Vyšná Boca, malebná obec v srdci Slovenska, sa nachádza na úpätí Nízkych Tatier. Formovaná baníckou a neskôr pastierskou a poľnohospodárskou tradíciou, v minulosti patrila kráľovskej komore a neskôr šľachtickému rodu Svätojánskych (Szentiványi).
Rozťahané dediny sú natlačené okolo riečky Boca. Nie sú to klasické podhorské obce. Pôvodné domy sú podmurované, priestranné a fortieľne zbudované.
Prvá zmienka o obci je z roku 1287. V tomto období bola dolina osídľovaná nemeckými prisťahovalcami zo Saska, ktorí sa venovali hlavne ťažbe zlata, striebra, železa a medi. V čase valašskej kolonizácie, keď zanikla banícka činnosť obyvatelia obce sa preorientovali na chov dobytka, oviec, súkenníctvo a prácu v lesoch.
Postupne ťažba klesala až do roku 1860, keď bola úplne zastavená. No ľudia Bociansku dolinu neopustili. Živili sa remeslom, dobytkárstvom, výrobou bryndze.
Je jasné, že za osídlením takéhoto náročného horského terénu museli byť bane. Nemeckí kolonisti tu v 13. storočí objavili zlato, striebro, meď, ale aj železo či antimón. Boca zažila aj slávne časy, keď sa sem sťahovali banskí podnikatelia a baníci z Banskej Štiavnice či z Bystrice, keď tam už baníctvo upadalo.
Podľa toho vraj vznikli aj názvy tunajších dedín. Má šestnásť kilometrov, je úzka, samé strmé úbočia.
V roku 1926 vznikla z dolnej časti Kráľovskej a Svätojánskej Boce Nižná Boca a z horných častí obidvoch obcí Vyšná Boca. V tomto období sa obyvateľstvo obce zaoberalo hlavne chovom dobytka a oviec.
Zvláštnosťou, ba až raritou je skutočnosť, že obyvatelia mali dobytok ustajnený a aj zazimovaný priamo na lúkach a nie pri svojich obydliach. Dodnes môžeme vidieť v celej doline roztrúsených niekoľko týchto lúčnych maštalí. Obyvatelia sa tiež venovali spracovaniu ovčej vlny.
Z 18. a 19. storočia sa zachovali banícke zrubové domy s priechodným pitvorom a valbovou šindľovou strechou. Časť obce je vyhlásená za Chránenú pamiatkovú zónu ľudovej architektúry. Časť Nižnej Boce je vyhlásená za Chránenú pamiatkovú zónu ľudovej architektúry.
Dnes je Vyšná Boca už skôr dovolenkovou destináciou. Miestnych ľudí začali v časoch dovolenkovej sezóny dopĺňať turisti, ktorých to ťahalo hore, na Ďumbier či Čertovicu.
Vo Vyšnej Boci, malebnej obci v srdci Slovenska, sa nachádza evanjelický kostol, ktorý je svedkom bohatej histórie a kultúrneho dedičstva. Tento kostol, zapísaný v zozname historických a kultúrnych pamiatok, zohrával v živote miestnych obyvateľov vždy dôležitú úlohu. V súčasnosti prechádza náročným obdobím, kedy si vyžaduje rozsiahlu rekonštrukciu.
S rozvojom baníctva súvisel aj príchod baníckych kolonistov, ktorí už v priebehu 16. storočia prijali reformačné myšlienky. V roku 1540 sa už spomína miestny evanjelický cirkevný zbor, ktorý je dnes fíliou susedného cirkevného zboru v Kráľovej Lehote. Písomné pramene uvádzajú, že malú modlitebňu si tu veriaci postavili už v 70. rokoch 16. storočia. Keďže na mieste súčasného kostola archeologický výskum nepotvrdil prítomnosť zvyškov staršej stavby, lokalizácia pôvodnej modlitebne zostáva neznáma.
Je známe, že už v roku 1540 existoval bocký evanjelický zbor. Roku 1844 bol v obci postavený evanjelický kostol bez veže, ktorá bola dostavaná až v roku 1939. V obci bola zriadená ľudová evanjelická škola v roku 1632 a nepretržite fungovala až do roku 1972.
Terajší chrám na Vyšnej Boci bol posvätený za účinkovania kňaza Petra Ambrózyho, dňa 27. novembra 1785. Kostol vznikol v súvislosti s tolerančným patentom cisára Jozefa II. (1781). Mohol byť postavený z kameňa avšak bez veže a bez zvonov. Veža bola pristavená ku kostolu až v rokoch 1819-1825.
V r. 1785 si evanjelici vo Vyšnej Boci vybudovali tolerančný kostol, postavený v duchu klasicistického architektonického výrazu. Ide o jeden z najautentickejšie zachovaných artikulárnych chrámov vôbec. Vyniká principiálne jednoduchým interiérom. Priestranný sálový priestor s veľkou trojstrannou drevenou emporou ohromuje svojou veľkoleposťou, netradičnou pre protestantské vidiecke prostredie.
Interiér evanjelického kostola vo Vyšnej Boci
Z výtvarného hľadiska zaujme predovšetkým drevený doskový strop s hviezdnou oblohou, kvetinovými girlandami a ústredným kruhovým medailónom s postavou anjela. Dekoratívnosť empory umocňuje bohato maľovaný parapet, kde okrem florálnych motívov v centrálnej časti dominujú figurálne výjavy sv. Trojice s anjelským chórom s hudobnými nástrojmi, Obetovanie v chráme a symboly štyroch evanjelistov. Celkovú koncepciu výtvarne atypicky riešeného kostola podčiarkuje bohato dekorovaný a intaktne zachovaný mobiliár - kazateľnicový oltár, krstiteľnica a bohato zdobené kostolné patronátne lavice.
V rokoch 1819 - 1825 pristavali ku kostolu mohutnú vežu s výrazným cibuľovým ukončením. V polovici 20. storočia značne necitlivo osadili hodiny do ozvučných otvorov na poschodí veže.
Zvýšená vlhkosť deštruovala múry, omietky a podlahy, narušovala statiku kostola vrátane empory a ohrozovala vzácny mobiliár. Prvou fázou komplexnej obnovy pamiatky preto bola sanácia vlhkosti a statiky vrátane stabilizácie podložia stavby.
Nasledovala rekonštrukcia stavebných konštrukcií: podlahy, unikátneho hambálkového krovu s centrálnym vešadlom, strechy vrátane cibule veže. Pri obnove remeselných prvkov sa v maximálnej miere použil pôvodný materiál, ako napríklad zvyšky pieskovcovej dlažby. Pôvodné vstupné dvere boli zrepasované a poškodené okenné prvky doplnené podľa originálov. Vežové hodiny dostali nový stroj a obnovili sa ich ciferníky.
Nasledovala obnova fasád a náročné reštaurovanie výtvarných prvkov interiéru a mobiliáru. Objav kvalitných figurálnych výjavov s ornamentálnou výzdobou a nápismi na doskách parapetu empory poukazuje na pôvod týchto dosiek z iného, staršieho dreveného chrámu.
Ešte pred pár rokmi bol kostol v kritickom stave. Rozpadal sa a zdalo sa, že jeho koniec je neodvratný. Starostka Ľubica Trégerová pred vyše desiatimi rokmi burcovala verejnosť, aby nedopustila rozpad schátraného kostola. V roku 2012 sa podarilo začať rekonštrukciu, ktorá trvá desať rokov. Kostol už má novú vežu pokrytú medeným plechom, obnovené sú krovy, vymenená strešná krytina, kostol je odvodnený, má spevnené múry, obnovené brány, nové okná… A zreštaurované sú aj drevené časti interiéru. Ale rekonštrukcia ešte dokončená nie je a miestny cirkevný zbor stále zháňa peniaze na jej zakončenie.
Miestni pri zháňaní financií zdôrazňujú, že kostol bude po rekonštrukcii slúžiť na dva účely. Jednak by v ňom opäť malo „znieť Pánovo slovo potešenia, povzbudenia, nádeje a záchrany človeka hriešnika skrze vykupiteľské dielo Ježiša Krista“. No okrem toho miestni plánujú, že v kostole budú organizovať aj kultúrne podujatia.
Vo vyšnobockom kostole pôsobil, okrem iných, v rokoch 1763 až 1768 spisovateľ, jazykovedec, pedagóg, evanjelický kňaz Pavol Doležal, ktorý vo Vyšnej Boci v roku 1778 zomrel. Pre Jána Lajčiaka, národného buditeľa a vedca, bol kostol vo Vyšnej Boci tiež pôsobiskom od roku 1905 do 1918.
Baníctvo poznačilo všetky úseky života Bocanov. V cirkevnom zbore Banská Boca popri množstve kňazov pôsobili traja, ktorí boli tunajšími rodákmi - Michal Vozár, Ondrej Vozár, Pavel Sokol. Viacerí kňazi pôsobiaci na Bociach sa zaradili medzi význámných národných a cirkevných dejateľov napr. Pavel Doležal a Ján Lajčiak.
Ján Lajčiak a jeho pôsobenie vo Vyšnej Boci
Hlavným hrdinom je teológ, filozof, filológ a sociológ Ján Lajčiak, ktorý tu žil od februára 1906 až do svojej smrti so symbolickým dátumom. Umrel 28. októbra 1918.
Človek, ktorý bral službu národu ako svoje poslanie, sa na večnosť pobral v deň, keď vznikla Československá republika a keď Slováci mohli začať písať úspešnejšiu a optimistickejšiu kapitolu svojej histórie. Ale práve tu vo Vyšnej Boci Lajčiak napísal dôležitú knihu Slovensko a kultúra, o ktorú počas jeho života nebol vôbec záujem.
No dnes sa pre slovenského vzdelanca patrí mať ju vo svojej knižnici. No aj teraz sú všetky vydania vypredané, hoci digitálne je dostupná v Zlatom fonde SME. Ján Lajčiak sa považuje za tragickú postavu slovenského panteónu. Pochádzal z Pribyliny a získal vynikajúce vzdelanie, ktoré zavŕšil dvoma doktorátmi - z teológie a z filozofie. Jeden si doniesol zo Sorbonny, druhý z univerzity v Lipsku.
Jeho kariéra teda mala veľkolepý úvod, ale potom sa to všetko akosi zaseklo. Aj preto, že sa vehemente hlásil k slovenskému pôvodu, čo začiatkom 20. storočia bol v Uhorsku jasný hendikep, lebo pre štátnu moc bol automaticky podozrivou až nebezpečnou osobou. Ale ani v riedkych slovenských vzdelaneckých kruhoch nenašiel pochopenie.
Keď v Prahe vyhlasovali vznik Československej republiky, nemal už šancu dozvedieť sa to. V tých chvíľach už blúznil vo vysokej horúčke a tušil, že sa blíži koniec. Možno myslel v tých posledných chvíľach viac na rukopis svojho životného diela a na ťažko usporených 40-tisíc korún, ktoré mali slúžiť na vydanie životného opusu.
Možno ani nedúfal. Možno to už preňho ani nebolo dôležité. Práca bola vykonaná, zavŕšená. Rukopis jeho knihy Slovensko a kultúra sa až v roku 1920 dočkal prvého vydania, aj keď príliš veľký záujem vtedy nevzbudil.
Skutočný boom okolo Lajčiaka prišiel až po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Akoby práve vtedy vzrástol jeho význam, lebo Slováci sú vo vlastnom štáte zodpovední sami za seba, nemôžu sa už vyhovárať na Maďarov či Čechov. A musia zápasiť najmä so svojimi slabosťami, o ktorých Lajčiak veľa vedel a chcel, aby si ich národ uvedomil a aj vďaka tomu obstál.
Preč musia ísť všetky výhovorky, hlivenie, letargia. V novembrový deň je Vyšná Boca takmer prázdna. Už je biela, zasnežená, no počasie je sychravé, občas zafúka studený vietor, občas vyjde slnko a nad Čertovicou sa zaťahuje na snehovú metelicu. Len v zopár domoch sa kúri.
Vo Vyšnej Boci dnes žije vyše šesťdesiat ľudí, zo dve-tri mladé rodiny. Život je tu ťažký. Život je tu taký na striedačku. Keď je sezóna, dedina je preplnená dovolenkármi a je tu až príliš rušno.
Každé Vánoce Na Mě Rodina „Zapomněla” — Letos Jsem Koupila Dům V Horách
Ján Lajčiak rozhodne nemal v pláne zašiť sa kdesi v úzkej horskej doline, aby tu v pokoji mohol tvoriť svoje kľúčové dielo. Na univerzite v Lipsku ohromil svojím jazykovým talentom aj pracovitosťou. Zapísal si prednášky z teológie, filozofie, zo semitských štúdií, z hebrejčiny, asýrčiny, zo sýrčiny, z etiópčiny, arabčiny, zo semitských epigrafík, z talmudu, egyptčiny, zo staroperzštiny, sanskritu, z čínštiny, zo staroslovančiny a z ruštiny.
Potom sa mladý doktor filozofie stal kaplánom v Budapešti, kariéra vyzerala vcelku sľubne. No jeden doktorát mu nestačil. Vynikajúca znalosť semitských jazykov ho viedla k teologickým bádaniam. Práve Ezechielovi, ťažko preniknuteľnému prorokovi, Lajčiak akoby dobre rozumel.
Vyšná Boca je 33 kilometrov od Liptovského Mikuláša, na vlak do Kráľovej Lehoty to je pätnásť kilometrov. Dnes to nie je ďaleko, autom je tam človek hneď, no koľko asi trvala cesta Jánovi Lajčiakovi, keď sa chcel z fary vo Vyšnej Boci dostať na vlak alebo do Mikuláša za kolegami, na stretnutie s priateľmi či miestnou podnikateľskou a vzdelaneckou elitou?
Nebol to romantik, Vyšná Boca sa len náhodne ocitla v Lajčiakovom pláne. Prišla ponuka, lebo na Boci bola po odchode farára prázdna fara, a žiadna iná v tom čase neprišla, no tak sa sľúbil. Pochádzal z neďalekej Pribyliny, takže hornoliptovský región mu cudzí nebol. Ale z Pribyliny veľmi mladý odišiel za štúdiam, do Banskej Bystrici, Prešova, Erlagenu, Lipska, Paríža. Po krátkej kaplánskej kariére v Budapešti, mal potom už jedinú adresu.
Dnes už na Boci človek veľa stôp po Lajčiakovi nenájde. Je tu stará opustená budova školy, kde občas zastupoval učiteľa. Fara už nestojí. Na miestnom evanjelickom kostole je pamätná tabuľa na Lajčiakovu počesť.
Kostol postavili v roku 1785 ako tolerančný kostol, teda mohol už byť murovaný. Zvonka pôsobí jednoducho. Kostol je krásne farebný, na modrom strope sú hviezdičky, vraj v časoch, keď sa tu darilo ťažbe zlata, boli pozlátené.
Do kostola na služby Božie chodilo pred rekonštrukciou kostola pár ľudí, spočítať ich sa často dalo na prstoch jednej ruky. Preto členovia cirkevného zboru so sídlom v Kráľovej Lehote neboli veľmi naklonení myšlienke opravovať kostol na Boci, do ktorého už takmer nikto nechodí.
Veď ten kostol na Boci bude možno čoskoro iba kultúrnou pamiatkou, kam občas prídu turisti, alebo sa tu budú konať kultúrne podujatia. No aj miestni už zaregistrovali, že občas sem prídu jednotlivci či skupinky, ktorým nejde ani tak o architektúru miestneho kostola či obnovenú štôlňu.
Chcú vidieť, kde žil a kázal Ján Lajčiak. Miesto, kde vznikla dôležitá kniha. Bocania neradi počúvajú, keď sa o Lajčiakovom pôsobisku píše ako o zapadnutej diere, ktorá zničila jeho talent a privodila jeho predčasnú smrť.
Boca predsa vznikla ako banícka obec. V baníckej obci bolo vždy treba aj dobré mozgy, technické talenty a šikovných remeselníkov, tesárov, kolárov, debnárov, stolárov. Hoci keď prišiel na Bocu Ján Lajčiak, bane boli minulosťou a miestni sa živili najmä predajom dobytka či remeslom.
Je pravda, že keď Ján Lajčiak prišiel v roku 1906 na Bocu, mal ambície byť súčasťou života slovenskej intelektuálnej elity. Hodlal sa zapájať do polemík, provokovať tradičné národné kruhy a nastoľovať nové odvážne vízie. Kritický pohľad do vlastných kruhov sa v tom čase - bolo to obdobie naozaj tvrdej maďarizácie - javil ako nebezpečný, možno až odpudzujúci.
Treba držať pospolu, podporovať sa a nie prinášať liberálne či západoeurópske myslenie! Láska k svojeti sa nemá prejavovať takouto zdrvujúcou kritikou, rozhodlo martinské centrum. Studenú sprchu dostal v roku 1908 aj za svoj článok v Cirkevných listoch od Jána Kvačalu. Miestnym teologickým kapacitám sa zdal ako príliš veľký liberál. A vznikla obava, že v tomto duchu by viedol aj nový teologický časopis.
Anton Baláž vo svojej knihe o Jánovi Lajčiakovi píše: „Tento Kvačalov zlomyseľný výpad zrejme zásadne ovplyvnil Lajčiakovo rozhodnutie, aby sa stiahol zo slovenského duchovného života. Nebola to teda drsná liptovská príroda, ktorá ho priviedla k tomuto kroku. Lajčiak zrejme pochopil, že nemá význam viesť žurnalistické boje. Je to zbytočne vynaložená energia.
Napísal aj toto: „Viete, čo je Boca? Ďalej píše, že obec je vlastne len banská kolónia a dva kostoly sú vzdialené od seba tri kilometre, čo je pre kňaza slabej telesnej sústavy veľká skúška. Osuský píše, že cirkev je tisícdvestodušová a na všetkých troch Bociach záprahu niet a kňaz sa v metrových závejoch hrúži od októbra do marca a fara je po okná zapadnutá. A už len dodáva, že „tu človek musel stratiť duševnú rovnováhu“.
Ukážka z prvého vydania Lajčiakovej knihy Slovensko a kultúra. Veľa vecí možno len domýšľať. Našiel aj list, v ktorom Lajčiak jasne formuluje ešte v Paríži svoj program. Nechce ostať v cudzine, lebo „ťažko by mu bolo národ svoj utrápený opustiť“. Vyhlasuje, že chce byť slovenským kňazom, časom by možno prijal aj nejakú katedru, ale rozhodne chce byť aktívny pri dvíhaní zaostalého slovenského ľudu.
Anton Baláž nesúhlasí s profesorom Osuským v tom, že by Boca bola začiatkom 20. storočia takým hrozným miestom. Lebo už začiatkom 20. storočia sa Boca v lete stávala cieľom výletov na Ďumbier, na faru prichádzali Lajčiakovi priatelia z Budapešti aj kňazi z liptovského seniorátu. Oponuje aj tvrdeniu, že Lajčiak tu vo veľkom handloval s dobytkom, aby zarobil. Ale našiel veľa dôkazov, že Lajčiak zarábal na predaji medu a bryndze. Zarobené peniaze šetril na vydanie svojej knihy. Vedel, že mu ju nikto nevydá.
Ale podstatné je iné: roky na Boci Lajčiak nepremárnil. Obnova kostola je už pred zavŕšením. Asi si to tak vyhodnotil, že ak chce byť prorokom svojho národa, musí byť ako Ezechiel, o ktorom s obdivom napísal: „Je tedy niečo providenciálneho v jeho osobe. Je celkom možné, že keby bol Lajčiak kdesi na univerzitnej katedre, možno by pri svojej komplikovanej povahe musel viesť veľa rozličných súbojov, lebo na takých katedrách vždy bolo veľa intríg, podozrievavosti, podrazov. Ak by bol na lukratívnej fare v nejakom kultúrnom centre, znamenalo by to, že nestačí v nedeľu kázať a odbavovať krsty, kary, svadby. Pre učenca s veľkými ambíciami by to bola reťaz rozptyľujúcich udalostí.
Lajčiak rýchlo pochopil, že ho čaká čosi ako sólo jazda. V duchu darwinizmu, ktorý aplikoval aj na kultúru, vedel, že sa kultúra udržuje a vyvíja zásluhou ideí. Tie slúžia mase, ale masa ich netvorí. Tvoria ich indivíduá. A čím viac ideí, tým živšia a rýchlejšia je kultúrna dynamika. Vedec Ladislav Kováč je presvedčený, že osobnosť Jána Lajčiaka sa možno raz stane na Slovensku novým dominujúcim symbolom. A má dokonca aj takýto sen: „Keď sa Slovenská akadémia vied pretransformuje na univerzitu, ponesie meno Jána Lajčiaka. Kult, ktorý sa začal okolo Jána Lajčiaka budovať, tu už dobre vidno. A do Boce sa bude čoraz viac putovať nielen kvôli banským dielam, obnovenému kostolu, ale aj kvôli tomu, že tu žil a písal Ján Lajčiak.
## Súčasnosť a budúcnosť obceVyšná Boca v druhej polovici dvadsiateho storočia zmenila svoj vzhľad. Množstvo Bocanov odišlo za prácou do miest, do zahraničia, rozpŕchli sa po celom Slovensku. Boca už dávno nežije baníctvom, postupne prešla na poľnohospodárstvo, dnes inklinuje k rozvoju cestovného ruchu a turizmu. V dedine a jej okolí pribudli chatári a chalupári, ktorí prišli najmä za krásou prírody.
Okrem Spolku bývalých urbárnikov v obci pôsobí dobrovoľný hasičský zbor, tiež dozorný výbor Liptovsko-spotrebného družstva Jednota COOP. Obec je členom občianskeho združenia Ramža.
„Vyšná Boca dnes žije prípravami na rozvoj obce. Jednak rozvoj infraštruktúry, rozvoj cestovného ruchu, dobudovanie lyžiarskych stredísk, prepojenie stredísk zimných športov obce Vyšná a Nižná Boca cez Chopec a Rovnú Hoľu, vybudovanie sedačkových lanoviek. Dobrú reklamu obci robí Lyžiarske stredisko Bačova Roveň pri hoteli Barbora a lyžiarske strediská Ski centrum Čertovica a STIV s.r.o. Expozícia tradičného spôsobu života a bývania baníckej rodiny v dome s originálnym pôvodným vybavením. Pre múzejné účely ho daroval posledný majiteľ Daniel Böhmer. Banícky dom má päťpriestorovú dispozíciu s pôvodným vykurovacím systémom. Vstupným priestorom je pitvor, ktorý okrem komunikačnej funkcie slúžil aj na prípravu jedla. Predná izba bola len príležitostne obývanou miestnosťou. V zadnej izbe, ktorá v minulosti slúžila na spávanie a denný život, je expozícia z dejín baníctva v okolí Vyšnej Boce. V dome sú dve komory, jedna tzv. izbenná na príležitostné spávanie a uloženie perín a oblečenia, druhá komora slúžila na uloženie hospodárskeho riadu a potravín. V letnom období sú pripravované ukážky tradičných foriem transportu sena “Bocké batohy” a príležitostné podujatia venované baníckym tradíciám Bocianskej doliny. Súčasť Cesty baníctva - poznávacieho a zážitkového produktu z portfólia Liptovského múzea v Ružomberku. Národopisné múzeum Liptovský Hrádok - Expozícia ovčiarstva a galéria ľudového výtvarného prejavu, Ľudová modrotlač v Liptove, Galéria paličkovanej čipky. Kostol všetkých svätých Ludrová - Vidiecky kolonizačný kostolík, postavený v poslednej tretine 13.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1287 | Prvá zmienka o obci |
| 1540 | Existencia bockého evanjelického zboru |
| 1785 | Postavený evanjelický kostol |
| 1926 | Vznik Vyšnej Boce zlúčením častí obcí |