Kostol sv. Šimona a Júdu v Námestove je sakrálna stavba, ktorá slúži kresťanom na výkon bohoslužieb. Táto posvätná budova je určená na božský kult, do ktorej majú právo prichádzať veriaci aj neveriaci, aby v nej najmä verejne vykonávali božský kult (CIC, kán.
Cirkevne Námestovo patrilo najskôr pod Trstenú. Najstarší záznam o tom je z roku 1555 z vizitačného protokolu trstenskej fary, kde sa prvý raz spomínajú povinnosti obyvateľov Novej vsi (Námestova) voči trstenskému farárovi.
Na konci 16. storočia Juraj Thurzo, zemský pán, zriadil protestantskú faru v Lokci. Vtedy sa Nová ves - Námestovo dostalo cirkevne pod správu lokčianského protestantského farára.
Z podnetu samotných obyvateľov Námestova, hlavne jeho šoltýsov ale i superintendenta Eliáša Lányho, ktorý roku 1611 vizitoval lokčianskú faru a farár sa mu sťažoval, že vzdialené osady si nedostatočne plnia náboženské i hmotné povinnosti voči farárovi, sa zemský pán Juraj Thurzo rozhodol na sviatok sv. Petra a Pavla roku 1612 zriadiť protestantskú faru v Námestove.
Či v tom čase bola v Námestove nejaká kaplnka alebo modlitebňa nevieme, ale Juraj Thurzo nariadil námestovcom postaviť kostol, faru a školu. Kostol mali stavať podľa vzoru farského kostola v Lokci.
K novovzniknutej fare boli z lokčianskej farnosti odčlenené osady: Jasenica, Vavrečka, samotné Námestovo a Rabča. Prvým námestovským pastorom bol Ján Neborovini. Tento bol superintendentom hodnotený ako vzdelaný a múdry pastor. V Námestove bol do roku 1645.
Za jeho pôsobenia bol v roku 1635 postavený drevený kostol. Bol to jednoloďový kostol, ktorý už pri výstavbe priestorovo nevyhovoval. Tento pred rokom 1655 obyvatelia Námestova predali do Pucova.
V miestnej kronike je zaznamenané, že ľud tejto obce ho „odniesol, keďže nemal na to ťažný dobytok“.
Prvé písomné záznamy o výstavbe nového kostola pochádzajú z rokov 1655 - 1658. Bola to kaplnka, ktorá dnes slúži ako vstup do kostola. Neskôr bol viackrát prestavaný a rozšírený, hlavne po veľkom požiari na konci 18. storočia.
Po Jánovi Neborovini nastúpil Štefan Boczko, ktorý tu pôsobil do roku 1672 a nešťastne sa zapojil do tzv. Pikovho povstania. Potom pred trestom utiekol do Sedmohradska.
V roku 1672 po prvýkrát námestovskú faru obsadil katolícky kňaz, ale už v roku 1678 faru znova obsadil protestantský pastor za pomoci Thökölyho kurucov. V rokoch 1672 až 1678 katolíckemu kňazovi Róbertovi Chmeľovskému vypomáhali jezuitskí kňazi z lokčianskj farnosti.
V roku 1706 bol v Námestove protestantský pastor Jastrabini Fabianus. Posledným protestantským pastorom v Námestove bol Juraj Pixiades.
Najstaršie dejiny námestovskej farnosti v knihe Rímskokatolícka farnosť Námestovo spracovala v úvodnej štúdii PhDr. Jana Kurucárová.
Najstarší, drevený kostol v Námestove pochádzal z polovice 17. stor. Pred rokom 1655 ho obyvatelia Námestova rozobrali a predali do Pucova. V miestnej kronike je zaznamenané, že ľud tejto obce ho „odniesol, keďže nemal na to ťažný dobytok“.
V rokoch 1655 - 1658 vystavali nový, už murovaný kostol. Pôvodne to bola kaplnka, ktorá dnes slúži ako vstup do kostola. Po zrušení evanjelickej farnosti kostol zasvätili apoštolom sv. Šimonovi a sv. Júdovi Tadeášovi.
Kostol bol rozšírený najmä počas pôsobenia kňaza Jakuba Jurčáka na fare v Námestove. Od roku 1708 bolo k farnosti pričlenených trinásť filiálok.
Budova kostola bola iste stredobodom diania a života v mestečku. Svedčí o tom aj odpoveď richtára Jána Kršáka z roku 1770.
Mestečko sa postupne rozrastalo k pôvodným osadníckym rodinám, ktorých mená poznáme zo začiatku 17. stor. Tuk, Krepko, Olexa, Maxin, Kučera, Kohút, Sliepka, Ivanko, Lavro pribudli rodiny Ďurdík, Poliak, Krajčí, Labovský, Náčin, Rusniak, Vriedok, Kubáň, Bartko, Belko, Gemza, Habuška, Roman a iní. Koncom 18. stor. Postupné zvyšovanie počtu obyvateľov si vynútilo rozšírenie kostola.
Tento fakt však nebol jediný, ktorý vyvolal nutnosť opravy. Postupne sa zhoršoval aj celkový stav budovy kostola. Už v roku 1813 sa magistrát mestečka obrátil na direktora Oravského komposesorátu Jozefa Erdődyho s prosbou o finančnú pomoc. Mestská pokladňa nemala potrebných 1168 zlatých, s ktorými počítal plán opravy.
Celkové náklady za opravu kostola v roku 1821 boli 5463 zlatých, 13 denárov.
Postupne sa interiér kostola menil. Mal tri oltáre. Na hlavnom oltári boli postavy svätých apoštolov Šimona a Júdu, patrónov námestovskej farnosti. Sochy svätých dali veriaci vyhotoviť na vlastné náklady.
Bočné oltáre boli zasvätené sv. Anne a sv. Kataríne. Postupne, aj pričinením zástupcov mesta, boli v kostole umiestnené aj sochy Sedembolestnej Panny Márie, sv. Heleny, Veroniky, Márie Jakubovej a Márie Salome.
V roku 1832 dali pozlátiť sedem sošiek anjelov, ktoré spolu so sochami sv. Štefana a Ladislava zdobili oltár sv. Kataríny. Na oltári sv. Anny stáli sochy sv. Rochusa, sv. Sebastiána a sv. Jána Nepomuckého. Do dnešných čias sa zachovali barokové sochy sv. Kataríny a sv. Barbory.
V období prestavby bola už v kostole kamenná krstiteľnica, kamenný chór a orgán so siedmimi mutáciami. Starobylý organ dalo panstvo v roku 1836 opraviť. Práce na oprave sa však značne predražili. V rámci stavebných prác pri rozširovaní kostola sa opravili aj dva značné poškodené portály.
Následne sa k západnej strane veže pristavila Kaplnka Svätého Božieho hrobu.
Pohľad na Oravskú priehradu a Slanický ostrov, ktorý je súčasťou Námestova.
V nasledujúcom roku vypukol v meste požiar, ktorý však spôsobil škodu len na panskom kaštieli, hospodárskych budovách, synagóge a niektorých židovských usadlostiach. Podľa súpisu škôd, kostolu plamene neublížili.
Nepriateľom mesta nebol iba oheň, ale aj voda. Povodeň v roku 1842 poškodila cintorín aj budovu fary.
Požiar v roku 1877 zničil takmer tretinu mesta a značne poškodil kostol. Oprava kostola sa mohla uskutočniť vďaka finančným darom grófa Edmunda Zichyho, veriacich, ale najmä rodiny Murínovej.
Autorom projektu stavby, ktorá bola realizovaná v novorománskom slohu, bol pravdepodobne architekt Peter Muller zo Spiša. Do novej svätyne premiestnili hlavný oltár a vymenili požiarom poškodenú strechu za novú, šindľovú.
Požiar zničil aj kostolné zvony. Preto v roku 1878 námestovský richtár Ján Kubány požiadal Oravskú župu o pôžičku 2 200 zlatých na zakúpenie nových zvonov. Celkové náklady odhadovali na 3 300 zlatých. Zvony nakoniec získali aj vďaka príspevku 100 zlatých od cisára Františka Jozefa a 1000 zlatých od grófa Edmunda Zičiho.
Koncom 19. stor. bol kostol zariadený novými oltármi a kazateľnicou, ktorú zdobili reliéfy štyroch evanjelistov. Hlavný oltár bol zasvätený sv. Šimonovi a sv. Júdovi Tadeášovi. Bočné oltáre Sv. Kataríne a Sedembolestnej Panne Márii. Boli tu aj závesné obrazy Madony z 18. stor. a Svätej rodiny zo začiatku 19.
O stave kostola, či celej farnosti podávajú podrobné informácie predovšetkým kanonické vizitácie.
V oknách kostola sú vitráže od V. Hložníka. Rím. Kat. farský kostol, mur., začatý v r. 1655 - 58 ako evanjelický, rozšírený v rokoch 1821-1823 a obnovený po požiari r. 1877 štedrosťou Edmunda Zichyho a darmi cirkevníkov, najmä rod. Murínovej. Fresky z r. Oltáre a kazateľnica z konca. Sklomaľby okien z r. Barokové sochy sv. Barbory a sv. Kataríny zo zač. 18. Zázračný obraz Madony, kópia z 18. Obraz sv. Rodiny z 18. stor. Kaplnka sv. Hrobu na západnej časti veže, stavaná r. 1832, so súčasnými freskami (vo fragmentoch) troch žien, anjelov, dvoch strážcov, tŕňovej koruny, postavou Boha-Otca, Ecce homo a kvetovými ornamentmi.
Detaily fresky z kaplnky Božieho hrobu v r.k. Barokové sochy a fragmenty starých oltárov a kazateľnice, uložené v kaplnke sv. Socha Sedembolestnej Márie, baroková z kostola, dnes v súkr.
Podľa starej kresťanskej tradície títo apoštoli hlásali evanjelium a spoločne podstúpili mučenícku smrť v Mezopotámii (terajší Irak a sever. Sýria). Preto sa ich sviatok v západnom kresťanstve slávi spoločne 28. októbra. Gréckokatolíci si pripomínajú sv. apoštola Šimona 10. mája a sv. Júdu Tadeáša 19. júna.
Celkove však máme o uvedených dvoch apoštoloch málo biblických a historicky cenných správ.
Svätý Šimon Horlivec, apoštol
V novozákonných spisoch sa stretáme s dvojitou podobou jeho mena. V Matúšovom a Markovom evanjeliu sa nazýva Šimon Kananejský (Mt 10,4; MK 3,18), kým v Lukášovom evanjeliu a Skutkoch apoštolov sa označuje gréckym prímenom „Zelotes“ (Lk 6,13; Sk 1,13). Prvý tvar pochádza z aramejského slova „qan´an“ a znamená to isté, čo grécke slovo „zelotes“, a to - horlivec.
Biblickí odborníci sú jednoznačne presvedčení, že tento názov nevyjadruje apoštolovu osobnú vlastnosť, ale jeho niekdajšiu príslušnosť k židovskému nábožensko-nacionalistickému hnutiu zelótov, čo sa usilovali zvrhnúť cudziu nadvládu a napokon vyvolali proti Rimanom vzburu, ktorá sa skončila pre židovský národ tragicky.
Zmienka v Markovom a Matúšovom evanjeliu, že Pán Ježiš bol „brat… Júdov a Šimonov“ (Mk 6,3; Mt 13,55) viedla viacerých k náhľadu, že ide o apoštolov Šimona a Júdu, ktorí by takto boli v príbuzenskom vzťahu s Ježišom Kristom i navzájom.
Ale novší bádatelia sa stavajú proti takémuto chápaniu. Kým v Júdovom prípade pripúšťajú možnosť, že ide o apoštola a Ježišovho príbuzného v jednej osobe, o Šimonovi, spomínanom v Markovom a Matúšovom evanjeliu, tvrdia, že je to neskorší biskup Simeon, Pánov „brat“, ktorý viedol jeruzalemskú cirkev po smrti Jakuba Mladšieho.
Ak pripustíme túto možnosť, potom sa apoštol Šimon okrem zoznamov apoštolov nespomína na inom mieste novozákonných spisov. Z toho možno usudzovať, že apoštol Šimon Horlivec nemal nijaké zvláštne úlohy v zbore Dvanástich a že napriek svojmu zelótskemu pôvodu bez výhrad a pripomienok prijal mesiášske ideály Ježiša Krista.
0 účinkovaní sv. Šimona po rozídení apoštolov nemáme nijaké spoľahlivé správy. Na základe niektorých vážnych prameňov historici pripúšťajú možnosť, že hlásal evanjelium v Egypte a Perzii, a že zakončil svoje apoštolské pôsobenie mučeníckou smrťou v Mezopotámii.
Svätý Júda Tadeáš, apoštol
V apoštolských zoznamoch sa niekedy nazýva Tadeáš (Mt a Mk), inokedy Júda Jakubov (Lk, Sk). Často sa uvádza spolu s Jakubom Mladším. Od najstarších čias ich mnohí cirkevní spisovatelia pokladali za príbuzných a za „Pánových bratov“.
V takom prípade by apoštol Júda Tadeáš bol Ježišovým príbuzným a zároveň aj pôvodcom jedného z apoštolských listov. Niektorí starší a viacerí novší bádatelia však odlišujú Júdu, ktorý bol „Pánovým bratom“ a pôvodcom Júdovho listu, od Júdu Tadeáša, ktorý bol jedným z dvanástich apoštolov.
Dôvody pre jednu alebo druhú mienku nie sú také jednoznačné, aby mohli dať na túto otázku uspokojivú odpoveď.
Okrem zoznamov apoštolov sa Júda Tadeáš spomína v 14. kapitole Jánovho evanjelia. Evanjelium uvádza apoštolovu otázku, ktorou prerušil Ježišovu rozlúčkovú reč: „Pane, a prečo sa chceš zjaviť nám, a nie svetu?“ (Jn 14,23). Ježiš odpovedal na túto otázku iba nepriamo, prisľúbením Otcovej lásky a pomoci Ducha Svätého všetkým, čo zachovávajú jeho slová.
Podobne ako v prípade apoštola Šimona, nevieme s určitosťou, kde hlásal evanjelium apoštol Júda Tadeáš. Jeho misijné pole sa pravdepodobne rozprestieralo krajinách okolo Palestíny, to znamená v Arábii, Sýrii, prípadne Perzii a Mezopotámii, kde údajne podstúpil mučeníctvo spolu s apoštolom Šimonom.
Na úctu sv. Júdu Tadeáša dlho nepriaznivo vplývala podobnosť jeho mena s menom Judáša Iškariotského. Ale od čias sv. Brigity Švédskej (14. stor.) sa jeho úcta veľmi rozšírila, a to najmä v krajinách strednej Európy, kde sa tento apoštol uctieva ako pomocník v beznádejných prípadoch.