Operácia Anthropoid, jedna z najvýznamnejších operácií európskeho odboja počas druhej svetovej vojny, sa úspešne zapísala do dejín vďaka odvahe a odhodlaniu Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša. Ich cieľom bolo zabiť správcu Protektorátu Čechy a Morava, Reinharda Heydricha. Tento čin mal však rozsiahle následky, ktoré sa dotkli mnohých nevinných ľudí.
Veľa nechýbalo a tajná operácia s kódovým označením Anthropoid sa neuskutoční. Pred 80 rokmi ju mali vykonať dvaja z Anglicka vyslaní parašutisti diverzanti: Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš. Úloha znela zabiť Hitlerovho protektora (správcu) Protektorátu Čechy a Morava Reinharda Heydricha.
Všetko bolo pripravené, ale niektorí predstavitelia domáceho českého odboja žiadali v poslednej chvíli s atentátom ešte počkať. Podľa Vaněka práve Gabčík (na rozdiel od Kubiša) nástojil na spáchaní atentátu za každých okolností. Na porade určili dátum atentátu na 27. máj ráno. Rozhodlo sa aj o tom, kde a ako ho uskutočnia. Z troch variantov napokon vybrali pražskú štvrť Libeň, ohyb trate, kde sa stretávali električky a kde cesta ústila do ostrej zákruty.
Heydrich mal prezývku kat českého národa, hovorievali mu aj boh smrti. Aj tí, čo plánovali tajnú operáciu, použili taký názov, aby zdôraznili ohavnosť Hitlerovej obludy. Anthropoid znamená v preklade ľudoop, tvor iba podobný človeku. Skrátka netvor. Heydrich bol blízkym spolupracovníkom ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera a v rokoch 1941 - 1942 správcom Protektorátu Čechy a Morava. Zároveň patril medzi autorov myšlienky tzv. konečného riešenia židovskej otázky a hlavných organizátorov holokaustu.
Kto mal teda mať najväčší záujem o likvidáciu Heydricha? Logicky najmä český odboj, domáci aj zahraničný. Československá exilová vláda potrebovala presvedčiť veľmoci niečím veľmi výrazným, že je súčasťou protihitlerovskej koalície. Atentát na Heydricha mal ukázať, že v Čechách aj na Slovensku naberá silu antifašistický odboj, že mníchovská dohoda o rozbití Československa bol od začiatku omyl a že ČSR treba obnoviť v jej prvorepublikových hraniciach s dvomi štátotvornými národmi.
Budúcich atentátnikov vyberali z viacerých kandidátov podľa najprísnejších kritérií. Zdá sa, že o Gabčíkovi už od začiatku nemali žiadne pochybnosti. Rodák z Poluvsia (dnes je to súčasť Rajeckých Teplíc) vedel dobre po česky, rozumel českej mentalite, mnohí ho považovali dokonca za Čecha. V rokoch 1927 - 1932 sa totiž vyučil v južných Čechách pri Písku za kováča a zámočníka.
Z policajných záznamov vyplýva, že na jednom ľudáckom zhromaždení v Rajeckých Tepliciach vykrikoval na hlavného rečníka, že je zradca a stále ho prerušoval. Jozef to na otcovej roli dlho nevydržal a zamestnal sa v žilinskom závode na výrobu bojových plynov. Po jednej priemyselnej havárii sa nadýchal škodlivín a preložili ho do skladu bojových chemických látok. Tam spoznal vojakov wehrmachtu, ktorí prišli dozerať na špeciálnu výrobu, a ich správanie sa mu rýchlo znepáčilo.
V ľudáckom denníku Slovák je o ňom stručná správa z 5. augusta 1939. Vraj zamestnanec Gabčík neušiel s prázdnymi rukami, ale „ukradol" v závode dve vojenské pištole a mnoho iných vecí ocenených na 2 500 korún. „Ako vojak som prisahal na vernosť Československej republike," vysvetľoval neskôr motívy svojho úteku vtedy 27-ročný Gabčík. Už v poľských Malých Bronowiciach sa Gabčík spriatelil s Janom Kubišom z Dolných Vilémovíc (obec na južnej Morave). Čoskoro sa obaja vybrali do Francúzska. Stali sa príslušníkmi cudzineckej légie, o čom sa dlho nepatrilo písať, vraj by to kazilo obraz hrdinov.
Po kapitulácii Francúzska odplávali s ďalšími stovkami Čechov a Slovákov do Británie. Vyznamenaní československými vojnovými krížmi obaja požiadali o prevelenie do britského Kráľovského letectva. Chceli v ňom slúžiť ako palubní strelci, ale neprijali ich pre veľký počet záujemcov. Obaja ich skončili s dobrými výsledkami, velitelia však spočiatku našli Gabčíkovi do operácie Anthropoid iného parťáka: Karla Svobodu, rodáka od Prahy. Keď sa ťažko zranil pri výcviku, nahradil ho Kubiš. Bol to zrejme dobrý výber.
Pôvodne mali do protektorátu letieť dve skupiny výsadkárov, nakoniec poslali až tri. Výsadok budúcich atentátnikov neprebiehal najšťastnejšie. V dôsledku navigačných chýb všetky tri skupiny zoskočili ďaleko od dohodnutých miest. Skupina Anthropoid sa mala vysadiť pri Plzni. V skutočnosti sa Gabčík s Kubišom ocitli len dvadsať kilometrov od Prahy. Navyše prvý sa pri páde zranil.
Nie náhodou však predtým slúžili v cudzineckej légii. V neznámej krajine sa dokázali rýchlo orientovať a nájsť si bezpečný úkryt. Nevedno prečo nezamietli stopy v snehu, a tak ich na druhý deň ráno ľahko objavil hájnik Alois Šmejkal z Nehvízd. Mali šťastie, že Šmejkal nebol konfidentom gestapa.
Viaceré české odbojové skupiny nesúhlasili s pripravovaným atentátom. Dôvodili, že na to nie je vhodný čas a že nacisti sa kruto pomstia. Skupiny UVOD a Jindra sa pokúsili varovať v tomto duchu Londýn. „Tento atentát by asi ničím neprospel Spojencom a pre náš národ by mal nedozerné dôsledky," upozorňovali.
Gabčík a Kubiš sa od polovice januára skrývali u jedného policajného inšpektora v Plzni, ktorý pracoval pre odboj. Zaobstaral im policajné prihlášky a pracovné knižky pod falošnými menami a poslal ich do ďalšej plzenskej rodiny. Takmer päť mesiacov sa pohybovali v protektoráte ako Zdeněk Vyskočil (Gabčík) a Otto Strnád (Kubiš). Prečo až tak dlho? Heydrich už ako správca protektorátu sídlil spočiatku v Berlíne, do Prahy prichádzal nepravidelne a zdržiaval sa tam krátko. Vtedy sa do Prahy presunuli aj budúci atentátnici. Gabčík sa ubytoval v odbojárskej rodine Fafkovcov a zblížil sa s ich nábožensky založenou dcérou Liboslavou. Dokonca sa s ňou mal zasnúbiť a sľúbiť, že po vojne si ju vezme za manželku. Mal však už ľúbostný pomer s ďalšou Pražankou - s mladou vdovou Annou Malinovou, matkou trojročnej dcérky - a neukončil ho.
Aký bol priebeh atentátu? Civilistovi stojacemu na okraji chodníka skĺzol z ľavého predlaktia plášť. Zrazu bolo vidieť, že drží samopal britskej výroby a hlavňou mieri na hranatú tvar esesáka v čiernom kabriolete. Čochvíľa by mala zaznieť dávka výstrelov, ale zbraň mlčí, hoci muž opakovane stláča spúšť. Po vojne vznikla celá knižnica literatúry venovanej zlyhaniu Gabčíkovho samopalu. Zdá sa, že väčšina autorov sa dnes už zhoduje na verzii, podľa ktorej za všetko mohla technická porucha zbrane. Prečo však Gabčík vzápätí nevytiahol pištoľ a použil ju až neskôr, keď ho prenasledoval Heydrichov šofér a ochrankár Klein?
„Asi preto, že tento variant nebol plánovaný. Gabčík zahodil samopal (funkčnú zbraň by neodhadzoval) a dal sa na útek. Ešteže Kubiš nestratil duchaprítomnosť, prudko sa rozohnal a hodil granát proti vozidlu. Ozval sa výbuch, po ktorom zostala zdemolovaná zadná časť veľkého mercedesu. Celá ulica bola posiata úlomkami skla. Vysypali sa nielen sklá auta, ale aj okná električky, ktorá prechádzala okolo.
Niektorí ľudia sa ponáhľali pomôcť Heydrichovi. Zistili, že protektor je ranený a že mu na chrbte v oblasti obličiek presakuje cez uniformu krv. Niekto zastavil dodávku a radil ranenému, aby do nej nastúpil. Váhal, lebo nemohol nájsť aktovku, v ktorej mal tajnú správu pre führera. V nemocnici Na Bulovke röntgen odhalil črepinu z granátu, ktorá vnikla až do sleziny. Narýchlo privolaní chirurgovia z Berlína ju vybrali aj so slezinou už o štyri hodiny.
Heydrich zomrel 4. júna 1942 a o päť dní neskôr bolo rozhodnuté o vyvraždení Lidíc. Goebbels si však pochvaľoval najmä to, že Heydrichov nástupca Kurt Daluege dal popraviť okolo tisíc pražských intelektuálov. Na atentátnikov bola vypísaná odmena desať miliónov korún. Podľa správy komisára pražského gestapa Heinza Pannwitza, ktorý atentát vyšetroval, prišlo takmer tritisíc udaní, z ktorých mnohé pomohli odhaliť páchateľov.
Gabčík a Heydrich si s úžasom hľadeli do očí. Na gestape povedal, že chcel zastaviť vyvražďovanie nevinného obyvateľstva. Dostal za to od nacistov tučnú odmenu, ale podstatne nižšiu ako sľubovaných desať miliónov korún. Zmenil si meno, ale spravodlivosť ho dobehla.
Posledný úkryt a boj v Chráme sv. Cyrila a Metoda
Posledný boj výsadkárov sa odohral v Chráme sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa stal ich úkrytom. Gabčík sa do krypty sťahoval ako posledný 1. júna 1942. Tak dlho predlžoval lúčenie s Aničkou, ako keby tušil, že je to navždy. Niektorí historici považujú za chybu, že parašutistov z viacerých výsadkov sústredili na jedno miesto. Po zotmení začali vychádzať zo svojho úkrytu a vychádzali dovtedy, kým jeden z nich nenarazil na ulici na Čurdu, 30-ročného rodáka od Třebone. Poznali sa, spoločne absolvovali výcvik v severnom Škótsku. Naznačil teda Čurdovi, kde sa teraz ukrývajú.
Ráno 18. júna chrám obkľúčila nemecká presila. Útočilo takmer 800 po zuby ozbrojených mužov, parašutisti nemali proti nim šancu. V Prahe sú hrdinskí parašutisti pochovaní v neoznačenom hromadnom hrobe, kde po vojne uložili aj telesné pozostatky popravených nacistov, napríklad aj Franka prezývaného mäsiar z Lidíc.
Atentát na Heydricha síce nevyvolal hneď masový odboj doma, vo svete však rezonoval okamžite a veľmi významne. Na druhej strane sú tí, čo zaraďujú čin Gabčíka a Kubiša medzi najväčšie protinacistické vystúpenia druhej svetovej vojny. Pravda bude niekde uprostred. Je neodškriepiteľným faktom, že Spojenci po atentáte prehodnotili svoj postoj k obnove Československa i k jeho povojnovým nárokom.
Aké ohlasy vyvolal atentát na Slovensku? Ľudácka tlač ho vzápätí odsúdila, ale prinášala o ňom len veľmi kusé informácie, ako keby v obave, aby „vírus terorizmu" neprenikol do krajiny pod Tatrami. Zachoval sa zápis vyšetrovacej komisie z Ústredne štátnej bezpečnosti, ktorá v polovici augusta 1942 vypočúvala 71-ročného Ferdinanda Gabčíka. Na otázku, čo hovorí na to, že syn je vrah, odpovedal: „A čo mal inšie robiť?" Gabčíkovcov však na Slovensku neprenasledovali.
Hneď po oslobodení Československa povýšili rotmajstra Gabčíka do hodnosti kapitána in memoriam. Vo februári 1946 dostali pozostalí oznámenie z britského ministerstva vojny, že meno Gabčík bolo zapísané do Knihy cti. Jeho Veličenstvo tak ocenilo prejavenú odvahu parašutistu.
Obaja atentátnici zaplatili za svoj čin životom, keď o dva týždne padli v boji s presilou nacistických vojakov.
Reinhard Heydrich bol obávaným nacistickým vodcom. Zdroj: wikimedia.org
Je ráno streda 27. mája 1942. Svet bojuje v najničivejšej vojne svojich dejín. Dvojica česko-slovenských parašutistov sa práve chystá na akciu, ktorá sa veľkými písmenami zapíše do dejín. Na rohu ulíc V Holešovičkách a Kirchmayerova (dnešná Zenklova) v pražskej štvrti Libeň čakajú na Reinharda Heydricha. Jozef Gabčík a Jan Kubiš. Pár okamihov po 10:30 nastáva chvíľa, na ktorú parašutisti dlhé mesiace trénovali a pripravovali plány. K osudovej zákrute sa blíži otvorený Mercedes, v ktorom sedí iba Heydrich a jeho šofér Johannes Klein. Pár okamihov po tom auto vošlo do ostrej zákruty a muselo spomaliť. V tej chvíli k nemu priskočil Gabčík a vytiahol samopal značky Sten Mk. II. Gabčík stlačil spúšť, ale zbraň zlyhala. V tom istom okamihu robí osudovú chybu aj nacista Heydrich. Šoférovi totiž prikáže zastaviť auto namiesto toho, aby čo najrýchlejšie ušiel. Jeho chybu využíva Kubiš, ktorý z tašky vytiahol pripravenú bombu a hodil ju smerom na Heydricha. Výbuch, ktorý bol taký silný, že rozbil aj okná na okoloidúcej električke, Heydricha poranil. Ten aj napriek zraneniu vytiahol pištoľ a vystrelil na unikajúcich parašutistov. Jeho osud však už bol spečatený.
Aj viac ako sedem desaťročí po útoku na Heydricha vyvoláva jediný úspešný atentát na vysokopostaveného pohlavára nacistického Nemecka veľký záujem. Je však jedna otázka, ktorá zatieni všetky ostatné. A to, či Heydrichova smrť nebola vykúpená príliš veľkým utrpením. Vyvraždené rodiny odbojárov či vyhladené dediny Lidice a Ležáky sú naozaj krutou daňou za jeden život nacistu. Aj členovia odboja mali pochybnosti o útoku na Heydricha, ale nikto z nich parašutistov nezradil. Aj napriek tomu, že vedeli, že pravdepodobne za túto akciu prinesú najvyššiu obeť. Podobne ako ďalšie stovky nevinných ľudí. Je to obeť obrovská, ktorú si my, ľudia žijúci v mierových časoch, nedokážeme ani predstaviť.
Myšlienka na vojenskú operáciu s názvom Anthropoid, ktorej cieľom bolo zabiť obávaného ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, vznikla na jeseň 1941 v Londýne, kde sídlila exilová česko-slovenská vláda. Už 3. októbra 1941 oznámil výsadkárom veliteľ česko-slovenskej spravodajskej služby, plukovník František Moravec, že budú vysadení do Protektorátu, aby odstránili významného predstaviteľa zločineckého režimu. Na akciu boli vybraní Slovák Jozef Gabčík a Čech Karel Svoboda. Druhého však kvôli vážnemu zraneniu o pár dní nahradil Jan Kubiš.
Heydrich bol vysoko v hierarchii Tretej ríše, keďže bol po Heinrichovi Himmlerovi druhým mužom obávaných Waffen-SS. Bol jedným z hlavných architektov tzv. konečného riešenia, čo bolo vytvorenie koncentračných táborov a plán na vyhladenie Židov. Do roku 1939 bol hlavným veliteľom Gestapa. Už 28. a 29. decembra boli na územie Čiech v troch výsadkoch dopravení parašutisti určení na náročnú akciu. Gabčík a Kubiš boli jediní členovia paraskupiny Anthropoid, ktorá bola vysadená pri obci Nehvizdy.
Parašutistom pomáhali v okupovanej Prahe desiatky ľudí, ktorí riskovali vlastné životy. Vedeli, že dvojica má splniť veľkú a významnú úlohu, detaily však nikto nepoznal. To sa u časti českého odboja nestretlo s pochopením. Obávali sa totiž brutálnych represií a odvety zo strany nacistického režimu. Odboj sa preto obrátil priamo na exilovú vládu v Londýne a žiadal ju o zrušenie rozkazu na likvidáciu Heydricha. Londýn však vo svojom rozhodnutí zostal neoblomný a na správu ani nejasne neodpovedal. Gabčík s Kubišom boli vojaci, ktorí mali jasný rozkaz a ten platil.
Po správach o tom, že Heydrich bude možno povolaný do Nemecka na dôležitejšie úlohy, preto prípravy atentátu urýchlili a určili dátum 27. mája. Heydrich utrpel pri atentáte vážne zranenia. Nacisti mu zabezpečili najlepších lekárov, ktorí ho operovali. Heydrich mal poranenú bránicu i slezinu. Tyrana by sa možno podarilo zachrániť. Osudným sa mu však stala výplň sedadiel jeho Mercedesu.
Podobne sa mal v Nemecku vyjadriť aj samotný Hitler. Heydrich upadol do kómy a aj napriek snahe nemeckých lekárov napokon zraneniam 4. júna podľahol. Smrť obľúbeného pobočníka zasiahla aj samotného Hitlera.
V Prahe prebehla obrovská razia už v deň atentátu. Gestapu sa však aj napriek nasadeniu obrovského množstva ľudí nepodarilo nič zistiť. Karel Čurda nevydržal psychický nátlak zo strany svojej rodiny a sám sa prihlásil na Gestape, kde udal ľudí zapojených do prípravy atentátu. Gestapo ich zatklo a brutálnym mučením prinútilo vyzradiť miesto, kde sa ukrývali siedmi parašutisti - Kostol sv. Cyrila a Metoda.
Časová os udalostí v kostole sv. Cyrila a Metoda:
- 2.00 hod. 18. júna 1942 - vodca Protektorátu K. H. Frank vydáva rozkaz k útoku na kostol sv. Cyrila a Metoda.
- 4.15 hod. 18. júna 1942 - Jan Kubiš, Josef Bublík a Adolf Opálka, ktorí sa ukrývali na chóre, začali strielať na nemeckých vojakov. Tí ako živý štít pred sebou viedli spútaného kaplána Vladimíra Petřeka.
- 4.30 hod. 18. júna 1942 - Do kostola vtrhlo komando SS ozbrojené guľometmi a granátmi.
- 6.30 hod. 18. júna 1942 - Nemeckí vojaci z kostola vynášajú telo mŕtveho Adolfa Opálku. Kubiš a Bublík sú smrteľne zranení. Oboch prevážajú do nemocnice SS v Podolí.
- 7.00 hod. 18. júna 1942 - Parašutisti sú vyzvaní, aby sa vzdali. Ich odpoveďou je výkrik „Nikdy“. Aj na druhú výzvu sa z krypty ozve „Nikdy“. Na poslednú tretiu výzvu sa z krypty ozve jednoznačné „Češi sa nevzdávajú“. Začína nemilosrdný boj na život a na smrť.
- 10.30 hod. 18. júna 1942 - Nemci odstrelia kamennú dosku nad kryptou. Začne posledný krátky a neľútostný boj. Jozef Gabčík, Jan Hrubý, Jaroslav Švarc a Josef Valčík pred zajatím volia smrť a posledný náboj si nechajú pre seba. Esesáci vynesú na povrch už iba ich mŕtve telá.
Pomník parašutistom a kňazom na budove kostola sv. Cyrila a Metoda. Zdroj: Ľ.Janočko/Postoj
„Pôsobil na mňa viac dojmom chlapca než vojaka či dokonca parašutistu odhodlaného na všetko a kráčajúceho na cestu do pekiel,“ cituje týždenník Život spomienky tajomníka Edvarda Beneša. Gabčík však bol výborne trénovaný vojak, ktorý sa bez zaváhania postavil pred auto s obávaným nacistickým vodcom. Nie nadarmo mal vo svojom záverečnom hodnotení po výcviku v Anglicku túto vetu: „Rázny a disciplinovaný vojak.
Menej známym faktom je, že okrem plánovania útoku sa parašutisti podieľali aj na širšej odbojovej činnosti. Napríklad i na operácii Canonbury. Pod týmto krycím názvom sa skrývalo bombardovanie Škodových závodov v Plzni, ktoré za vojny vyrábali zbrane pre nemeckú brannú moc.
Samotný útok na Heydricha, následná likvidácia Lidíc a Ležákov či zrada parašutistu Čurdu a posledný boj v krypte Kostola sv. Cyrila a Metoda na Resslovej ulici sú známe. Pri hodnotení situácie však netreba zabúdať na to, že všetci, ktorí pomáhali parašutistom alebo boli aktívni v domácom odboji počas nacistickej okupácie, vedeli, čo riskujú.
Mauthausen, známy tiež ako Mauthausen-Gusen, bola veľká skupina nacistických koncentračných táborov, ktoré boli vybudované v okolí dedín Mauthausen a Gusen v Hornom Rakúsku asi dvadsať kilometrov východne od Linzu. V januári 1945 pracovalo v táboroch riadených z centrály v Mauthausene okolo osemdesiatpäťtisíc väzňov. Aj keď presné straty na životoch v celom komplexe ostávajú neznáme, väčšina zdrojov ich uvádza v rozmedzí 122 766 až 320 000 obetí.
Nacisti nasadili 18. júna 1942 okolo 800 vojakov, aby ich zlikvidovali. Parašutisti nemali žiadnu šancu dostať sa von.
Ani s takým veľkým odstupom času neubúda nezodpovedaných otázok. Prečo Gabčík nevystrelil? Prečo sa zbraň zasekla? A bolo dianie počas atentátu také, aké sme sa učili a o akom sa v bežne píše?
Ríšskeho kancelára Heydricha operovali v nemocnici na Bulovke nemeckí lekári. Českých lekárov odmietol. Operácia trvala hodinu a zdalo sa, že bude bez komplikácií. Pacient však o sedem dní neskôr zomrel v nemocnici na infekciu.
Medzi NKP bude po novom patriť napríklad kostol sv. Cyrila a Metoda na Resslovej ulici v Prahe, ktorý bol posledným útočiskom parašutistov pri operácii Anthropoid.
Je ním Chrám svätých Cyrila a Metoda, kde po atentáte na Heydricha zomrel Jozef Gabčík.
Krypta bola ďalším miestom, kde moja predstavivosť pracovala. Práve tu si Gabčík a traja ďalší parašutisti vzali život, keď im po boji s Nemcami zostali už len posledné náboje…
Z tohto miesta dýcha na človeka chrabrosť, obetavosť a odhodlanie vzdorovať zlu. Ide o hodnoty, ktorých v našom občianskom živote nie je nikdy dosť.
Nemci začiatkom septembra 1942 popravili taktiež predstaviteľov Pravoslávnej cirkvi v Čechách, ktorí parašutistov ukrývali. Išlo o kaplána Vladimíra Petřeka, farára Václava Čikla a predsedu starších Jana Sonnewenda. Popravený bol aj pravoslávny biskup Gorazd. Všetci títo mučeníci boli Pravoslávnou cirkvou neskôr svätorečení.
Po atentáte nasledovala v Protektoráte Čiech a Moravy heydrichiáda - teror a masové popravy, ktoré vyvrcholili v júni 1942 vyhladením českých obcí Lidice a Ležáky nemeckou armádou.
Po atentáte na Heydricha poskytla pravoslávna cirkev mužom útočisko práve v chráme Cyrila a Metoda na Resslovej ulici.
Kostol sv. Cyrila a Metoda v Prahe
"Všetci dnes vedia, kedy je Valentína alebo Halloween. Ale tento dátum nepoznajú," posťažoval sa prítomný výsadkár z mesta Chrudim.
Pravoslávny kostol sv. Cyrila a Metoda sa stal symbolom hrdinstva a odporu proti nacistickej nadvláde.
27.května 1942 Den kdy byl spáchán atentát na Heydricha(Operace Anthropoid)⬇️ INFO ⬇️
Matěj Pavlík bol totiž pôvodne modernistický rímskokatolícky kňaz, ktorý patril k reformnému prúdu duchovných. Následne sa v roku 1920 pripojil k vznikajúcej Cirkvi československej (neskôr husitskej) kde bol zvolený za jedného z prvých biskupov.
Pravoslávni kresťania si v našom regióne si Matěje Pavlíka pripomínajú ako mučeníka - svätého biskupa Gorazda II. a je mu zasvätený aj pravoslávny mini-kláštor v Hrubej Vrbke tesne za českými hranicami kúsok od Myjavy, kde sa narodil a vyrastal.
Všetky fotky v blogu sú z mojej nedávnej návštevy pamätníka - krypty a kostola, kde práve prebiehala bohoslužba. Na vonkajšom múre kostola sú okolo okna stále vidieť stopy po guľkách. Krypta je miestom, na ktorom mi vždy nabehnú zimomriavky. Predstavujem si tú beznádejnú situáciu siedmych parašutistov voči obrovskej prevahe osemsto vojakov.
tags: #kostol #v #ktorom #boli #parasutisti