Ak nedávame Bohu centrálne postavenie a nevytvárame si s ním vzťah, strácame kontakt so zmyslom svojho života a s prostriedkami, ktoré nám pomáhajú žiť naplno. Keď Boh nie je stredom nášho života, keď viera v Boha je len jednou zo špíc na kolese, narážame na ďalšiu dilemu, ktorá trápi súčasníkov. Zisťujeme, že v hľadaní pravého zmyslu sme odkázaní sami na seba.
Ako nám Boh hovorí v Knihe proroka Jeremiáša: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jer 1,5). Keď nemáme kontakt s Bohom, ktorý prináša viera, prichádzame aj o styk s týmto zámerom. Potom sme odkázaní sami na seba a čoraz viac zisťujeme, že nemôžeme opravdivo uspokojiť svoje najhlbšie túžby. Nedokážeme sa naplniť, pretože my nie sme tvorcovia seba samých. Naše prosté chápanie zmyslu života je bez správneho vzťahu s Bohom vždy neúplné.
Hľadanie zmyslu života mimo Boha
Pri prezeraní oddelenia s motivačnou literatúrou v kníhkupectve zistíme, že jestvuje nespočetne veľa zmyslov života. Každý ponúka inú myšlienku alebo súbor nápadov, tém. Na prvý pohľad to znie lákavo, ba možno priam vzrušujúco. Žiaľ, prísľub takejto slobody nás vždy nakoniec sklame.
Keď sa rozhodneme vytvoriť si vlastný zmysel života, buď sa necháme strhnúť rozmarmi sekulárnej spoločnosti, alebo napokon skončíme bez akéhokoľvek cieľa a smutní. Zámer a zmysel nášho života už existuje. Neustále si uchovávame predstavu, že na objavenie a naplnenie zmyslu svojho života sa musíme „oslobodiť“ od Boha a byť od neho nezávislí.
Závislosť od Boha ako cesta k sile
Závislosť od Boha nám často pripadá ako synonymum bezmocnosti. No opäť nám prichádza na pomoc svätý Pavol: „Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10). No naša závislosť od Boha v skutočnosti znamená, že máme jedno veľké šťastie: nie sme totiž zodpovední za nájdenie definície šťastia ani za vytvorenie prostriedkov na jeho objavenie. Byť závislý od Boha znamená pozvať ho, aby on bol silný v nás, viedol nás a ukázal nám smer.
Boh vo svojej prozreteľnosti nám už pripravil cestu. Jej nájdenie z našej strany spočíva v úkone závislosti od Boha, v rámci ktorého mu dovolíme viesť nás na tejto ceste. Musíme mu jednoducho dovoliť prejaviť na nás svoju dobrotu, ktorá nás bude stále privádzať naspäť k nemu - prameňu a cieľu. A predsa sa pritom tak ľahko strácame!
Schádzame z cesty pri presvedčení, že sme dosť sebestační na to, aby sme si vytvorili a poznávali svoje vlastné pravdy, namiesto toho, aby sme sa podriadili tým, ktoré zjavil Boh. Blúdime, hneď ako si začneme namýšľať, že to my sme skutočne dôležití, že si zaslúžime čosi viac. V našej duši sa ozýva hlas doby: „Ak sa mi to páči alebo mám z toho dobrý pocit, tak to musí byť dobré; navyše si to aj zaslúžim.“ a „Ak mám z toho dosť dobrý pocit, tak to musí byť pravda.“ Pouvažujme nad tým, či nepoznáme niekoho, kto žije podľa podobných mantier.
Opísaný spôsob života nevedie k radosti, pretože pri ňom človek vylučuje poznanie Toho, ktorý jediný vie všetko. Môžeme to vidieť v niektorých častiach našich dejín alebo keď sledujeme niekoho, kto sa práve snaží vytvoriť si svoju pravdu a zadefinovať si vlastný zmysel života. Jednoducho povedané, život, v ktorom Boh nemá miesto alebo ktorý Boh nemôže slobodne viesť, prináša skazené ovocie frustrácie, hnevu, zatrpknutosti, žiarlivosti a zlomyseľnosti.
Utrpenie ako súčasť cesty
Ak mám rád to, čo mi spôsobuje radosť, tak tento cit nemá žiadnu hodnotu. Hodnota sa prejavuje v jej cene. A aká je cena lásky, ktorá ma nič nestojí? Žiadna. Ale ak sa naučím milovať to, čo mi radosť nerobí, to čo mi spôsobuje smútok a bolesť, nájdem pravý cit, ktorého hodnota je nevyčísliteľná.
A len kresťanstvo učí, že cesta k dokonalosti vedie práve cez utrpenie, ktore buď človek bude nenávidieť a vyhýbať sa mu, alebo ak príde, tak ho človek príjme s úsmevom ako dar a pomocník, ktorý neprišiel pre to aby som sa trápil ale aby som sa zdokonalil.
Prijatie utrpenia - OTCOVIA PÚŠTE - SV. IZÁK SÝRSKY (406)
Malé dieťa miluje svoju matku, je na ňu naviazané a chce byť neustále s ňou. Oči mi ukazujú pravú lásku. Ale súcit mi ukazuje, že pravá láska sa ukazuje v utrpení a bolesti. Ak vidím nahnevaného človeka, ktorý ma uráža, tak môj subjektívny pocit ma núti odsúdiť ho. Ale cez súcit vidím, že ten človek možno trpí, nie je spokojný vo svojom živote, možno jeho urážky sú len následkom jeho smútku, ktorý vznikol potlačovaným hnevom alebo neistotou a aj keď jeho ústa a myseľ ma očierňujú, jeho podvedomie mi vraví, že on nie je šťastný, cíti smútok a tento smútok sa prejavuje hnevom, ktorý je v skutočnosti len volaním o pomoc, že on nedokáže svoj smútok a neistotu niesť len sám v sebe.
Útechu som našiel v slovách Pátra Pia, ktoré považujem za neuveriteľne múdre a povzbudzujúce. Sťažujete sa, že sa stále vracajú tie isté trápenia. Pozrite sa však, čoho sa máte ľakať? Bojíte sa božského Remeselníka, ktorý takýmto spôsobom vybrusuje svoj majstrovský kus? Chceli by ste vyjsť z rúk takého vynikajúceho Umelca ako nedorobok? Ak chceme dosiahnuť konečný cieľ, musíme nasledovať nášho božského Vodcu, ktorý zvyčajne vedie svoje vyvolené duše len po ceste, ktorou šiel on sám, po ceste sebazáporu a utrpenia: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Mohli by sme azda uložiť do sýpky zrno plné pliev? Alebo či si dá človek do skrine bielizeň, ktorú predtým poriadne nevypral? Toto utrpenie nie je trestom od Pána Boha, ale skôr ovocím jeho lásky, ktorou vás chce pripodobniť svojmu Synovi. Trpíte, ale uverte, že Ježiš trpí vo vás, pre vás a spolu s vami. Pripája sa k vám svojím utrpením a vy - ako obeť - musíte doplniť za vašich bratov a sestry to, čo chýba Kristovmu utrpeniu.
Spása duše ako najvyšší zákon
Život a spása duše sa prakticky z nášho každodenného života vytratili. Ešte aj dnes Kódex kánonického práva (1752) prikazuje: „Spása duší musí byť vždy najvyšším zákonom Cirkvi“. Už to nie je Boh, ku ktorému smeruje každé ľudské snaženie. Boha milovať, poznať, ctiť a oslavovať ho, a tak dosiahnuť večný život. Spáse duše boli silnou motiváciou ich správania.
„Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Vymení človek svoju dušu?! (Mt. si už takmer nikto nespomína, kedy ich naposledy počul. Alebo sa bojíme umierania? Zbavuje nás Mesiášov prísľub nesmrteľnosti strachu zo smrti? Kristus prišiel na svet obnoviť poriadok lásky, ktorý je narušený hriechom. Prišiel nás naučiť správne chápať a prežívať našu existenciu. V ľudskej sexualite nám zjavil pravdu o nás, o Bohu, o zmysle ľudského života. Kristus nás prišiel naučiť milovať, ako miluje On. (porov. Jn 15, 12). Boh povolanie milovať, ako miluje Kristus vpísal do našej prirodzenosti, keď nás stvoril ako mužov a ženy. To ako chápeme telo a sexuálne vzťahy, má veľký vplyv pre prijatie celého evanjelia, celého Kristovho učenia a jeho poslania. Podstatou ľudského poriadku lásky je spojenie muža a ženy, ktoré je veľkým tajomstvom a privádza nás k podstate Božieho plánu s človekom. (porov. Ef 5, 31 - 32).
Zbožštenie ako cieľ kresťanského života
Hľadanie zmyslu života je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Katechizmus Katolíckej cirkvi ponúka odpoveď, ktorá spája zmysel života so zbožštením, s účasťou na Božom živote. Východné cirkvi kladú dôraz na učenie o zbožštení človeka, ktoré je základným kameňom ich teológie. Zbožštenie (gr. theosis, csl. oboženije, bogotvorenie) je premena človeka, pripodobnenie sa Bohu. Nie je to však splynutie v jedno bytie, ale spojenie s Bohom, účasť na Božej prirodzenosti skrze milosť.
Svätý Gregor Naziánsky píše, že Boh stvoril človeka, aby mohol vykonávať funkciu kráľa zeme. Človek bol stvorený na obraz toho, ktorý vládne vesmírom. Všetko poukazuje na to, že od samého počiatku jeho prirodzenosť je poznačená čímsi kráľovským. Aj človek je kráľom. Človek, povolaný plodiť a množiť sa, aby si podmanil zem a vládol nad všetkým bytiami, ktoré sú od neho nižšie (porov. Gn 1, 28). Stvoriteľ chcel, aby človek, živý obraz Boha, bol kráľom a pánom.
Pre východných katolíkov je dôležité, aby dospeli k zbožšteniu. Sami si ho nemôžeme „vyrobiť“, ale naša spolupráca je nevyhnutná. Prvým a najdostupnejším prostriedkom nášho zbožštenia je modlitba. Tá je prístupná pre každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Východná духовність kladie dôraz na ustavičnú modlitbu, napríklad vo forme tzv. Ježišovej modlitby. Modlitba nás robí účastnými na Božej láske a Božom živote.
Okrem modlitby k prostriedkom zbožštenia patrí aj čítanie Svätého písma. Všetko, čo v nás podporuje a roznecuje lásku, je prostriedkom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život. Sviatosti cirkvi udeľujú hneď aj myropomazanie a eucharistiu (tzv. iniciačné sviatosti). Krst nás spája s Ježišom Kristom. Myropomazanie obnovuje v nás jeho obraz, premieňa nás v Krista a dáva dary v nás. Eucharistia nás spája s Ježišom Kristom a stáva sa účastným na Božom kráľovstve. „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom» (Jn 6, 56). Premieňame sa v Život.“ Krásne to vystihuje aj sedalen z 8. hlasu: «Nebeský chlieb a nápoj života si okúsil, Pane, a tak si ma zbožstil.»
V testamente Jána Pavla II. sa píše: „Nech ťa vždy sprevádza viera v Trojice.” (č. 11). Zbožštenie nie je len teoretický koncept, ale aj praktický cieľ, ku ktorému smeruje kresťanský život. Zbožštenie, stvorenie sa premieňa a nastoľuje sa Božie kráľovstvo. Svätý Duch obnovuje našu ľudskú prirodzenosť do pôvodného stavu pred pádom, aby v nás mohol pôsobiť a premieňať nás, obnovovať Boží obraz. Zbožštenie je cieľom nášho života.
Zmysel života mi vysvetľuje pomerne jednoducho. Katechizmus Katolíckej cirkvi mi dôsledne prepája otázku zmyslu s „pravdou o stvorení“. A ja to vlastne chápem. Chápem, že Boh ma pozýva k účasti na večnom živote v Jeho sláve, mať účasť priamo na Jeho svätosti a vznešenosti - žiť v nebi. A kým ta dôjdem, tak treba robiť dobré skutky, vidieť v druhých svojho brata alebo priamo Krista a konať Božiu vôľu. A milovať. Boha i všetkých ostatných ľudí vrátane seba.
Praktické aspekty kresťanského života
Podľa Kristovho vzoru sa učíme byť darom jeden pre druhého. Poslaním a úlohou kresťana je preto milovať čistou láskou. (porov. „Otče,… večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). Zavŕšenie ľudského života voláme nebo. Je to náš posledný cieľ, stav nadprirodzenej blaženosti. Človek je jediný povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote (KKC 356). Preto je múdrejšie povedať, že zavŕšenie a zmysel života je Boh. Nebo je Boh sám i očistec je Boh sám, ktorý očisťuje svoje deti, aby mohli k nemu prísť. Ale dokonca aj peklo je Boh, lebo on je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce.
Naše telo je chrám Ducha Svätého, preto by malo hovoriť jazykom Božej lásky. Boh nás miluje láskou, ktorá trvá večne. Podľa Kristovho vzoru sa učíme byť darom jeden pre druhého. Poslaním a úlohou kresťana je preto milovať čistou láskou.
Tabuľka: Prostriedky k zbožšteniu
| Prostriedok | Vysvetlenie |
|---|---|
| Modlitba | Prístupná pre každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Robí nás účastnými na Božej láske a Božom živote. |
| Čítanie Svätého písma | Podporuje a roznecuje lásku. |
| Sviatosti | Udeľujú nový život v Kristovi. Krst, myropomazanie a eucharistia. |
Katechizmus Katolíckej Cirkvi v článku 2258 uvádza vyjadrenie inštrukcie Donum vitae o hodnote ľudského života a jeho osobitného vzťahu k Stvoriteľovi. Kto je Pán nad životom a smrťou. „Ľudský život je posvätný, pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca: nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.“
tags: #krestansky #zmysel #zivota