Kostol sv. Makaria Nazaretského: História a Architektúra

Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.

Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť.

Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície.

Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“. Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc.

Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť.

Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu. Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa.

Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom. Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. posvätnej. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie.

A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi. Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry.

Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia. Kresťanský náhľad na dejiny ako prvý formuloval sv. Augustín vo svojom diele: De civitate Dei. V ňom hovorí o zápase dobra so zlom, o ríši Božej a diablovej, ktoré stoja v ustavičnom boji proti sebe. O smysle dejín toľko je názorov, koľko vedeckých uvažovaní. Skepticizmus (Lessing) nepripisuje dejinám nijakého smyslu; Kant ho vidí v slobode mravného jednotlivca, ktorý sa dobrovoľne podriaďuje zákonitému poriadku. Deterministi popierajú smysel dejín, nakoľko neuznávajú ľudskú slobodnú vôľu; naturalisti neuznávajú vyššie vedenie ľudského osudu.

Podľa Herdera cieľom dejinného vývoja je vytríbiť základné spoločné rysy ľudstva vo všetkom: humanitu, dobrotu, blahovôľu voči sebe a iným. Historický materializmus (Marx, Engels, Bebel, Kautsky) uznáva v dejinách len faktory hmotné: prírodu, rasu, hospodárstvo. Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi.

Ako pomáhajú cirkevné dejiny k lepšiemu poznaniu samej podstaty Cirkvi a plánov, ktoré má Boh s ňou, vysvitá z tých niekoľkých príkladov: I keď boli Kristovi učeníci Starým zákonom dosť poučení, že Kristus musí trpieť a zomrieť, keď sa to skutočne stalo, nazdávali sa, že je už všetkému koniec. - Po nanebevstúpení Pána sa nazdávali prví kresťania, že sa Kristus čoskoro vráti ako sudca na posledný súd. - O novozaloženej Cirkvi v Turíčny deň sa nazdávali, že bude pozostávať len z tých ľudí, nad ktorými hriech nebude mať viac už žiadnej moci. - I keď boli apoštolovia poslaní k všetkým národom, sám Peter nechápal, že by i pohania mali miesto v Cirkvi.

Zo svojich omylov vytriezveli všetci len vtedy, keď ich poučily udalosti celkom opačné, ako očakávali. Opravdivý a hlbší smysel Kristových slov poznali totiž všetci len z neskorších udalostí. Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť.

Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo (napr. Cirk. dejinya profánnedejiny.Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.

Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú.

Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života.

V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné.

Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla. Tým by sme veci Cirkvi neposl... 30. Biblické fakty o úteku Svätej rodiny do EgyptaUž ako dieťa ma veľmi zaujímal príbeh Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, strastiplná cesta Jozefa a Márie do Betlehema krátko pred pôrodom z dôvodu sčítania obyvateľstva, samotný pôrod Panny Márie v betlehemskej maštali, príchod troch mudrcov z Východu, ako aj následná Herodesova snaha zbaviť sa Dieťaťa, ktoré bolo označené za kráľa a Mesiáša. Táto snaha vyvrcholila vraždením betlehemských neviniatok a útekom Svätej rodiny do Egypta.

O tomto úteku hovorí výlučne kánonické Evanjelium podľa Matúša (Mt 2,1-23). Nebudem tento text citovať celý, keďže je pomerne rozsiahly, ale vyberiem z neho základné fakty, ktoré by mal poznať každý zbožný katolík. Záujemca o presné znenie si ho nájde a prečíta priamo vo Svätom Písme.Po narodení Pána Ježiša v Betleheme ho navštívili traja mudrci z Východu, ktorí sledovali hviezdu a prišli sa mu pokloniť ako kráľovi a Mesiášovi. Táto udalosť Herodesa znepokojila, pretože Ježiša vnímal ako možnú hrozbu. Mudrcov preto požiadal, aby mu po návrate oznámili, kde sa Mesiáš nachádza, aby sa mu aj on mohol prísť pokloniť.

Mudrci priniesli Dieťaťu dary, stretli sa s Pannou Máriou a so svätým Jozefom, no vo sne dostali Boží pokyn, aby sa k Herodesovi nevrátili a domov sa vrátili inou cestou. Po ich odchode sa Pánov anjel zjavil aj svätému Jozefovi a prikázal mu, aby vzal Pannu Máriu i Dieťa a odišiel s nimi do Egypta, kde sa majú ukryť dovtedy, kým nedostane nový pokyn. Anjel ho zároveň varoval, že Herodes chce Dieťa zahubiť.

Svätý Jozef neváhal a ešte v tú noc vzal Pannu Máriu i malého Ježiša a odišiel s nimi do Egypta. Keď Herodes zistil, že ho mudrci oklamali, dal v Betleheme a v jeho okolí povraždiť všetkých chlapcov do dvoch rokov, podľa času, ktorý si zistil od mudrcov. Svätá rodina zostala v Egypte až do chvíle, keď sa Pánov anjel opäť zjavil svätému Jozefovi a oznámil mu, že Herodes zomrel a návrat je už bezpečný.

Podľa tradície išlo o obdobie približne štyroch rokov (Herodes zomrel okolo roku 4 pred Kristom). Po návrate sa Svätá rodina zámerne vyhla Judei, kde vládol Herodesov syn Archelaos, a usadila sa v Galilei, v meste Nazaret.Útek Svätej rodiny do Egypta ako obľúbený barokový výtvarný motívÚtek Svätej rodiny do Egypta sa stal mimoriadne obľúbeným motívom barokového výtvarného umenia. Maliarov tohto nádherného obdobia priťahovala kombinácia pohybu, nebezpečenstva, nočnej cesty, Božej ochrany a ticha, ktoré nasleduje po úteku. Keďže nie všetky diela sú voľne dostupné a cieľom nie je zahltiť čitateľa obrazovým materiálom, pri niektorých dielach uvádzam len odkazy.

Caravaggio sa vo svojom obraze Odpočinok na úteku do Egypta (1597) nesústredil na dramatický moment úteku, ale na pokoj po nebezpečenstve. Anjel hrá na husliach, svätý Jozef drží noty a Panna Mária odpočíva s Dieťaťom. Maliar tu zdôraznil dynamiku, pohyb a dramatickosť situácie. Svätý Jozef pôsobí rozhodne a odvážne, zatiaľ čo Božia ochrana nad Svätou rodinou zostáva neviditeľná, no prítomná.

Nicolas Poussin (1657) vo svojej francúzskej klasicizujúcej predstave úteku pracuje s prísnou kompozíciou a symbolickou krajinou. Cesta sa tu stáva obrazom dejín spásy, v ktorých Svätá rodina nekráča náhodou. Na záver nemožno opomenúť Murillov Útek do Egypta (okolo 1650), typický jemný španielsky barok, zdôrazňujúci rodinnú blízkosť, materinskú obetavosť Panny Márie a tichú ochranu svätého Jozefa. 15 Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“Práve toto ticho evanjelia viedlo v priebehu storočí ku vzniku množstva kresťanských legiend a tradícií, ktoré by sme však márne hľadali v biblickom texte. Tieto rozprávania často zdôrazňujú myšlienku, že Pán Ježiš urobil svoje prvé kroky a vyslovil prvé slová v Egypte, nie v Betleheme či Nazarete.

Objavujú sa aj otázky, či Svätá rodina žila v blízkosti Nílu alebo dokonca v dohľade egyptských pyramíd v Gíze.V priebehu storočí sa tieto legendy rozrastali a formovali, pričom čerpali z nekánonických apokryfných evanjelií, ako aj z koptských, arménskych a miestnych egyptských tradícií. Podľa nich mala Svätá rodina vstúpiť do Egypta v oblasti zvanej Farma (Pelusium), pokračovať do Mostorodu, kde mal po ich príchode vytrysknúť prameň sladkej vody, následne do Sakhy, kde sa dodnes nachádza skala s údajným odtlačkom Ježišovej nohy. Cesta mala viesť aj cez Wádí an-Natrún a oblasti v okolí Káhiry, kde mal strom poskytnúť Svätej rodine útočisko pred horúčavou.

Koptské legendy hovoria aj o pokračovaní cesty do Maádí, následnej plavbe po Níle, o pobyte v oblasti Gabal al-Teir a najmä o Gebel Qussqame, kde mala Svätá rodina zotrvať približne šesť mesiacov. Ďalšie detaily už tradícia rozpracúva len okrajovo a návrat do Izraela sa spája s oblasťou Asjútu.V súčasnosti Egypt uvažuje o sprístupnení tzv. „Cesty Svätej rodiny“ ako významnej pútnickej a turistickej trasy, pričom sa diskutuje aj o jej zápise medzi lokality svetového dedičstva. Egyptské úrady si uvedomujú, že každoročne prúdia do Izraela milióny kresťanských pútnikov, a podobný záujem by mohli vzbudiť aj miesta spojené s pobytom Svätej rodiny.

Egypťania si veľa sľubovali v tejto veci aj od bilaterálnych kontaktov s Vatikánom, kam zamieril egyptský minister cestovného ruchu Jahíja Rašíd, aby propagoval „Cestu Svätej rodiny“.V spolupráci s Koptskou a Pravoslávnou cirkvou boli vytipované viaceré zastávky tejto trasy, medzi nimi Kostol svätého Sergia v Starej Káhire, kláštory vo Wádí an-Natrún, Strom Panny Márie v Matáriji, kláštor Gabal al-Teir v Minji či archeologické lokality v Asjúte. Záverečnou destináciou má byť vrch Dronka, kde sa nachádza stará jaskyňa v hore, v ktorej Svätá rodina prebývala pred návratom.

Zvláštnu pozornosť si zaslúži oáza Wádí an-Natrún, ktorá sa od 4. do 7. stor. stala jedným z hlavných centier koptského mníšstva. Oáza sa nachádza približne 90 km severozápadne od Káhiry, smerom na Alexandriu. Názov znamená doslova „Údolie natronu“ (prírodnej soli), ktorá sa ťažila v starovekom Egypte na mumifikáciu, náboženské rituály a čistenie chrámov.Wádí an-Natrún bolo nehostinné, izolované, ale strategicky známe miesto. Práve táto kombinácia (samota a dostupnosť) z neho urobila ideálne miesto pre askézu. Od 4. stor. patrí medzi najdôležitejšie centrá kresťanského mníšstva na svete. Prvý významný pustovník bol svätý Makarios Egyptský († cca 390), prišiel sem okolo roku 330. V 4. - 7. stor. tu žila pomerne početná mníšska komunita a vznikli tu desiatky kláštorov. Spolu s Nitriou a Kellia ide o jadro tzv. egyptskej púštnej tradície.

Dnes sú v oblasti 4 funkčné koptské kláštory: Kláštor sv. Makaria Veľkého, Sýrsky kláštor (Deir as-Suriani), Kláštor sv. Píšoja a Kláštor Paromeos. Niektoré z nich fungujú nepretržite viac než 1 500 rokov. Sú stále duchovnými centrami, miestami askézy a cieľom návštevy pútnikov.Kláštory vo Wádí an-Natrún uchovávajú tisíce starých rukopisov v koptskom, gréckom, sýrskom či arabskom jazyku. Ide o jeden z najvýznamnejších rukopisných fondov raného kresťanstva. Vďaka nim poznáme diela Otcov púšte, rané mníšske pravidlá, liturgické a teologické texty.

Ako už bolo povedané, Sväté Písmo nespomína Wádí an-Natrún, spojenie so Svätou rodinou pochádza z neskoršej, koptskej tradície (cca 6. - 9. stor.), je v prvom rade teologické a symbolické, s nádychom legiend. Miesto je však stále duchovne živé, aj keď ohrozené militantnými moslimami (kláštory sú chránené egyptskou armádou), mnísi žijú v kláštoroch napriek reálnym rizikám. Pre koptských kresťanov sú tieto kláštory symbolom vytrvalosti a identity.

Podľa viacerých teológov je táto „nehostinná pustatina popretkávaná biblickými ozvenami“.

Prehľad Dôležitých Faktov

Tento príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.

Mapa kláštorov vo Wádí an-Natrún

tags: #kostol #sv #makaria #nazarey