Svätou omšou v kostole sv. Ondreja a zapálením 42 sviečok na miestnom cintoríne v Chmeľnici sme si pripomenuli 70. výročie od násilného deportovania obyvateľov z obce cez Poľsko do Sverdlovskej oblasti na strednom Urale.
28. februára 1945 tridsaťsedem mužov a päť dievčat násilne odvliekli jednotky Sovietskej tajnej služby NKVD. Na svätej omši sa veriacim prihovoril prof. Tadeusz Zasępa, PhD. a vdp. Vincent Dorník, ktorý pôsobil v farnosti.
Štyria chlapci zahynuli počas cesty do a z tábora. Z 38, ktorí sa vrátili, sa 1. marca 2015 dožili už iba traja: Anna Závadská rod. Pleštinská, Mária Moščovičová rod. Neupauerová a Andrej Lang. Dožili sa, aby vyrozprávali svoj príbeh, aký krutý bol pre 42 mladých ľudí z Chmeľnice a ich rodičov koniec februára 1945. Ničím sa neprevinili, za vojnu nemohli, a predsa ich odvliekli.
42 ľudí, dievčat a chlapcov od veku 17- 45 rokov, ktorí mali trpieť len kvôli svojej nemeckej národnosti, len preto, lebo si ich niekto vytipoval ako dôsledok kolektívnej viny za obete vojny. Prežili, iba vďaka viere v Boha a nádeji, že sa vrátia domov, naspäť ku svojim rodinám, naspäť do svojej rodnej a milovanej Chmeľnice.
42 sviečok sme zapálili na miestnom cintoríne. 39 za duše, 4 za duše tých, ktorí počas cesty zomreli a nevedno, kde sú pochovaní. 35 sviečok, deti a príbuzní zaniesli na hroby tých, ktorí sa dňa nedožili.
V čase, keď sa obyvatelia miest a obcí na Slovensku tešili z oslobodenia Sovietskou armádou, obyvatelia Chmeľnice a obcí hovoriaci nemeckým nárečím, prežívali strach a hrôzu. Strach a hrôzu z vysídľovania a násilného odsunu, z násilných deportácií.
Svoje si podstúpili ľudia určení na odsun v decembri 1944 v zbernom tábore v Novákoch. Svoju traumu si zažilo tridsaťsedem mužov a päť dievčat, ktorých jednotky Sovietskej tajnej služby NKVD 28. februára 1945 násilne odvliekli.
Kniha Marty Krafčíkovej Utekali, aby zostali, ktorú autorka, rodáčka z Chmeľnice, uviedla do života obyvateľov práve v roku 700. výročia prvej písomnej zmienky o obci, vyšla akoby v „hodine dvanástej.“ V hodine dvanástej preto, lebo mladí ľudia môžu spoznať život svojich predkov na základe informácií z archívov a kroník, ktoré autorka v knihe zozbierala, a porovnať si ich s autentickými výpoveďami ľudí, ktorí ich prežili priamo, alebo ich poznajú na základe rozprávania svojich príbuzných. Autorka sa venuje v knihe, ktorú predstavila obyvateľom 15. novembra.
V niektorých rodinách, v ktorých žili a žijú starí otcovia a mamy z generácie narodenej okolo roku 1920, mali informácie, ktoré boli počas socializmu tabuizované a zámerne skresľované. O bolestivých udalostiach sa nesmelo hovoriť. Mnohí Chmeľničania sa obávali o tom hovoriť, aby ich deti nemali problém dostať sa do škôl. Získať miesto „na okrese“ ako sa medzi Chmeľničanmi hovorilo o Okresnom národnom výbore, bolo pre rodáka z Chmeľnice takmer nemožné.
Boli obdobia, keď sa zo strachu o svoju budúcnosť, báli obyvatelia Chmeľnice priznať svoju nemeckú národnosť. Aj takéto boli obdobia v obci. Aj z toho dôvodu by ich mali obyvatelia obci poznať.
Prehľad deportovaných z Chmeľnice
Nasledujúca tabuľka sumarizuje informácie o deportovaných obyvateľoch Chmeľnice:
| Kategória | Počet |
|---|---|
| Muži a dievčatá deportovaní 28. februára 1945 | 42 |
| Počet tých, ktorí zahynuli počas cesty | 4 |
| Počet tých, ktorí sa dožili 1. marca 2015 | 3 |
Doba, v ktorej žijú v Európe posledné tri generácie, je z historického pohľadu úplne unikátna. Aj z tohto dôvodu túto mierovú „dividendu“ mnohí z nás, najmä deti pokladajú za úplnú samozrejmosť. Práve vojnový konflikt a udalosti posledných dní na Ukrajine nás každý deň presviedčajú, akou krehkou predstavou je mier. Tak ako je mier v súčasnosti krehkou predstavou, predkovia nemohli žiť od začiatku v mieri.