V kontexte kresťanskej viery má krst hlboký a transformačný význam. Nie je to len obrad, ale skutočnosť, ktorá mení život veriaceho. Krst je symbolom smrti hriechu a vzkriesenia k novému životu v Kristovi. Tento článok sa zameriava na rozobratie významu biblického krstu a jeho dopad na život veriaceho.
V slovenskom jazyku jeho význam poodhalí ruské slovo „krest“, ktoré znamená krst i kríž zároveň. Pri krste teda máme do činenia s krížom.
Znamením kríža žehnáme krsteného, znamenie kríža kladieme na jeho život, aby sme naznačili, že v tomto znamení má svoj život zachránený a ochránený.
Sme včlenení do Ježišovej smrti a vzkriesenia. Patrí nám všetko, čo nám Pán Ježiš smrťou a svojím vzkriesením získal: odpustenie hriechov, istota, že sme Božie deti, že patríme do cirkvi, skvelá budúcnosť, ktorú Pán Boh pripravuje vo večnosti tým, ktorí Mu dôverujú.
Význam slova krst
Slovo krst v pôvodnej gréckej reči Novej zmluvy (baptidzein), znamená ponoriť, vnoriť do vody, umyť, obmyť. Tým je naznačený nielen fakt, že pri krste používame vodu, ktorá obmýva človeka, ale zároveň v duchovnej rovine je podčiarknuté, že pri krste sme ponorení do Krista. Stávame sa jedno s Ním.
Hodnotu krstu dáva Kristus
Krst svätý si nevymyslela cirkev. Krstiť prikázal sám Pán Ježiš Kristus. On ustanovil krst svätý slovami: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal, Ajhľa ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Matúš 28, 18 - 20).
Nekrstíme preto, že by sme azda my dali krstu nejakú hodnotu. Krstíme, lebo Pán Ježiš nám to prikázal a my veríme Jeho slova, poslušne ho rešpektujeme. Pán vložil do úkonu krstu svoju prítomnosť, dal mu hodnotu i zasľúbenie (Marek 16, 16).
Krst nie je mágia
Krst rozhodne nie je magický úkon, ktorým dieťatku zabezpečíme, aby bolo zdravé. Krst nenahrádza červenú šnúrku na ruke dieťatka - krst ju odmieta - na ruke pokrsteného nemá čo hľadať. Krst nie je čarovanie pre zdravie. Je odovzdaním dieťatka do Božích rúk. Krst napomáha ku spaseniu.
Termín: „v mene“ znamená, že krstíme z Ježišovho poverenia. To zaiste tiež. Biblia však vraví o krstení „v meno“. Čo to znamená? Meno označuje konkrétnu osobu, v tomto prípade Trojjediného Boha: Otca, Syna, Ducha Svätého.
Krstiť v meno Boha: Otca i Syna i Ducha Svätého značí, že ide o pokrstenie (ponorenie - vnorenie) do vplyvu, kompetencie - právomoci Otca i Syna i Ducha Svätého. Teda o včlenenie do toho, čo Pán Boh pre nás vykonal vo svojom Synovi (čítaj: Rímskym 6, 4 a Kolosenským 2, 11 - 12).
Do Krista - do Jeho smrti a vzkriesenia, sme krstom svätým včlenení ako ratolesť do vínneho kmeňa (Ján 15, 1 - 8). Nie všetci pokrstení zrastú s Kristom. Sú aj suché ratolesti, alebo ratolesti, ktoré neprinášajú ovocie (ovocie Ducha Svätého: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť - Galatským 5, 22 - 23a). Cez krst dostávame šancu žiť na duchovnom kmeni Pána Ježiša Krista, z Neho čerpať miazgu - duchovnú výživu. Mnohí pokrstení ju však, žiaľ, nečerpajú. Preto duchovne hynú. Bez spojenia s Kristom, bez viery v Ježiša, krst nepomôže. (Ján 15, 6)
Krstiteľnica pripomína, komu patríme
Krstiteľnica v kostoloch je spravidla umiestnená v blízkosti oltára. Oltár je symbolom Božej prítomnosti. Do spoločenstva s Pánom Bohom - do Jeho prítomnosti otvára dvere práve krst svätý. To znázorňuje aj vnútorná architektúra kostolov.
Krstiteľnica v blízkosti oltára už svojím umiestnením vyjadruje: Nemôžete ma nebrať na vedomie, ignorovať, že ste pokrstení - to jest, že ste vstúpili pod Kristovu vládu, pod Jeho vplyv, do Jeho právomoci. To, že sme pokrstení nám neraz „zavadzia“; radšej chceme byť sami svoji, ako Boží. - Robiť nie to, čo chce Pán Ježiš, ale čo chce naše sebecké ja... Pamätajme: Nie sme sami svoji, veľmi draho sme boli kúpení! (1. Korintským 6, 20).
Krst nemluvniat
S vecami, ktoré sú pre dieťa dobré, neotáľame (napríklad s očkovaním proti chorobám). Nie je správne povedať: „Nedám dieťa pokrstiť, nech sa rozhodne samé (keď dospeje), či chce v Krista veriť, alebo nie.“ Kto takto zmýšľa, ako by vravel: „Prečo dieťatku vnucovať, akej bude národnosti? Nebudeme ho učiť ani materinskú reč; vyčkáme nech vyrastie a potom sa samé rozhodne, ktorú národnosť a ktorú reč si zvolí za svoju.“ Pri takomto postupe by sa dieťa pravdepodobne nenaučilo hovoriť, vyrástla by z neho zaostalá, škrekot vydávajúca bytosť. Ak vieme, že žiť v cirkvi je správne - biblické a duchovne osožné, dávame dieťatku možnosť rásť v spoločenstve cirkvi.
Keďže vieru považujeme za dôležitú - bez nej nie je možné páčiť sa Bohu (Židom 11, 6) - nebudeme dieťaťu odopierať Božiu milosť. Dáme ho pokrstiť a budeme ho učiť o Pánu Bohu slovom i príkladom svojho života, aby dieťa od malička rástlo vo vedomí: Viem Komu patrím. - Nepatrím na stranu hriechu, ale Spasiteľovi Pánovi Ježišovi Kristovi.
Ak krstíme už nemluvniatka, konáme tak preto, lebo na základe svedectiev Biblie veríme, že Kristova smrť predznamenala náš život. Boh nechal Ježiša zomrieť ešte skôr, ako sme pochopili, čo pre nás Ježišova obeť znamená. Boli sme skutočne slabí, bezmocní, neschopní spoločenstva s Bohom a Kristus zomrel za nás (Rímskym 5, 6 - 8). Boh nám v krste povedal ÁNO skôr, ako by sme ho my dokázali povedať Jemu - Jeho láske.
Narodenie zhora
Niektorí hovoria, že nie je dobré krstiť deti, lebo krst musí byť prejavom ich viery. Takúto požiadavku v Biblii nenachádzame. Biblia hovorí, že krst je kúpeľom znovuzrodenia (Títovi 3, 5). Ktoré dieťa sa samé žiadalo narodiť? - Ani jedno. Každé sa narodilo bez vlastného pričinenia. Znovuzrodenie je Duchom Svätým spôsobený začiatok nového života. Ide o narodenia zhora, nie o to, čo môže vypôsobiť naše rozhodnutie. My sme však za Bohom darovaný nový život zodpovední. Máme sa denne rozhodobať pre to, čo sa páči Kristovi a k tomu viesť aj pokrstené deti. „Veď ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli“ (Galatským 3,27). Pokrstení majú vierou priľnúť ku Kristovi ako k telu človeka priľne jeho odev.
Boli sme pokrstení, „aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života“ (Rímskym 6, 4b).
Záväzok rodičov a krstných rodičov
Rodičia a krstní rodičia pri krste sľubujú, že budú svoje dieťa vychovávať v kresťanskej viere. Tým sa zaväzujú učiť svoje dieťa modliť a že sa spolu s ním budú pravidelne modlievať, privádzať ho na detskú besiedku, na služby Božie, vyučovanie náboženstva a konfirmačnú prípravu. Sľubujú, že ho budú učiť úcte k Pánu Bohu a láske k ľuďom. Aby sa tak dialo, potrebujú poznať Bibliu - Božie slovo a riadiť sa ním.
Konfirmácia
Kto bol pokrstený ako dieťa, má možnosť' pri konfirmácii potvrdiť svoj krst - teda potvrdiť sľuby, ktoré za neho pri krste vyslovili jeho rodičia a krstní rodičia. To, či sa tak rozhodne urobiť - či pri konfirmácii vyzná svoju vieru, dosvedčuje, že krst nemluvniat neberie pokrstenému osobnú slobodu rozhodovania. Naopak, zahŕňa rozhodnutie, či človek povie svojmu krstu áno alebo nie.
V Božej škole
Krstom nám Pán Boh ponúka milosť. Byť pokrstený však neznamená, že všetko je vybavené. Krst je počiatkom - východiskom pre rast v poznávaní Kristových dobrodení a v ochotnej službe Bohu. Pokrstený človek sa má učiť zachovávať všetko, čokoľvek nám Ježiš prikázal (Matúš 28, 20a) - učiť sa nasledovať Pána Ježiša Krista. Krst je teda aj zápisom do Božej školy. Je to tá najpotrebnejšia škola zo všetkých. Usilovné vzdelávanie sa v nej má význam tak pre časnosť, ako aj pre večnosť (Príslovia 9, 10).
Krstom sme obsiahli zmierenie
Skrze Krista sme obsiahli zmierenie. A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.
Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou!
Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie.
Protiklad hriechu a milosti
Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. Hriech bol síce vo svete už pred zákonom, lenže hriech sa nepočíta, keď nieto zákona. No smrť panovala od Adama až po Mojžiša aj nad tými, ktorí nespáchali priestupok podobný Adamovmu: on je predobrazom toho, ktorý mal prísť.
Ale s darom to nie je tak ako s previnením. Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar. A s darom to nie je tak ako s tým, čo prišlo skrze jedného, ktorý zhrešil. Lebo súd pre jedno previnenie priniesol odsúdenie, milosť však prináša ospravedlnenie z mnohých previnení.
Lebo ak previnením jedného skrze jedného zavládla smrť, tým skôr skrze jedného, Ježiša Krista, budú v živote kraľovať tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti. Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život.
Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými. A do toho ešte prišiel zákon, aby sa rozmnožilo previnenie. Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť, aby tak, ako hriech vládol v smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána.
Krst znamená smrť hriechu
Čo teda povieme? Budeme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť? Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu! Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.
Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.
Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.
Neslúžte hriechu, ale spravodlivosti
Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti. A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.
Čo teda? Budeme hrešiť, pretože nie sme pod zákonom, ale pod milosťou? Vonkoncom nie! Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť? No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení, a oslobodení od hriechu stali ste sa služobníkmi spravodlivosti.
Hovorím po ľudsky s ohľadom na slabosť vášho tela. Ako ste vydávali svoje údy na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti. Lebo keď ste boli otrokmi hriechu, boli ste slobodní čo do spravodlivosti. A aký úžitok ste mali vtedy z toho, za čo sa teraz hanbíte? Veď koniec toho všetkého je smrť! Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život.
Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.
Nie je krst ako krst
O krste sa dnes často, avšak mylne, hovorí pri „krstoch“ kníh, CD nosičov, lodí, lietadiel... Pri takýchto reklamno-zábavných akciách sa „krstí“ nielen vodou, ale aj vínom, ľadom, pieskom, soľou, ohňom... Podľa tohto chápania by krst bol uvedením do života; pokrstený znamená byť mokrý, poliaty, posypaný... Je jasné, že v takýchto prípadoch by bolo primerané hovoriť nie o krste, ale o uvedení do života (lode, cédečka, knihy...). Ak ľudia predsa len toto označujú za krst, potom treba rozlišovať medzi krstom kresťanským (krstom svätým) a svetským („krstom“ nesvätým).
Zomreli sme hriechu
Rim 6,1-6 - Bolo by bludným a rúhavým záverom, keby sme z povedaného uzatvárali, že môžeme bezočivo hrešiť v nádeji, že Kristova milosť je väčšia ako naše hriechy. Umreli sme predsa raz navždy hriechu, keď sme boli pokrstení (gr. doslovne "ponorení") v Ježiša Krista, ktorý vzal na seba naše hriechy a za nás zomrel. S ním bol pochovaný hriešny človek, naše hriešne "Ja" a s ním sme vstali vo svätom krste z mŕtvych, aby sme žili novým životom, životom milosti v Bohu a pre Boha. Stali sme sa jedno s Kristom.
Symbolika krstu, ktorý sa v raných časoch kresťanstva udeľoval ponorením, spája pokrsteného s Kristom umierajúcim, pochovaným (ponorenie) a zmŕtvychvstalým (vynorenie) a začleňuje ho do Kristovho tajomného tela. Ospravedlnenie prináša odpustenie hriechov, ale pokrstenému ukladá aj povinnosť žiť bez hriechu, lebo Kristus vstal zo smrti do života a ustavične žije "nový" život pre Boha.
Rim 6,7 - Telesnou smrťou sa končí možnosť hrešiť. Kto v krste spojený s Kristom tajomne umrel a vstal z mŕtvych, už nemá hrešiť.
Rim 6,8 - Keďže krstom sme sa stali novým stvorením, už žijeme život slávy, ktorý bude definitívny po smrti; porov. 2 Kor 5, 15-17; Gal 6, 15; Ef 2, 10; 4, 24; Kol 3, 9-10.
Rim 6,14 - Hriech, t. j. zlá žiadostivosť, nebude mať nad vami takú moc, že by ste jej nemohli odolať, lebo nie ste pod Zákonom (Mojžišovým), ktorý síce obsahoval dobré príkazy, ale sám od seba nemohol pomáhať zachovávať ich, lež ste pod milosťou, t. j. pod evanjeliom alebo Kristovým zákonom, ktorý neukladá len povinnosti, ale poskytuje aj nadprirodzenú pomoc na jeho zachovávanie.