„Mám takmer päťdesiat, som otec. Otec štyroch detí s milujúcou ženou, ale aj tak mám pocit, že ma minulosť drží pod krkom,“ komentuje svoje nočné blúdenie po izbách domu, v ktorom už dávno všetci spia.
„Snažím sa vyznať v troskách minulosti,“ pokračuje ďalej a so štipkou sarkazmu v hlase dodáva, že si na vyháňanie démonov vybral vskutku zvláštny spôsob - dokument, ktorý o ňom natočil režisér Joe Pearlman.
Jeho koncept je na prvý pohľad jednoduchý. Robbie polihuje v posteli vo svojom dome v Los Angeles, pred sebou má otvorený laptop, do ktorého mu režisér napumpoval vyše 25 rokov jeho života.
Joe Pearlman prečesal 30.000 hodín archívneho materiálu nakrúteného rôznymi spolupracovníkmi, kolegami a priateľmi, ktorí zachytávali Robbieho Williamsa mimo pódia - pred koncertmi v zákulisí, v šatni, v nahrávacom štúdiu, na stretnutiach s novinármi, s Geri na dovolenke v Stredomorí, s Guyom na Jamajke, Robbie a tisíc a jedna z jeho grimás, podnapitý či zdrogovaný Robbie na hranici trápnosti, Robbie strapatý, s opileckým pohľadom, Robbie pribratý, so strniskom v tvári…
Spevák sa vyjadril, že sledovať väčšinu z tých videí, ktoré nikdy predtým nevidel (!), znamenalo pre neho „absolútnu traumu“.
Čo môže vysvetľovať, prečo okrem pár záberov, keď sa vo svetri s nápisom „Guccy“ na chrbte premáva po záhrade, väčšinu nakrúcania ako pacient preležal v posteli v tielku a slipoch. Posteľ je však pre Robbieho epicentrom kreativity.
Detstvo a mladosť
O jeho detstve sa z dokumentu dozvedáme jedno veľké nič, a to leží v žalúdku viacerým recenzentom.
Spevák ani len slovkom nespomenie svojich rodičov, párkrát akurát zaznie meno mesta, v ktorom sa narodil a kde do svojich šestnástich rokov žil.
Stoke-on-Trent je súmestie v grófstve Staffordshire v regióne West Midlands. Považuje sa za kolísku anglického hrnčiarstva, známa stafordšírska keramika sa tu vyrábala už od 17. storočia a slávne porcelánky ako Wedgwood či Royal Doulton sídlia v Stoke-on-Trent dodnes.
Robbieho rodičia však nemali s keramikou nič spoločné, v Bursleme (časť mesta) viedli krčmu Red Lion a neskôr prevádzkovali spoločenskú klubovňu futbalového mužstva Port Vale FC, ktorého je Robbie celoživotným fanúšikom - napokon, ako chlapec sníval, že sa raz stane futbalistom.
V škole sa mu príliš nedarilo, „nevedel som hláskovať, sčítať ani odčítať,“ spomína.
Keď pred pár rokmi jeho dcére diagnostikovali dyslexiu, až vtedy pochopil, že s podobnými problémami zápasil v detstve aj on. Sám seba charakterizuje ako pomerne bezstarostného, veselého i keď drzého tínedžera.
Zo školy odišiel, keď mal šestnásť, zamestnal sa v predajni s okennými sklami a hoci predtým trochu pričuchol k herectvu, keď účinkoval v niekoľkých muzikáloch z produkcie miestnych divadelných spoločnosti, jeho budúcnosť nevyzerala nijako ružovo.
Až kým si jeho mama nevšimla v novinách inzerát na konkurz do chlapčenskej skupiny a syna nepresvedčila, aby sa prihlásil.
Take That a cesta k sláve
Chlapčenskú skupinu, ktorá vznikla v roku 1990 v Manchestri, vymyslel hudobný producent Nigel Martin-Smith ako britskú verziu slávneho amerického boybandu New Kids on the Block.
Nigelov nápad začal dostávať ostrejšie kontúry, keď stretol osemnásťročného speváka a klaviristu Garyho Barlowa, ktorý sa okolo hudby motal od pätnástich a v talóne mal ohromujúce množstvo pesničiek, ktoré sám zložil a otextoval.
Nigel vystaval Take That okolo Garyho ako sólového speváka, ktorému mal s vokálmi pomáhať Mark Owen, pričom Jason Orange a breakdancer Howard Donald tvorili tanečnú úderku skupiny. Robbie bol zo všetkých chalanov najmladší, mal iba šestnásť rokov.
Ich debutový album Take That & Party vyšiel v roku 1992 aj s prvým veľkým hitom skupiny Do What You Like z pera Garyho Barlowa.
Robbie na albume nespieva len vokály, pesnička Could It Be Magic je celá jeho a na preskáčku s Barlowom spieva aj v skladbe I Found Heaven.
Na videách k obom songom chalani šantia s krásnymi dievčatami - radosť a mladosť, tanec a chytľavé popové melódie, na ktoré sa namotávali milióny tínedžeriek po celej Európe.
Druhý album Everything Changes vyšiel o rok neskôr opäť z Barlowovej autorskej dielne a odpálil ho mega úspešný hit Pray a na treťom albume Nobody Else zaznel aj vôbec jeden z najväčších hitov skupiny Back for Good.
O Barlowovi sa začalo špekulovať ako o druhom Georgeovi Michaelovi, Back for Good schytával na chlapčenskú skupinu nezvyčajne dobré recenzie.
Hudobný časopis Cashbox písal o Take That ako o mladej kapele, ktorá veľmi dobre vie, čo robí a Back for Good nazval „soulovou baladou s modrými očami“.
Iný recenzent, Chuck Campbell, ocenil jej jemnú melódiu s dobre vystavanými vokálmi na pozadí: „Je to skvelá popová cukrovinka, za ktorú sa nik nemusí hanbiť.“
Stačilo zopár baladických songov, pôsobivých tanečných videí s rozhalenými košeľami nadúvajúcimi sa vo vetre, vinúce sa chlapčenské telá a nahé hrude ozdobené korálkami a… Take That čakala sláva podobná beatlemanie.
Davy dievčat vrieskajúcich ako posadnuté prenasledovali päticu na každom kroku.
Robbie spomína, že keď sa kolesá ich slávy rozfičali na maximum, kapela sa nezastavila. Nároky na chalanov boli neúprosné, ak nevystupovali, nahrávali alebo skúšali, dávali rozhovory, fotili sa, prevážali ich z miesta na miesto, nemali ani päť minút voľna.
„Nebol som na to pripravený,“ konštatuje Robbie, ktorý sa nevedel vpratať do svojej novej kože a navyše začal mať problém s Garym. „Všetko sa mu prispôsobovalo a ja som žiarlil.“
Sťažoval sa, že jeho hudobné nápady neberie nikto vážne, že je ako spevák i skladateľ nedocenený, liezli ma na nervy Barlowove balady, lebo on chcel skúsiť hip-hop a rap. V devätnástich mu Take That prestali dávať zmysel, „prilieval som olej do ohňa“ a „požíval som všetko, čo bolo poruke“.
Extáza, kokaín, alkohol, „každý večer pred skúškou som vypil fľašu vodky“. Manažéri mu dohovárali, takto sa predsa v chlapčenskej skupine nechováme! Pred vystúpením na MTV Europe Music Awards v novembri 1994 sa takmer predávkoval. Manažér mu dal ultimátum: buď sa zmení, alebo odíde. Robbie si vybral druhú možnosť.
Po odchode z Take That sa zdalo, že doslova zdivel. V Londýne nerobil nič iné, len chodil na párty. „Nemal som žiadny smer, žiadny dôvod byť.“ Paparazzi mu boli každú noc v pätách a ráno svoje fotky objavil v novinách.
Kalné oči, opilecké grimasy a pózy… Čím viac sa hral na machra, tým viac sa cítil bezradný a zahanbený.
Nebol zďaleka jediný v showbize, kto nezvládol prerod detskej (tínedžerskej) hviezdy do dospelosti a ako v prípade Drew Barrymore, Macaulaya Culkina či Lindsey Lohan priepasť medzi tým vyplnil alkohol a drogy…
„Nik nevyrastie z detskej slávy úplne vyrovnaný. Roky, kedy sa hľadáme, dospievame a rastieme, každý ich má a nám ich vzali,“ glosuje päťdesiatnik zmätočné časy svojho dospievania.
Spolupráca s Guyom Chambersom a sólová kariéra
Záchranou mu mohlo byť pevné rodičovské puto či kamaráti, spriaznené duše, akými boli v mladosti Paul a John, Mick a Keith alebo Elton John a jeho dvorný skladateľ Bernie Taupin.
Potreboval niekoho, kto mu pomôže s melódiami, ktoré mu zneli v hlave. Meno Guya Chambersa našiel na zozname možných producentov, ktorý mu ktosi poslal. Guy bol hudobník s neistou budúcnosťou, na voľnej nohe, ktorý práve zvažoval, že pôjde učiť. Nehovoriac o diere na streche, ktorú potreboval opraviť.
„Potrebovali sme sa navzájom,“ konštatuje Robbie. Debutový album Life thru a Lens s Guyom napísali za dvanásť dní. Vyšiel v septembri 1997, ale jeho predaj sa ťahal ako sopeľ, vo vydavateľstve už počítali straty a zvažovali dôsledky. Zabral až štvrtý singel na albume - Angels.
„Neviem, čo je na tejto skladbe také špeciálne. Ale nech je to čokoľvek, je to tam,“ konštatuje s úsmevom Robbie.
„Sedím a čakám / rozjímajú anjeli nad mojím osudom? / A poznajú miesta, kam odchádzame / keď sme šediví a starí? / Lebo je to vraj spása, čo im roztvára krídla. / Takže keď ležím vo svojej posteli / myšlienky mi tiahnu hlavou / a cítim, že láska je mŕtva / radšej milujem anjelov…“
Napriek mega úspechu Angels rútil sa Robbie k zemi voľným pádom. Ako padlý anjel, neschopný sa zastaviť. Začal chodil s Nicole Appleton z dievčenskej skupiny All Saints.
„Bola láskavá, vtipná a milá.“ Jedným dychom však vraví, že nebol schopný poskytnúť jej seba ako partnera. Po rozchode s ňou (s Robbiem dokonca čakala dieťa) zasa spadol do svojej obvyklej závisláckej rutiny.
„Je ťažké to sledovať, lebo sa pozerám na to, čo som si sám spôsobil,“ obzrie sa v jednu chvíľu smerom k režisérovi a zastaví záznam. Mal 23 rokov a život sa mu vymkol spod kontroly.
Druhý album I’ve Been Expecting You šiel s Guyom nahrávať na Jamajku, a tá ich nadchla, z krátkych videí vidno, že sa tešia ako malí chlapci na trampskom výlete.
V slamenej vilke pri mori si zriadili provizórne štúdio s osemstopovým rekordérom. Džemujú na verande s výhľadom na horskú džungľu alebo rozložení na veľkej posteli, Guy brnká na gitare, Robbie pofajčieva a ležmo spieva do mikrofónu.
Na Jamajke napísal Ian Fleming svoju prvú bondovku Casino Royale, a tak Robbie do kamery strúha grimasy à la James Bond, ktoré neskôr využije aj v ďalšom svojom obrovskom hite Millenium, ktorý s Guyom napísali.
„Žiaden syndróm druhého ťažkého albumu sme necítili,“ hovorí. „Guy, môj starší brat, mentor, hudobný mentor, myslím, že i jeho to bavilo.“ Vo dvojici sa im pracovalo super. „V tých chvíľach bolo medzi nami veľa lásky,“ poznamenáva Robbie s očami upretými na obrazovku laptopu, sledujúc, ako spolu chvatne pred prudkým lejakom zatvárajú okná štúdia alebo ako si pri západe slnka idú vedno zaplávať…
Po rokoch Guy Chambers pre časopis GQ o svojej spolupráci s Robbiem skonštatoval: „Keď som ho stretol, vírilo mu v hlave veľa nápadov, veľa hudby a textov. Je to veľmi prirodzený skladateľ - len som sa s ním snažil držať krok. Angels je toho dobrým príkladom: Robbie začal spievať verš a ja som ho nasmeroval k refrénu.
Na Jamajke vznikla aj pieseň Karma Killer, v ktorej sa Robbie vracia do čias svojho pôsobenia v Take That. Zlosť, hnev, frustrácia, pocit krivdy a ublíženia nedospelého mladíka vyjadrujú tvrdé, surové verše typu: Si ešte tu, prečo nedokážeš už zomrieť?… Prečo som ti nebol nikdy dosť dobrý?… Netreba to hovoriť, myslím, že vieš, že ťa nenávidím, si plný hriechov, skoro ako diabol, dúfam, že sa raz udusíš tým svojím Bacardi a koksom… (Bacardi bol obľúbený nápoj Nigela Martina-Smitha, zakladateľa a manažéra Take That, ktorý sa neskôr s Robbiem aj kvôli textu pesničky súdil.)
„Nechcem, aby to znelo ironicky,“ hovorí Robbie Guyovi pri komponovaní piesne, „všetko to myslím kurevsky vážne.“.
Na koncertoch si zasa robil srandu z Garyho Barlowa. „Viete, bolo nás päť,“ hovorí do publika. „A jeden bol veľmi malý a na hlave mal mop.“ Nejaký dievčenský hlas zdola nesúhlasne zabučí. „Je tu niekto, kto má rád Garyho? Ale on už nič nepredáva, dievča. Vyrovnaj sa s tým. Je mŕtvy…“
Na vysvetlenie: Ani nie rok po Robbieho odchode Take That skončili a Barlow sa vydal na sólovú dráhu. Jeho úspech z tých čias sa však s Robbieho kariérou nedal porovnávať ani náhodou.
V Glastonbury v roku 1998 na Robbieho čakalo 80.000 ľudí. Kamera v zákulisí odhaľuje, aký je nervózny, ako naberá odvahu, aby vybehol na pódium.
S vytreštenými očami spoza opony sleduje tú obrovskú nabudenú ľudskú masu a ťažko dýcha. „Som vystrašený, absolútne vystrašený,“ komentuje Williamsa juniora Williams senior z bezpečia svojej postele. Našťastie má svojich Anjelov… „Aký je to pocit, keď tisíce ľudí spievajú slová piesne, ktorú si napísal? Je to opojné!“ konštatuje spevák.
Ťažkosti so slávou a osobný život
Príbeh Robbieho Williamsa je len ďalším dôkazom toho, že sláva a úspech, čo ako po nich ľudia túžia, nevedie zaručene ku šťastiu, ba môže mať katastrofálne následky.
Robbieho sláva bola taká veľká, že sa sotva dala uniesť. Strata súkromia a najmä tlak, ktorý ho drvil zo všetkých strán, bol neznesiteľný. A do toho tá jeho zvláštna zraniteľnosť a prekvapivo nízka sebadôvera. Z čoho pramenila? Jeho rodičia sa rozviedli, keď mal tri roky a on žil s mamou a staršou sestrou.
Rola benjamínka skupiny, ktorý len pohmkával hlavnému spevákovi do nôty, tiež nepridala jeho sebavedomiu, najmä keď cítil, že na to má. Po odvykačke nepil a nebral drogy. To však znamenalo, že musel čeliť drsnej realite: „Pociťoval som strach, prebúdzal som sa so zlou predtuchou a úzkosťou. Predtým mi drogy a alkohol pomáhali zbaviť sa týchto pocitov, ale teraz všetko, čo som potláčal, vyšlo na povrch.“ Depresiu mu diagnostikovali krátko po dvadsiatke. Ale kto v showbize to vtedy bral vážne!
Keď sa ho pred írskym koncertom v Slane Castle s 80.000 ľuďmi v hľadisku reportér spýtal, ako sa cíti, Robbie na rovinu odpovedá, že sa práve ako-tak dostal z päťtýždňovej temnej depresie, takže momentálne necíti žiadne veľké nadšenie, ale „svoju robotu si spravím. Fakt si chcem Slane užiť, ale fakt sa bojím. Teraz sa bojím všetkého.“ Novinár nechápe: „Si predsa skvelý, dávaš to ako nikto iný,“ kontruje mu.
Potreboval pauzu. A tak sa v lete 2000 zbalil a s Guyom, jeho ženou Emmou a ich bábätkom a Geri Halliwell zo Spice Girls, s ktorou začal chodiť, vyrazili na dovolenku do Stredomoria. Ohľadom Geri Robbie poznamenáva: „Vtedy som už chodil na sedenia Anonymných alkoholikov a tam ma varovali, aby som v prvom roku nenadväzoval žiaden vzťah. Veď sa nedokážem postarať ani o kaktus, tobôž o niekoho iného… Ale s Geri to bolo veľmi ľahké. Dobre sme spolu vychádzali. Bola to zábava.“
Vzťah s Ginger Spice napokon skončil veľmi nešťastne. Dvojicu všade, kam sa pohli, prenasledovali paparazzi a jeden z nich Robbiemu nahovoril, že to Geri im dáva informácie, kde ich nájdu.
V roku 2002 po piatich spoločných albumoch sa Robbie rozišiel aj s Guyom, svojím hudobným bratom, dvojčaťom, svojím dvorným skladateľom. Spolu napísali najväčšie hity: Angels, Millenium, Rock DJ, Feel, Let Me Entertain You…
Posledné mesiace to však medzi nimi prestalo fungovať, chémia vyprchala. „Chcel som robiť niečo iné, už som zo spojenia s Guyom nedostával inšpiráciu.“ Potom sa posekali na piesni Come Undone, voči ktorej mal Guy výhrady a Robbie to zobral osobne. Povedal mu, že po turné už ďalší album spolu nenahrajú. Guy sa naštval a odišiel ešte pred turné.
Na veľké sklamanie manažérov i nahrávacej spoločnosti Ameriku až tak neoslnil. Jeho prvé turné dopadlo vlažne a ani neskôr tam veľkú dieru do sveta neurobil. Američania sa nechytali na jeho humor, nezabralo ani vystrkovanie zadku do publika. Amerika a Robbie sa míňali. A bolo to dobre, lebo Amerika sa stala jeho útočiskom. Pred Britániou.
„To, čo som od Ameriky potreboval, nebolo dobyť ju. Vo svojom dome v Los Angeles si lízal rany, ktoré mu uštedroval britský bulvár. Doma ho tlač neznášala a on to bral ako veľkú krivdu. Keď v auguste 2003 v Knebworth odohral tri koncerty, na ktoré prišlo neuveriteľných 365.000 divákov (bola to dovtedy „najväčšia hudobná udalosť v britskej histórii“), titulky v bulvári zneli: „Je to tu: Trapošská Británia v kocke.“
Skúsenosť so syndrómom vyhorenia
Na pozadí množstva bezsenných nocí a dvoch rozpadnutých manželstiev sa odohráva príbeh úspešného podnikateľa, ktorý pred rokom a pol predal podiely vo firme, aby opäť našiel samého seba. Dnes pestuje rastliny, hrá na klavíri a píše texty pesničiek.
Zdenko Hoschek založil portál ZľavaDňa.sk v roku 2009. Prvé príznaky začali, ešte keď som pracoval v banke. Prišiel som večer domov, snažil som sa zaspať a nič.
Najviac sa to však prejavilo, keď som založil firmu. Niekedy som nespal aj dve - tri noci po sebe. Noci, kedy som nespal vôbec, sa striedali s tými, kedy som spal klasických osem hodín. Nič medzi tým pre mňa neexistovalo. Pokiaľ by som to mal napočítať, tak dve - tri noci som sa vyspal dobre a zbytok týždňa som nespal vôbec. Aj ste to nejako reflektovali? Nie, vôbec, nestaral som sa o seba takýmto spôsobom.
Vôbec som nevnímal, že sa mi tým moje vnútro snaží dať najavo, že niečo nie je v poriadku. Že by bolo treba sa zastaviť a začať jednoducho vnímať, čo nie je v poriadku, a podľa toho robiť zmeny vo svojom živote. Ignoroval som to. Napokon, telo to vydrží a ide ďalej, až ma fascinuje, ako veľmi je odolné. Najhoršie bolo, keď som nespal celý týždeň. Ležal som v posteli, mal som zatvorené oči až do rána a vírili mi myšlienky hlavou. Potom som sa obliekol a išiel som do práce. Na stretnutia som chodil úplne vyčerpaný. Bol som ako živý „zombie“. Aj prácu som vykonával automaticky. Prebehla jedna porada, druhá, s niekým som sa porozprával. Je to taká šeď života. Bez radosti.
Chodil som do spánkového laboratória, bol som tam tri- či štyrikrát. No hlavným biznis modelom laboratória bolo predávať výživové doplnky. Tak som odtiaľ odišiel s plnou taškou doplnkov, no nespal som ďalej. Bol som aj u psychológa a psychiatra, dával som si aj nejaké lieky na spanie, ale nikdy nie antidepresíva. Nemám rád tieto „oblbováky“. Nechápte ma zle, niekomu to možno môže pomôcť. No ja som sa bál návykovosti týchto liekov a vedel som, že by to bolo len potlačenie problému.
Pomohla mi až práca so svojím vnútrom a reálne zmeny v živote, keď som odišiel z podnikania a nefungujúcich vzťahov. Bol to ale dlhý proces. V tej dobe som vyskúšal na dva týždne tabletky na spanie, po ktorých som síce reálne zaspal, ale nikdy som sa nezobudil oddýchnutý. Pocit vyčerpania neodznel. Namiesto toho, aby som si zredukoval náklad, som si dal lieky, vyspal som sa a pokračoval som ďalej v tom nezdravom nastavení. Dnes viem, že som mal radšej ubrať z projektov, pracovať menej a viac sa venovať sebe. Mimochodom, je zaujímavé, že vždy, keď som odišiel na dovolenku, tak som sa vyspal dobre.
Práve v tomto sa mi veľmi páči prístup Miloša Formana, ktorý urobil film iba raz za niekoľko rokov. Ale ten film bol vždy super. Jeho schopnosť uvedomiť si, že sa nepotrebuje hrnúť do toho, aby produkoval film za filmom každý rok, si veľmi vážim. Nový film urobil vtedy, keď to tak cítil. To sa učím aj ja - spomaliť a dať v živote priestor aj iným veciam. Myslím, že ľudia nie sú na svete preto, aby pracovali, ale preto, aby sme spoznávali a žili. Aby sme sa učili a budovali vzťah k sebe samému a k sebe navzájom, aby sme si budovali autentické vzťahy. Keď človek obetuje všetok svoj čas práci, tak si akoby odkrojí 90 percent z toho všetkého iného života.
Tabuľka: Porovnanie obdobia pred a po predaji firmy
| Kritérium | Obdobie pred predajom firmy | Obdobie po predaji firmy |
|---|---|---|
| Spánok | Nespavosť, niekedy 2-3 noci bez spánku | Kvalitný spánok počas dovolenky |
| Vzťahy | Rozpad vzťahov s rodinou a zamestnancami | Autentické vzťahy s priateľmi a rodinou |
| Pocity | Žiadna radosť, potláčanie emócií | Radosť zo života, farmárčenie, práca s deťmi |
| Produktivita | Neustály tlak na rast a produktivitu | Spomalenie, priestor pre iné aktivity |
Za posledný rok a pol sa skladám späť do nového celku a hľadám, čo je pre mňa prirodzené. Našiel som tiež mnoho nových radostí zo života. Chodím do prírody, hrám na klavíri, stretávam sa s priateľmi a dovolím si byť pri nich autentický. Do života mi prichádza aj práca s deťmi, na synovej škole učím jeden predmet. Deti si na ňom skúšajú rôzne zručnosti a nechávam ich, aby samé objavili, aké rôzne talenty majú a čo ich baví. Práve v časoch, keď som viedol firmu, som si nikdy nemyslel, že toto by ma mohlo napĺňať. No reálne ten čas strávený s deťmi ma teší. Mám z neho radosť, a to je niečo, čo som nemal, keď som budoval veľkú firmu.
Baví ma farmárčenie. Na balkóne som začal pestovať rôzne rastliny. Je upokojujúce, keď si uvedomím, že nechám vyklíčiť novú rastlinku úplne zo semienka. Už ako malé dieťa som sadil citrusy na balkóne v žilinskom paneláku. Moji rodičia boli obaja podnikatelia, mama mala účtovnícku firmu a otec sa venoval počítačovým sieťam, pri obede a večeri sme sa často rozprávali o podnikaní. Možno aj preto som išiel podnikať, aj keď mi to nebolo prirodzené. Teraz sa postupne vraciam k tomu, čo ma vždy bavilo, a čo mi ide od ruky. Keď sa človek zastaví a spomalí, tak si vychutná život omnoho viac, ako keď sa neustále niekam rúti. Podobne ma naši nikdy nedali na hudobnú, aj keď som už v detstve chcel hrať na gitaru. Hovorili, že nemám mať po kom hudobné…
Hoschek bol podnikateľom, ktorý tlačil seba aj svoju firmu do neustáleho rastu. Odkedy ju predal, je vyrovnanejší, pôsobí pokojnejšie a ako sám hovorí, vedie omnoho spokojnejší život.
Kedysi som si myslel, že musím byť produktívny a veľa pracovať, vstupovať do diania vo firme pre to, aby fungovala. No život ide ďalej, aj bez ohľadu na to, či šliapem na 40 alebo na 120 percent. Uvedomil som si, že väčšina vecí zo života sa udeje aj beztak. Keď si to človek uvedomí, žije sa mu ľahšie.