Biskup Ján Hroboň a výzvy slovenskej cirkvi

Ako vníma najväčšie výzvy súčasnej slovenskej cirkvi jedna z jej kľúčových osobností? Aké vzostupy a pády prežila katolícka cirkev po roku 1989? Ktoré problémy vidia vo vlastných radoch duchovní z iných cirkví?

Pri príležitosti 100. výročia tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika sa koná celonárodná spomienková slávnosť. Na Štefánikovu Mohylu dorazil aj Andrej Danko. Akcie sa zúčastnili aj poslanci Národnej rady, najmä z politických táborov Smeru a SNS. Vstupnú cestu na Mohylu okrem slovenských zástav lemujú aj tie ĽSNS Mariana Kotlebu. Generál, diplomat a politik Milan Rastislav Štefánik sa stal víťazom celonárodnej ankety Najväčší Slovák. Pred Mohylou M.R. Štefánika čakajú na vystúpenie štátnikov v rámci osláv 100. výročia úmrtia významnej historickej postavy tisícky návštevníkov.

S príhovormi na slávnosti vystúpila trojica slovenských najvyšších ústavných činiteľov. Exšéf Progresívneho Slovenska Ivan Štefunko taktiež prišiel na akciu. Biskup Ján Hroboň: "Bol človekom poctivým voči sebe." "Štefánik nebol žiadny nadčlovek," povedal premiér Peter Pellegrini počas prejavu. Uviedol, že generál musel bojovať aj s výraznými fyzickými problémami. "Keby Štefánik žil, bojoval by v 30. rokoch proti fašizmu," povedal Danko. "Zostane pre nás zapísaný ako vlastenec," povedal Štefánikovi Kiska. "Napriek tomu, že bol chorľavý, nevzdával sa," dodal a menoval ďalej úspechy M. R.

V duchu odkazu Milana Rastislava Štefánika absolvovali leteckí veteráni a piloti združení v Slovenskej federácii ultraľahkého lietania spomienkový let po poslednej leteckej trase generála.

Slávnosť na Štefánikovej mohyle si pripravila aj jednu kuriozitu. V dave sa zhodou okolností stretli sympatizanti Progresívneho Slovenska a SPOLU v spoločnosti kotlebovcov. Zatiaľ čo fanúšikovia Kotlebovej strany kričali kritické heslá, progresívci a podporovatelia SPOLU ich karhali. Z členov PS v dave boli eurokandidát Ondrej Prostredník či Martin Dubéci. Udavač, hanba, či pôjdeš do basy.

Slovenská cirkev mala vďaka odvahe katolíckeho disentu veľký potenciál. Z moci, čo dostala, si vzala to najhoršie. Najväčším problémom minulosti bola strata kontinuity so svetovou cirkvou a chýba nám aj intelektuálna elita, ktorú by rešpektoval aj sekulárny svet.

Keď sa končil druhý vatikánsky koncil, mali ste osemnásť rokov. Reflektovali ste nejako v tom čase túto udalosť? Moja mama bola veľmi angažovaná kresťanka a profesorka v Nitre, kde som vyrastal. Učila mnohých kňazov. Na koncile bol priamo účastný aj tajomník nitrianskeho biskupského úradu Elemír Filo. Pamätám sa, ako bol u nás a rozprával nám všeličo o koncile.

Takže ste to mali, takpovediac, z prvej ruky. Áno, prežívali sme koncil s veľkou nádejou ako udalosť, ktorá v živote cirkvi nebola obvyklá. Ako sa vtedy žilo kresťanom v Nitre? Bola v nej sústredená kňazská elita, všetci tí starí kanonici s ešte tradičným katolíckym vzdelaním. Bol tam napríklad Eugen Filkorn, zakladateľ Svoradova. Skrátka, nitrianski kanonici boli ľudia, ktorí keď kráčali po ulici, vzbudzovali v ľuďoch prirodzenú úctu. Boli tam ďalej kňazi, z ktorých niektorí boli predtým aj vo väzení, no všetci žili problémami svetovej cirkvi a teológie. Nitra vtedy tvorila enklávu, ktorá sa prirodzene bránila komunizmu.

Ale pokusy, ako túto enklávu rozbiť, zrejme boli. Samozrejme, no komunistom to dlho trvalo. Rok čo rok sa tam napríklad chodilo na mariánsku púť na Kalváriu - iba jeden rok sa nekonala pre slintavku, vtedy to zrušili, aby sa ľudia nenakazili jeden od druhého. No v kázňach, ktoré tam zaznievali, sa hľadal vždy nejaký náznak toho, v akom stave sa cirkev na Slovensku nachádza. A pritom len pár stovák metrov od kostola sídlila štátna bezpečnosť.

Keď niečo funguje stáročia, tak sa to nedá len tak vykoreniť. Komunisti teda potrebovali tú tradíciu vyhubiť inak: rozhodli sa z Nitry spraviť poľnohospodársku mekku a to sa im aj podarilo. Dovtedy to však bolo mesto, kde žili skutočne elitní kňazi, ktorí poznali jazyky, čítali zahraničné správy a vďaka nim sme boli v obraze aj my.

Tento typ vzdelaných a rozhľadených kňazov bol iba v Nitre? Bolo to tak najmä tam, kde sídlili biskupstvá. Spiš si niečo také podržal vlastne až do pádu komunizmu. Tam sa tá kontinuita vzdelanosti udržiavala. Podobne aj v Trnave. V Košiciach to bolo ťažšie, lebo rýchlo rástli a stávalo sa z nich priemyselné mesto. A pamätáte si, čo ste vtedy očakávali od druhého vatikánskeho koncilu? Všetko sme to vnímali cez skúsenosť útlaku. Pre nás bolo prekvapením už len to, že na koncil pustili biskupov z Československa. Už to vyzeralo ako pootvorenie dverí. Obrovskou nádejou bola osobnosť pápeža Jána XXIII. Počúvali sme ho z Vatikánskeho rozhlasu, hoci vysielanie bývalo často rušené.

Kým predchádzajúci pápež Pius XII. bol ešte cirkevné knieža s jasne udržiavaným odstupom od ľudu, Ján XXIII. sa ľuďom prihováral celkom iným, omnoho prístupnejším jazykom. Podobalo sa to súčasnej fascinácii pápežom Františkom? Áno. Pamätám si, ako som ešte ako chlapec počúval jeho príhovor, v ktorom ľuďom vravel, že keď prídu domov k svojim deťom, ktoré už možno budú spať, majú ich pohladiť a ráno im povedať, že ich pohladil sám pápež. Bola to reč, ktorá bola úplne iná než reč jeho predchodcov. Pointa bola teda v tom, že cirkev sa mala viac priblížiť k ľuďom?

Na to treba odpovedať v kontexte: päťdesiate roky boli hrozné, bolo v nich cítiť napätie medzi cirkvou a naším štátom. Veľa ľudí skončilo vo väzení. Stále viselo vo vzduchu aj to, či sa komunisti nepokúsia odtrhnúť slovenských veriacich úplne od katolíckej cirkvi. Ten režim bol brutálny. No v roku 1960 došlo k prvej veľkej amnestii politických väzňov, takže pocit, že dochádza k uvoľňovaniu niečo strnulého, bol oprávnený. A to aj napriek tomu, že vzápätí začalo veľké prenasledovanie rehoľníkov, čo prezident Novotný nazýval dovŕšením kultúrnej revolúcie. No aj tak to boli roky poznačené atmosférou nádeje. Druhý vatikánsky koncil tento pocit iba podporoval.

Niekedy sa trochu zjednodušujúco vraví, že výdobytkom koncilu bolo, že otočil kňazov pri oltári smerom k ľudu. Bol to pre vás tiež jediný výsledok koncilu? Nuž, povedzme si pravdu, to bolo jediné, čo sa z koncilu u nás aplikovalo: obrátenie kňazov smerom k ľudu pri omšiach a obrady v národnom jazyku, nie v latinčine. Nič iné sa nedotiahlo. Za to mohol kto: komunizmus alebo biskupi a kňazi? Komunisti to celkom prirodzene nechceli povoliť. Kňazov režim zastrašoval alebo ich mal v moci. A ako prijali koncil tí vzdelaní nitrianski kanonici, ktorých ste spomínali, že boli rozhľadení a žili v témach svetovej cirkvi? Ostali trochu zdržanliví. Prijali závery koncilu, no po celý život boli vychovávaní inak, k latinskej omši. Na konci života už mohli len sotva vyjadrovať nejakú spontaneitu. A s tým otočením kňazov k ľudu to tiež nejaký čas trvalo, nebolo to hneď. Aj na to boli potrebné povolenia od štátu. Omše v jazyku ľudu si vyžadovali preklady liturgickej komisie, to si takisto vyžiadalo nejaký čas.

Nebolo frustrujúce, že to bolo všetko, čo sa podarilo uskutočniť zo záverov koncilu? My sme tu vtedy nemali nič. V kňazských seminároch učili bohoslovcov stále z jedných a tých istých skrípt. Koncilové dokumenty neboli preložené hneď a boli navyše napísané nie veľmi dobrým jazykom, človeka to až tak nechytalo za srdce. Nebolo tu nikoho, kto by sa to pokúsil pretaviť do zrozumiteľnejšej reči, ktorej by rozumeli aj bežní ľudia. To je dôvod, prečo nás koncil vôbec nezasiahol. Premeškali sme čas. Takže sa u nás koncil v tomto zmysle nenaplnil vôbec? Presne tak. Neobjavili sme hĺbku koncilu a pravdepodobne ju už ani neobjavíme. Preskočili sme nejakú historickú periódu tým, že sme žili uzavretí v hraniciach totalitného štátu. Možno niečo otvorí pápež František, no aj to sa tu rodí veľmi ťažko.

A čo mala byť tá hlboká zmena, ktorú sme premeškali? Kontinuita so svetovou cirkvou. Toto bolo to najhoršie, čo sa nám prihodilo: na štyridsať rokov tu bola prerušená kontinuita. Žili sme vo väzení alebo v akomsi pracovnom tábore, ako boli Králiky či Podolínec. Mohli sa tu síce slúžiť omše, mohlo sa ako-tak o veciach diskutovať, ale stratili sme kontakt s tým, čo sa dialo vonku. Toto je bieda slovenskej cirkvi. Kňazi, ktorí vtedy odišli do emigrácie, si kontinuitu so svetovou cirkvou udržali, lebo na ňu okamžite nadviazali a mnohí z nich sa stali európskymi, ba až svetovými osobnosťami: Jozef Heriban, Štefan Porubčan, Felix Litva, Anton Botek, kardinál Jozef Tomko, biskup Dominik Hrušovský - to všetko boli rozhľadení a vzdelaní ľudia.

Takže títo odišli do emigrácie, iní elitní kňazi skončili vo väzení, a tým sa tu utvorila prierva a prázdno. Áno, a keď sa raz pretrhne kontinuita, a to nielen pokiaľ ide o vieru, ale aj o vedecké bádanie a diskusie, tak je už len veľmi ťažké to obnoviť. Kde sa v tomto prostredí mohli uchytiť myšlienky koncilu?

Ale ktoré podstatné myšlienky to boli, ktoré sa tu mohli implementovať, no nepodarilo sa to? V prvom rade to bola idea Božieho ľudu, nie hierarchie, ktorá sídli na hradoch ako feudálne panstvo, ale ako spoločenstvo kňazov a biskupov, ktorí kráčajú vedno s ľuďmi. Priepasť či odstup medzi klérom a ľuďmi tu zostala, čo na Slovensku ešte viac umocnila ľudová zbožnosť.

Ak to, čo hovoríte, bola tá nosná idea, ako je potom možné, že kňazi z tajnej cirkvi, ktorí práveže chodili s ľuďmi, žili s nimi, nedržali sa voči nim v odstupe, sa po novembri 1989 sami stali... ...pánmi. Mnohí sa hneď stali pánmi. To bol pre mňa šok. Títo ľudia nezvládli moc, ktorá im bola zverená. Tá moc súvisela s tým, že cirkev mala po Novembri obrovský bonus. Celá spoločnosť uznávala cirkev, lebo mnohí trpeli pocitmi viny, že kým oni nejako prežívali, tajná cirkev stála v prvej línii a trpela. Odhodlanie týchto ľudí, to bola ohromná sila, ktorú mala v roku 1989 cirkev v rukách. Žiaľ, z tejto sily si vzala to najhoršie, čo sa dalo. Viacerí sa stali pánmi, ktorých mali ostatní poslúchať, lebo vraj za nimi stojí veľké percento voličov.

Ale to je úplné popretie toho, čím títo ľudia žili predtým. Je to úplné popretie. Do roku 1989 boli Vlado Jukl a Silvo Krčméry najväčšie autority katolíckeho života. Po roku 1989 im biskupi dali najavo svoj dištanc od nich. Zrejme to súvisí s nejakou našou národnou mentalitou, v našich dejinách sme sa nenaučili vládnuť.

Dôležitou súčasťou prednovembrovej cirkvi v Československu bolo hnutie Pacem in terris, ktoré bolo plne pod kontrolou štátnej moci. Kto boli tí, čo doň vstupovali? Ambiciózni ľudia, ktorí chceli prednášať alebo mať nejaké posty, a bez toho to nebolo možné. Čiže oportunisti. Rozhodne to bol oportunizmus. No práve vďaka nemu získala výnimočné postavenie tajná cirkev. No tu treba otvorene povedať, že tajná cirkev so svojimi intelektuálmi nemala šancu zachrániť celé Slovensko. Jediná kontinuita, ktorá u nás nebola prerušená, je ľudová zbožnosť, ktorá tu ostala. A do toho vrazil komunizmus klin, ktorým bolo Pacem in terris. Všetko malo vyzerať tak, že veci idú dobrým smerom. To bola najväčšia demoralizácia slovenskej cirkvi. Tajnej cirkvi neostalo iné, ako držať vysoko nastavenú latku, cez ktorú oportunisti z Pacem in terris nemohli prejsť.

A teraz jedna postava, ktorú sa nedá obísť: Ján Chryzostom Korec. Korcov príbeh je svetový. So vzostupmi aj pádmi. Iste. No začnime pred rokom 1989. Keď som študoval dejiny komunizmu, prekvapovalo ma, koľkých tajných biskupov u nás v minulosti vyvraždili alebo vyhostili z krajiny. Korec prežil. Pokúsili sa odstrániť aj jeho? V 80. rokoch evidentne. Spravili to tak, aby to vyzeralo ako nehoda. Raz mu narezali pneumatiku na aute, druhýkrát mal uvoľnený kardánový hriadeľ na podvozku, tretíkrát mu narezali brzdovú hadičku. V servise mu povedali, že to všetko bola profesionálna robota na jeho likvidáciu. Neodvážili sa ho zabiť, ale vytvoriť podmienky pre možnú autonehodu.

Ako to reflektoval? Znášal to neobyčajne statočne. No vyplývalo to z jeho celkovej osobnosti. Bol neuveriteľne vzdelaný, čítal po nemecky, francúzsky, vravel mi, ako veľmi ho oslovili dokonca knihy Hansa Künga, čítal Janka Silana, Ladislava Hanusa. No v jeho príbehu je niečo veľmi zvláštne. Keď ešte ako chlapec vstúpil k jezuitom, bolo to už v čase, keď veľmi nemal príležitosť žiť v komunite spolu s druhými. To ho poznačilo. A keď sa po revolúcii stal nitrianskym biskupom, nedokázal s ľuďmi celkom prirodzene komunikovať. Nikdy sa to nenaučil, väčšinou rozprával len on. To bol jeho veľký hendikep a sloboda ho v tom zaskočila.

Ale jeho hendikepom sa stali aj iné veci. Áno. Pred rokom 1989 nám vždy vravel, že nesmieme ísť do politiky. Lebo to by vtedy znamenalo, že nás okamžite obvinia z klérofašiszmu a politického klerikalizmu. To bolo zúfalé dedičstvo slovenského štátu. Čokoľvek politické, do čoho chcela vstúpiť cirkev, bolo ihneď spájané s Tisom. A tak sa stalo, že jedinou politicky vyprofilovanou osobnosťou bol po Novembri Ján Čarnogurský. V tomto zmysle nás november 1989 zaskočil, neboli sme na to pripravení. Ako je to možné?

Žiaľ, nemali sme medzi sebou intelektuálne, politicky zmýšľajúce osobnosti, aké vtedy z radov občianskeho prostredia stáli na tribúnach. Nemali sme ľudí ako Peter Zajac či Martin Bútora. Bolo to teda vinou Jána Chryzostoma Korca, že vás až priveľmi chránil pred vstupom do politiky a nedomyslel to, že v prípade politickej zmeny tu nebudú kresťania pripravení prevziať politickú zodpovednosť? Tak by som to nepovedal. Vinu za to nesie skôr slovenský štát, to nám veľmi uškodilo. V prednovembrovom čase sme boli nútení stiahnuť sa, lebo klérofašizmus bol absolútnou zbraňou komunistov, ktorí ňou likvidovali všetko cirkevné v politike. Korec bol doslova donútený urobiť to takto, aby neohrozil tajnú cirkev.

Lenže ku Korcovi patrí ešte aj dianie po Novembri, pritakanie Mečiarovi, prijatie Fica. K tomu sa dá povedať iba to, že je to veľká škoda. Korec mal veľký rešpekt k moci a my sme mu tú moc nevedeli sprostredkovať. Ja som bol preňho iba Ferko, Čarnogurský bol Janko, neboli sme v jeho očiach autority. No Mečiar a Fico boli preňho muži s mocou. Bol v tom jeho strach, že by sa to, čo sa tak ťažko vybojovalo, mohlo prepadnúť?

Asi nie, tento strach mali ľudia z exilu alebo kardinál Tomko. Preto tu tak rýchlo vytvorili biskupstvá, preto urobili zo Sokola pri najbližšej príležitosti arcibiskupa. Báli sa, že sa to ešte môže všetko zvrátiť, pamätali si, ako to dopadlo v roku 1968. Ako je možné, že sa taký človek ako Korec napokon podvolil štátnej moci? Malo to dve príčiny. Prvá bola, že Korec žil v presvedčení o potrebe samostatného Slovenska. Interpretoval si tak aj vatikánske dokumenty o zriadení slovenskej cirkevnej provincie, čo si stotožnil s územnosprávnym členením. Druhá vec bol začiatok liberalizácie, v ktorej badal nebezpečenstvo, ktoré podľa neho ohrozovalo tradičné katolícke Slovensko. A Mečiar s Ficom mu dali záruky, že morálno-etické témy nebudú otvárať. Využili to, a on to prijal.

Dnes je to tu opäť, presne po tejto línii pôjdu Harabin a kotlebovci. Zas nám hrozí, že cirkev a podobné politické strany nájdu v tejto oblasti spoločný prienik. Čo sa stalo so slovenskou cirkvou za tých tridsať rokov? Zas je to o stratenej kontinuite. Nemáme veľa kňazov s charizmou a výdržou študovať a zaujímať sa o vzdelanie a kultúru aj po kňazskej vysviacke. Mnohí skončili na školách a neposunuli sa, možno sú len povahou priemerní ľudia, no nepodarilo sa im vytvoriť tu hlbokú duchovnú atmosféru, nie tú ľudovú, ale intelektuálne silnú.

Kedy sa to stalo, že v cirkvi, ktorá mala po roku 1989 taký dobrý štartovací potenciál, nastala taká zúfalá stagnácia? Poznám kňazov, ktorí sú morálne skutočne dobrí ľudia a starajú sa výborne o svoje farnosti. No chýba mi niekto, kto by vyrástol vyššie, intelektuálne vyššie. To je ten najväčší problém, že nám chýbajú intelektuálne elity? Áno, lebo keď ich nemáme, niet nikoho, kto by vedel komunikovať so sekulárnym svetom a koho by sekulárny svet aj rešpektoval. Sekulárny svet si nás prestáva vážiť, lebo ho nevieme zaujať niečím, s čím síce nemusí súhlasiť, ale čo je ochotný vypočuť si a oceniť ako dôležitý názor. Nemáme elitu, ktorá by zaujala sekulárny svet.

Sú však aj u nás takí, ktorí sa dnes do tejto pozície tlačia, hoci často sú to bývalí kňazi, ktorí tú cestu sami opustili. Nemajú nijakú váhu. Navyše, hovorím tu o tom, že by to mali byť ľudia zvnútra cirkvi, a nie niekto, kto hovorí o tých veciach z pozície súkromného života. Musia byť súčasťou cirkevného spoločenstva. Tak? Áno. Ale aj medzi kňazmi sú šikovní a intelektuálne zdatní ľudia. Nie je problém v tom, že nevedia p...

Lojalita je vernosť, spoľahlivosť, čestnosť, oddanosť niekomu alebo niečomu. Hovorí, že sa teší na voľby a za dobrý výsledok by považoval, ak sa SaS dostane do parlamentu. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru (KR PZ) v Bratislave nevidí zákonný dôvod na vyvodenie zodpovednosti voči vyšetrovateľovi Štefanovi Mlynarčíkovi. Levoča bez nenávisti. 868 mien. 868 ľudí. 868 sviečok. Jedna pointa. Oslovujeme ľudí, neoslovujeme voličov. Sme ľudia, nie sme politická strana. Pôsobil v ODM, KDH, neskôr bol blízkym spolupracovníkom Daniela Lipšica. Dnes je dvojkou hnutia Sme rodina. Je možným kandidátom na ministra vnútra alebo obrany. S Martinom Borguľom si vyká a tvrdí, že po finančnej kríze v roku 2008 sa z neho stal ekonomický nacionalista. Monika Beňová: Fico kauzy nikdy nevysvetlí. Pred 20 rokmi spoluzakladala Smer, dnes stojí skôr na okraji strany. Ako sa pozerá na dianie na Slovensku a prenikanie mafie na najvyššie miesta štátu? Roky odhaľoval aktivity extrémistov na internete a poukazoval na nepravdy, ktoré šíria konšpirátori. Teraz kandiduje do NR SR, kde by sa chcel venovať zefektívneniu legislatívy pre boj proti pravicovému aj ľavicovému extrémizmu.

Tabuľka: Významné osobnosti slovenskej cirkvi v exile

tags: #kotlebovci #biskup #hrobon