História kresťanského zboru v Prievidzi je úzko spätá s významnými osobnosťami a udalosťami, ktoré formovali náboženský a kultúrny život v regióne. Jednou z takýchto osobností je aj Jozef Bučko, evanjelický farár, ktorého život a dielo zanechali trvalú stopu v slovenskej histórii. Tento článok sa zameriava na jeho prínos a na širší kontext kresťanského zboru v Prievidzi.
Námestie slobody v Prievidzi.
Jozef Bučko: Farár a Odvážny Kritik
Medzi martýrov slovenského boja proti nacizmu patrí i vrbovský a martinský evanjelický farár Jozef Bučko. Bol vynikajúci, nekompromisný kazateľ a kritik pomerov v slovenskom štáte. Ako pravý protestant a posol reformácie, zvestoval čisté evanjelium. Vo Vrbovom pôsobil v rokoch 1935 - 1940 a v Martine účinkoval najskôr ako kaplán, neskôr ako farár pomerne krátko - v rokoch 1940 - 1944.
Ostro šľahal a bil do povrchnosti a falošnosti ideológie vojnového Slovenského štátu. Ako jeho kritik bol väznený v Prešove i v Ilave. Zatkli ho aj počas Slovenského národného povstania. Aj keď sa mohol legitimovať falošným dokumentom, zatýkajúcemu komandu priamo a odvážne odhalil svoju občiansku identitu: Som Jozef Bučko, martinský evanjelický farár. Vianoce i koniec roka 1944 prežil v bratislavskom väzení, odkiaľ ho roku 1945 previezli do koncentračných táborov v Melku, Mathausene, Amstettene a napokon v Ebensee, kde na sklonku 2. svetovej vojny, krátko pred oslobodením tábora, 6. mája 1945 dokonal. Tábor bol oslobodený o deň neskôr. Aj dnes znie jeho posolstvo hlboko preniknuté kresťanskou mravnosťou!
V roku 1940, keď vo Vrbovom uvádzal novú učiteľku Ľudmilu Cambelovú - Havlíkovú, povedal veľmi aktuálne slová platné aj dnes: „Čo je platné vzdelanie bez šľachetnosti, čo veľká múdrosť bez mravnosti, načo sú nám vodcovia bez spravodlivosti a vládcovia bez ľudskosti.“ A čoraz naliehavejšou je ozvena Bučkovej state z Národných novín, ktorú nazval: Verím vo víťazstvo viery v Boha!
„Krivda vie najtrpkejšie rozdierať ducha a preto všade znie hlas po spravodlivosti. Utrpenie je boľavé, ale tým boľavejšie, čím vyrastá z väčšej nespravodlivosti. A kamkoľvek zrak i sluch upriete, všade počuť toto slovo. Zem sa kropí slzami, zvlažuje krvou, menia sa režimy, povstávajú vojny a všade pre dosiahnutie spravodlivosti. A vždy ktosi krivdí a iný trpí. Kde je človek tam je krivda a kde krivda tam je bolesť. A čo je spravodlivé? Každý tvrdí, že jeho vec je spravodlivá. Lebo človek je sobec. Verím vo víťazstvo viery v Boha, keby i všetky kostoly ľahli popolom a nevera zachvátila celé ľudstvo dneška. Verím, že spravodlivosť nemôže padnúť, krivda nemôže zvíťaziť, keby prvú i všetci opustili a druhú velebili.
Štefan Bučko: Všetko podstatné, čo viem o poézii, mám od Viliama Turčányho
Napriek jeho odvážnym počinom a presvedčivému antifašistickému a antikomunistickému presvedčeniu, sa akosi na Jozefa Bučka pozabudlo. Narodil sa v roľníckej rodine zo Slatiny na Bebravou. Napriek rôznym sociálno-existenčným ťažkostiam študoval, a to v rokoch 1921-1929 na gymnáziu v Nitre a vzápätí teológiu na Slovenskej evanjelickej a. v. teologickej akadémii. Tretí ročník (1931/1932) absolvoval v nemeckom Erlangene, kde s nevoľou pozoroval nárast sympatií bežných ľudí a inteligencie k hnutiu národného socializmu.
Bučko tak pôsobil v niekdajšom centre slovenského národno-politického a kultúrneho pohybu, ktorý si do istej miery udržiavalo aj v medzivojnovom období. Už v roku 1937 videl ako sa nad Európou zaťahujú nacistické a komunistické mračná: „Vidíme na jednej strane extrém boľševizmu stojaci na krvi más, na druhej strane extrém totality, nie menej krvavý a uprostred stojí náš národ. Nie meč, ale myšlienkový chaos kope hrob národu!“ Jeho kázne a články v Národných novinách a v Cirkevných listoch sa v období slovenskej autonómie a štátnosti niesli v znamení hlásania kresťanského humanizmu, pomoci, solidarity a všeobecnej rovnosti, ktoré v onej dobe boli mnohými deformované, potláčané a zamlčiavané.
Bučkove posolstvá z rokov 1940 a 1943, provokujúce svojou nadčasovosťou, boli odvážnym počinom, nastavením zrkadla vtedajšiemu režimu, no pritom riskantným krokom a s následkami, ktoré končili často pokutami a väznením. V roku 1941 sa tak aj stalo, keď bol Bučko obvinený v novinách Gardista za údajnú urážku prezidenta počas 80. výročia na martinských slávnostiach Memoranda národa slovenského.
Bučko identifikoval totalitarizačné tendencie aj na príklade aktivít známej polovojenskej organizácie: „Členstvo v Hlinkových gardách je dobrovoľné. No je to len na papieri. Žiaci a žiačky sú nútení vyhrážaním vstupovať do týchto organizácií. Ich propagátori idú až tak ďaleko, že ak vstup odoprú, po štúdiách nedostanú nijaké zamestnanie.“ Výchova mládeže mu robila veľké starosti, veď bol to práve on, ktorý sa jej tak v martinskom cirkevnom zbore venoval a ktorá si ho tak veľmi obľúbila. A nielen mládež, ale aj chorí a chudobní a to bez ohľadu na ich náboženstvo a národnosť, znamenali pre Bučka ohrozenú societu, ktorej treba pomáhať.
Bučko sa dokázal odosobniť pri obhajobe náboženského a cirkevného priestoru, keď nielen vládny ľudácky režim kritizoval kvôli cenzurovaniu evanjelických časopisov a zásahov do tvorby učebníc náboženstva, ale keď aj otvorene odsúdil boľševizmus: „Tisíce kresťanských chrámov ľahlo popolom, nie menej sa ich premenilo na kiná, múzeá, prípadne horšie ciele. Boľševizmus sa pokúsil raz a navždy skoncovať s Bohom. Kresťanský človek západu žasne nad spustošením vonkajšej výstavby kresťanskej. […] Možno to nazvať priamym úderom do tváre. Je nádej, že až päsť oslabne, chrámy sa znova vztýčia.
Účasť v Odboji a Smrť v Koncentračnom Tábore
Bučka viac protifašisticky orientovalo, kedy už počas jesene 1943 sa uvažovalo práve v Turč. Sv. Martine o utvorení miestneho revolučného národného výboru. Bučko patril k protifašistickej skupine Jozefa Šťastného a neskôr v roku 1944 sa po spojení viacerých skupín stal členom predsedníctva za demokratický orientovaný občiansky blok v Okresnom revolučnom národnom výbore v Turč. Sv. Martine. 21. septembra 1944 patril k posledným ustupujúcim do Banskej Bystrice, kde pôsobil v hodnosti nadporučíka a vo funkcii sanitára-ošetrovateľa v miestnej nemocnici. Ako vojenský kňaz povzbudzoval ranených v nemocnici a bojujúcich povstalcov na fronte.
Po potlačení SNP odišiel do Ľubietovej. Avšak ráno 2. novembra 1944 bol počas presunu do Lučatína spolu s ďalším farárom Ivanom Kolesárom zadržaný gestapom. Falošnú legitimáciu nepoužil, pretože mu svedomie nedovoľovalo klamať. Evidovaný ako podozrivá osoba, bol držaný vo väzení v Banskej Bystrici, kde okúsil nepríjemný gestapácky výsluch a následne internovaný v priestoroch Krajského súdu v Bratislave. Dňa 18. februára 1945 bol transportovaný do koncentračného tábora Mathausen, v ktorom sústreďovali hlavne nepohodlnú inteligenciu. O pár týždňov neskôr bol Bučko ako pracovná jednotka presunutý odpratávať trosky z bombardovania mesta Amstätten. Pracoval aj v noci, bez dostatočnej stravy, zavšivený a premočený z dažďa.
Po priblížení frontovej línie ho spolu s ostatnými väzňami premiestnili do koncentračného tábora v Ebensee pri Salzburgu, ktorý sa vyznačoval vôbec najhoršími podmienkami na prežitie. Na chirurgickom oddelení mu operovali predlaktie s infekciou, ale jeho zdravotný stav sa zhoršoval. No aj v týchto náročných podmienkach sa zachovali svedectvá jeho priateľov - spoluväzňov, ktorým hovoril ako treba obnoviť demokraciu so slobodou tlače a vyjadrovania. I keď sa dožil oslobodenia americkými vojskami, ktoré prišli 6. mája, zomrel 6.5.1945 v predvečer oslobodenia koncentračného tábora Ebensse.
Ocenenie In Memoriam
Sedem matičiarov, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne v boji proti nacizmu, ocenila 7. mája 2020 Matica slovenská in memoriam. Zlatú cenu MS a pamätné listy MS si na neverejnom oceňovaní v Parku sv. Cyrila a Metoda pred sídelnou budovou MS v Martine prevzali predstavitelia štyroch obcí a miest.
„Životy, charaktery a napokon obetovanie sa v boji proti nacizmu a za slobodu slovenského národa svedčia o vysokej morálnej úrovni siedmich významných matičiarov. Pre Maticu slovenskú je ich ocenenie pri príležitosti 75. výročia ukončenia druhej svetovej vojny obzvlášť dôležité. Verím, že sme opäť prispeli k tomu, aby si téma významu kultúry pre Slovensko a demokraciu získala väčšiu pozornosť,“ priblížil predseda MS Marián Gešper.
Oceňovanie prebehlo bez verejnosti a v obmedzenom režime za prísnych hygienických podmienok podľa pokynov ÚVZ. „Veľmi ma mrzí, že tu potomkovia padlých matičiarov nemôžu byť s nami. Prispôsobili sme sa však situácii a ocenením in memoriam sme sa pridali k pietnym aktom kladenia vencov, ktoré v uplynulých dňoch prebehli v réžii štátu i samospráv,“ doplnil M. Gešper.
K najznámejším oceneným členom MS patrí Viliam Pauliny, ktorý bol riaditeľom Národnej banky v Banskej Bystrici a za prvej Československej republiky pôsobil ako poslanec parlamentu v Prahe. Po potlačení SNP ho nacisti zavliekli do Nemecka, kde bol za neznámych okolností zavraždený. Ocenenie prevzal starosta jeho rodnej obce Slovenské Pravno Pavol Grusmann. Podobný osud mal ďalší matičiar Anton Prídavok, priekopník rozhlasového vysielania na Slovensku, ktorý zomrel na následky mučenia nacistami len štyri dni po skončení vojny. Matičnú cenu za neho prevzal primátor jeho rodného mesta Kežmarok Ján Ferenčák. Jozef Bučko, rodák zo Slatiny nad Bebravou a evanjelický farár v Turčianskom Svätom Martine, zahynul dokonca dva dni pred koncom vojny v koncentračnom tábore Ebensee v Rakúsku. Ocenenie prevzal evanjelický farár Milan Kubík, ktorý sa prihovoril s krátkou modlitbou. Martinčan Ivan Ďurička zomrel počas núteného transportu po leteckom útoku.
Ocenenie za Eduarda Bullu, ktorého taktiež odvliekli do Nemecka, kde za neznámych okolností zomrel, prevzal zástupca primátorky jeho rodného mesta Prievidza Ľuboš Jelačič. Posledným oceneným bol Ladislav Sára, ktorý zomrel počas náletu na väzenský transport do koncentračného tábora. Cenu MS prevzal starosta jeho rodnej obce Podbrezová Ladislav Kardhordó.
Po tieto dni si pripomíname 75. výročie skončenia II. sv. vojny, ale evanjelická cirkev, menovite CZ Vrbové, CZ Piešťany a Martin si spomínajú aj na 75. výročie smrti svojho farára Jozefa Bučku, ktorý zahynul 6.5.1945 v predvečer oslobodenia koncentračného tábora Ebensse.
Koncentračný tábor Ebensee, kde Jozef Bučko zomrel.
Cirkevná Historiografia na Slovensku
Štúdium cirkevných dejín v rokoch 1968-1989 nepatrilo k zvlášť preferovaným špecializáciám historiografie, ba možno si všimnúť istý útlm. Napriek neprajným vonkajším okolnostiam sa našlo dosť bádateľov, pre ktorých cirkevné dejiny nestratili svoju atraktivitu. Oveľa bohatšie na cirkevnohistorickú produkciu bolo obdobie pred r. 1945 a tiež v rokoch 1945-1950. Na poli cirkevných dejín vyvíjali pomerne intenzívnu činnosť Spolok svätého Vojtecha - na strane katolíckej a Tranoscius - na strane evanjelickej.
Podstatne väčšiu slobodu si v užšom slova zmysle si do centra záujmu kladú inštitucionálnu a právno-politickú stránku, prípadne všetko, čo patrí k dejinnému charekteru tej ktorej cirkvi (patria tu aj formy zbožnosti, cirkevný život i kresťanské umenie). Cirkevná historiografia našla svoje vyjadrenie popri vyhranených vedeckých periodikách aj v časopisoch Verbum, Cirkevné listy, Katolícke noviny, Duchovný pastier, Kultúra, Tvorba, Viera a veda, Evanjelický posol spod Tatier a Služba. Cirkevná história dostávala aký-taký priestor na teologických fakultách, a to rímskokatolíckej, evanjelickej a. v. a pravoslávnej cirkvi, ktoré tvorili pomerne skromnú inštitucionálnu základňu pre tento odbor.
Vo väčšine prípadov však išlo o cirkevných "historikov" - solitérov, ktorí svoju bádateľskú činnosť vykonávali mimo akúkoľvek inštitúciu. Boli to hlavne kňazi v pastorácii roztratení po slovenských mestách i dedinách. Kvalitné vzdelanie, vynikajúca znalosť jazykov i osobná zanietenosť v nejednom prípade kompenzovala neprofesionalitu v oblasti histórie. Vydania sa dočkalo iba niekoľko titulov, ďalšie pri troche šťastia vyšli samizdatom, ostatné (neraz veľmi kvalitné) práce ostali v rukopise.
Bádaniu v oblasti cirkevných dejín sa v r. 1968-1989 venovali aj profesionálni slovenskí historici, pravda, nepestovali ich ako samostatnú disciplínu, ale iba ako jeden z aspektov slovenských dejín. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo z oblasti cirkevných dejín nevzišla žiadna monografická či syntetická práca. Sporadicky sa objavilo iba zopár štúdií a článkov, prípadne sa tejto problematike venovali príslušné pasáže v syntetických dielach.
Významní Cirkevní Historici
V tejto kapitole sa budem venovať najmä tým (cirkevným) historikom, u ktorých boli cirkevné dejiny hlavnou oblasťou tvorby. Jozef Špirko (1896-1854), cirkevný historik, docent cirkevných dejín; je v katolíckom prostredí pokladaný za zakladateľa moderného cirkevného dejepisectva. Jeho život i tvorba spadá do obdobia pred rokom 1968, preto iba spomeniem, že bol autorom skvelých dvoj, resp štvorzväzkových Cirkevných dejín z r. 1943.
Anton Bagin (1923-1992), profesor cirkevných dejín študoval na Katolíckej bohosloveckej fakulte Slovenskej univerzity, v r. 1950 získal doktorát teológie. Spočiatku sa venoval regionálnym dejinám Považia, neskôr sa však sústredil na slovenské cirkevné dejiny, najmä na cyrilo-metodské obdobie. V r. 1967 sa stal odborným asistentom na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, r. 1970 sa stal docentom, v r. 1972 bol vymenovaný za profesora cirkevných dejín (od r. 1984 vedúci Historicko-prácnej fakulty). Okrem všeobecných cirkevných dejín prednášal aj cirkevné umenie, patrológiu a kresťanskú archeológiu. Pre potreby študentov vydal skriptá Cirkevné dejiny, I., II. (1969) a Kresťanská archeológia (1977).
Mikuláš Mišík (1907-1981), kanonik, historik, publicista; vyštudoval teológiu v Banskej Bystrici. V historickej práci sa venoval slovenským národným dejinám, dejinám Banskobystrickej diecézy, regionálnym dejinám Prievidze a Kláštora pod Znievom, osídleniu Hornej Nitry a Zvolena. Množstvo štúdií a niekoľko monografických prác napísal, resp. vydal ešte pred r. 1968, z tých neskorších je potrebné spomenúť monografiu Prievidza (1970) a Pamätnicu znievskeho gymnázia (1970, spoluautor).
Jozef Kútnik-Šmálov (1912-1982), literárny a cirkevný historik, vyštudoval teológiu na Spišskej Kapitule. V päťdesiatych rokoch ho postihol zákaz publikovania, časť prác mu však vyšla v rokoch 1966-1970. V historickej tvorbe sa okrem cirkevných dejín zaoberal aj regionálnymi dejinami (hlavne Spiša). V štúdiách sa venoval predkartuziánskym dejinám Červeného Kláštora, tradíciám včasnovekých dejín Spiša, pôvodu pätikostolného Maura, pôvodu pustovníka Svorada a iným.
Jozef Šátek (1910-1978), profesor cirkevných dejín a cirkevného spevu, študoval teológiu, cirkevnú hudbu a spev na univerzite s Strassburgu. V roku 1938 získal na Karlovej univerzite v Prahe doktorát teológie za dizertačnú prácu Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu, ktorá neskôr vyšla ja knižne (1946). Od r. 1946 pôsobil ako docent cirkevných dejín i lektor cirkevnej hudby a spevu na Bohosloveckej fakulte v Bratislave. Už na začiatku 50. rokov musel kvôli politickým perzekúciám opustiť miesto na fakulte, kde sa vracia až v r. 1970 ako profesor cirkevných dejín.
Štefan Šmálik (1908-1991), historik, prekladateľ, spisovateľ a kňaz, študoval teológiu na Spišskej Kapitule. Od r. 1966 pôsobil na fare v Liptovskom Trnovci, kde sa ponoril do štúdia stredovekých listín a pamiatok Liptova. V roku 1968 absolvoval študijnú cestu do Ríma, ktorú využil na bádanie v rímskych a vatikánskych archívoch. Jeho najväčším dielom z oblasti cirkevných dejín (obdoba Špirkových cirkevných dejín z r. 1943), je dvojzväzková monografia Boží ľud na cestách - Cirkev v 49 pokoleniach (1997).
tags: #krestansky #zbor #prievidza