Poľov bola pôvodne samostatná cestná dedina ležiaca 279 metrov nad morom, na východnom Slovensku, v Košickej kotline, 10 km na juh až JZ od Košíc. Zachovali sa domy z konca 19. a začiatku 20. storočia.
Územie obce bola paleolitická stanica z obdobia mousterieu. Profesor Branislav Varsík vo svojom diele Osídlenie Košickej kotliny I., na strane 277 uvádza: "Poľov (maď. Pólyi) je veľmi stará dedina. Poľov sa uvádza už v pápežských desiatkoch z r. 1332-1337 (Pauli). V roku 1427 tam bolo 24 port. Za portálneho súpisu 1553 tam bolo 8 port.
Poloha Košíc v rámci Slovenska
História a Význam Kostola
Históriou heraldiky Poľova sa v Košiciach zaoberá kunsthistorik Gabriel Kládek. Hľadal dokumenty a ich pečate v starých archívoch, aby mohol v spolupráci so synom Matejom Kladekom predložiť Heraldickej komisii Slovenska návrh na obecný erb a vlajku.
Už niekoľkokrát v minulosti sme na stránkach rubriky Písané históriou priniesli materiály, týkajúce sa košických radníc - množné číslo je tu namieste, pretože naše mesto malo radníc v minulosti viac a v dvadsiatom storočí až požehnane veľa. Seriál, ktorý začíname dnes, bol inšpirovaný starými kresbami a plánmi, deponovanými vo Východoslovenskom múzeu a nedávno „vykutranými" počas fyzickej kontroly a štúdia toho, čo vlastne depozity obsahujú.
Luxemburská Éra a Rozvoj Košíc
Dnes sa seriál o luxemburskej ére v Košiciach končí. Dovedieme ho až po smrť jedinej Žigmundovej dcéry a poslednej luxemburgovny, Alžbety. No už predtým skončila sa tu, na východnom Slovensku, éra šťastných a bohatých rokov. Keď dobré časy trvajú príliš dlho, čo možno povedať takmer o celom Žigmundovom panovaní v Uhorsku, musí sa to zákonite skončiť šokom.
Po roku 1437 sa začalo nad budúcnosťou Košíc a celého okolitého kraja zaťahovať nebo a z roka na rok boli chmáry hustejšie a strašnejšie. Po Žigmundovej smrti došlo prvýkrát v našich dejinách k personálnemu spojeniu Uhorského a Českého kráľovstva s rakúskymi krajinami pod panovníkom z Habsburskej dynastie. V skutočnosti to však bola Žigmundova dcéra Alžbeta, košické krstňa z roku 1409, prostredníctvom ktorej sa únia uskutočnila - nie Albrecht. Alžbeta sa narodila 28. februára 1409, za Albrechta ju zasnúbili v Bratislave 28. septembra 1421 a vydali vo Viedni 26. apríla 1422. Svojho trochu ťažkopádneho, ale priameho, verného a nábožného manžela Albrechta časom plne ovládla.
Dostali sme sa k predposlednému pokračovaniu seriálu o dejinách nášho mesta v časoch dlhého panovania posledného Luxemburgovca Žigmunda. Trvanie jeho vlády bolo pre Košice obdobím ekonomickej prosperity a rastu politickej moci mesta. V posledných rokoch života, najmä však po zvolení za nemeckého a českého kráľa, sa Žigmund zdržiaval v Uhorsku stále menej. Pohlcovala ho európska veľká politika, život neustále komplikovali ideové problémy v rímskokatolíckej cirkvi, husitská revolúcia v Čechách, tlak Turkov na Balkáne, striedavé vojny v severnom Taliansku a mnoho menších nepríjemností. Tento muž niesol na pleciach nesmierne bremeno, pretože doba, v ktorej žil a kraľoval, bola mimoriadne komplikovaná.
Kráľ Žigmund bol mestu Košice mimoriadne priaznivo naklonený a málokedy sme prežívali také hojné časy, ako práve počas jeho vlády. Bilancovaním luxemburskej éry dochádzame k poznaniu, že až v tomto čase dostali stredoveké Košice svoj definitívny charakter a stavebnú podobu, ktorá sa potom už v nasledujúcich storočiach iba dopĺňala novými stavbami. Európsku úroveň vtedajších Košíc potvrdzuje najväčší dobový investičný počin - výstavba Dómu svätej Alžbety, ktorý je až podnes pýchou mesta. Je doslova neuveriteľné, že tunajšia mestská komunita, odhadovaná maximálne na desaťtisíc duší, dokázala financovať a realizovať v jedinej generácii toľko náročných stavebných diel.
Začiatkom roka 1423 navštívili Košičania kráľa Žigmunda počas jeho zimného pobytu v Bratislave. Kráľ, zaneprázdnený teraz už okrem uhorského aj ríšskym a českým kráľovským trónom, sa stával v krajine stále zriedkavejším hosťom. Navyše ho pohlcovali problémy s husitským odbojom v Čechách, kde síce bol korunovaným kráľom, ale krajina ho prakticky odmietala. Jeho druhá krížová výprava do Čiech v roku 1421 stroskotala prehratými bitkami pri Žatci, Kutnej Hore a Nemeckom brode. Navyše hrozil nepríjemný rozkol s Poľskom, ktoré začalo koketovať s možnosťou zasahovať do českých pomerov. Časť českej šľachty totiž ponúkla českú korunu kniežaťu Zikmundovi Korybutovičovi, synovcovi poľského kráľa Vladislava II.
Jedným z prvých veľkých medzinárodných problémov, ktoré musel nový nemecký kráľ riešiť popri poľsko-rádových treniciach, bolo odstránenie hrozného cirkevného rozkolu - trojpápežstva. V celej svojej histórii neupadla rímska cirkev nikdy tak hlboko, ako práve v tomto období. A práve na spôsobe, akým Žigmund tento hanebný stav pomohol cirkvi odstrániť, ukázal svetu, že je skutočne veľkým európskym panovníkom a diplomatom nevšedného formátu. Počas koncilu, ktorý trval tri a pol roka, nemal kráľ možnosť prebývať v Košiciach, takže správ a záznamov je z tohto obdobia pomerne málo. Potom, po krátkej diplomatickej epizóde, ktorej dejiskom boli opäť Košice, ho opäť pohltil vír vysokej politiky.
Po skončení vojny medzi Poľskom a Rádom nemeckých rytierov ostávali vzťahy Žigmunda a Vladislava II. Jagella stále nedoriešené. Od roku 1411 síce panovníci uzavreli medzi sebou prímerie, ale to malo v auguste 1412 vypršať a tak bolo potrebné ďalšie, definitívne mierové rokovanie. V takmer každom sprievodcovi po našom meste, každom historickom prehľade či úvode špecializovaných publikácií o Košiciach, sa spomína celouhorský monopol na výrobu barchetu, ktorý v roku 1411 udelil Košiciam kráľ Žigmund Luxemburský. Málokto, ak vôbec niekto, však pozná bližšie problematiku súvisiacu s touto výsadou, kde prím hrajú otázky, ako k jeho udeleniu došlo a nakoľko reálny tento monopol skutočne bol. Rovnako málo dnes bežní ľudia vedia, čo sa pod pojmom barchet v stredoveku myslelo, a že produkcia tejto tkaniny závisela na diaľkovom obchode so vzdialenými oblasťami severnej Afriky a Malej Ázie.
Slávnu bitku pri Grunwalde poznajú hlavne čitatelia historických románov z knihy Henryka Sienkiewicza Križiaci. Na túto tému bol dokonca nakrútený aj výpravný veľkofilm, primeraný začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď vznikol. Porážka križiackeho Rádu nemeckých rytierov však mala svoju predohru i dohru aj v Košiciach a bola príčinou jediného známeho obdobia nepriateľského postoja mesta voči kráľovi Žigmundovi. Zároveň je spojená s jediným pripravovaným pokusom o mocenský zásah kráľa a jeho ľudí do mestskej politiky, o ktorom vieme.
Posledné diplomatické pokusy predísť vypuknutiu vojny medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľským kráľovstvom sa udiali opäť na východnom Slovensku. Napriek predchádzajúcim dohodám s križiakmi dával Žigmund predsa len prednosť mierovému riešeniu a v podstate veril, že v prípade vojny Rád strhne víťazstvo na svoju stranu. Pozval teda poľského kráľa na rokovania do Kežmarku, Vladislav II.
Z čias panovania kráľa Žigmunda pochádza aj jedna z najstarších a najcennejších košických písomných pamiatok - Kniha súdnych zápisov mesta Košice. Vznikla v rokoch 1393 až 1405 a doktor Halaga, ktorý ju študoval, analyzoval a pred pár rokmi vydal v modernej edícii tvrdí, že je to "najstaršia mestská kniha svojho druhu zachovaná v pôvodnom celku kompletne na území bývalého Uhorska". Existujú síce aj staršie mestské knihy - banskoštiavnická je z roku 1364 a banskobystrická z roku 1386, tam však prevládajú účtovné, nie súdne záznamy.
Časy, keď v uhorsku panoval kráľ Žigmund, boli zároveň aj dobou mimoriadne prajúcou rozvoju Košíc, ktoré tento panovník priam zasypal svojou priazňou a rôznymi privilégiami. No mesto malo vo vtedajšom obchodnom svete natoľko veľkú váhu, že si i samo dokázalo presadiť svoje záujmy, dokonca aj za uhorskými hranicami. Príkladom dobovej mestskej diplomacie sú styky a zmluvy medzi Krakovom a Košicami, uzatvorené na sklonku 14. storočia a udržiavané až do dvadsiatych rokov 15. storočia. Veľmi podrobnému a dôkladnému štúdiu košickej obchodnej činnosti a politiky tých čias sa venoval známy historik Ondrej R.
Už v minulej časti seriálu o luxemburskej ére v Košiciach sme začali hovoriť o stavebných premenách mesta, ktoré priniesol jednak prirodzený pokrok, jednak žičlivý nový kráľ. Dnes sa pristavíme pri dvoch stavbách, ktoré najlepšie ilustrujú veľkoleposť prestavby mesta, jeho obrovské finančné možnosti a v neposlednej miere vynikajúci v...
Miklušova Väznica
V lete roku 1942 bola rekonštrukcia Miklušovej väznice ukončená, expozícia v nej inštalovaná a sprievodná knižka Alexandra Mihalika „A Miklós börtön" /Miklušova väznica/ vytlačená. Expozíciu mestských dejín sprístupnili verejnosti. Zo série fotografií v spomínanej knižke, ale aj osobitne vydanému portfóliu pohľadníc, máme veľmi dobrú predstavu, ako to v Mikluške vyzeralo. Inštalácia bola striedma, vyvážená, predstavovala dobový nábytok, katovské meče, mučiace nástroje, keramiku, staré plány mesta zo zbierok premonštrátskeho profesora Hadriána Szabóa, rôzne pamiatky na mestskú samosprávu a mestské cechy a trhák drevený model mesta s opevnením v merítku 1:1000, ktorý dodnes priťahuje návštevníkov. Tento model vyrobili osobitne na mieru expozície v Mikluške a zodpovedá vtedajšiemu stavu poznania minulosti Košíc, takže dnes už vieme, že nie je veľmi verný, ale základnú predstavu o vzhľade Košíc kedysi v prvej polovici 18.
V lete onoho prelomového roku druhej svetovej vojny, keď sa Wehrmacht predieral k Stalingradu a maďarské vojská kempovali kdesi na strednom Done, dokončili v Košiciach s veľkou slávou rekonštrukciu Miklušovej väznice. Ľudia okolo Alexandra Mihalika, ale aj mešťanosta Pohl, mali byť na čo hrdí. Väznicu dali dokopy pekne a odborne zároveň, takže aj dnes by sme im ťažko mohli niečo vytknúť. A nielenže túto akciu dovŕšili, ale ju aj podrobne zdokumentovali v knižke vydanej ešte v lete roku 1942, ktorú napísal Mihalik.
Rekonštrukcia Miklušovej väznice sa začala ešte na jeseň roku 1940 a práce pokračovali aj cez zimné mesiace. Už spomínaný redaktor Felvidéki újságu Karol Samosvári o akcii informoval v dvoch článkoch publikovaných na samom sklonku roka. Cítiť z nich, že už na začiatku rekonštrukcie, vlastne ešte v čase, keď sa objekt vypratával, došlo k objavom, ktoré podnietili fantáziu nielen kolektívu reštaurátorov, ale aj celej verejnosti mesta.
V sledovaní osudov Miklušovej väznice sme sa dostali k zlomovému obdobiu jej histórie, keď prestala byť mestským áreštom a záchytkou a rozhodlo sa, že z nej vytvoria múzeum. No kým sa tak stalo, takmer došlo k tomu, že ju mesto dalo v rámci skrášľovania zbúrať. Pokúšalo sa o to v časoch prvej ČSR hneď niekoľkokrát. Aj tunajšia maďarská komunita, ktorá sa nehodlala zmieriť s príslušnosťou Košíc k Československu a stále rátala s rekonštrukciou pôvodného Uhorska, plánovala využiť Miklušovu väznicu na svoje ciele.
O tom, ako vyzerala a bola zariadená Miklušova väznica v priebehu 17. storočia veľa nevieme, pretože pomerne presný opis rozmiestnenia ciel, ktorý nám v roku 1942 zanechal vtedajší riaditeľ Hornouhorského múzea Alexander Mihalik, zachytáva až stav z konca 19. storočia. Stavebné úpravy v bývalých meštianskych domoch sa však pri zriaďovaní väznice spraviť museli. V prvom rade upravili obom domom okná a vstupné dvere, zmenšili ich a osadili mrežami. V prípade okien veľmi masívnymi a navyše zdvojenými.
Mestská väznica, ktorá neskôr dostala meno „Miklušova", začala fungovať až na začiatku novoveku, keď teda budeme hovoriť o tom, ako sa svojho času väznilo a ako sa trestalo, nejde v žiadnom prípade o časy „temného stredoveku", aj keď prostredie väznice je do dnešných dní také romanticky stredoveké. Navyše málokto si uvedomuje, že v dávnejšej minulosti nebolo zvykom trestať delikventov tak ako dnes, teda viacmesačnou či dokonca viacročnou väzbou. Dôvod nebol humánny, ale ekonomický. Živiť väzňa stojí peniaze a tak kriminálnika v 16. či 17. storočí vystavovali v pranieri, palicovali, prípadne mu odťali ruku a v najhoršom prípade ho popravili. Päť rokov nepodmienečne by však vtedy nikomu nenapadlo.
Táto malebná budova je asi jedinou košickou stredovekou stavbou, ktorá si dodnes zachovala pôvodný kolorit meštianskeho obytného domu z dávnych storočí, keď boli Košice bohatým obchodným centrom horného Uhorska. Presnejšie povedané je Miklušova väznica dvojbudova, pretože ju svojho času „stvorili" z dvoch domov. Paradoxne sa jej gotický charakter zachoval práve preto, že prestala fungovať ako obytný dom a začala slúžiť mestu ako väznica. To zafixovalo jej stavebný stav natoľko dokonale, že dnes je to jediná stavba v historickom jadre, na ktorej sa zachovali starobylé valbové strechy, krásne kamenné okná či zvyšky prastarých uzáverov dverí.
Stará Radnica
S mapovaním minulosti košických radničných budov sme sa dostali až na sklonok 19. storočia. To už budova začala vážne chátrať, čo najviac postihlo Krausovu sochársku výzdobu na balustráde nad uličnou fasádou. Už v dvadsiatom storočí, tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, sa začalo mesto zaujímať o tento problém a hľadať riešenie - rekonštruovať, či odstrániť alegorickú výzdobu? Vtedy ešte nik nemohol tušiť, že vypukne obrovský vojenský konflikt, vznikne Československá republika a magistrát Langerovu radničnú budovu opustí.
Košickí kronikári sa všeobecne zhodujú na fakte, že v roku 1756 bola budova starej radnice na ostrove uprostred mesta v takom katastrofálne schátranom stave, že ju mesto pre istotu dalo strhnúť a dočasne miesto nej vybudovať letnú zasadaciu sieň. Ale čosi tu nehrá! Načo stavali letnú zasadačku, keď podľa autora Košíc starých a nových starú radnicu aj tak na zasadanie nevyužívali, ba dokonca ju proti zdravému rozumu nevyužívali vôbec? Logika v takom prípade hovorí, že ju mohli zbúrať pokojne bez starostí o jej náhradu!
Nevysvetlených zvláštností okolo najstaršej známej košickej radnice je, ako vidieť, celý rad, a to nielen z čias jej výstavby, obdobia „heretických" richtárov - tak nazvala katolícka mestská správa v 18. storočí svojich protestantských predchodcov zo storočia 16. a 17. - ale dokonca aj z obdobia búrania radnice. Pokiaľ niekde neobjavíme nejaké dnes neznáme dokumenty, ktoré by do spomenutých záhad vniesli jasno, ostane v dejinách radnice stojacej na mieste dnešnej divadelnej budovy mnoho neobjasniteľného.
Rozsiahlejších textových zmienok o starej radnici sa z minulosti zachovalo iba veľmi málo. Prvý obsiahlejší text prináša až Relation z rokov 1603/04. Až stodvadsaťosem rokov po ňom sa objavila druhá významnejšia zmienka vo vtedy čerstvo vydanej kronike neznámeho jezuitského vzdelanca, za ktorým tušíme slovenského profesora tunajšej univerzity Samuela Timona. Dôveryhodné grafické zobrazenie tejto radnice nepoznáme dokonca žiadne. Možno si len domýšľať, že typovo sa stará radnica Košíc podobala dodnes zachovanej radnici v Levoči, meste na sklonku stredoveku zhruba podobne veľkom a bohatom ako Košice.