Ježiš Kristus sa nepredstavuje svojim učeníkom bez rán; práve začínajúc od jeho zranení môže Tomáš vyznávať svoju vieru. Znamená to, že Ježiš, hoci je vzkriesený, je zároveň aj zranený. Jeho utrpenie, smrť a celý jeho život ostávajú s ním spojené aj v oslávenej podobe. Podobne aj naše detstvo so všetkým, čo sme v ňom prežili, ostáva v nás a ovplyvňuje nás po celý čas dospelého veku. Podobne ako Kristus, aj my ako vykúpení Boží synovia a dcéry sme uzdravení a zároveň stále zranení a zraniteľní, podobne, ako o tom hovorí apoštol Pavol, „v nádeji sme spasení“ (Rim 8,24).
Radcliffe ako verný syn autentickej kresťanskej spirituálnej tradície ponúka ako ďalšie východisko pozvanie na cestu zostúpenia do „srdca našej viery, ktorým je kríž. Obraz osoby nesmierne zraniteľnej, doráňanej a usmrtenej. Keď však Ježiš vstal z mŕtvych, jeho zranenia sú na ňom stále viditeľné“.
Vidíme to na stretnutí s apoštolmi, osobitne s apoštolom Tomášom, ktorého Ježiš pozýva dotknúť sa jeho rán.
Vedomie o tom, že máme rany, nás oslobodzuje; áno, oslobodzuje nás od toho, aby sme sa stali auto-referenciálni, aj od toho, aby sme si mysleli, že sme nadradení. V Ježišovi naše rany vstali zmŕtvych. Robia nás solidárnymi; pomáhajú nám ničiť múry, ktoré nás uväzňujú v elitárskom postoji, aby nás pomohli stavať mosty a osloviť mnoho smädných po milosrdnej láske, ktorú len Kristus môže ponúknuť.
Sme vyzvaní, aby sme nekryli alebo nezakrývali naše rany. Cirkev s ranami je schopná porozumieť ranám dnešného sveta a robiť ich vlastnými, trpieť, sprevádzať a pokúšať sa ich uzdraviť.
Radcliffe vo svojej knihe hľadá riešenia z paranoidných tendencií prežívaných v dnešnej spoločnosti a nedôvery. Pozýva predovšetkým k odvahe a k vydaniu sa na cestu ku vnútornému oslobodeniu sa. Zdôrazňuje cestu oslobodenia sa od toho, čo nás ponecháva vo väzení nereálnych, neurotizujúcich obáv a strachov, ktoré v nás vzbudzujú pocity nedôvery, pochybností a neistoty a tak paralyzujú náš životný elán, optimizmus a nádej.
V jeho slobodnom prijatí sa nám ako kresťanom otvárajú nové nepoznané možnosti bytia a napredovania, a zároveň sa stáva prameňom slobody, očistenia a novej nádeje, teda dôvery v silu života, v dobro a krásu, ktoré sa v ňom skrývajú. Cesta prijatia kríža je cestou k Božiemu milosrdenstvu, cestou nádeje, ako o tom píše vo svojej encyklike Spe salvi aj pápež Benedikt XVI., pričom sa obracia na kresťanov s otázkou, ako prežívame túto nádej.
To, čo nám však niekedy bráni prijať posolstvo uzdravenia a záchrany, ako o tom ďalej píše Radliffe, čo sa uskutočňuje prijatím Kristovho kríža, je duch, ktorý je charakteristickým duchom dnešnej konzumnej spoločnosti a ktorý sa zároveň snaží eliminovať „očakávanie“.
Ak niečo chceme, chceme to hneď, a spoločnosť prostredníctvom reklamy nás k takémuto postoju aj veľmi intenzívne povzbudzuje. Instantná spoločnosť - všetko hneď a v prášku, bez námahy, často sa uspokojíme s náhradami niečoho ozajstného. V skutočnosti je to však prejav regredovania, vrátenia sa do citového stavu primitívneho vývinového štádia počas prvého roku života dieťaťa, keď je ono samo centrom vesmíru a všetko sa točí okolo neho. Stačí, aby zamračilo tvár, a starostlivá tvár matky je ihneď prítomná, aby uspokojila akúkoľvek jeho potrebu. Takýto vnútorný postoj a očakávanie však v dospelom veku už nemôže fungovať, rozhodne musí naraziť na realitu, ktorá je iná. Táto zrážka často vyvoláva nedorozumenia a roztržky v medziľudských vzťahoch a zároveň prináša do života skúsenosť neuspokojenia a sklamania, čo často vedie človeka k izolácii od iných a od reálneho života, k izolácii vo svojej horkosti, zatrpknutosti a nedôvere voči iným.
Spásonosným či uzdravujúcim východiskom tu môže byť opäť kresťanské posolstvo „očakávania“. Pozýva nás k tomu liturgia počas celého roka, keď nás povzbudzuje očakávať druhý príchod Krista, a celkom osobitným spôsobom liturgické obdobie adventu. Očakávanie neznamená pasivitu, naopak, je to náročný proces, ktorý najlepšie pozná matka, ktorá počas deviatich mesiacov očakáva príchod dieťaťa na svet. Vedieť očakávať, inými slovami vedieť odložiť uspokojenie vlastných potrieb, zniesť napätie, ktoré to so sebou prináša, je zároveň jednou z najvýznamnejších charakteristík citovej zrelosti osobnosti. Konečne, toto je aj jedným z najdôležitejších cieľov autentickej praxe kresťanského pôstu a askézy.
Turínske plátno: Svedectvo o utrpení
Turínske plátno je pohrebné plátno, do ktorého bolo podľa tradície zavinuté telo Ježiša Krista po jeho smrti na kríži. Je to ľanová tkanina s rozmermi 4,42 × 1,13 metra, na ktorej je viditeľný negatívny obraz muža, ktorý bol podrobený rovnakému mučeniu, aké podstúpil Ježiš Kristus. Táto relikvia je uchovávaná v katedrále svätého Jána Krstiteľa v Turíne. Preto je táto relikvia označovaná aj ako Turínske plátno.
Plátno prvýkrát sfotografoval Secondo Pia v roku 1898. Zistil, že negatív plátna vytvára prekvapivo detailný pozitívny obraz. Teda samo plátno je vlastne fotografickým negatívom!
Vedcov dodnes udivuje anatomická dokonalosť obrazu na plátne. Ohromujúce boli aj ďalšie objavy. Na plátne sú zobrazené stopy po bičovaní, bití palicou, korunovaní tŕním, nesení kríža atď. Na základe výskumov sa zistilo, že Ježiš bol približne 181 cm vysoký, čo znamenalo, že prečnieval väčšinu svojich súčasníkov. Na celom tele, vrátane bokov, mohlo byť až okolo 600 telesných zranení. Krvnou skupinou Ježiša Krista podľa analýz je AB negatívny.
Negatívny obraz na Turínskom plátne
Vedci sa zhodujú, že obraz na plátne nie je ani namaľovaný, ani vytlačený, a že to nie je ľudský výtvor. Ak by bol obraz namaľovaný, farba by prenikla do hĺbky plátna. Hĺbka vyobrazenia je len 0,2 mikrometra. Niektorí vedci sa domnievajú, že k vzniku vyobrazenia Ježiša na Turínskom plátne došlo počas Ježišovom zmŕtvychvstaní.
Analýzy peľu a tkanín potvrdili, že Turínske plátno pochádza zo Svätej zeme a nie je podvrhom. Na plátne boli objavené zrniečka peľu rastliny Gundelia tournefortii, ktorá rastie len v jedinej oblasti na svete: v okolí Jeruzalema.
Na pravom oku a neskôr aj nad ľavým obočím boli nájdené odtlačky mincí, ktoré boli preukázateľne dané do obehu v čase Ježišovho života.
Zaujímavé je, že na plátne sa našli mikroskopické častice z tela mŕtveho alebo stopy po poškodení plátna. Ak sa plátno prilepí a potom prischne na zakrvavené časti mŕtvoly, pri pokuse odstrániť mŕtvolu z plátna, musí násilím odtrhnúť plátno od tela mŕtveho. Na Turínskom plátne však chýbajú stopy po násilnom odtrhnutí plátna od tela. To naznačuje, že telo Ježiša Krista sa z plátna odstránilo bez narušenia štruktúry mŕtvoly a plátna od tela. Vysvetlenie je jednoznačné: telo zmizlo z plátna procesom neviditeľného premiestňovania v priestore.
Umučenie Ježiša Krista
Obzvlášť znetvorená bola Ježišova tvár. Na tvári, ktorú by mala charakterizovať múdrosť, poznanie, nepoznanie, je na nej vidieť množstvo tržných rán a pomliaždenín. Nos bol zlomený úderom palicou. Silné opuchy je vidieť na ľavom líci a pod ľavým okom. Na ľavej strane bola vytrhnutá brada.
Ježiš Kristus podstúpil beštiálne mučenie pred svojou smrťou na kríži. Bol bičovaný, musel niesť ťažký kríž po ceste až k miestu popravy. Vedci našli na špičke nosa Spasiteľa vzorky špiny z ulice, čo svedčí o jeho utrpení.
Ježišovo utrpenie bolo neobmedzené. Bolesť človeka má svoje hranice, ktorou je jednotlivec schopný tolerovať. Ak intenzita bolesti prekročí hranicu tolerancie bolesti, človek od bolesti zomiera. Ježiš Kristus však prekročil túto hranicu, pretože jeho poslaním bolo vykúpiť svet obetovaním vlastného života.
Duch Svätý a Zjavenie Krista
Aby sme boli v spoločenstve s Kristom, musí sa nás najprv dotknúť Duch Svätý. On nás predchádza a vzbudzuje v nás vieru. Naším krstom, prvou sviatosťou viery, sa nám život, ktorý má svoj prameň v Otcovi a darúva sa nám v Synovi, vnútorne a osobne udeľuje skrze Ducha Svätého v Cirkvi.
Veriť v Ducha Svätého znamená teda vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu „sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva“.
Duch Svätý pôsobí spolu s Otcom a Synom od začiatku až do zavŕšenia plánu našej spásy. Ale až v „posledných časoch“, ktoré sa začali vykupiteľským vtelením Syna, je zjavený a daný, poznaný a prijatý ako osoba.
Ježiš je Kristus, „pomazaný“, lebo Duch je jeho pomazaním a všetko čo sa deje počnúc vtelením, vychádza z tejto plnosti. Keď je napokon Kristus oslávený, môže aj on od Otca poslať Ducha tým, čo v neho veria: dáva im svoju slávu, čiže Ducha Svätého, ktorý ho oslavuje.
Celé poslanie Syna a Ducha Svätého v plnosti času je obsiahnuté v tom, že Syn je už od svojho vtelenia pomazaný Otcovým Duchom: Ježiš je Kristus, Mesiáš. Celé Kristovo dielo je spoločným poslaním Syna a Ducha Svätého.
Veľké záhady. Turínske plátno.
- Dátum narodenia Ježiša Krista: Nedeľa 25. decembra roku 1 pred n. l.
- Dátum umučenia a smrti Ježiša Krista: Piatok 3. apríla roku 33 nášho letopočtu.
- Dátum zmŕtvychvstania: Nedeľa 5. apríla roku 33 nášho letopočtu.