Motív "Kto jedol z mojej misky, kto spal v mojej posteli" je známy z rozprávky o troch medveďoch, no jeho význam sa dá interpretovať aj v iných kontextoch. V detektívkach a thrilleroch môže tento motív symbolizovať narušenie súkromia, ohrozenie bezpečia a prítomnosť neznámej hrozby.
Predstavujeme vám poviedky piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2018. Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 120 prijatých poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Pavol Rankov, Samo Trnka, Soňa Borušovičová, Erik Fazekaš a Juraj Búry. O konečnom víťazovi môže rozhodnúť práve váš hlas. Prečítajte si všetkých päť finálových poviedok a dajte hlas tej, ktorá si to podľa vás najviac zaslúži. Piatich z vás odmeníme novým zborníkom Fantázia 2018 a jeden môže vyhrať 50€ poukážku na nákup kníh. Hlasovanie sa začína 6. októbra a trvá dva týždne, do 20. októbra 2018 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 10. novembra 2018 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.
Zmätený pôvod Zlatovlásky a troch medveďov | Vysvetlenie bájok - Jon Solo
Narušenie Súkromia a Strach
V škáre medzi skriňou a stenou Benovej spálne žije monštrum. Prišiel na to počas prvých dní - nie, nie počas dní; prišiel na to počas prvých nocí, ktoré boli temnejšie a tichšie ako tie v jeho starom byte v Bratislave. Centrum hlavného mesta bolo vždy plné života, plné zvukov. „To si zo mňa robíš srandu,” povedal do tmy, ktorá bola jedinou odpoveďou na jeho nástojčivé prepínanie svetelného spínača. Lampa sa nezasvietila a chodba ostala tmavá. Bol začiatok septembra a on sa prisťahoval len dva dni dozadu; nestihol sa zorientovať natoľko, aby mal čas nakúpiť veci ako náhradné žiarovky. Má dvadsaťsedem, takmer dva metre a za sebou desať rokov karate. „Ale čo ak sú veci, na ktoré neplatí dobre mierený úder do tváre?” zašomral si popod nos a neochotne vystúpil z bezpečia kúpeľne do tmavej dlhej chodby.
„Toto je smiešne,” povedal nahlas. „Som dospelý človek, dopekla. Zdalo sa mu, že tma okolo neho zhustla, akoby sa mu vysmievala. Skutočne? „Smiešne,” vyhlásil a vykročil do tmy. Do obývačky prešiel v bezpečí, z tieňa na neho nevyskočil nijaký vrah, ani ho za členok neschytilo chápadlo. Byt sa mu prestal páčiť na konci prvého týždňa. Bolo to od neho hlúpe a nelogické, ale nemohol si pomôcť; bolo v ňom viac tmy a tieňov, ako by malo byť. Nebolo to zveličovanie, skutočne to tak cítil; akonáhle sa vonku zotmelo a cez čerstvo umyté okná prestali prúdiť zlatisté lúče jesenného slnka, akoby sa v jeho byte zastavil čas. Na jednu krátku šialenú chvíľu mu napadlo, že by sa mohol zbaliť, povedať správcovi, nech si zožerie tú svoju „výhodnú polohu a rozumný nájom” a vrátiť sa do Bratislavy. Ale potom si spomenul, že by to musel vysvetľovať svojim rodičom, a to bola tá posledná vec, na ktorú mal chuť. Odišiel, aby im ukázal, že je plne funkčný dospelý človek, ktorý je schopný zariadiť si svoj vlastný život. A potom tu bola ešte tá maličkosť s tým, že by nemal z čoho zaplatiť odstupné.
Spánková Paralýza a Halucinácie
Uvedomil si, že niečo nie je v poriadku, keď po prvýkrát zažil spánkovú paralýzu. Zobudil sa uprostred noci, ale nebol skutočne hore, jeho telo ešte spalo - aspoň tak ľudia spánkovú paralýzu väčšinou vysvetľovali. Ležal na chrbte s tou strašnou ťarchou, ktorá sa mu usadila na hrudi, a snažil sa nepanikáriť. A vtedy to začul. Zavŕzganie. Šúchanie. Nemôžeš sa pohnúť, tvoj mozog je hore, ale tvoje telo spí, a preto vnímaš veci inak. Niektorí ľudia majú halucinácie. Ako napríklad kostnatú čiernu vec, ktorá sa vysúka spoza vášho šatníka, a keď sa postaví do plnej výšky, musí sa zohýbať, pretože strop je pre ňu príliš nízko. Nemôžeš kričať, nemôžeš sa pohnúť, nemáš kontrolu nad vlastným telom. Čierny tieň si sadol na kraj jeho postele. Ben nevedel, kde má oči, ale cítil na sebe pohľad.
Odrazu ťažoba na jeho hrudi zmizla a on sa posadil, akoby ho vystrelila pružina, sťažka dýchajúc. Ben hlas nečakal a prekvapene sa strhol. Stála za ním staršia žena v roztrhaných papučiach a zašednutom župane. „Áno,” odpovedal. Obrátil svoju pozornosť späť na dvere, aby mohol zamknúť. Bol unavený, ale príhoda z predchádzajúcej noci sa mu v dennom svetle už zdala len ako síce trochu znepokojujúca, ale predsa obyčajná ukážka spánkovej paralýzy. Bol vystresovaný - zo sťahovania, nového prostredia, novej práce a jeho spánkový režim bol prevrátený hore nohami. Ben sa nervózne pozrel na svoj mobil. Bolo sedem štyridsať. „Predchádzajúci nájomník zmizol bez stopy,” povedala. „Bol to milý chlapec. Pracoval v kníhkupectve. Občas mi išiel na nákup. Benjamín sa zamračil. Žena sa zatvárila vážne a nahla sa k Benovi bližšie. Zavial ho zápach zatuchliny a krmiva pre mačky. „V celom tomto dome sa schováva temnota,” zašepkala. „Naťahuje sa za tými, čo jej načúvajú.” Vážne prikývla. Bena zalial pot. Stále ukazovali sedem tridsaťosem.
Temnota a Zmiznutie
„Želám vám pekný deň.” Usmiala sa na neho úsmevom, v ktorom chýbalo pár zubov. Zhlboka si povzdychol a pretrel si rukami oči. Bol unavený. Mal chuť zavolať správcovi domu a vyhodiť mu to do tváre; mal chuť opýtať sa ho, prečo mu nespomenul, že predchádzajúci nájomník zmizol, ale potom si predstavil, ako by asi znel. „Bože,” povedal a jeho hlas zaznel v prázdnej miestnosti hlasnejšie ako predpokladal. Ben zasvietil a hodil tašku na kuchynský stôl. Tiene na neho zatiaľ nevyskočili. „Svine,” zamrmlal a zapol rádio, aby sa necítil tak osamelo. Pripravil si večeru. Kým ju jedol, pozerajúc do tmy na chodbe, premýšľal, či by nemal zavolať svojim rodičom, ale potom to zamietol. Dojedol, položil tanier do drezu a postavil sa na hranicu svetla a tmy. Schytil najbližší nôž a obrátil sa na päte. Tma vyzerala stále rovnako, nič sa v nej nepohlo. „Kto je tam?” opýtal sa nahlas s nožom zodvihnutým v ruke. Druhou rukou nahmatal na stene vypínač a stlačil ho. Obývačku zalialo umelé svetlo a odrazu vyzerala normálne a neškodne. Nebol tam nikto, samozrejme. Nijaký prekvapený zlodej prichytený pri čine, nijaký vrah z deep webu, ktorého si najal jeho otec. Ešte na vysokej škole si nakúpil niekoľko klasických titulov v angličtine, lacné edície v mäkkej väzbe, s ktorými sa odmietal rozlúčiť, hoci boli obchytané a dotrhané. Niektoré mali dokonca na okrajoch napísané poznámky. Bena pri pohľade na knihy zamrazilo. „Vtipné,” povedal nahlas. „The Turn of the Screw? Seriózne? Pomaly sa zohol po knihy, aby ich zodvihol a položil na miesto. Postavil sa a zažmúril do tieňov okolo seba. Na moment sa mu zamarilo, že za závesom sa črtá ľudská postava. Keď žmurkol, prelud bol preč.
„Vyzeráš ako ten chalan zo štvrtej E. „Ten, čo vyzerá byť tak mimo, že keď sa ho opýtaš na vlastné meno, opýta sa ťa po španielsky, či si zohnala trávu? „Nehovor mi, že si celú noc opravoval slohy?” Lucia si sadla na svoje miesto a zrovnala niekoľko stohov fotokópií. „Vieš, nemusíš im ich odovzdať v limite. Pokrútil hlavou. Lucia nadvihla obočie. „Zlé sny? Nepriaznivá teplota v izbe? Ben si povzdychol. Jeho kolegyňa len mávla rukou. „Čoskoro si zvykneš, ver mi. Ja bývam kúsok od železnice. Keď som sa prisťahovala, prvé dva mesiace som nezažmúrila oka. Keď sa v to poobedie vrátil do bytu, na chodbe sa opäť stretol so svojou susedkou. „Dobrý večer,” pozdravila ho bezzubým úsmevom. „Piekla som keksy, tak som vám nejaké doniesla.” Vystrela k Benovi chudú zošúverenú ruku. Dlhé prsty zvierali plastovú misku, v ktorej kedysi bola nejaká nátierka, ktorá existovala ešte za komunizmu. „Ďakujem,” povedal. „Ten chlapec zbožňoval moje keksy,” povedala zádumčivo. „Nosila som mu nejaké každý týždeň. A potom… viete, potom ho zrazu nebolo. Keď som klopala, neotváral.” Zamyslene sa zahľadela do diaľky a Benovi naskočila husia koža. Nervózne sa usmial a ukázal na dvere do svojho bytu. „Viete, už by som asi mal ísť. Ženin výraz sa odrazu zmenil. Na tvári sa jej mihlo niečo ako panika a chytila Bena za zápästie. „Chlapče, sľúb mi, že si dáš pozor,” zašepkala. Ben si spomenul na tiene, ktoré v jeho byte nikdy nemizli. „Som vám veľmi vďačný za tie keksy,” povedal. Skriňa v jeho izbe bola pootvorená, hoci Benjamín vedel, že ešte ráno to tak nebolo. Nestalo sa nič; z tmy na neho nevyskočilo monštrum, nespadlo na neho telo predchádzajúceho majiteľa. Po niekoľkých minútach strávených pod prúdom horúcej vody sa takmer začal cítiť ako normálny človek a realita sa mu už nezdala byť tak strašne vzdialená. Potom sa ale kdesi z útrob jeho bytu ozvalo hlasné buchnutie, ktoré ho vyliečilo z naivity. Benjamín vypol vodu a chvíľu počúval. Jedným trhnutím otvoril sprchový kút, ale tieň bol preč.
Keď konečne zaspal, bola sobota ráno. Cez okná presvitalo mdlé svetlo a Ben si želal, aby býval niekde na dedine, kde príchod rána ohlasujú kohúty. V polospánku sa mu zdalo, že niekto sedí pri jeho hlave, hladí ho po vlasoch a niečo hovorí. „Neviem, čo chcete počuť,” povedal. „Jednoducho zmizol. Nič mi neoznámil, nepožiadal o zrušenie zmluvy. „Nesťažoval sa predtým na niečo?” Ben začínal byť zúfalý. Najprv sedel v spálni na posteli, ale mal pocit, akoby ho spoza skrine pozorovali neviditeľné oči. Premiestnil sa teda na gauč v obývačke, a tam sa mu zase zdalo, že sa ho snažia obkľúčiť tiene. Správca na chvíľu stíchol, zamyslel sa. Keď opäť prehovoril, Ben cítil, ako mu v žilách stuhla krv. „Spomínal, že z bytu nad ním sa často ozýval buchot. Ale hore už nijaký ďalší byt nie je. Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Správca bol chvíľu ticho. „Kým tam bol, tak nie, ale keď zmizol, poslal som niekoho, aby to všetko skontroloval… nenašli nič závadné. „V spálni. V spálni za skriňou vraj našli obrovskú pleseň. Samozrejme, nechal som ju odstrániť predtým, než som vám byt dal znovu do prenájmu. Ben cítil, ako mu zovrelo hrdlo. Zložil. Možno ho len začalo chytať šialenstvo, ale zdalo sa mu, že tiene ho prenasledovali, aj keď nebol v byte. Začal spávať pri zasvietenej nočnej lampičke. Prišiel koniec októbra a s ním sa blížili aj jesenné prázdniny. Za iných okolností by bol z toho Ben nadšený, pretože prázdniny znamenali chvíľku pokoja a oddychu aj pre neho, ale teraz tŕpol. Chvíľu koketoval s myšlienkou, že by mohol zavolať matke, prejaviť snahu o zmierenie a stráviť ten týždeň doma - ale potom si spomenul na slová, ktoré jej povedal pri odchode, a zavrhol ten nápad ako nezrealizovateľný. Utešoval sa aspoň skutočnosťou, že v byte vedľa žije tá stará mačacia pani.
Mŕtve Telo a Spánková Paralýza
V nedeľu ráno ho prebudilo nástojčivé búchanie. Niekto klopal na dvere. Za dverami stála dvojica vážne sa tváriacich policajtov. Dvere vedľajšieho bytu boli otvorené a dnu a von sa presúvali ďalší policajti a niekoľko sanitárov. „Dobré ráno,” pozdravil ho jeden z policajtov vážnym hlasom. „Len pár dní dozadu,” odpovedal popravde. „Stretli sme sa na chodbe. Policajt na neho prekvapene pozrel. „Pár dní dozadu? Ben sa zamyslel. Chvíľu trvalo, kým jeho mozog pochopil význam poslednej vety. „Nie, to nie je možné,” povedal rýchlo. „Videl som ju len pár dní dozadu. Policajt mu venoval zvláštny pohľad. „Neviem, koho ste videli, ale pani odvedľa to skutočne byť nemohla. Predpokladáme, že umrela prirodzeným spôsobom. Bola stará.” Odmlčal sa. „To je moje telefónne číslo. Ben zovrel kúsok papiera v dlani. Skutočnosť, že celý mesiac býval vedľa bytu, v ktorom sa rozkladalo mŕtve telo, jeho situáciu nijako nevylepšila. V tú noc bola jeho spánková paralýza ešte strašnejšia ako zvyčajne. Potom si spomenul, že zaspal v obývačke, príliš vydesený na to, aby si ľahol do spálne. Nemohol sa pohnúť, ale to nebolo to najhoršie - na neschopnosť pohybu si už zvykol. Skláňala sa nad ním tienistá postava - nebolo to však monštrum spoza jeho skrine. To stálo obďaleč na chodbe, nazeralo do obývačky, ale zdalo sa, že nemôže vstúpiť dnu. Tieň nad ním vyzeral viac ako človek. Benovi sa dokonca podarilo rozoznať bledú tvár a ryšavé vlasy. Tieň sa teraz týčil nad ním a zastieral mu výhľad na monštrum stojace vo dverách. Vtedy tieň urobil niečo, čo Ben nečakal. Položil si hlavu na jeho plece, schúlil sa do klbka a tenkými prstami sa zakvačil do Benovho trička ako dieťa držiace sa svojej matky. Od dverí sa ozval nepríjemný zvuk, ako keď niekto prechádza nechtami po kriedovom papieri. Vec na Benovej hrudi sa začala chvieť a Ben ucítil náhlu štípavú bolesť. Zvuk pokračoval a znel stále hlasnejšie a nástojčivejšie. Ben si želal, aby mohol vidieť na dvere. Ben si nebol istý, či si ten hlas predstavil, alebo ho skutočne počul tesne pri uchu, rovnako ako horúci dych.
Jesenné Prázdniny a Prítomnosť
Boli to tie najdlhšie jesenné prázdniny, aké kedy zažil. Dni boli príliš krátke a slnko sa občas ani neukázalo. Čoskoro prišiel na to, že je jedno, kde bude spať - tiene si ho aj tak vždy našli a monštrum číhajúce v jeho byte očividne nebolo odsúdené na to, aby celú večnosť strávilo len v okolí skrine. Zdalo sa, že spánková paralýza ustala, ale rýchlo ju nahradilo niečo iné, niečo oveľa znepokojivejšie. Keď sa v noci zobudil, cítil vedľa seba prítomnosť, akoby niekto ležal v posteli vedľa neho. Nebolo na tom nič snové; zakaždým bol úplne prebudený, čulý ako rybička. Ležal v posteli a kúsok od neho ležalo niečo ďalšie. Prebudil sa na ľahké dotyky na chrbte. Občas sa hrali hru - písala písmená a on musel hádať. Triasol sa. Nechcel vedieť, čo by uvidel, keby sa obrátil tvárou k veci za ním. Ucítil dotyk medzi lopatkami a zmeravel. Podľa displeja na budíku vedľa jeho postele boli tri hodiny ráno. Kdesi mimo jeho zorného poľa sa ozvalo zavŕzganie, príliš hlasné, príliš neskutočné. Striasol zo seba prikrývky a vyskočil z postele. Dvere sa s ľahkosťou otvorili a Ben sa rozbehol tmavou chodbou. Čím rýchlejšie utekal, tým ďalej bol jej koniec. Za sebou opäť začul ten zvuk, ako keď niekto škriabe nechtami po tabuli, ale neodvážil sa obrátiť. Dychčal akoby práve ubehol maratón a zúfalo sa snažil zachovať si zdravý rozum. Nebolo to ľahké. Na moment zastal a chodba opäť vyzerala normálne. Urobil pomalý krátky krok vpred a uľavilo sa mu. Chodba sa nepredĺžila do nijakých temných rozmerov, zostala rovnaká ako predtým. Zhlboka sa nadýchol a chystal sa urobiť ďalší opatrný krok, keď vtom zacítil vzadu na krku dych. Opäť sa rozbehol v snahe uniknúť, príliš neskoro si uvedomujúc, že to nepomôže. Už len tri kroky a je v obývačke.
Tieň a Monštrum
Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Bol to mladý muž, o niečo starší ako on sám. Ležal v kaluži krvi, ktorá sfarbila končeky jeho ryšavých vlasov do nemožných odtieňov červenej. Na plece mu dopadla ruka - bola tenká, kostnatá a zdalo sa, že vážila najmenej tonu, pretože sa nemohol pohnúť. Odrazu sa cítil unavene, hoci len pred pár sekundami mu srdce divoko búšilo, poháňalo ho k úteku. Telo na zemi zmizlo, zostal len tieň, stále si udržiavajúc podobu, ktorá mu kedysi patrila. Ben sa cítil ospalo. Váha na jeho pleci bola stále ťažšia a ťažšia. Mohol by zostať tam. Poddať sa. Zmiznúť. Náhly buchot ho priviedol späť do reality. Prešiel cez kuchyňu až ku dverám, pomalým, rozvážnym krokom, monštrum vždy krok za ním, po jeho boku tieň. Dvere sa otvorili, hoci si bol istý, že nepohol kľučkou, a niečo ho vysotilo von. Svet sa opäť zdal byť skutočný, ale to nič neznamenalo. Vo dverách nestálo nijaké monštrum, nijaký tieň. Zažmurkal. Urobil krok dopredu, takže stál tesne pred vchodom, neprekročil prah bytu. Zvedavo sa naklonil dopredu a cez otvorené dvere pred sebou uvidel až do obývačky, ktorá sa kúpala vo svetle pouličných lámp. Vnútri niečo bolo a on nemal v ...
S batohom na chrbte a preč od práce, sa Michael Riley stane účastníkom čudesnej nehody a s hrôzou zistí, že sa nejakým spôsobom ocitol v alternatívnej realite so všetkými svojimi vecami, vrátane jeho laptopu s encyklopédiou obsahujúcou veľké množstvo informácií o vede, inžinieringu a technológiách. Čoskoro zistí, že svet je obývaný rasou Rris, ktorú tvoria dvojnohé mačky, ktorých technologická úroveň je porovnateľná so začiatkom 19. storočia v našom svete. Preklad do slovenského jazyka so zvolením autora diela. Bolo neuveriteľne horúce jesenné popoludnie a slnko sa šplhalo hore nekonečnou modrou klenbou, odrážajúc lúče od kameňov a zeme. Moje bagandže vírili malé kúdole prachu sledujúc zbrázdenú a divokú kamenistú cestičku stúpajúcu na vrchol kopca. Nepozorovateľný hmyz cvrlikal a hemžil sa vo vyhriatej tráve i pod ňou, ako nájazd cikád s celým chórom v letnom vzduchu. Toto a príležitostný zvuk vzdialených zvierat boli jedinými zvukmi, ktoré som po dlhý čas počul. Horko a vlhko zo mňa vysávali pot počas môjho postupu okolo hromady bielych skál, na ktorých rástol zakrpatený ihličnan v udatnom zápase nad skalou. Zotrel som z čela pot a vydal sa zase na cestu, ktorá stúpala slnkom zaliatym úbočím ku lesu. Vo vítanom tieni stromov, pomedzi kmene borovíc a na koberci z ihličia, som zastavil a naberal dych, pričom som upravoval batoh tak, aby bol náklad v ňom pohodlnejšie uložený.