v roku 1270 a hneď bola uctievaná ako svätá, pričom súčasne sa začal proces jej svätorečenia. Zavŕšený však bol až v roku 1943.
• Na západnom priečelí sa zachoval jednoduchý gotický portál, dnes jediný vstup do kostolíka.
• V hornej časti drevených dverí je vyrytý dátum 21. apríl 1648 (koniec renesančnej prestavby), pod rímsou víťazného oblúka na pravej strane je namaľovaný letopočet 1587 (rok poslednej etapy maliarskej výzdoby presbytéria).
• Na severnej strane presbytéria je zamurovaný gotický sedlový portálik pôvodne vedúci do zrušenej sakristie.
• Rebrovú klenbu v presbytériu uzatvára svorník kruhového tvaru s krásnym reliéfom Baránka Božieho.
• Na pravej polovici východnej steny lode kostola sú stvárnené dva výjavy, ktoré sú netradičné svojím spojením. Na pozadí Posledného súdu je namaľovaný sv. Krištof s Ježiškom na pleci. Sv. Krištof je tu nezvyčajne odetý do bohatého kňazského rúcha (obyčajne má len jednoduchý odev prievozníka).
• Výjav Posledného súdu oživujú postavy diabla s troma tvárami (môže ísť o podobu slovanského boha Triglava či inšpiráciu ním) a zobrazenie Ryby Faroniky, ktorá si v rukách drží dva chvosty. Podľa legendy nastane koniec sveta, keď ich pustí.
• Na ľavej strane víťazného oblúka sú namaľované sv. Katarína, sv. Margita a tretia svätica, možno sv. Alžbeta Durínska.
• Na ľavej polovici východnej steny lode sa len sčasti zachovala umelecky najhodnotnejšia freska v kostolíku s námetom svätice a Anjela s krížom. Môže ísť o obraz sv. Heleny alebo sv. Alžbety Durínskej, v staršej literatúre bol nepresne popisovaný ako výjav Zvestovania. Vytvoril ju okolo roku 1380 školený majster, ktorý podľa všetkého vyzdobil aj kostolík v neďalekých Necpaloch.
• Maľba v dolnej časti severnej steny lode predstavuje Pannu Máriu s ochranným plášťom a pochádza zo začiatku 16. storočia.
• V severovýchodnej stene presbytéria sú stvárnení Adam a Eva, pod nimi postavy sv. Pavla, sv. Petra a sv. Jána a dole Bolestný Kristus.
• Do podlahy lode je osadená náhrobná doska z roku 1713.
• V lodi je vystavené aj torzo gotickej kamennej krstiteľnice, ktorej podstavec sa nezachoval. Pôvodne mala tvar 16-uholníka a až do roku 1994 bola zamurovaná v stene.
• Podľa tradície sa na Kvetnú nedeľu 22. marca 1672, že sa medzi veriacimi z Horného a Dolného Jasena (spojením týchto obcí vzniklo dnešné Turčianskej Jaseno) strhla hádka, ktorá prerástla do bitky. Dôvodom mala byť snaha oboch strán sedieť čo najbližšie k oltáru.
• Gotické kostolíky sa nachádzajú aj v okolitých obciach Dražkovce, Belá-Dulice a Necpaly.

Pôvodne rímskokatolícky kostolík je dnes premenený na múzeum a slúži obci na hudobné koncerty i ako sobášna sieň.

Život svätej Margity Uhorskej

Margita z rodu Arpádovcov (1242 - 1270) bola dcérou uhorského kráľa Bela IV. (1206 - 1270). Ten spečatil jej osud už keď ju jeho manželka Mária Laskarisová (1206 - 1270) nosila pod srdcom. Príbeh jej života pokračoval i dávno po tom čo zomrela. Fascinovaný ňou bol aj polyhistor Matej Bel (1684 - 1749). Ako svoju patrónku ju označil vo svojich Notíciách, pritom patril k evanjelikom, ktorí neuznávajú svätých. V prvej polovici 18. storočia sa Matej Bel si veľmi želal vidieť ich a keď sa mu to podarilo, opísal relikvie kvetnato, s dojatím a veľkou úctou. Ani to mu však nezabránilo ukradnúť z nich niečo.

Jej otcom bol uhorský kráľ Belo IV., dlhé roky ohrozovaný kočovníkmi z Mongolska. V čase, keď jeho žena čakala deviate dieťa, údajne vo veľkom zúfalstve sľúbil Bohu, že mu tohto potomka obetuje z vďaky za ochranu pred nepriateľom. Akoby zázrakom sa Mongoli v lete roku 1242, náhle vrátili do svojej vlasti. Dozvedeli sa totiž, že im doma umrel ich najvyšší chán a veliteľ bojovej skupiny sa chcel uchádzať o jeho miesto. Tým bol Belo IV. Keď sa mu potom 27. 1. 1242 narodila dcéra, vyčkal pár rokov a splnil sľub.

Kráľovská dcéra sa, podľa viacerých legiend, od útleho detstva správala mimoriadne zbožne. Ako Margita dospievala, viedla dokonca čoraz prísnejší asketický život. Odopierala si spánok, jedlo a všetko svetské pohodlie. Navyše, v mene Ježiša Krista sa šľahala bičom, spôsobovala si rôzne fyzické utrpenie a krvavé rany. Oblečenie vraj nosila ušité z drsnej konskej srsti, zaťažené kameňmi a kovovým opaskom. Bez oddychu pomáhala ľuďom nakazenými rôznymi chorobami. O dva roky nato zložila rehoľný sľub dominikánskeho rádu.

Napriek tomu však, ako kráľovská dcéra, mala istú možnosť opustiť kláštor a vydať sa. Obzvlášť, ak by išlo o dynastický sobáš, ktorý mal zabrániť vojne. Uchádzal sa o ňu napríklad poľský kráľ Boleslav Pobožný, aj český kráľ Přemysl Otakar II. či brat francúzskeho kráľa Karol z Anjou, neskorší neapolský kráľ. Všetkých odmietla. Margita Uhorská žila v seba týraní a tak ako sestra jej otca, svätá Alžbeta Durínska (1207 - 1231), hlavne v odriekaní a v kontakte s chorými a spoločensky najnižšie postavenými ľuďmi.

Zomrela 18. 1. 1270 ako 28-ročná. V tom istom roku zomreli postupne i jej rodičia. Šesť rokov po smrti bola pápežom blahorečená a pre rôzne komplikácie trvalo skoro 670 rokov, kým ju pápež uznal za svätú. Sestry dominikánky s najväčšou pietou opatrovali jej telesné pozostatky, oblečenie i predmety, ktorými sa mučila. A to aj potom, keď v strachu pred novým tatárskym nepriateľom utekali z kláštora. Práve tam ich navštívil náš slávny polyhistor Matej Bel. Do svojich Notícií poznačil všetko, čo videl. Jej hlavu a kosti z tela, ktoré vraj boli červenkavej farby. Tiež časti oblečenia, vrátane bielej kvetovanej tuniky z hodvábu, pôvodne čierneho, ale údajne tým, že v nej bolo pochované panenské telo, farba zázračne obelela. Matej Bel bol presvedčený, že posledná dominikánska abatiša tieto pozostatky, vtedy ešte „len“ blahoslavenej Margity Uhorskej zamurovala niekde do krypty. Je to pravdepodobné, ale ani v roku 2007 ich archeológov pri výskume nenašli. Jej pozostatky zrejme navždy ostanú ukryté v kláštore klarisiek v Bratislave.

Kostol sv. Margity v Bratislave-Lamači

Kostol svätej Margity sa nachádza v mestskej časti Bratislava-Lamač na Vrančovičovej ulici 58. Bol postavený v rokoch 1947-51 na mieste staršieho kostola zo 16. storočia. Na jeho mieste obyvatelia Lamača svojpomocne v rokoch 1947-51 postavili nový kostol v nádeji, že bude miestom kultúrnych stretnutí, dôvery, porozumenia, lásky a domova pre obyvateľov Lamača. Kostol bol vysvätený v roku 1951.

Už približne v roku 1553 postavili chorvátsky kolonisti na mieste súčasného kostola drevenú kaplnku. V roku 1570 bol postavený prvý murovaný kostol v obci a bol zasvätený sv. Margite Uhorskej. Kostol sv. Margity, okolo ktorého sa v tom čase rozprestieral tiež cintorín, bol svedkom mnohých pohnutých udalostí: požiarov, plienení, epidémií moru a cholery. Obec, farnosť a kostol postupne chátrali a v roku 1634 sa stáva Lamač filiálkou farnosti v Záhorskej Bystrici. Tento stav trval takmer 120 rokov. Lamač po celé toto obdobie nemal vlastného farára a sväté omše boli iba v nedeľu a vo sviatok. Lamačania sa potom opäť pustili do opravy kostola, ale pristavali k nemu aj vežu s novým zvonom. Od 28. septembra 1752 sa Kostol sv. Margity znovu stáva farským kostolom. Lamačská farnosť je od toho času samostatná a nepretržite obsadená až dodnes. Kostolík zo 16. storočia, ktorý veľkosťou už nevyhovoval potrebám farnosti bol v roku 1947 zbúraný.

Vďaka pevnej vôli, vytrvalosti a obetavej práci lamačských veriacich a ich vtedajšieho duchovného správcu a zakladateľa kostola Juliana Benedikoviča, dochádza 1. júla 1951 k posväteniu novovybudovaného kostola. Na budove kostola sv. Margity na Vrančovičovej ulici je osadená pamätná tabuľa zakladateľa kostola Juliána Benedikoviča (1908-1966). Tento bol správcom farnosti v r.1947, kedy bol posvätený základný kameň nového lamačského kostola.

Architektúra a umenie

Architektom bol Michal Milan Harminc a architektonicky je podobný ďalším kostolom z povojnového obdobia, napr. v obciach Terchová, Novoť na Orave. Michal Milan Harminc (1869-1964) je významným predstaviteľom funkcionalizmu v architektúre na Slovensku. Počas svojho tvorivého obdobia sa venoval aj tvorbe sakrálnej architektúry. Kostol v Lamači patrí medzi posledné Harmincove práce. Objekt pôsobí spolu s vnútorným výtvarným doriešením, celistvo a jednotne, je ukážkou tvorivého nasadenia umelcov.

Kostol má pôdorys trojloďovej pseudobaziliky so svätyňou s rovným uzáverom. Kostol je trojloďovou pseudobazilikou s rovno uzavretým presbytériom s diamantovým stropom. Má vežu s ihlancovou strechou. Na severnej strane je asymetricky umiestnená hranolová veža s ihlanovou strechou. Z výtvarných prvkov je na fasáde použitá nová bosáž, nad hlavným vstupom do objektu je trojdielne združené okno, nad ním v suprafenestre mozaikový obraz sv. Margity od akad. maliara Ernesta Zmetáka. Na bočných rizalitoch hlavnej fasády sú na kamenných konzolkách osadené dve sochy svätcov od akad. sochára Michala Zdraveckého. V interiéri chrámu je kazetový strop. Drevený korpus na vysokom kríži je z autorskej dielne akad. sochára Alexandra Trizuljaka. Plastika Sedembolestnej Panny Márie je od akad. sochára Fraňa Štefunku, tento umelec je aj autorom krížovej cesty. V pravej lodi je umiestnené súsošie Panny Márie s Ježišom v náručí. Po bokoch lode sa nachádza reliéfne podaná krížová cesta v dreve. Mobiliár je z čias výstavby súčasného kostola.

Súčasnosť

Súčasťou areálu kostola je aj Pomník padlým, socha Piety na podstavci a drevený misijný kríž. Areál je oplotený pekným murovaným plotom vyhotoveným v duchu funkcionalizmu, na bočnej strane je v ňom zakomponovaná zvonička. Oplotenie je nedielnou súčasťou areálu.

Významné osobnosti súvisiace s kostolom

• Julián Benedikovič: Správca farnosti a zakladateľ kostola.
• Michal Milan Harminc: Architekt kostola.
• Ernest Zmeták: Akademický maliar, autor mozaiky sv. Margity.
• Michal Zdravecký: Akademický sochár, autor sôch svätcov na fasáde.
• Alexander Trizuljak: Akademický sochár, autor dreveného korpusu na kríži.
• Fraňo Štefunko: Akademický sochár, autor plastiky Sedembolestnej Panny Márie a krížovej cesty.

V kostole sa v oltári nachádza relikvia sv. Margity Uhorskej.

Záver

Kostoly zasvätené sv. Margite Uhorskej sú významnými pamiatkami s bohatou históriou a architektúrou. Ich vývoj a prestavby odrážajú meniace sa spoločenské a náboženské podmienky. Umelecké prvky v interiéri kostolov svedčia o tvorivosti a zručnosti umelcov, ktorí sa podieľali na ich výzdobe.

tags: #kostol #margity #uhorskej