Kostol Panny Márie Snežnej, známy aj ako Kostol na Kalvárii, sa nachádza v bratislavskej mestskej časti Staré Mesto, na ulici Na Kalvárii č. 10. Zasvätený je Panne Márii Snežnej a jeho história je úzko spojená s Bratislavskou Kalváriou.
Bratislavská Kalvária patrí k najstarším v strednej Európe a bola ozdobou Bratislavy až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Má vskutku zaujímavú históriu. S myšlienkou vybudovať Kalváriu na vrchu nad mestom prišiel jezuita Albert Mechtl.
Roku 1694 sa zástupcovia bratislavskej mestskej rady a jezuitov dohodli, že na pamiatku jedenásteho výročia víťazstva nad Turkami postavia kostol Povýšenia Svätého kríža s krížovou cestou na dnešnom kopci „Kalvária“. Na tomto mieste sa začiatkom septembra 1683 utáboril so svojím vojskom maďarský magnát Imrich Tököly, spojenec Turkov, ktorý sa ponáhľal k Viedni pomôcť Turkom v rozhodujúcom boji o Európu. Na mieste, kde je dnes zastavenie Golgota vztýčil osmanskú zástavu. Bitka sa odohrala 12.septembra 1683 a kresťanské vojská pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho zvíťazili.
To inšpirovalo rektora bratislavského jezuitského kolégia pátra Alberta Mechtla: „Na mieste kde viala nepriateľská zástava vztýčime víťazný Kristov kríž“. Nezostalo len pri slovách. Albert Mechtl sa ukázal ako schopný organizátor. Dokázal presvedčiť vedenie mesta, bohatých šľachticov, mešťanov ale i obchodníkov a remeselníkov, aby prispeli každý svojimi možnosťami k výstavbe Bratislavskej kalvárie.
Jej základný kameň položili 27. mája 1694 pri procesnej slávnosti. Pri predchádzajúcich prípravných prácach boli na trase Kalvárie rozmiestnené dočasné zastavenia siedmich kaplniek v podobe drevených obrazov, súbor Ukrižovania a pripravené stavebné náznaky kostola Kalvárie a kaplnky Svätého hrobu. V tom roku pri ďalšej procesnej slávnosti 14. septembra posvätili ústredný kríž Kalvárie. V nasledujúcich rokoch sa dokončovali jednotlivé stavby Kalvárie. Dostavaná bola v roku 1725.
V roku 1755 mala Kalvária fundácie v celkovej výške 1600 zlatých. Na vrchu bolo vybudovaných sedem kalvárskych kaplniek a ďalšie dve prípravné, všetky s jednotnou architektúrou. Prvá prípravná kaplnka stála na okraji mesta na križovatke dnešných ulíc Štefánikovej a Križkovej. Pri výstavbe hotela v 19. storočí ju zbúrali, sochu Krista z nej osadili do niky fasády hotela, v ktorej prežila do 70-tych rokoch minulého storočia, keď hotel asanovali. Druhá prípravná kaplnka stála za mestom na polceste medzi dnešným hotelom Matyšák a Palugayovým palácom. V roku 1894 ju zbúrali a v inej podobe postavili severnejšie na Pražskej ulici v tom čase ešte mimo zástavby, neskôr za ňou postavili dom č. 29.
Dve kamenné sochy v životnej veľkosti z kaplnky z kompozície Rozlúčka Panny Márie s Ježišom, ktoré zachránili z rumoviska kaplnky, zreštaurovala sochárka Dana Salamonová; sochu Panny Márie v roku 1965 (dnes je exponátom kaplnky Starej radnice) a sochu Krista v roku 1967 v podobe torza (dnes v GMB v Mirbachovom paláci).
Na vrchole kopca bol postavený kostol Kalvárie. Z kalvárskej veduty, publikovanej v roku 1723, je známa jeho podoba, ktorá sa stavebne nerealizovala a išlo pravdepodobne len o obrazový ideový zámer. Ako súčasť kostola vybudovali výraznú vežu za súborom Ukrižovania. Kostol formálne predstavovali dve spojené nezastrešené kaplnky, ktorými sa prechádzalo k súboru Ukrižovania.
Na ústredný kríž Kalvárie bola v roku 1700 osadená veľká socha Krista, ktorú odlial z bronzu rakúsky zvonolejár Johann Achamer. V roku 1702 ku krížu osadili sochy Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu. Na kríže lotrov v roku 1720 osadili nové asi drevené sochy ukrižovaných. V neskoršom období boli nahradené plechovými korpusmi.
Kalváriu dopĺňala stavebne odlišná kaplnka Žalára za kostolom. Pod schodmi ku krížom Kalvárie bola vybudovaná kaplnka Svätého hrobu. Mimo rady kalvárskych kaplniek stála väčšia kaplnka sv. Petra s dlhším pôdorysom, ktorú dala postaviť rodina Johanna Georga Lauermanna asi v roku 1713. Kaplnka jestvovala ešte v roku 1958.
V roku 1712 zasiahla Bratislavu morová epidémia. Mešťan Ján Lauermann z vďačnosti za to, že jeho rodina mor prežila, dal postaviť pri Hlbokej ceste mariánsku kaplnku. Socha je dnes na hlavnom oltári v Kostole Panny Márie Snežnej. Lauermannova kaplnka tiež nezanikla, ale v súčasnosti tvorí presbytérium Kaplnky sv. Jozefa. Časom sa táto lokalita stala veľmi obľúbeným pútnickým miestom a vedľa Lauermannovej kaplnky postavili v roku 1824 mariánsky kostolík Panny Márie Snežnej. Bolo to prvé dielo slávneho bratislavského architekta Ignáca Feiglera st.
Dominikán objasňuje, že niektoré kaplnky v horách a na kopcoch zvykli byť zasvätené práve tejto Panne Márii. „Bazilika Panny Márie Snežnej bola prvou mariánskou bazilikou v Ríme. Sviatok posvätenia tohto hlavného mariánskeho chrámu Cirkvi slávime každý rok 5. augusta. S tým je spojená legenda o tom, že v horúcom auguste na Eskvilínskom pahorku v Ríme napadal sneh a pápež to pochopil ako znamenie, že práve na tom mieste má postaviť mariánsky kostol, ktorému dali neskôr meno Santa Maria Maggiore. Je v nej oddávna uctievaná veľmi starobylá ikona Bohorodičky Salus populi romani, ktorú sme nedávno mohli častejšie vidieť pri prenosoch z Vatikánu, ako sa pri nej modlieva Svätý Otec František v čase epidémie koronavírusu.
Keď sa Bratislava začala rozrastať západným smerom, v roku 1933 zriadili farnosť Bratislava-Kalvária a pútnický kostolík už nestačil. Začalo sa uvažovať o jeho rozšírení. Takto vznikla myšlienka novostavby. Záujem o toto miesto totiž prekračoval farnosť a celé mesto. V roku 1943 sa začalo s búraním starého kostola. Výstavbu nového sprevádzali ťažké roky, nie je ani úplne jasné autorstvo kostola z hľadiska architektúry. Do konca vojny bola hrubá stavba hotová a zastrešená.
Pri prechode frontu sa údajne stratili architektonické plány kostola a františkáni nevedeli, ako ďalej pokračovať. Dodatočný projekt dokončenia kostola vypracoval architekt František Florians, vďaka ktorému má kostol súčasnú podobu. „Zďaleka ale nebol dokončený. Podlaha bola len betónová, chýbal oltárny obraz, organ,“ vysvetľuje brat Dominik a zároveň pripomína, že veža v tom čase už stála ako prirodzená súčasť kostola.
Tieto dni si Kostol Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii pripomína 70 rokov od požehnania. V tom čase, v októbri 1948, bola súčasťou kostola aj 50-metrová veža. Nad Bratislavou sa tak týčil kríž. Po zásahu komunistickej moci voči rehoľníkom museli františkáni Kalváriu opustiť a kostol prešiel do správy diecézy.
Dominantná 50-metrová veža kostola bola komunistickým režimom v roku 1959 odstránená kvôli výhľadu pri výstavbe Slavína. Najskôr pod zámienkou statickej poruchy bola veža skrátená o polovicu, no napokon bola zrušená celá. Keď komunisti začali v 50. rokoch plánovať pamätník sovietskych hrdinov Slavín a uvedomili si, že by nebol jedinou dominantou Bratislavy, rozhodli sa vežu na Kalvárii odstrániť. Pôvodne však Slavín vôbec nemal byť výšková dominanta. V roku 1954 sa uskutočnila architektonická súťaž, ktorú vyhral návrh profesora Emila Belluša, ktorý nepočítal so Slavínom ako dominantou do výšky.
Následne Ústredný národný výbor s referátom pre veci cirkevné komunikoval s miestnym farárom Alexejom Országhom. „Bol to prorežimový kňaz.
Podľa brata Dominika bol miestny farár Országh takpovediac na koni. Plán búrania veže sprevádzal aj určitý odpor, ak to tak možno nazvať, zo strany odboru výstavby ÚNV, kde sa niektorí inžinieri vyjadrili, že nie je vhodné vežu odstraňovať. „V zákulisí komunistických kruhov sa šírilo, že farár je ochotný a nejaká inteligencia je proti. Bežní ľudia však verejne proti búraniu neprotestovali. Hoci komunistická propaganda pôsobila premyslene, ľudia na jej lep nesadli. „Medzi ľuďmi sa vedelo, o čo v skutočnosti ide,“ hovorí brat Dominik.
Búrať sa začalo v júni 1959. Ako ďalej hovorí, štátny aparát sa nazdával, že demolácia pôjde veľmi ľahko, ale zistilo sa, že je to kvalitná stavba, preto možno pochybovať o narušenej statike. Veža obsahovala železobetónovú konštrukciu a množstvo tehál. Štvormetrový kríž na veži mal kovovú konštrukciu a podľa interných pokynov sa malo jeho odstránenie uskutočniť buď skoro ráno, alebo neskoro večer.
I keď komunisti hovorili najprv o znížení veže o polovicu, neskôr plán prehodnotili na úplné zbúranie. Ústredný národný výbor 19. septembra 1959 preto rozhodol, že veža sa zníži na úroveň sakristie.
V 30-tych rokoch minulého storočia boli kaplnky Kalvárie ešte v dosť dobrom stave, v 50-tych rokoch ale boli zámerne ničené. Do nového storočia sa zachovalo len ruina jedinej kaplnky Ecce homo a drevený kríž s bronzovou sochou Krista nad schátraným schodiskom.
Obnova Kalvárie bola pozvoľná, od začiatku sa potýkala s nedostatkom financií, v počiatkoch prebiehala len formou altruistických brigád našich a zahraničných študentov na čistení a úprave terénu. V roku 2019 prevzalo starostlivosť o jej revitalizáciu novozaložené občianske združenie Bratislavská Kalvária. Kríž bol po roku 2000 nahradený novým dreveným v rovnakých proporciách, v roku 2019 k nemu pristavali aj postranné kríže lotrov. V rokoch 2002-2006 bola bronzová socha Krista zreštaurovaná študentmi VŠVU a v júli 2020 umiestnená v kostole Panny Márie Snežnej. V roku 2019 na ústredný kríž osadili jej kópiu z umelého materiálu, ktorú zhotovil sochár Andrej Margoč, ktorý sa podieľal aj na reštaurovaní originálu.
Na Hlbokej ceste v blízkosti kostola sa nachádza jaskyňa Lurdskej Panny Márie, miesto pútí i oddychu. Lurdská jaskyňa bola vybudovaná v roku 1892.
V dnešných časoch však stojí už iba jedna z historických kaplniek - paradoxne, tá staršia, hoci podstatne zmenená a zasvätená sv. Jozefovi, ženíchovi Panny Márie. „Vchod do kaplnky bol pôvodne od Hlbokej cesty, teda z opačnej strany, ako je dnes. Pod tým bývalým je dnes totiž hlboký a strmý skalný zráz. „Hlboká cesta sa rozšírila, aby tade mohli prechádzať vozy, aj preto sa musel vchod otočiť, bolo by to už nebezpečné, ale aj preto, aby Kaplnka sv. Jozefa bola čelom k návštevníkom novej mariánskej kaplnky. Dodnes na Kaplnke sv. Jozefa vidno jej pôvodnú časť so štvorcovým pôdorysom z roku 1713 (jej terajšie presbytérium) a novšiu, dostavanú v roku 1943 (jej terajšia loď s vežičkou).
Okrem spomínaných zvyškov sa z dôb toho menšieho zachoval i veľký podstavec na paškál, krstiteľnica, svätostánok, sochy sv. Gregora a sv. Zo starého pútnického miesta sa teda v pôvodnej verzii zachovalo to najdôležitejšie, kvôli čomu vzniklo - soška Madony s Ježišom. V budúcnosti ju čaká obnova, rovnako i korunky, ktorá zdobia hlavu Márie i malého Ježiša. Jedno však vieme i teraz - jej uctievateľov ochraňuje viac ako 300 rokov.
Kostolík podľa projektu architektov Františka Floriansa a Gabriela Schreibera bol najlepšou modernou sakrálnou architektúrou v meste. Svoradov zrušili po roku 1948, kostolík po roku 1968 prestavali na krídlo internátu. Z veže, ktorá sa vypínala nad oltárom, odstránili najvyššiu časť aj s vysokým dvojitým krížom, ktorý dominoval celému areálu. Kvalitné zariadenie rozniesli na iné miesta. Na mieste oltára vybudovali záchody. Mozaiku, ktorá ozdobovala stenu za oltárom, preniesli do kostola Panny Márie Snežnej nad Hlbokou cestou, vitráže z okien s postavami slovenských a českých svätcov skončili v malej maďarskej dedinke neďaleko Štúrova. Veľkoplošné vitráže so symbolmi evanjelistov, ktoré bývali vsadené do otvorov plafónu presvetľujúcich kostolík zhora, sa stratili.
Areál Svoradova je dnes po reštitúcii znova majetkom katolíckej cirkvi. Znesvätený bývalý kostol milosrdne zakrývajú mohutné stromy. Už pol storočia nevideli pílku, ktorá by z nich odstránila suché konáre. Znehodnotený objekt kostolíka stále čaká na obnovu.