Vitaj pri počúvaní kázní Prvého baptistického zboru v Košiciach. Sme obyčajní ľudia ako ty. Hľadali sme zmysel či poslanie pre svoje životy a túžili sme žiť lepšie, čestnejšie a čistejšie. Boli sme v neustálom kolotoči nášho snaženia o zmenu, ktorá neprichádzala. Každý z nás by mohol vyrozprávať svoj príbeh o tom, ako nás Boh na našej ceste zastavil a ponúkol najväčší dar - odpustenie a večný život. Našou túžbou je žiť každý deň autentické kresťanstvo v našich rodinách, vzťahoch s priateľmi a kolegami. Veríme, že kázané Božie Slovo z nedeľných kázní, biblických hodín, z mládežníckych stretnutí má moc meniť naše životy a preto ich spolu s audioknihami a a príbehmi o obrátení prinášame vo forme podcastov.
Evanjelium je centrálnym prvkom kresťanského života a stále znova a znova obnovuje veriaceho aj cirkev. V liste Galatským 2:14 Pavol ustanovuje mocný princíp. Reaguje na Petrovu rasovú hrdosť a zbabelosť vyhlásením, že nežije „v súlade s pravdou evanjelia". Tu vidíme, že kresťanský život je procesom obnovovania každého rozmeru nášho života - duchovného, psychologického, korporatívneho, spoločenského - tým, že myslíme, dúfame a žijeme v „obrysoch" či dôsledkoch evanjelia. Evanjelium má byť aplikované na každú oblasť myslenia, cítenia, práce a správania.
Význam a dôsledky evanjelia
Dôsledky a aplikácie Galatských 2:14 sú obrovské.
- Po prvé, Pavol nám ukazuje, že vnášanie pravdy evanjelia do každej oblasti života je spôsob, ako človeka mení Božia sila. Evanjelium je v Biblii opísané tými najúžasnejšími slovami. Anjeli sa doň túžia pozerať celý čas (1. Petrov 1:12). Evanjelium nám nielen dodáva silu, ale ono samo je silou Božou, ako hovorí Pavol, „Veď ja sa nehanbím za evanjelium: lebo mocou Božou je ono na spasenie." (Rimanom 1:16) Je tiež požehnaním od Boha na osoh každému, kto prichádza blízko (1. Korintským 9:23). Nazýva sa dokonca samotným svetlom Božej slávy: „V nich zatemnil Boh tohto sveta myseľ veriacich, aby sa im nerozsvietilo svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obraz Boží… Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnosti zažiari svetlo!
- Po druhé, Pavol nám ukazuje, že v našom kresťanskom živote sa nikdy nedostaneme „za evanjelium" k niečomu vyspelejšiemu. Evanjelium nie je prvým schodom na schodišti právd; viac sa podobá stredu kolesa pravdy. Evanjelium nie je len ABC, ale celou abecedou kresťanstva od A po Z. Nie sme ospravedlnení evanjeliom a potom posvätení poslušnosťou; evanjelium je spôsob, ktorým rastieme (Galatským 3:1-3) a sme obnovovaní (Rímskym 1:16-17).
Často je v cirkvi bežným spôsobom myslenia toto: „Evanjelium je pre nekresťanov. Človek ho potrebuje, aby bol zachránený. Ale keď už si zachránený, rastieš tvrdou prácou a poslušnosťou." Ale Kolosenským 1:6 ukazuje, že je to chybné myslenie. Rovnako vyznanie aj „tvrdá práca", ktoré nevychádzajú z evanjelia a nie sú s ním v súlade, vás neposvätia - udusia vás. Všetky naše problémy vychádzajú zo zlyhaniach v aplikovaní evanjelia.
Najväčšie prikázanie a rodičovstvo
Vychovávanie detí k láske k Bohu
To najväčšie prikázanie je prioritou pre každého človeka a teda aj otca. Dobrým otcom nemôžeš byť, keď nebudeš milovať svojho Boha celým srdcom, mysľou a dušou. Božie pravdy by sa mali deti naučiť predovšetkým od svojich rodičov. Ani besiedky, ani dorast nemôžu túto službu plnohodnotne nahradiť.
Ako rozumieť evanjeliu
Luther hovorí: „Pravda Evanjelia je hlavným článkom celej kresťanskej doktríny… Najnevyhnutnejšie je to, aby sme tento článok dobre poznali, učili ho ostatných a neprestajne im ho vtĺkali do hláv." (ku Galatských 2:14-15)
Evanjelium nie je jednoducho pochopiteľné. Pavol hovorí, že evanjelium vykonáva svoju obnovujúcu prácu v nás len po tom, čo ho pochopíme vo všetkej jeho pravde (Kolosenským 1:6, doslovný preklad z angličtiny; v slovenskom preklade poznali Božiu milosť v pravde - pozn. prekladateľa). Všetci do istej miery žijeme niekde okolo pravdy evanjelia, ale „nedochádza" nám. Takže kľúčom ku neprestajnej a hlbšej duchovnej obnove a oživeniu je kontinuálne znovuobjavovanie evanjelia. Objavenie nového dôsledku (resp. implikácie - pozn. autora) či novej aplikácie evanjelia - väčšie odhalenie jeho pravdy - je dôležitou súčasťou akejkoľvek obnovy.
Keďže Pavol používa metaforu o bytí „v súlade" (angl. „v línii" - pozn. prekladateľa) s evanjeliom, môžeme uvažovať, že obnova evanjeliom sa deje, keď sa ubránime odklonu „od línie" na pravú alebo na ľavú stranu. Kľúčom na pochopenie dôsledkov evanjelia je jeho chápanie ako tretej cesty medzi dvoma chybnými protikladmi.
Tertullian, kresťanský spisovateľ v druhom a treťom storočí, povedal: „Tak, ako bol Kristus ukrižovaný medzi dvoma zločincami, je aj táto doktrína o ospravedlnení vždy ukrižovávaná medzi dvoma protikladnými omylmi." Myslel tým, že sú dva základné chybné spôsoby myslenia, z ktorých každý nám „kradne" silu a rozlíšiteľnosť evanjelia tým, že nás ťahá na jednu alebo druhú stranu „línie evanjelia". (Evanjelium je „zjavené" Bohom [Rímskym 1:17] - ľudská myseľ ho bez pomoci nedokáže pochopiť.) „Zlodejov" môžeme nazvať moralizmom alebo legalizmom na jednej strane a hedonizmom či relativizmom na druhej strane.
Inak sa to dá povedať takto: evanjelium odporuje rovnako náboženstvu aj bezbožnosti (pozri Mt 21:31; 22:10). Na jednej strane, moralizmus/náboženstvo zdôrazňuje pravdu bez milosti, keďže hovorí, že musíme počúvať pravdu na to, aby sme boli spasení. Na druhej strane, relativizmus/bezbožnosť (dosl. nenábožnosť - pozn. prekladateľa) zdôrazňuje milosť bez pravdy, keď hovorí, že sme všetci prijatí Bohom (ak je Boh) a že sa musíme rozhodnúť, čo je pre nás pravdou. Ale „pravda" bez milosti nie je naozaj pravdou a „milosť" bez pravdy nie je naozaj milosťou. Ježiš bol „plný milosti a pravdy" (Jn 1:14).
Moralizmus je pohľad, podľa ktorého ste prijateľný (pre Boha, pre svet, pre ostatných, pre seba samého) na základe svojich zásluh. Relativisti sú zvyčajne nenábožní, alebo si volia to, čo sa nazýva „liberálnym" náboženstvom. Na povrchu sú šťastnejší a tolerantnejší ako moralistickí/nábožní ľudia. Hoci môžu byť v niektorých oblastiach (ako napríklad politika) hlboko idealistickí, veria, že každý musí sám pre seba dôjsť k tomu, čo je dobré a zlé. Nie sú presvedčení, že Boh je spravodlivý a musí potrestať hriešnikov. Ich presvedčenia o Bohu ho zvyknú zobrazovať ako milujúcu alebo ako neosobnú silu. Môžu hovoriť o Božej láske, ale keďže o sebe nerozmýšľajú ako o hriešnikoch, Božia láska pre ľudstvo ho nič nestojí.
Ak nás Boh prijíma, je to preto, že je tak milostivý alebo preto, že nie sme takí zlí. Obe cesty predstavujú spôsob, ako sa vyhnúť Ježišovi ako Spasiteľovi a udržať si kontrolu nad svojimi životmi. Nenábožní ľudia sa snažia byť svojimi vlastnými záchrancami a pánmi prostredníctvom „svetskej" pýchy. („Nikto nebude mne hovoriť, ako žiť alebo čo robiť; ja si určím, čo je pre mňa dobré a zlé!") Ale moralistickí a nábožní ľudia sa snažia byť svojimi vlastnými záchrancami a pánmi prostredníctvom „náboženskej" pýchy. („Som morálnejší a duchovnejší ako ostatní ľudia, takže Boh mi dlhuje vypočutie mojich modlitieb a vzatie do neba. Boh nemôže len tak dopustiť, aby sa mi čokoľvek stalo - dlhuje mi šťastný život. Zaslúžil som si to!")
V románe Múdra krv od Flannery O'Connor si hlavná postava Hazel myslí, „že spôsobom, ako sa vyhnúť Ježišovi, [je] vyhnúť sa hriechu". Toto sú dva rozličné spôsoby, ako dosiahnuť rovnaký cieľ - kontrolovať svoj vlastný život.
Obe druhy myslenia sú založené na skreslenom vnímaní skutočného Boha. Nenábožný človek stráca vnímanie zákona a svätosti Boha, a nábožná osoba stráca vnímanie lásky a milosti Boha; v konečnom dôsledku obidve skupiny kompletne stratili význam evanjelia. Pretože evanjelium je to, že Kristus na kríži naplnil Boží zákon z lásky k nám. Bez plného pochopenia Kristovej práce urobí realita Božej svätosti Jeho milosť neskutočnou alebo realita Božej lásky urobí neskutočnou Jeho svätosť. Iba evanjelium - to, že sme takí hriešni, že potrebujeme byť spasení výhradne milosťou - nám dovoľuje vidieť Boha takého, aký skutočne je.
Kresťania si prisvojili celkom nový systém prístupu k Bohu. Mohli v minulosti prejsť cez nábožné aj nenábožné fázy, no došli k poznaniu, že dôvody pre ich nenábožnosť aj pre ich nábožnosť boli rovnaké a od základu nesprávne! Kresťania prichádzajú k pochopeniu, že rovnako ich hriechy ako aj ich dobré skutky boli spôsobmi vyhýbania sa Ježišovi ako Spasiteľovi. Prichádzajú k porozumeniu, že kresťanstvo nie je fundamentálne pozvánkou stať sa nábožnejším. Kresťan prichádza k tomu, že hovorí: „Aj keď som často zlyhal v dodržiavaní morálneho zákona, hlbší problém je, prečo som sa ho snažil dodržiavať. Všetky moje snahy dodržiavať ho boli proste snažením stať sa mojím vlastným spasiteľom. Dokonca keď v tomto stave mysle dodržiavam pravidlá alebo prosím o odpustenie, skutočne odporujem evanjeliu a staviam si sám seba za spasiteľa."
To, aby nám evanjelium „došlo", znamená odvrátiť sa od samoospravedlnenia a spoľahnúť sa vo veci vzťahu s Bohom na Ježišov výsledok. Nekresťania sa vôbec nekajajú, a nábožní sa kajajú iba z hriechov; kresťania sa tiež kajajú zo svojej spravodlivosti. Bez znalosti extrémnosti nášho hriechu sa poplatok kríža zdá triviálny a netransformuje, „neelektrizuje" nás. No bez znalosti Kristovho absolútne uspokojivého života a smrti by nás znalosť hriechu zdrvila alebo by nás prinútila zaprieť a potlačiť ho. Ľudia nebudú evanjeliom zmenení, ak odoberiete buď poznanie hriechu, alebo poznanie milosti. Budú buď zdrvení morálnym zákonom, alebo od neho v hneve utečú.
Evanjelium teda nie je o tom, že sa z nenábožných stávame nábožnými, ale o tom, že si uvedomíme, že naše dôvody pre našu nábožnosť aj pre našu nenábožnosť boli v základe rovnaké a v základe nesprávne. Snažili sme sa stať svojimi vlastnými spasiteľmi a tým si udržať kontrolu nad našimi životmi. Keď dôverujeme v Krista ako nášho Vykupiteľa, odvraciame sa od toho, aby sme dôverovali buď sebaurčeniu alebo sebazapreniu, buď hedonizmu alebo moralizmu pre našu spásu.
Pavol nám ukazuje, že sa teda nemôžeme jednoducho v každej oblasti života pýtať: „Aký je morálny spôsob konania?" ale: „Aký je spôsob, ktorý je v súlade s evanjeliom?" Musíme neprestajne premýšľať nad evanjeliom, aby sme sa vyhli vkĺznutiu do našich zvyčajných moralistických alebo individualistických koľají. Musíme dať všetko do súladu s evanjeliom.
Evanjelium je spôsob, ktorým je čokoľvek obnovené a pretransformované Kristom - či už je to srdce, vzťah, cirkev, alebo spoločenstvo. Je kľúčom ku všetkým doktrínam a k nášmu vnímaniu našich životov v tomto svete. Všetky problémy tým pádom vychádzajú z nedostatku orientácie na evanjelium.
Reformácia formulovala princíp „sola scriptura“ v reakcii na nevyvážený vzťah cirkvi k interpretačnej tradícii na jednej strane a samotnému biblickému textu na strane druhej. Luther sa nestal reformátorom tak, že by prišiel s vopred formulovaným hermeneutickým programom. To, čo z Luthera urobilo reformátora je jeho výklad jedného, jediného biblického miesta - R 1,16-17: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium, lebo ono je Božou mocou na spásu pre každého veriaceho, najprv Žida, potom Gréka.
Pre Luthera bol biblický text posvätným písomným svedectvom zvestovaného Božieho slova od Mojžiša, cez prorokov, Ježiša až po apoštolov (sacra pagina). Tento text je Božou mocou, ktorá je prítomná všade tam, kde sa Písmo číta a kde sa s odvolaním opäť na písmo aj v kázni zvestuje. Tým sa Luther stavia proti dovtedy platnej zásade pre pochopenie zmyslu biblického textu: Písmo - výklad Písma - tradícia. Podľa Luthera sa totiž tradícia cirkvi mýlila a mýli. Vo svojej odpovedi na bulu pápeža Leva X. z roku 1520 vlastne opisuje svoj hermeneutický princíp: „Písmo je prostredníctvom samého seba najistejšie, najľahšie prístupné, najzrozumiteľnejšie. Je tým, ktoré sa samo sebou vykladá, ktoré všetky slová všetkými slovami zachováva, posudzuje a osvetľuje……Nechcem byť ten, čo je oslavovaný a učený.
Luther sa tak rozišiel s dovtedajším hermeneutickým princípom, ktorý bol charakteristický alegorickým výkladom a ktorý aj on sám vo svojich prvých spisoch uplatňoval a ku ktorému občas skĺzol aj v neskorších prácach. So všetkou vehemenciou začal pri hľadaní tohto jediného zmyslu biblického textu uplatňovať filologické a historické nástroje, ktoré mu v jeho dobe dávala k dispozícii cirkevná tradícia a predovšetkým humanizmus. Luther však túto tradíciu radikalizuje a dáva jej novú štruktúru. Ak však domyslíme tento hermeneutický princíp do dôsledkov, musíme dospieť k dôslednej teologickej a historickej kritike biblického textu.
Pokiaľ ide o zrozumiteľnosť Písma vykladaného Písmom stretávame sa totiž u Luthera s rozlišovaním. Podľa Luthera však nie je možné, aby sme hovorili o nezrozumiteľnosti evanjelia, keď narazíme na jazykové a historické nejasnosti v texte. Zároveň však bol ochotný podrobiť kritike samotné Písmo s použitím základného teologického kritéria, ktorým je evanjelium. Tam, kde sa to deje, vníma Luther Písmo ako evanjelium. Tam kde sa to nedeje, tam podľa neho ustrašené srdce nedostáva žiadnu nádej a pomoc a vládne tam protivník evanjelia, zákon.
Sola scriptura tak na jednej strane pre porozumenie biblického textu stanovuje striktné hranice, ktorým je biblický text sám. Na druhej strane však otvára možnosť interpretovať ten istý biblický text optikou teologického kritéria, ktoré je formulované prostredníctvom teologickej abstrakcie a nie prostredníctvom doslovného významu textu. Lutherova hermeneutika teda nie je uzavretý a ohraničený systém.
V dnešnej dobe sme stále častejšie svedkami toho, ako mnohí princíp sola scriptura chápu tak, že sa ním vlastne evanjelická cirkev hlási k učeniu o neomylnosti biblického textu. Neomylnosť Písma sa tak stáva základným hermeneutickým východiskom moderného fundamentalizmu.
Luteránska ortodoxia sa so svojím učením o inšpirácii Písma Duchom svätým a z toho plynúcim dôrazom na neomylnosť Písma dostala do vážneho sporu s racionalistickým prístupom k interpretácii biblického textu na konci 17. a na začiatku 18. storočia. Východiskom k tomuto novému prístupu sa stáva historická kritika biblického textu, ktorú začal systematicky vykonávať Johann Salomo Semler (1725-1791). Oslobodil sa od tradičného učenia o inšpirácii Písma striktne viazaného na biblický kánon.
Na začiatku 20. storočia je tak viac než jasné, že odlišné hermeneutické princípy potrebujú novú syntézu. Zoči-voči hrôzam prvej svetovej vojny sa o takúto syntézu pokúša reformovaný teológ Karl Barth (1886-1968), ktorý výraznou mierou ovplyvnil aj luteránsku teológiu. Pre Bartha sú Písmo a jeho autori Božou vecou a jeho zámerom. Je to Božie slovo a jeho zjavenie v Ježišovi Kristovi. Preto je Písmo správne vykladané len vtedy, keď pomocou historicko-kritickej analýzy bude vykladané ako svedectvo o Božom zjavení.
Katolícki predstavení sú naučení používať na kázňach, duchovných cvičeniach, v katolíckych novinách, časopisoch a všade, kde hovoria o Bohu tie isté slová, tie isté pojmy ako Biblia. Boh dal svoje slovo - Bibliu a On vložil do nej potrebné slová. Definoval som ich ako ten, kto žil donedávna v katolíckom učení.
Základné biblické pojmy
Cirkev s veľkým „C“ podľa Božieho Slova je duchovné spoločenstvo spasených ľudí. Jasne toto spoločenstvo v sebe zahŕňa len spasených ľudí. Cirkev s malým „c“ je každé spoločenstvo kresťanov, teda spasených. Je to malé domáce spoločenstvo, väčšie spoločenstvo v meste, či na dedine.
Zákon sú všetky Božie požiadavky na človeka. Mzdou hriechu je smrť. Dedičný hriech v Biblii neexistuje. Všetky hriechy sú smrteľné. Akýkoľvek priestupok aj ten najmenší je veľkou urážkou Boha. Osud človeka, ktorý neprijal spásu - neuveril v Ježiša Krista je peklo. Aj keby robil tie najväčšie skutky a spáchal by len jeden najmenší hriech, jeho koniec je večná smrť. Biblia nepozná ani pojem ťažký a ľahký hriech.
Viera je uverenie v Ježiša Krista a iba Ježišovi Kristovi. Viera sa dá získať len z počutia ohlasovania Božieho slova. Viera je teda osobný vzťah s tým, v ktorého som uveril. Kristus priniesol jedinú dostačujúcu obeť. Uverením evanjeliu a prijatím spásy sa odpúšťajú všetky hriechy minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Katolícka omša je obeť, obeť za hriechy konaná na státisícoch oltároch sveta.
Milosť v Biblii je zadarmo získaný dar večného života. Milosť dáva Boh, nepracuje na nej človek. Milosť získame vierou, uverením v evanjelium. Milosť - dar večného života získavame len raz v živote, keď uveríme evanjeliu. Potom už žijeme život v milosti - večný život. Tým že obsiahol človek milosrdenstvo - žije už milosť.
Že sme uverili v dokončené dielo Ježiša Krista. Uverili sme, že Ježišova obeť bola jediná a dostatočná na to, aby sme získali spásu. Že už netreba prinášať žiadne obeti. (omše) Keď sa v Biblii hovorí, že si spasený (prítomný čas) znamená, že žiješ život, večný život. Žiješ nebo. Keby si ako spasený človek teraz umrel, ideš rovno do neba. Nie je to tvojimi zásluhami, ale tým že si uveril v Ježiša, jeho zásluhami.
Uveriť v evanjelium a prijať spásu je najdôležitejší okamih v živote človeka. Lebo je to prechod zo smrti do večného života. Je to znovunarodenie sa. Všetko čo človek konal s úmyslom, že vďaka tomu bude spasený sú pred Bohom mŕtve skutky. Mohol človek celý život konať dobré skutky, ale neuveril v Ježiša Krista - ide do pekla. Skutky pred uverením v evanjelium sú ničím v Božích očiach, ale môžu dopomôcť k tomu, aby Boh človekovi poslal za jeho skutky hlásateľa evanjelia, aby mohol uveriť a byť spasený.
Skutky vykonané po uverení sú „ovocie Ducha“ a iba tieto sa počítajú pre večný život. Skutky spaseného človeka sú spojené vždy s odmenou v nebeskom kráľovstve.
Pokánie je zmena zmýšľania. To znamená že ak Boh považuje moje konkrétne skutky ako hriech, aj ja to budem považovať za hriech. Ak Boh nenávidí konkrétny hriech, aj ja budem tento hriech nenávidieť. Pokánie z mŕtvych skutkov znamená: Ak som si myslel, že svojim dobrým správaním, alebo dobrými skutkami si zaslúžim spásu - večný život, mám z toho vykonať pokánie. Ak si niekto z katolíkov myslel, že sv.
Svätým je v Biblii nazývaný každý, kto uverí v Ježiša Krista. Spasenému patrí večný život a večný život je pre svätých. Preto je svätý. Bohu ako svätému svätých patrí jedine chvála a úcta.
Veriaci človek vyznáva svoje hriechy Bohu. Ich vyznaním sa očisťuje. Ďalej hovorí, že sa nemáme modliť veľa ako pohania. Spasený človek sa má modliť biblickým spôsobom - používať Božie Slovo a Božie zasľúbenia Božie ako modlitbu. Na jednej strane má modlitba má svoje vyhradené miesto, ale na strane druhej modliť sa máme všade. Naša bytosť by mala vždy keď sa dá v neustálom rozhovore s Bohom. Modlitba - rozhovor je vždy medzi dvoma. Raz jeden hovorí, raz druhý. No dôraz by mal byť hlavne na reč toho druhého - Boha.
Pôst v Biblii nie je zriekanie sa niečoho, aby sa dosiahol prospech pre seba. Pôst v Biblii je na to, aby sa zdokonalilo spojenie s Bohom. Aby náš duch mal viac Božieho Ducha. Nie je to pôst v štýle obety na záchranu duší v očistci, na obrátenie hriešnikov. Odčinenie hriechov bolo už vykonané Ježišovou smrťou.
Nikoho na zemi nemáme nazývať Otcom, (v duchovnom zmysle) pretože tým degradujeme pozíciu Nebeského Otca. Chrámom v Novom Zákone je človek, ktorý uverí v Ježiša Krista. Veriaci, spasený človek je chrámom Ducha Svätého.
Pán Ježiš ti dnes hovorí, že sa ti dá nájsť. Ak ho nájdeš, všetko ostatné v živote ti pomôže usporiadať. Potrebujeme Boha poznať osobne, nie len túžiť po riešení problému alebo jeho rade. Človek, ktorý je ponechaný sám na seba ide od zlého k zlému. Jeremiáš štyridsať rokov volá ľudí k tomu, aby sa navrátili k Bohu. Toto volanie je aktuálne aj dnes. Pre každého z nás.
Veriaci v Pergamone ostávajú verní Kristovi aj v čase prenasledovania. Vonkajším útokom síce dokázali odolať, no s vnútornými falošnými učeniami sa nevedeli vysporiadať a tak zvestovanie čistého evanjelia bolo ohrozené. Aj my žijeme v podobnej dobe ako tí v Pergamone. Potrebujeme oznamovať jedinú cestu života - Ježiša Krista. Kto sa ozve? V tomto texte nachádzame aj výzvu k pokániu - pretože súd je istý.
Zlo sa spája vo svojom boji voči Izraelu, voči Bohu. Nepridali sa jedine obyvatelia Gibeóna. Báli sa. Vedeli, že sú odsúdení na zničenie, no veľmi túžili po záchrane a aby svoj cieľ dosiahli, neváhali použiť aj lesť. Izrael im uveril, pretože rozhodol sám - spoliehajúc sa na svoje zmysly. Neradili sa s Bohom. A čo ty, s kým sa radíš v ťažkých rozhodnutiach? Spoliehaš sa na seba, alebo prosíš o múdrosť Boha?