Kto je človek podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi?

„Otče,... večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). Boh, náš Spasiteľ; „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 3-4). „Niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12), iba meno Ježiš.

Nekonečne dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. Preto je v každom čase a na každom mieste blízky človeku. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal, poznával a zo všetkých síl miloval. Všetkých ľudí, rozdelených a rozptýlených hriechom, zvoláva do jednoty svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Aby to uskutočnil, poslal v plnosti času svojho Syna ako Vykupiteľa a Spasiteľa. V ňom a skrze neho volá ľudí, aby sa v Duchu Svätom stali jeho adoptovanými deťmi, a teda aj dedičmi jeho blaženého života.

Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) je organický a súhrnný výklad podstatného a základného obsahu katolíckeho učenia viery a mravov vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu a celej Tradície Cirkvi. Jeho hlavnými prameňmi sú Sväté písmo, cirkevní Otcovia, liturgia a Učiteľský úrad Cirkvi. Je určený najmä tým, čo sú zodpovední za katechézu: predovšetkým biskupom ako učiteľom viery a pastierom Cirkvi. Prostredníctvom biskupov je určený tým, čo pripravujú katechizmy, kňazom a katechétom. Jeho čítanie však bude užitočné aj pre všetkých ostatných veriacich v Krista.

„Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27).

Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“; je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti: „Čo bolo príčinou toho, že si dal človekovi takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, s ktorou si videl v sebe svoje stvorenie a ,zamiloval si sa‘ do neho.

Keďže je človek stvorený na Boží obraz, má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami.

Boh všetko stvoril pre človeka; ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval ho a aby mu obetoval celé stvorenie: „Ktože to má byť stvorený a zahrnutý takou úctou? Je to človek, veľká a obdivuhodná živá bytosť vzácnejšia v Božích očiach ako celé stvorenie.

„V skutočnosti sa tajomstvo človeka stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova.“

Vďaka spoločnému pôvodu ľudské pokolenie tvorí jednotu.

Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná. Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7).

Vo Svätom písme výraz duša často označuje ľudský život alebo celú ľudskú osobu.

Telo človeka má účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“; je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom (tajomnom) tele stala chrámom Ducha.

Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za „formu“ tela; to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom.

Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh - „nevytvorili“ ju rodičia - a že je nesmrteľná; nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení.

Muž a žena sú stvorení, to znamená, že ich Boh chcel: na jednej strane v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby, na druhej strane v ich špecifickom bytí muža a ženy. „Byť mužom“, „byť ženou“ je dobrá a Bohom chcená skutočnosť: muž a žena majú neodňateľnú dôstojnosť, ktorú dostávajú priamo od Boha, svojho Stvoriteľa. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou „na Boží obraz“.

Boh nie je „na obraz“ človeka. Nie je ani muž, ani žena. Boh je čistý duch, v ktorom niet miesta pre rozdielnosť pohlaví.

Muž a žena sú stvorení spolu a Boh chce, aby boli jeden pre druhého. Božie slovo nám to dáva pochopiť na rôznych miestach posvätného textu. „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). Ani jedno zviera nemôže byť takýmto „spoločníkom“ človeka. Žena, ktorú Boh „utvára“ z rebra vyňatého z muža a ktorú k nemu privádza, vyvoláva v mužovi výkrik údivu, zvolanie lásky a spoločenstva: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ (Gn 2,23).

Muž a žena sú stvorení „jeden pre druhého“: nie že by ich bol Boh urobil iba „napoly“ a „neúplných“; stvoril ich pre spoločenstvo osôb, v ktorom každý môže byť „pomocou“ pre druhého, lebo sú rovnakí ako osoby („kosť z mojich kostí…“) a zároveň sa dopĺňajú ako muž a žena. V manželstve ich Boh spája tak, že tvoria „jedno telo“ (Gn 2,24) a môžu odovzdávať ľudský život: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1,28).

Muž a žena majú v Božom pláne povolanie „podmaniť si“ zem ako Boží „správcovia“. Táto zvrchovanosť nesmie byť svojvoľnou a deštruktívnou nadvládou. Muž a žena, stvorení na obraz Stvoriteľa, ktorý miluje všetko, čo je, sú povolaní mať účasť na Božej prozreteľnosti voči ostatným stvoreniam.

Prvý človek nielenže bol stvorený dobrý, ale bol aj ustanovený v priateľstve so svojím Stvoriteľom a v súlade so sebou samým a so stvorením, ktoré ho obklopuje.

Keď Cirkev autenticky vysvetľuje symboliku biblickej reči vo svetle Nového zákona a Tradície, učí, že naši prarodičia Adam a Eva boli ustanovení v stave prvotnej svätosti a spravodlivosti.

Vyžarovanie tejto milosti posilňovalo všetky rozmery ľudského života. Pokiaľ by bol človek zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom, nemal ani umrieť, ani trpieť.

„Vláda“ nad svetom, ktorú dal Boh na počiatku človekovi, uskutočňovala sa predovšetkým u samého človeka ako ovládanie seba.

Znakom dôverného priateľstva človeka s Bohom je to, že ho Boh umiestňuje do záhrady.

Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní.

Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro. Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske.

Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú „základné čnosti“ (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to: rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperantia). Spomínajú sa už v Starom zákone: „A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile“ (Múd 8,7).

Rozvážnosť je čnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie. Rozvážnosť sa nemá zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom ani s dvojtvárnosťou alebo pretvárkou. Volá sa auriga virtutum („kormidelník čností“), lebo riadi ostatné čnosti tým, že im určuje normu a mieru. Rozvážnosť bezprostredne riadi úsudok svedomia. Rozvážny človek rozhoduje o svojom správaní a usporadúva ho podľa tohto úsudku.

Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí. Spravodlivosť voči Bohu sa volá „čnosť nábožnosti“ (virtus religionis). Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj (aequitas) voči ľuďom a voči spoločnému dobru.

Mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach, a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci.

Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro, zachováva zdravú zdržanlivosť a „nechodí za tým, po čom srdce túži“ (Sir 5,2). V Novom zákone sa táto čnosť volá „umiernenosťou“ alebo „triezvosťou“. Máme žiť „v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“ (Tít 2,12).

Ľudské čnosti - nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí - očisťuje a povznáša Božia milosť. S Božou pomocou stvárňujú charakter a robia konanie dobra ľahkým.

Pre človeka zraneného hriechom nie je ľahké zachovať si morálnu rovnováhu. Kristov dar spásy nám udeľuje milosť potrebnú na to, aby sme vytrvali v úsilí o nadobudnutie čností.

Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka, aby mohli mať účasť na Božej prirodzenosti. Teologálne čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou.

Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka.

Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa „človek slobodne celý oddáva Bohu“. Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1,17).

Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju. Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.

Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10,23).

Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti.

Kresťanská nádej sa rozvíja už od začiatku Ježišovho kázania v posolstve blahoslavenstiev. Blahoslavenstvá povznášajú našu nádej k nebu ako k novej Zasľúbenej zemi; vyznačujú nádeji cestu cez skúšky, ktoré očakávajú Ježišových učeníkov. Ale pre zásluhy Ježiša Krista a jeho umučenia nás Boh uchováva v „nádeji“, ktorá „nezahanbuje“ (Rim 5,5). Nádej je bezpečná a pevná „kotva duše“, ktorá preniká až tam, „kam za nás ako predchodca vošiel Ježiš“ (Hebr 6,19-20). Je aj zbraňou, ktorá nás chráni v boji o spásu: „Oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu“ (1Sol 5,8). Zabezpečuje nám radosť ešte aj v skúške: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví“ (Rim 12,12).

Môžeme teda dúfať v nebeskú slávu, ktorú Boh prisľúbil tým, čo ho milujú a plnia jeho vôľu. Každý z nás má vo všetkých situáciách dúfať, že s Božou milosťou „vytrvá do konca“ (Mt 10,22) a dosiahne nebeskú blaženosť ako večnú odplatu od Boha za dobré skutky vykonané s Kristovou milosťou. V nádeji sa Cirkev modlí, „aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4), a vrúcne túži po spojení s Kristom, svojím Ženíchom v nebeskej sláve.

Ježiš robí z lásky nové prikázanie. Tým, že miluje svojich „do krajnosti“ (Jn 13,1), zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Keď sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15,9).

Láska, ktorá je ovocím Ducha a plnosťou Zákona, zachováva prikázania Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista: „Ostaňte v mojej láske.

Kristus umrel z lásky k nám vtedy, keď sme boli ešte „nepriateľmi“ (Rim 5,10). Pán od nás žiada, aby sme milovali ako on aj svojich nepriateľov, aby sme sa stali blížnymi aj tých najvzdialenejších, aby sme milovali deti a chudobných ako jeho samého. Apoštol Pavol podal neporovnateľný opis lásky: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.

Keby som nemal lásky, hovorí ďalej Apoštol, „ničím by som nebol“. A keby som mal všetko, čo je výsada, služba, ba aj čnosť, „a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1Kor 13,1-4). Láska prevyšuje všetky čnosti.

Láska oživuje a podnecuje praktizovanie všetkých čností. Je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14), je formou (stvárňujúcim princípom) čností; spája ich a navzájom ich zoraďuje; je prameňom a cieľom ich konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať.

Konkrétny mravný život oživovaný láskou dáva kresťanovi duchovnú slobodu Božích detí. Kresťan nestojí pred Bohom ako otrok v servilnom strachu ani ako námezdný robotník, ktorý očakáva plat, ale ako syn odpovedajúci na lásku toho, ktorý „prvý miloval nás“ (1Jn 4,19).

Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. Láska vyžaduje dobročinnosť a bratské napomínanie; je dobrotivá, vzbudzuje vzájomnosť, je vždy nezištná a štedrá; je priateľstvom a spoločenstvom.

Morálny život kresťanov posilňujú dary Ducha Svätého.

Je sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu. Dopĺňajú a privádzajú k dokonalosti čnosti tých, ktorí ich prijímajú. Spôsobujú, že veriaci sú ochotní pohotovo poslúchať Božie vnuknutia.

Štruktúra Katechizmu Katolíckej cirkvi

Štruktúra Katechizmu sa pridržiava veľkej tradície katechizmov, podľa ktorej je katechéza zostavená okolo štyroch „základných pilierov“:

• vyznanie krstnej viery (Symbol viery),
• sviatosti viery,
• život podľa viery (prikázania)
• modlitba veriaceho („Otče náš“).

Preto Katechizmus najprv vysvetľuje, v čom spočíva Zjavenie, ktorým sa Boh obracia na človeka a dáva sa mu, a viera, ktorou človek odpovedá Bohu (prvý oddiel). Vyznanie viery zhŕňa dary, ktoré Boh ako Pôvodca každého dobra, ako Vykupiteľ a Posvätiteľ dáva človeku, a usporadúva ich okolo „troch kapitol“ nášho krstu: je to viera v jedného Boha: Otca všemohúceho, Stvoriteľa; v Ježiša Krista, jeho Syna, nášho Pána a Spasiteľa; a v Ducha Svätého vo svätej Cirkvi (druhý oddiel).

Druhá časť Katechizmu vysvetľuje, ako sa Božia spása, ktorú raz navždy uskutočnil Ježiš Kristus a Duch Svätý, sprítomňuje v posvätných úkonoch liturgie Cirkvi (prvý oddiel), ale najmä v siedmich sviatostiach (druhý oddiel).

Tretia časť Katechizmu ukazuje posledný cieľ človeka stvoreného na Boží obraz: blaženosť a cesty, ktoré do nej vedú, čiže správne a slobodné konanie s pomocou Božieho zákona a Božej milosti (prvý oddiel); konanie podľa dvojitého prikázania lásky (k Bohu a k blížnemu), ako ho rozvíja Desatoro Božích prikázaní (druhý oddiel).

Posledná časť Katechizmu hovorí o význame a dôležitosti modlitby v živote veriacich (prvý oddiel). Končí sa krátkym komentárom k siedmim prosbám modlitby Pána (druhý oddiel). V nich totiž nachádzame súhrn dobier, v ktoré máme dúfať a ktoré nám chce náš nebeský Otec udeliť.

Katechizmus je koncipovaný ako organický výklad celej katolíckej viery. Preto ho treba čítať ako jeden celok. Početné odkazy na okraji textu a vecný register na konci knihy umožňujú vidieť každú tému v spojitosti s celým obsahom viery.

Vzťah katechézy a Katechizmu

V Novom zákone sa katechéza považovala za učenie cesty Pánovej, teda celého života Ježiša Krista. Etymológia slova katechéza (κατήχησις) je od slovesa katechizovať (κατηχείν), ktoré znamená silne znieť. To nás vedie k základnému významu termínu katechéza, čo vyjadruje, že Božie slovo znie v ušiach človeka, ktorému prináša odkaz spásy a volá ho, aby ho prijal do svojho srdca. V slovenskom jazyku slovo κατηχείν bolo nahradené slovom ohlasovať, čo znamená „niekoho hlasite s niečím oboznamovať, na niečo upozorňovať, informovať“.

V súčasnej dobe sa slovom katechéza (κατήχηση) označuje snaha o rozšírenie kresťanského učenia a oboznámenie veriacich s dogmami Cirkvi. V hlbšom ponímaní má katechéza na zreteli výchovu k viere s cieľom viesť človeka k dokonalosti a spáse. Cirkev v každej dobe dbá na správne odovzdávanie kresťanského poznania a viery, aby každý človek cez ustavičné vzdelávanie a duchovné zdokonaľovanie sa došiel k plnej účasti na živote Krista.

Slovo katechéta (κατηχητής) označuje toho, kto učí veriacich dogmám Cirkvi. Katechumen (κατηχούμενος) je ten, kto sa učí kresťanskej viere, aby potom cez sviatosť krstu vstúpil do Cirkvi.

Slovom katechézy alebo katechizmus sa označujú aj rôzne príručky obsahujúce zhrnutie najdôležitejších kresťanských právd a vznikali v rôznych obdobiach pre potreby Cirkvi.

Katechizmus Katolíckej cirkvi a jeho formy

Katechizmus Katolíckej cirkvi obsahuje celú náuku Katolíckej cirkvi. Vyšiel za Pp. Jána Pavla II. v roku 1992. Člení sa na štyri hlavné časti. Neskôr, v roku 2005, za Benedikta XVI., bolo vydané Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktoré jeho náuku prináša v skrátenej forme. A tiež YouCat - Katechizmus Katolíckej cirkvi pre mladých. A neskôr aj YouCat pre deti - Katolícky katechizmus pre deti a rodičov (v slovenčine 2019). Nájdete to všetko samozrejme aj na internete. Ale kniha je kniha.

Pápež sv. Ján Pavol II. pri uvedení KKC napísal (o.i.): „Uchovávať poklad viery je poslanie, ktoré Pán zveril svojej Cirkvi a ona ho plní v každej dobe. ... Katechizmus zahŕňa veci nové i staré (porov. Mt), pretože viera je vždy tá istá a zároveň je zdrojom stále nového svetla. Kat. preberá starobylé tradičné usporiadanie na štyri časti z katechizmu Pp. Pia V., súčasne však je obsah Katechizmu vyjadrený novým spôsobom, aby odpovedal na otázky našej doby. ... Žiadam pastierov Cirkvi a veriacich, aby prijali Katechizmus v duchu spoločenstva a aby ho pilne používali pri plnení poslania hlásať vieru a povolávať k životu podľa evanjelia. Tento Katechizmus nech slúži ako spoľahlivé a hodnoverné vodítko pri vyučovaní katolíckej náuky.

A Benedikt XVI. pri uvedení Kompendia: „Kompendium je verným a bezpečným súhrnom Katechizmu Katolíckej cirkvi. Obsahuje v stručnosti všetky podstatné a základné prvky viery Cirkvi. Svojou stručnosťou, jasnosťou a úplnosťou sa obracia na každého človeka, ktorý túži poznať cestu života, pravdu, ktorú Boh zveril Cirkvi.

A v úvode YouCatu pre mladých sa ten istý pápež mladým prihovára: „Študujte katechizmus! Zo srdca si to želám. Študujte katechizmus vášnivo a vytrvalo! Študujte ho v tichu svojej izby, čítajte ho vo dvojici, na stretnutí s priateľmi, vytvárajte štúdijné krúžky, podeľte sa o svoj názor na internete.

A v úvode YouCatu pre deti píše pápež František: „Nikdy sa neunavte z otázok a rozprávania o svojej viere. Nebuďte hluchí, keď vás budú deti bombardovať otázkami.

Neprekvapuje teda, že v pohybe, ktorý vyvolal Druhý vatikánsky koncil (pápež Pavol VI. pokladal tento koncil za veľký katechizmus moderných čias), katechéza Cirkvi opäť upútala na seba pozornosť. Svedčí o tom Všeobecné katechetické direktórium, zverejnené roku 1971, zasadania Biskupskej synody o evanjelizácii (1974) a o katechéze (1977), ako aj apoštolské exhortácie Evangelii nuntiandi (1975) a Catechesi tradendae (1979), ktoré zodpovedajú týmto zasadaniam. Svätý Otec Ján Pavol II. A urobil všetko, aby sa túžba synodálnych Otcov uskutočnila.

tags: #kto #je #clovek #katechizmus