Najvýznamnejší kresťanskí myslitelia v stredoveku

Pri zrode kresťanskej Cirkvi stojí Ježiš Kristus so svojimi žiakmi. Od vyvolenia dvanástich apoštolov sa ich Ježiš usiloval pripraviť na vedenie nového pevného spoločenstva (cirkev - zhromaždenie) Bohom vyvoleného národa, ktoré má všetkých jeho členov priviesť k spáse.

Kresťanská morálka, filozofia a učenie sa po smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista potom mohla rýchlo šíriť po celej Palestíne a netrvalo dlho, kým sa nové náboženstvo, majúce svoj základ v judaizme, dostalo aj do Európy.

Pri šírení kresťanských myšlienok o všeobecnej spáse a odpustení hriechov, láske k blížnemu, ba k nepriateľom a o novom humanistickom ponímaní zmyslu ľudského života a jeho subjektívnej hodnote, sa apoštoli od prvých Turíc Cirkvi opierali o Ježišovo jedinečné posolstvo o Božom kráľovstve.

Plne rešpektovali Jeho vyvolenie si Kéfasa za apoštola Petra (Petros - skala), ktorý sa z Jeho osobnej vôle stáva vedúcim „pastierom“ celej Cirkvi. Úloha Petra ako hlavu nového cirkevného spoločenstva bola nespochybniteľná a posvätná. Jeho autorita stojí na počiatku inštitútu pápežstva.

Postupne sa v spoločenstve Cirkvi zviditeľňuje aj autorita a jedinečnosť poslania „apoštola“ Pavla (pôvodne Šavel), ktorý pôvodne nepatril medzi vyvolených Dvanástich. Ten presvedčil po svojom obrátení na kresťanstvo ostatných apoštolov na čele s Petrom, aby sa posolstvo (evanjelium - zvesť, posolstvo) nechalo šíriť aj medzi pohanmi, teda tých, ktorí neboli židovského pôvodu, nepodstúpili obriezku a žili pod vplyvom vonkajších mytologických a antických náboženstiev. Spočiatku sem patrili predovšetkým Gréci a Rimania.

Tak sa kresťanstvo dostalo misijnými cestami Pavla a iných apoštolov do Európy. Prímas apoštolov, Peter, sa z Jeruzalema presunul do centra pohanskej Rímskej ríše - Ríma, odkiaľ sa dalo lepšie vplývať na vývoj nežidovských kresťanských obcí, ktoré sa rozmáhali po celej ríši závratnou rýchlosťou.

Učeníkov Ježiša Krista a členov novej Cirkvi prvýkrát nazvali kresťanmi v Antiochii. Prví kresťania boli presvedčení, že koniec sveta je blízko, ba že ho sami zažijú. Vyplývalo im to zo slov svojho Učiteľa a Pána.

Avšak, ako plynuli roky a apokalypsa neprichádzala, apoštoli si v pokročilom veku začali vychovávať svojich nástupcov, ktorí by po ich smrti dostali všetku ich duchovnú moc. Túto zodpovednosť začali presúvať práve na prímasov väčších kresťanských cirkevných spoločenstiev. Títo sa nazývali biskupmi.

Biskupi disponovali rozličným vplyvom na šírenie evanjelia a riadenie spoločenstva. Tam, kde boli biskupi priamymi následníkmi apoštolov ako zakladateľov danej cirkevnej obce, mali vplyv oveľa širší, čo sa odrazilo na ich autori-te. Prezývali sa otcami obce, patriarchami alebo pápežmi. Takto sa vyčlenilo po smrti apoštolov (zväčša muče-níckej smrti) niekoľko vplyvných patriarchov.

Pomenovanie pápež (papa - otec) sa v priebehu prvých storočí ustálilo na označenie práve iba patriarchu v Ríme. Medzi najvýznamnejšie sídla patriarchov zaraďujeme Alexan-driu, Antiochiu, Jeruzalem a Rím. K nim sa po rozdelení Rímskeho impéria na západnú a východnú časť (r. 395) pridal aj Konštantínopol (Byzancia, Carihrad, dnešný Istanbul).

Rímski biskupi alebo patriarchovia resp. pápeži sa stávali vplyvnejšími na riadenie kresťanskej Cirkvi. Už v časoch tvrdého prenasledovania Cirkvi (od čias cisára Nera po Konštantína), kedy jej členovia boli neustále posilňovaní mučeníckou smrťou svojich bratov a sestier, sa rímski pápeži snažili uplatniť pôvod svojho úradu (pontifikátu) od apoštola Petra, no narážali často-krát na silný odpor zo strany iných patriarchov, ktorí sa snažili byť s ním rovní alebo niekedy ešte nadradenejší.

Rímsky cisár Konštantín (Veľký) sa po úspešnej záchrane Ríma pred svojim oponentom Maxentiom rozhodol kresťanstvo oslobodiť a prehlásiť za dovolenú vieru (religio licita). Bol presvedčený, že zvíťazil v mene kríža a Krista. Roku 313 vydáva Milánsky edikt, ktorým sa kresťanská Cirkev stala náhle slobodnou, ba žiadanou. Už vtedy mala svoju pevnú organizáciu, ktorá zodpovedala správe Rímskej ríše. Rovnako ako impérium aj ona bola rozdelená na diecézy, na ktorých čele stáli biskupi. Vplyv patriarchov na biskupov však bol nepopierateľný aj naďalej. V priebehu niekoľkých rokov sa celá ríša výrazne christianizovala (pokresťančovala).

Nebolo totiž treba medzi ľuďmi už toľko evanjelizovať. Pre chudobné vrstvy evanjelium predstavovalo silu a nádej do budúcna, ich utrpenie vyzvihovalo a povyšovalo na jedinečné poslanie, za ktoré budú bohato odmenení po smrti. Pre bohatšie vrstvy znamenalo učenie Cirkvi rýchly spôsob, ako svoje majetky uplatniť pre dobro blížnych a zároveň pestovať vplyv na dianie novej slobodnej kresťanskej pospolitosti, čo sa začala veľmi rýchlo meniť na značné masy obyvateľstva Rímskej ríše. Dodalo im základný zmysel života. Kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom ríše a potlačilo takmer všetky pohanské zvyky, tradície, viery ba celú antickú mytológiu a filozofiu (r.

Rastúci počet členov Cirkvi sa pričinil o upevnenie cirkevnej hierarchie. Klérus (duchovenstvo) pozostávalo z rôznych potulných kazateľov, misionárov, mníchov, ďalej diakonov a kňazov. Na vrchole hierarchie stáli biskupi a vedúcimi silami kresťanstva, po Edikte aj celého kresťanského sveta, boli patriarchovia a pápež.

Pevnou organizačnou štruktúrou, zachovaním latinčiny a rímskej vzdelanosti sa Cirkev menila s rastúcim počtom členov zo všetkých vrstiev rímskej spoločnosti na mocnú a vplyvnú autoritu. Jej veľkou slabinou na počiatku stredoveku však bola stále nevyjasnená úloha pápeža ako patriarchálneho nástupcu prímasa apoštolov - sv. Petra.

Roku 395 cisár Theodosius rozdelil ríšu na Západ a Východ. Od tej chvíle rástol náboženský význam Ríma. Rím zostal jediným sídlom patriarchu (pápeža) v Západorímskej ríši. Na Východe sa medzi ostatnými patriar-chálnymi sídlami zase upevňovalo postavenie Konštantínopolu ako politicky hlavného mesta Východorímskej ríše (Byzantskej ríše).

Po páde západného inštitútu cisárstva (r. 476) sa prvenstvo rímskeho pápeža už len upev-ňovalo a nemohla ho už žiadna duchovná autorita na Západe spochybniť. Na Východe však cisárstvo pokračovalo a pozvoľna sa úlohy patriarchu Konštantínopola previedli na politicky vplyvného byzantského (východo-rímskeho) cisára. Vzhľadom na osobné zásluhy o šírenie a upevňovanie kresťanstva týchto cisárov a známemu odporu voči hlásanému prvenstvu západného patriarchu - pápeža, sa východní cisári stali uznávanými duchov-nými vodcami a autoritami. Svoju úlohu však spájali s politickou mocou, keďže vládli „novému Rímu.“ Tento jav nazývame cézaropapizmus. Vplyv zvyšných patriarchov v priebehu ďalších storočí takmer úplne vymizol.

Prvým významným pápežom bol Lev I. (pontifikát 440-461). Upevnil pápežstvo natoľko, že prežilo takú politickú katastrofu, akým bol r. 476 zánik Západorímskej ríše. Iným vplyvným pápežom včasného stredoveku bol Gregor I. (Veľký; pontifikát 590-604). Vybudoval dobre fungujúcu pápežskú kanceláriu a výrazne sa zá-slúžil o upevnenie autority svojho úradu.

V 8. storočí pápežov ohrozovali Longobardi. Franskí panovníci však s nimi vždy zápasili o vplyv na Apenin-skom polostrove, až ich napokon Karol Veľký r. 774 definitívne porazil. Pápežovi odovzdal do správy určité územie, ktoré sa stalo základom pápežského štátu. Inštitút pápežstva to iba posilnilo. Výrazom vďaky pápežov bolo obnovenie inštitútu rímskeho cisárstva na Západe. Prvým cisárom sa stal franský kráľ Karol Veľký r.

Dogmatické spory a prvé koncily

Zápas o prvenstvo rímskeho pápeža s byzantským cisárom, ktorý takéto hlásanie odmietal, bol od začiatku sprevádzaný početnými dogmatickými a vieroučnými spormi.

Kresťanská filozofia, morálka a vierouka sa formovali postupne, až keď sa krstom do Cirkvi začleňovalo mnoho rôznych pohanov, ktorých názory a myšlienky vyvolávali obavu, že sa duchovné posolstvo Ježiša Krista prekrúti, a tak znehodnotí. To vyvolalo tlaky na biskupov, patriarchov či iných cirkevných mysliteľov, aby kresťanské učenie spísali a presnejšie definovali.

S príchodom prvých takýchto definícií sa objavili takí členovia Cirkvi, ktorí dané učenie spochyb-ňovali a šírili svoje vlastné myšlienky. V prvých storočiach po Milánskom edikte sa takýmto mysliteľom dávala voľná ruka, pretože si bolo potrebné vypočuť všetky múdre pripomienky, najmä ak išlo o biskupov, patriarchov či mníchov.

Takto sa zrodili učenia tých, ktoré Cirkev prijala, a učenie tých, ktoré Cirkev zavrhla a označila za nesprávne. Kresťanstvo spoznalo svojich tzv. cirkevných otcov a svojich prvých heretikov (heréza - bludné učenie). Učenie, o ktoré sa zaslúžili cirkevní otcovia (2. až 8. stor.), sa nazýva patristika. Západnými cirk. otcami sa stali svätí Ambróz, Augustín, Hieronym a pápež Gregor Veľký. Medzi vých. cirk. otcov zaraďujeme svätých Atanáza, Jána Zlatoústeho, Bazila Veľkého a Gregora Naziánskeho.

Cirkev rozlišovala medzi herézou a pravdou na zvláštnych poradných zhromaždeniach svojho kléru, kde všetci prosili o osvietenie Ducha Svätého. Tieto cirkevné snemy sa volajú koncily a vždy dostávajú pomenovanie podľa mesta, kde sa konajú. Takto Cirkev dokázala „scenzurovať“ učenie svojich Otcov a vyvodiť z neho iba to pravdivé a skutočné.

Cirkevné spoločenstvo tak aj zavrhovalo množstvo heréz, ktoré sa s príchodom kresťanstva do no-vých pohanských oblastí s odlišnou mentalitou a filozofiou neustále vytvárali a ohrozovali samotné duchovné zá-klady Cirkvi. Najvýznamnejšie herézy prvých storočí bolo učenie kňaza Ária, biskupa Nestoria a mnícha Eutychesa. Prvý koncil sa konal v Jeruzaleme okolo r. 50, ktorý viedli samotní apoštoli.

Árius tvrdil v období okolo r. 311, že Kristus je iba Boží tvor a nie Jeho Syn. Vážený biskup Konštantínopolu Nestorius šíril myšlienku, že Kristus nie je Boh a človek zároveň. Tiež nabádal veriacich, aby si Máriu neuctievali ako Božiu Matku, pretože je matkou iba človeka Ježiša. Carihradský mních Eutyches stál zase pri zrode učenia, že Kristus bol či je iba Bohom a človekom vlastne nikdy nebol. Tieto myšlienky sú základom monofyzitizmu.

Arianizmus bol vyhlásený za pomýlený na koncile v Nicey r. 325, ktorý zvolal cisár Konštantín Veľký. Toto učenie totiž ohrozovalo jednotu Cirkvi, a tým aj jednotu ríše. Roku 431 bol na koncile v Efeze odsúdený zase nestorianizmus.

Na počiatku stredoveku však vznikali aj také učenia, ktoré Cirkev nedokázala riešiť cestou spoločného koncilu. Príčinou bola rozhádanosť medzi Západnou cirkvou, uznávajúcej za hlavu kresťanstva rímskeho patriarchu (pápeža), a Východnou cirkvou, obklopenej okolo byzanského cisára v Konštantínopole.

Výrazným znakom vzájomných rozporov sa stal napríklad dogmatický boj známy ako obrazoborectvo či ikonoklazmus. Starokresťanská tradícia nepripúšťala zobrazovanie bytostí a nadprirodzených javov. Maľovali sa len symbo-lické znaky ako kríž, palma, vinič, ryby či holubice.

Pápež Gregor I. (pontifikát 590-604), však vyhlásil, že čím je písmo pre vzdelaných, tým je obraz pre negramotných. Takto sa rozšírili obrazy po kresťanských kostoloch a začala sa im vzdávať úcta. Najmä na Východe sa obrazom veľmi skoro začali pripisovať zázračné vlastnosti a stali sa predmetom neúmernej poverčivosti. A tak byzantský cisár Lev III. (Sýrsky) zakázal ediktom v roku 730 akékoľvek uctievanie obrazov. Na Východe sa začalo s ikonoklazmom. Pápež Gregor III. (pontifikát 731-741) odsúdil jeho konanie. Oficiálne teológie Západu a Východu sa stretli v priamej konfrontácii. Problém sa neskôr rôznymi rokovaniami r. 843 vyriešil tým, že sa uctievanie obrazov na Východe (v Byzantskej ríši) povolilo.

Schizmou označujeme vážny cirkevný rozkol, ktorý má vplyv nielen na jej učenie, ale aj na jej organizáciu a hierarchiu. Východná schizma je vyvrcholením dogmatických sporov medzi Západnou cirkvou, ktorá sa upev-nila so svojou hlavou - rímskym pápežom, a Východnou cirkvou, ktorej veriaci uznávali náboženskú autoritu byzantského cisára resp. neuznávali prvenstvo pápežov.

Zápas o autoritu takto prerástol v mocenské súperenie pápeža Mikuláša I. a patriarchu Fotia v 9. storočí. Ich sféry vplyvu sa zrazili na slovanskom území, na Balkáne i v strednej Európe. Spor pretrvával dlhé desaťročia, až kým 16. júla 1054 pápežský legát kardinál Humbert nepoložil na hlavným oltár Chrámu sv. Sofie exkomunikačnú bulu proti konštantínopolskému patriarchovi a jeho prívržencom. Podobné formálne gesto následne prejavila aj Východná cirkev, od tejto chvíle známej ako Ortodoxná či Pravoslávna cirkev. Západná cirkev sa dostala do povedomia ako Rímska všeobecná cirkev, po reformácii ako Katolícka cirkev. Nastalo definitívne rozštiepenie Západu a Východu.

Pápeži sa však i naďalej snažili presadzovať svoju autoritu medzi všetkými kresťanmi, i pravoslávnymi. Vzájomný exkomunikačný krok bol odvolaný až 17. decembra 1965 pri historickom stretnutí pápeža Pavla VI. s ortodoxným patriarchom Atenagorosom. Jednota sa však obnoviť nepodarila.

Prvé rehole a kláštory

Po Milánskom edikte sa mnohí kresťania snažili svoju vieru čo najhlbšie prežívať. Podriaďovali sa tvrdej askéze a pôstu. Svoje majetky rozdávali ako almužnu. Celkom sa odovzdali svojej viere a vydávali sa na dlhé cesty a púte do neznáma. Často pri svojom putovaní vykonávali misionársku činnosť a šírili kresťanské myšlienky zaujímavým kázaním založenom na vlastnom príklade.

Kolískou takéhoto pustovníckeho života sa stal Horný Egypt. Tam sa na pustatinách v okolí Nílu venovali prví mnísi rozjímaniu, modlitbe a sebaza-pieraniu. Prvými pustovníkmi boli sv. Pavol z Théb (vraj žil 90 rokov v jaskyni), sv. Anton (putoval 20 rokov) a sv. Pachómius, ktorý zhromaždil prvých pustovníkov do akéhosi spoločenstva, ktoré dostalo názov rehoľné spoločenstvo, pretože sa riadili tzv. regulami (pravidlami).

Pustovníci, ktorí vytvárali rehoľné spoločenstvá a postupne svoj pustovnícky život zanechávali, aby sa svojej viere venovali na jednom mieste spoločne s ostatnými, sa organizovali do tzv. kláštorov. Z kláštorov vychádzali počas storočí raného stredoveku dôležité civilizačné impulzy, ktoré výrazne ovplyvnili sociálno-kultúrny a ekonomický vývoj v Európe. Mohutná vlna zriaďovania kláštorov pôsobila v 6. až 8. storočí.

Na Východe sa rozkvet kláštorného života spája so sv. Bazilom (baziliáni), na Západe s regulami sv. Benedikta (benediktíni). Benedikt zostavil skutočné pravidlá rehoľného života založené na výroku -Modli sa a pracuj-. Kláštory viedli dôležitú misijnú činnosť, ktorá viedla potláčaním pohanských praktík k určitej modernizácii spoločnosti, ktorú po páde antiky kresťanstvo a jeho christianizácia predstavovali. Stali sa tiež prvými „nemocnicami“ a „nocľahárňami.“ Ich vplyvom sa zvyšovala aj poľnohospodárska produkcia, pretože mnísi klčovaním lesov rozširovali ornú pôdu. Zavádzali nové metódy obrábania pôdy a rozširovali medzi...

Tabuľka: Najvýznamnejšie sídla patriarchov

tags: #kto #bol #najvyznamnejsi #krestansky #myslitel #v