Človek potrebuje poznať Boha a rozumieť tomu, čo Boh od neho požaduje. Písmo je Božím slovom k človeku. Je inšpirované Svätým Duchom a je to neomylné zjavenie. Potrebujeme poznať Písmo, potrebujeme mu správne rozumieť a potrebujeme vlastniť Božie slovo hlboko vo svojom vnútri. Potrebujeme to pre náš zdravý každodenný kresťanský život.
Stále platí: Čomu verím, tak aj žijem! Božie slovo v spolupráci s našou vôľou určuje naše rozhodovanie a konanie. Keď verím, že Boh hovoril skrz svojich prorokov, skrze ktorých aj nechal svoje slovo zapísať do Biblie, tak podľa toho aj verím a jednám. Čomu človek verí, tým aj je. Viera ovplyvňuje správanie človeka, jeho konanie a jeho charakter.
Ak vlastníme zdravé biblické učenie, prinesie to rozvoj Božej prirodzenosti a Kristovho charakteru v nás. Ak sa pridŕžame nesprávneho a nezdravého falošného učenia, resp. ak si nesprávne vykladáme Božie slovo, prinesie to pokrivenie nášho charakteru. Zostávať v Božom slove a v jeho správnom ponímaní je dôležité aj pre život v spoločenstve, pre život v cirkvi. Nemôžeme hovoriť o spoločenstve, ak nie sme rovnako zhodne vo svetle Božieho slova.
Varovanie pred falošnými prorokmi
Ježiš Kristus nás varoval pred falošnými prorokmi, ktorí prídu v posledných časoch: “Lebo povstanú falošní kristovia a falošní proroci a dajú veľké znamenia a budú robiť zázraky, takže by zviedli v blud, keby bolo možné, aj vyvolených. Hľa, predpovedal som vám to!” (Matúš 24:24-25). Títo falošní proroci budú činiť veľké divy a zázraky, ale budú to robiť satanovou mocou, ako Jannes a Jambres na dvore faraóna. Satan sa rád vydáva za anjela svetla a tak aj jeho služobníci: “Ale nie div, lebo veď aj sám satan sa pretvaruje na anjela svetla. Nuž nie je to veľká vec, ak sa i jeho služobníci pretvarujú, ako by boli služobníkmi spravodlivosti...” (2. Korintským 11:14-15).
Je niekoľko znakov falošných prorokov, cez ktoré sú rozpoznateľní. V 5. Mojžišovej 13:1-3 sa o nich píše. Tam sa hovorí o prorokovi, ktorý aj keby mal videnie, znamenie alebo by vykonal aj zázrak a pritom to, čo prorokuje a zjavuje, by sa aj stalo, ale potom by ťa viedol za inými bohmi, takého netreba nasledovať. "Hoci by sa aj stalo to, čo hovorí, ale vedie ťa za iným bohom, nenasleduj ho!
Biblické svedectvo o poznaní Boha
Biblia zjavuje, že všetci ľudia zhrešili: "Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej" (Rímskym 3:23). Všetci zhrešili! Každý človek sa po Adamovi rodí s hriešnou, padlou prirodzenosťou. Každý človek žije v hriechu a pod vládou hriechu. Odplatou za hriech je smrť: "Lebo odplatou za hriech je smrť" (Rímskym 6:23). Odplatou za hriech, za vinu, za neprávosť je smrť, večné vylúčenie z Božej prítomnosti.
Pretože podľa Božích meradiel všetci ľudia zhrešili a tak ako všetci zhrešili, tak si všetci zaslúžia iba jedno: večné odlúčenie od Božej tváre. Keby sám Boh nebol urobil pre nás niečo, nikdy by sme sa kvôli našim hriechom a neprávostiam nedostali k nemu. Ale on nás miluje. Nenávidí hriech, ale miluje človeka a chce, aby sme boli v jeho prítomnosti, v spoločenstve s ním. Poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby niesol trest za naše hriechy a neprávosti. On je tou cestou, ktorou sa človek môže vrátiť späť k Bohu, k svojmu Stvoriteľovi. V pokore a v pokání sa obrátiť k Bohu, a hľadať u neho odpustenie a milosť.
Boh sa nad kajúcim hriešnikom zľutováva, Božie srdce sa raduje z každého človeka, ktorý robí pokánie a uverí v Ježiša Krista. Takémuto človekovi Boh odpúšťa jeho hriechy a Biblia nám zjavuje, že takýto človek sa stáva jeho dieťaťom, patrí do Božej rodiny. Naozaj vie Boh o takom človekovi, ktorý robí pokánie a vo viere sa obracia k nemu? Pozná Boh takéhoto človeka? Potrebujeme byť utvrdení v tom, že Boh pozná tých, ktorí patria jemu. Potrebujeme byť utvrdení v tom, že Boh o tých, ktorí patria jemu, hovorí a svedčí, že ich pozná. Biblia nám zjavuje, že to tak je, že Boh tých, ktorí patria jemu, naozaj pozná.
Hľadajme teda v Biblii, či Boh naozaj pozná toho, kto v pokání a vo viere prišiel k nemu, či Boh pozná tých, ktorí patria jemu.
- Lukáš 15:4-7: V nebi je radosť nad každým jedným hriešnikom činiacim pokánie (verš 7). V nebi sa radujú! To, že sa v nebi radujú nad hriešnikom činiacim pokánie, znamená, že o tomto hriešnikovi vedia, že ho poznajú. Verš 7 o tom dáva jednoznačnú výpoveď. Vo veršoch 4 až 6 je zapísané podobenstvo a vo verši 7 je opísané to, čo sa deje v nebi, keď hriešnik činí pokánie.
- Ján 10:14: Ja som ten dobrý pastier a znám svoje, i moje mňa znajú (verš 14). Tu je veľmi jasne povedané, že Ježiš Kristus svojich pozná.
- Galaťanom 4:8-9: Ale vtedy neznajúc Boha slúžili ste bohom, ktorí prírodou nie sú nimi. ... ba čo viac: poznaní súc od Boha... To vyjadrenie "súc" vo verši 9 (podľa prekladu prof. Roháčka) znamená, že Boh týchto Galaťanov (a nielen Galaťanov) o ktorých je reč, niekedy v minulosti spoznal a pozná ich stále aj v prítomnosti.
- 2. Timoteovi 2:19: To, že Pán pozná svojich, tvorí pevný Boží základ. To je Boží základ a je to pevný Boží základ. A naviac toto má pečať! V Biblii pečať znamená, že to, čo má pečať, je definitívne a nezmeniteľné. Boh, Pán, Ježiš Kristus teda pozná svojich. Pozná tých, ktorí mu patria.
Poznať Boha to nie je len vedomie o Bohu alebo vedomosti, poznatky o Bohu, niečo o Bohu prečítané alebo naštudované. Poznať Boha znamená niečo viac a niečo hlbšie než mať informácie o Bohu. Je to osobné stretnutie s Bohom, ktoré pre človeka v zmysle textu Ján 3:3 má za dôsledok jeho znovuzrodenie a v zmysle textu Ján 17:3 je to obdržanie večného života.
V Evanjeliu podľa Jána 17:3 sa Ježiš Kristus modlí k Bohu slovami “...aby poznali teba...” a toto poznať Boha je spojené s obdržaním večného života. “A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista” (Ján 17:3). Poznať Boha znamená prísť k Bohu, stretnúť sa s ním, dotknúť sa ho. Poznať Boha je v zmysle získať večný život, stať sa novým stvorením, prežiť znovuzrodenie. To “poznať” je v takom zmysle, ako keď Adam poznal Evu: “Adam poznal Evu, svoju ženu; ona počala a porodila” (1. Mojžišova 4:1).
Kto prišiel k Bohu, stal sa novým stvorením, narodil sa z Boha a semeno Božie zostáva v ňom (1. Jánov 5:9-10). “Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha” (1. Jánov 5:1). Analógia fyzického poznania, počatia, zrodu nového života a narodenie človeka je tu plne na mieste. Aj duchovné znovuzrodenie a nový (večný) život je akt poznania - poznania Boha.
Boh vie všetko a pozná všetko. Ešte aj vlasy na našej hlave má spočítané. Podľa mena pozná každú hviezdu vo vesmíre. V celom vesmíre nie je nič také, o čom by Boh nevedel, nič také, čo by mohlo byť pred ním skryté alebo utajené. “Ešte aj tma je pred tebou svetlom” hovorí sa v Žalme 139:11-12.
Byť Bohom poznaný
Slovo poznať alebo nepoznať v spomínaných textoch Matúš 7:21-23; Lukáš 15:3-7; Ján 10:14+27; Galatským 4:8-9 a 2. Timoteovi 2:19. Čo znamená byť Bohom poznaný? Prečo sa o tom v Písme hovorí? Ako sme už pripomenuli, Boh všetko pozná a pred ním nič nie je zatajené. Ako pozná tých, ktorí patria jemu?
“A Ježiš odpovedal a riekol mu: Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie. A Nikodém mu povedal: Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či azda môže po druhé vojsť do života svojej matky a narodiť sa? Ježiš mu odpovedal: Amen, amen ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch. Nediv sa, že som ti povedal: Musíte sa narodiť znova“ (Ján 3:3-7). Tu Ježiš Kristus Nikodémovi hovorí o duchovnom znovuzrodení. Znovuzrodenie je zo Svätého Ducha a v znovuzrodenom človekovi, ktorý sa stal novým stvorením, prebýva Svätý Duch.
“Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha...?” (1. Korintským 6:19). To je to, podľa čoho Ježiš Kristus pozná tých, ktorí patria jemu - podľa Svätého Ducha, ktorý prebýva v nich. “Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho” (Rímskym 8:9). Kristus pozná svojich podľa toho, že jeho Duch prebýva v nich. Duch Ježiša Krista v človeku - to je to rozlišovacie a poznávacie znamenie a zároveň aj pečať.
Časovo je táto udalosť situovaná do obdobia, ktoré Pán Ježiš tu nazýva tamten deň. Čo je to za deň? Majme stále na pamäti, že týmto textom sa zaoberáme za účelom porozumenia, kto sú tí ľudia, ktorým Pán Ježiš Kristus povie: Odíďte odo mňa... Z textu Matúš 7:21 môžeme rozumieť, že čas, do ktorého je situovaná táto udalosť, pre týchto ľudí bude časom, keď sa rozhoduje o ich vstupe do Božieho kráľovstva.
Z Biblie však môžeme rozumieť, že tí, ktorí majú právo a moc nazývať sa Božími deťmi (Ján 1:12-13), už do Božej rodiny patria a už patria aj do Božieho kráľovstva. V Biblii máme spomínané tri udalosti, keď sa ľudia postavia pred Ježiša Krista pri jeho opätovnom návrate na túto zem. Budú to udalosti, ktoré z Biblie poznáme ako súdy nad rôznymi skupinami ľudí. Jeden súd je opísaný v 2. Korintským 5:10 a túto udalosť poznáme ako súd pred súdnou stolicou Kristovou. Vtedy sa pred neho postavia tí, ktorí patria jemu, jeho deti, tí, ktorých v zmysle našej témy Ježiš Kristus pozná. Bude to súd nad skutkami spasených ľudí a jeho výsledkom bude udelenie odmeny. Tento súd nie je súd na večné zatratenie, ale tu sa rozhoduje o odmenách.
Z textu Matúš 7:22-23 môžeme rozumieť, že vzhľadom na to, že to bude tamtoho dňa, sa slová z Matúša 7:23 nikdy som vás neznal nevzťahujú na Božie deti, lebo keď bude tamtoho dňa, Božie deti pred Ježišom Kristom ako pred sudcom, už stáť nebudú, lebo oni pred ním už raz stáli.
"Otec poslal svojho Syna za Spasiteľa sveta" (1. Jánov 4:14). Vtedy mu povedali: "Čo máme robiť, aby sme konali skutky Božie? Ježiš odpovedal a riekol im: To je ten skutok Boží, aby ste verili v toho, ktorého on poslal" (Ján 6,28-29). "Lebo to je vôľa môjho Otca, ktorý ma poslal, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život" (Ján 6:40). "Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha" (1. Jánov 5:1). Tí, ktorí uverili svedectvu Boha, ktoré dal o svojom Synovi, tí naplnili Božiu vôľu a to sú tí, ktorých Boh pozná. Ten, kto neuveril, že Otec poslal svojho Syna za Spasiteľa sveta, kto neuveril v Syna Božieho, ten Božiu vôľu nenaplnil.
“Kto neverí Bohu, ten ho urobil luhárom, pretože neuveril svedectvu, ktoré vysvedčil Boh o svojom Synovi” (1. Jánov 5:10).
Spasení ľudia, tí, ktorí uverili v Ježiša Krista a patria jemu, už sa v nebeskom kráľovstve nachádzajú, už sú v ňom. Pre týchto už otázka nestojí tak, či v tamten deň budú môcť vojsť do Božieho kráľovstva alebo nie, lebo oni už v Božom kráľovstve sú! Už je to rozhodnuté. Boh ich do kráľovstva preniesol, oni už tam sú, a preto sa už nebude rozhodovať o ich vstupe do nebeského kráľovstva.
Teda ten, kto uveril v Ježiša Krista a patrí jemu a v zmysle predchádzajúceho: ten koho Boh pozná, už patrí do nebeského kráľovstva. O jeho príslušnosti do Božej rodiny, do Božieho kráľovstva, už je rozhodnuté, on už tam je, a to je výrok Písma (!): “ďakujúc Otcovi, ... ktorý nás vytrhol z moci temnosti a premiestnil do kráľovstva Syna svojej lásky” (Kolosenským 1:12-13).
Stále však nemáme zodpovedanú otázku, kto sú tí ľudia z Matúša 7:21-23. Kto sú tí ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že v Pánovom mene prorokovali, vyháňali démonov a činili mnoho divov? Kto sú teda tí ľudia, ktorým Pán Ježiš povie: Nepoznám vás? Veď toto všetko robili aj jeho učeníci a aj jeho nasledovníci (viď Evanjeliá a Skutky). Kto sú teda tí ľudia, ktorí v mene Pánovom prorokovali, vyháňali démonov a činili mnoho divov a pritom ich Pán Ježiš nazve páchatelia neprávosti.
Satanove zvody sa prejavujú rôznym spôsobom a on má množstvo foriem, ako odviesť ľudí od Boha. Satanov najlepší spôsob ako dostať ľudí do pekla je ten, aby si mysleli, že idú do neba. Jedným z jeho najúčinnejších spôsobov je ponuka falošných náboženstiev. Ponúkne im falošné náboženstvo, ktoré im dá falošnú nádej. Koná a pôsobí aj cez falošných prorokov. Antikristus prichádza s každou mocou lživých zázrakov a divov.
Démoni a duchovný boj
Ľudia sa vo vzťahu k démonom dopúšťajú dvoch rovnako závažných chýb. Prvým extrémom sú ľudia, ktorí vôbec neveria v ich existenciu. Druhým sú tí, čo veria a prejavujú o nich prílišný, nezdravý záujem. Je mojím presvedčením, že princípy aj prax kresťanskej služby by mali vychádzať z evanjelia Ježiša Krista. Všetkým ľuďom, bez ohľadu na rôzne kultúry, v ktorých žijú, je spoločné to, že sú stratení.
Ľudia sa vzbúrili proti svojmu Stvoriteľovi, a preto sú vydaní dôsledkom svojho hriechu. Toto je vyjadrením Božieho hnevu v súčasnosti (Rim 1:18-32). Božiemu budúcemu hnevu budú čeliť pri poslednom súde (Rim 2:5). Kým sa ľudia neobrátia ku Kristovi, sú stratení (Lk 19:10) a bez Boha sú aj bez nádeje vo svete (Ef 2:12). So zatemnenou mysľou sú odcudzení Božiemu životu pre ich nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre tvrdosť ich srdca (Ef 4:18). Bez spojenia so zvrchovaným Stvoriteľom, ktorému vždy záležalo na blahu ľudí, je ľudský život chaotický a vydaný neurčitým silám, ktoré sú mimo nás.
Každá ľudská bytosť trpí svojou vlastnou hriešnosťou, zraniteľnosťou, slabosťami a obavami, ale aj hriešnosťou, zraniteľnosťou, slabosťami a obavami iných. To vytvára svet, ktorý vzdychá a túži po vyslobodení, po vzkriesení tela (Rim 8:18-32). Keď sa niekto stane kresťanom, tak to ho nevyníma z tohto padlého a vzdychajúceho sveta. Boží Duch ešte zväčšuje naše túžobné vzdychanie. Každý človek, ktorý uveril v Krista, dostal Božieho Ducha, ktorý nás tiahne a vedie v ústrety dňu, keď aj náš posledný a najväčší nepriateľ - smrť - bude navždy odstránený.
Sme ľudia a preto žijeme ako ľudské bytosti, ktoré sú určené pre hrob. Toto, na jednej strane, prináša do nášho života hroznú úzkosť. Na druhej strane Boží Duch nám pomáha upierať svoj zrak a nachádzať istotu v Kristovi a jeho kráľovstve (2Kor 3:17-18; 2Kor 4:16-18). Ale žiť s týmto napätím v hĺbke nášho bytia nie je vôbec ľahké. Takáto hlboká slabosť v jadre nášho ľudského bytia nás robí ľahko zraniteľnými od falošných učiteľov, ktorí sľubujú vyslobodenie od zla a utrpenia už predtým, ako príde deň vzkriesenia.
A aj mocnosti zla pracujú so zničujúcimi zámermi. Hlboké otázky, ktoré si kladieme (Som dosť dobrý? Dosť silný? Dosť posvätený? Vnútorný zápas medzi telom a duchom, ktorý je zaznamenaný v Rimanom 7, vedie k túžobnému výkriku po vyslobodení v 24. v. Ak odpoveď na tento výkrik nachádzame v prvej polovici 8. kapitoly v živote z Ducha, tak sa ľahko zrodí odpoveď vo forme tzv. „víťazného kresťanský života.“ Taká odpoveď je však skratom, ktorý prehliada, že Pavol v 7:24 volá po vytrhnutí z tohto tela smrti. Toto volanie je zodpovedané v 8:23 vykúpením svojho tela. To je naša nádej, nie zážitok! Táto nádej nás vedie k trpezlivému očakávaniu dňa vykúpenia (Rim 5:3-4).
Tí, čo sa stretli so „službou vyslobodenia“ expanzívnych charizmatikov, hovoria o dramatických stretoch so zlými mocnosťami a rovnako dramatickým vyslobodením od nich. Nemáme žiaden dôvod čudné zážitky ani popierať, ani vysvetľovať alebo im pripisovať akúkoľvek hodnotu. Toto nie je postoj skeptika, ale veriaceho. Písmo jasne hovorí, že zázraky, divy a „čudné veci“ (pozri Iz 8) netreba brať ako dôkaz čohokoľvek (Mt 7:22-23), lebo tieto veci môžu viesť ľudí na scestie (Dt 13). Samotný zážitok nedokazuje nič. Dôležité je, ako na to ľudia reagujú. Napĺňa ich to strachom? Vyvoláva v nich obavy, keď nevedia vysvetliť tajomstvo? Skutočná správna pastoračná odpoveď je: „Nemusíš sa báť. Ježiš je Pán!“ Potrebujeme odvracať svoje oči od týchto čudných zážitkov a upierať ich na Ježiša.
Veriaci človek nájde v Novej zmluve prekvapujúco málo priamych pokynov o tom, ako sa zachovať voči diablovi (1Kor 7:5; Ef 4:27; Ef 6:11, 16; Jk 4:7; 1Pt 5:8; 1Jn 3:12). Ani v jednej z týchto pokynov nie je výzva konfrontovať diabla, vykonávať exorcizmus, alebo akokoľvek inak priamo konať s diablom. Neexistuje teda žiadne biblické opodstatnenie priamo konverzovať so zlým duchom. Niekoľko príkladov, kde to Ježiš urobil (Mk 1:25; Mk 3:12; Mk 5:7-13; Mk 1:25; Mk 9:25), nie sú precedensom pre kresťanov, lebo to bola súčasť „Kristových skutkov“ (Mt 11:2). A žiaden kresťan nie je Kristus. Jediná duchovná bytosť, ktorú máme priamo oslovovať, je Boh.
Písmo neodpovedá na všetky naše intelektuálne otázky o diablovi. Avšak to, čo Písmo hovorí o Ježišovi Kristovi, nám úplne stačí pre život vo svete, ktorý je vydaný do moci Zlého. Musíme si zvyknúť na život v napätí, ktoré vyplýva z toho, že nemáme dosť informácií a zabudnúť na niektoré otázky, ktoré sa nám opakovane vracajú. Také otázky nás nikam nedovedú, lebo Písmo na ne neodpovedá dosť jasne. Okrem toho Písmo odpovedá na svoje vlastné otázky a my musíme sedieť pod jeho vedením. Môže sa totiž stať, že budeme zvedení našimi vlastnými intelektuálnymi otázkami a minieme sa existenciálnych otázok a odpovedí, ktoré nám dáva Kristus vo svojom evanjeliu.
Evanjelium hovorí o našej poviazanosti hriechom, o Kristovom víťazstve a o bezpečnosti, ktorú máme v Kristovi. Evanjelium teda neodpovedá na všetky naše intelektuálne otázky, ale odstraňuje náš strach a dáva uistenie o Božej láske.
Jednou z často kladených otázok je: „Môže byť kresťan posadnutý démonom?“ Keďže táto otázka nebola za viac ako 30 rokov zodpovedaná, tak v ostatných rokoch ju modifikovali: „Možno nemôže by posadnutý, ale či nemôže byť démonizovaný?“ Nuž, zdá sa byť logickým, dokonca aj biblickým, že Pán je Duch, a kde je Pánov Duch, tam je sloboda (2Kor 3:17). Ako by teda kresťan mohol byť posadnutý, či démonizovaný (nech to znamená čokoľvek)[4]? Lenže v dnešnej situácii, ktorú vytvorili expanzívni charizmatici, na túto logickú/biblickú odpoveď reagujú svojou skúsenosťou: „Ale čo sa stalo mne? Démon bol zo mňa vyhnaný. Ako to vysvetlíte?“
Platí princíp, že kresťanská viera sa rodí z Božieho zjavenia. Jasne teda môžeme povedať iba to, čo bolo jasne zjavené. V tejto súvislosti je však dôležitejšia iná otázka: „Čo je za touto otázkou?“ Nanajvýš pravdepodobne je za ňou obava až strach z hroznej perspektívy, že ten človek je jednou zo Satanových obetí. Evanjelium na to odpovedá tak, že diabol je porazený, že Kristus sa posadil (v našom záujme!) na výsostiach, nad každú mocnosť, že nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky v Kristovi…! Hlboké uspokojenie sa nachádza v Kristovom víťazstve.
Kým sa Ježiš nevráti, dovtedy budú kresťania prežívať zápas medzi starým a novým; medzi telom a duchom; medzi žiadosťami tela a pohnútkami Ducha; medzi súčasnou realitou sveta a prísľubom nového sveta. Preto je potrebné, aby pastori boli bdelí a vyhýbali sa rýchlym skratkovitým riešeniam, aby učili proti nim a nedali sa sami do nich vtiahnuť. Toto je obzvlášť dôležité teraz, keď všelikto hovorí ľuďom, že ich zápas je znakom démonických útokov, démonizácie, alebo že niektorí démoni sa ich ešte stále držia. Jediné, čo takéto nápady vyvolávajú, je strach. Kristovo evanjelium však nie takto pôsobí. Zápas je to vždy. Ale to neznamená, že diabol ťa ovláda: Kristus porazil diabla!
Naopak, pastori by mali pripomínať ľuďom, že ich zintenzívnený zápas je pravdepodobne dielom Svätého Ducha, ktorý usvedčuje z hriechu a vyvoláva v kresťanovi túžbu po dni vzkriesenia.
Úlohou kresťanského života je, aby sme odhadzovali všetku príťaž a hriech, čo nás opantáva a vytrvali v behu, ktorý máme pred sebou. Upierajme zrak na Ježiša, pôvodcu a završovateľa našej viery (Heb 12:1-2). Úlohou kresťanských služobníkov je viesť ľudí k tomu, a upierali svoj zrak na Ježiša. Písmo nehovorí veľa o diablových metódach. Z jeho správy o pokúšaní Ježiša (Mt 4:9) však vieme, že sa usiluje, aby ľudia uctievali diabla a nie Otca. Dokáže sa vydávať za „anjela svetla“ (2Kor 11:14), ktorý vlastní všetky kráľovstvá sveta a ich slávu (Mt 4:8) a môže vyzerať lákavým na pohľad (Gn 3:6). Určite dokáže byť veľmi príťažlivý.
Ľudia sú ľahko uchvátení témou diabla a démonov. Tak sa ich zrak odkloní od Ježiša a uprie na diabla a jeho činy. Skĺznu tak do dualizmu, v ktorom Boh a diabol spolu bojujú a výsledok tohto boja je ešte neistý. Lenže to nikdy nebol rovný boj! Písmo nehovorí veľa o diablovi a jeho démonoch. A nehovorí veľa preto, že o porazenom nepriateľovi nepotrebujeme vedieť veľa. V Božom Synovi máme Víťaza, ktorý ho nielen porazil, ale ktorý sa s ním v našom záujme aj vždy poráta. Zlých mocností sa už netreba báť. Upierajme zrak na Ježiša, nie na diabla!
V tomto článku som sa sústredil iba na to, aký vplyv má Kristovo vtelenie, život, smrť, vzkriesenie a oslávenie na porážku duchovných mocností a na životný zápas kresťanov. To je rozhodujúce, ale nie je to všetko.
Ak sa ľudia obávajú zlých mocností, tak evanjelium túto obavu utišuje. Ak sa ľudia mylne(!) domnievajú, že žiadne duchovné reality neexistujú, tak sa o nich nepotrebujú presviedčať. Boží ľud sa nepotrebuje (a nesmie!) zapletať s dušami mŕtvych, s duchmi podsvetia ani diabla, lebo Boh povedal svoje slovo a to je dostatočné pre všetko, čo potrebujeme k životu pre neho v tomto svete.
Veríte Božiemu Slovu 📖❤️či človeku ? Do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov.
Stále a v každej kultúre teda platí, že základom kresťanskej služby má byť Božie slovo a modlitba.