Výrok nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho "Boh je mŕtvy" patrí medzi najvplyvnejšie a najviac diskutované výroky v dejinách filozofie. Tento článok sa zameriava na vysvetlenie tohto výroku v kontexte súčasného kresťanstva a existencializmu, pričom poukazuje na jeho vplyv na teológiu a filozofiu.
Friedrich Nietzsche
Nietzscheho výrok v kontexte
Pred 140 rokmi napísal F. Nietzsche v knihe The Gay Science, že Boh je mŕtvy. Je to jeden z tých najznámejších citátov nielen od Nietzscheho, ale celkovo. Ďalší viac známy citát od Nietzscheho môže byť asi už len „čo ťa nezabije, to ťa posilní“.
Lenže Nietzsche to tak nemyslel - práve naopak! Takto to totiž znie, akoby oslavoval, že Boh je mŕtvy. „My sme už moderní ľudia a preniesli sme sa cez taký nezmysel ako Boh. Veríme vede a v našom modernom svete nie je miesto pre niečo tak nelogické ako viera v Boha.“
Boh je v tomto kontexte stelesnenie všetkých morálnych zákonov a pravidiel, ktorými sa ľudia v danej skupine riadia. Tým pádom ak verím v rovnakého boha ako niekto na druhej strane sveta, môžeme predpokladať, že sa riadime tými istými pravidlami, a teda vieme, čo od toho druhého môžeme očakávať.
Čo sa stane, ak Boha z tejto rovnice úplne odstránime (zabijeme ho)? Všetko to, čo na myšlienke Boha stojí, spadne. Je v našej biológii, aby sme verili v niečo, čo nás prevyšuje - či už je to vesmír, náboženstvo, filozofia… - pretože ak nič také nemáme, upadáme do nihilizmu.
Náboženstvo je niečo, čo ľuďom dáva istotu a zmysel do života. Zoberiete človeku jedného boha, nahradí ho ďalším. Túto prázdnotu potrebovali ale zaplniť, a tak prišiel marxizmus, ktorý mal presne toto spraviť. Náboženstvo nahradili štátom a Boha Leninom.
Predstava o Bohu nikdy nebola a nikdy asi ani nebude dokonalá, ale je určite viac dokonalá ako akákoľvek osoba na svete. Takže ak sa bude spoločnosť riadiť takýmto pseudobohom, akurát si ublíži. A všetci vieme, ako to v skutočnosti dopadlo. Podobne v Nemecku ľudia zažívali takúto prázdnotu, tak si ju zaplnili Hitlerom. To tiež vieme, ako dopadlo.
Ak náboženstvo neslúži na nič iné, tak aspoň na to, aby aj ten najviac tyranský kráľ mal niekoho, komu sa bude on klaňať.
Postupne, ako sú ľudia viac a viac racionálni, prestávajú tieto tradície dodržiavať. „Načo budeme jesť za jedným stolom? Ja hladný ešte nie som, tak nech sa oni najedia, ja sa najem neskôr.“ „Načo sa budem modliť? Všetko toto sú racionálne odôvodnenia, prečo nedodržiavať tieto tradície.
Dnes ale vieme, že jesť za jedným stolom je prospešné. Aj modliť sa je prospešné. A pre úspešný život je dôležité, aby ste mali ciele vhodne definované, pretože inak neviete, na čo mierite - a ako to môžete trafiť, keď ani neviete, na čo mierite?
Ľudia ich ale robia menej, pretože ak sa zbavíme viery v Boha, spoločne s ňou zaniknú aj všetky tradície, ktoré držali našich predkov. Keď sa človek vzdá kresťanskej viery, vytiahne si spod nôh právo na kresťanskú morálku. Táto morálka nie je v žiadnom prípade samozrejmá… kresťanstvo je systém, celý pohľad na veci vymyslený spoločne ako jeden celok.
Nietzsche si všimol, ako nesmierne dôležitá je v živote človeka nejaká štruktúra, na ktorej stojí. Človek bez štruktúry je v živote stratený, pretože nemá nič, čím by sa riadil - čo ho môže doviesť iba k nihilizmu. Preto zvyšok svojho života trávil tým, aby vymyslel spôsob, ako by sa ľudstvo mohlo aj napriek smrti Boha vyhnúť nihilizmu.
Tvrdil, že po smrti Boha, keď ľudia prídu o štruktúru, ktorú im náboženstvo doteraz dávalo, sa z ľudí stanú Poslední Ľudia, o ktorých písal v Tak vravel Zarathustra. Ako riešenie vytvoril pojem Übermensch, v preklade nadčlovek. To je podľa Nietzscheho najlepšia verzia človeka. Taký človek si vytvára vlastné hodnoty a stáva sa viac a viac sám sebou.
Všetko to, čo náboženstvá učili, že je „zlé“ alebo „dobré“, sú iba koncepty, ktorými sa náboženstvá snažili spraviť z človeka niečo, čo vskutku človekom ani nie je. Všetky naše ľudské inštinkty ako sex alebo chamtivosť sú súčasťou nás a nemali by sme ich odmietať ani potláčať, nakoľko sú súčasťou nás. Naopak by sme si ich mali uvedomiť a pracovať s nimi.
Ak sa pozrieme na všetko utrpenie vo svete, predovšetkým nevinných ľudí, vychádza mi z toho, že Boh je buď mŕtvy, alebo sa o nás nezaujíma. Živým ho robí naša láska. Všade tam, kde sa človek človeku stáva iskierkou nádeje.
V spoločnosti je skupina ľudí s názvom „veriaci“, ktorí tým, že formálne v Boha veria, si začali uzurpovať aj právo o ňom „rozhodovať“ - mať „na neho patent“. Ale život človek neoklame. Život začína žiť až dotykom lásky.
Pred vstupom do kláštora bola väčšina mojich priateľov z radu ateistov. Jednému z nich som povedal, že veď my sme úplne rovnakí. V Boha, v ktorého neveríš ty, neverím ani ja.
Boh začína byť mŕtvy, keď stratíme našu schopnosť šíriť okolo seba vôňu prijatia a pochopenia, dialógu a reflexie. Ak strácame chuť do života, darmo budeme verní dedičstvu otcov a všetkým tradíciám, ktoré sme si navymýšľali - to z nás veriacich ľudí nespraví.
Boh udusený prílišným zamotaním sa do ľudských systémov postupne umiera. Nemôže dýchať. Bohu sme poškodili pľúca, keď sme ho uväznili vo vlastných predstavách rigorizmu a bigotného fanatizmu.
Čím viac niekedy človek bojuje za „tradičné hodnoty a kultúru života“, tým viac, paradoxne, často spôsobuje Božiu smrť vo svete. Lebo Boh sa nikdy nepresadzuje násilne.
Boha môže zabiť aj veriaci človek. Možno práve on. Lebo on často nemá pokoru pred Božím životom. Proti vírusu smrti treba vakcínu lásky. Nemusím s každým súhlasiť, ale musím si každého vypočuť. Inak sa stanem aktérom kultúry smrti.
Boh nie je automaticky živý v kostole a mŕtvy vo svete. Môže to byť aj naopak. O všetkom rozhoduje sila lásky. Boh je extrémne citlivý a jemný. Ľahko v našom svete umiera, ak sa vytráca pochopenie, porozumenie, láska, dialóg, sloboda a otvorenosť.
Deliaca čiara ide stredom nášho vlastného srdca. Ak chceme, aby Boh ožil, nestačí ísť do kostola a odfajknúť si „už som pre to všetko spravil“.
Stratili sme svoj čuch - už necítime, keď niekto vedľa nás trpí, necítime jeho pach smútku. Nezaujíma nás jeho príbeh. Stratili sme chuť. Prišli sme o chuť žiť a život sláviť. Zamotali sme sa len do vlastných tradícií a pravidiel. A máme poškodené pľúca. Chýba nám čerstvý vzduch slobody. Tým všetkým spôsobujeme, že áno, „Boh je mŕtvy“.
Nietzscheho výrok „Boh je mŕtvy“ neznamená, že Boh prestal existovať, ale že v mysliach kresťanov už nie je taký, aký bol kedysi. Aj oni oddeľujú Boha od predstavy o ňom. Myšlienku evolúcie aplikuje aj na Boha. A Boh nie je ani osobou, ale jeho dielom. A preto ho vyjadrujeme len novými a novými metaforami.
Halík hovorí, že hlavný nepriateľ viery nie je vonkajší, povedzme ateizmus, ale len vnútorný. Halík pokladá Nietzscheho ateizmus a ateizmus vôbec za formu viery. Halík nechce Boha definovať a vyjadriť absolútne, preto hovorí, že je treba zbúrať staré predstavy o ňom. Myslím si, že tento Halíkov postoj k Bohu má aj určité výhody. Boh je stále neznámy a menia sa len predstavy o ňom.
Výrok „Boh je mŕtvy“ je pre Nietzscheho východiskom k prehodnoteniu tradičných hodnôt a k vytvoreniu nového, silnejšieho človeka - nadčloveka. V skutočnosti aj títo kritici, ktorých Halík odmieta a myslí si, že je ateista, uznávajú aj Boha za ňou. Lyotardova postmoderna bola aj tu za dialóg, pochopenie pre druhého, pre inakosť a ústretovosť voči nemu.
Vplyv na existencializmus
Nietzscheho myšlienky mali hlboký vplyv na existencializmus. Existencializmus sa zameriava na skúmanie existencie jednotlivca, jeho slobody, zodpovednosti a konečnosti. Pre existencialistov je človek vrhnutý do sveta, ktorý mu je nepriateľský, a musí sám nájsť zmysel svojho života.
Jean-Paul Sartre, jeden z hlavných predstaviteľov existencializmu, tvrdil, že "existencia predchádza esencii". To znamená, že človek sa nerodí s vopred danou podstatou, ale vytvára si ju svojimi činmi a rozhodnutiami. Človek je odsúdený k slobode, čo znamená, že je zodpovedný za všetky svoje činy.
Martin Heidegger, zakladateľ fundamentálnej ontológie, používa výraz pobyt človeka (Dasein). Podľa Heideggera je ľudské bytie existencia, kým všetky ostatné veci iba jednoducho sú. Človek ako jediný živý tvor si uvedomuje, že je konečný, že má málo času, že je časom obmedzený.
Nietzsche ako filozof
Pri pohľade na fotografie tohto slávneho filozofa si nemožno nevšimnúť jeho mohutné fúzy, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou jeho identity ako mysliteľa. Možno mu tá každodenná „bitka“ s fúzami pri jedení občas pripomínala omnoho hlbšie a fundamentálnejšie výzvy - jeho vlastné filozofické zápasy.
V skratke, Nietzscheho filozofia je komplexná a vyžaduje si hlbšie pochopenie kontextu a všetkých jeho konceptov. Nie je to jednoduchá výzva "zabiť Boha a byť šťastný", ale skôr hlboká úvaha o podstate ľudskej existencie v post-náboženskom svete a o zodpovednosti, ktorú máme za vytváranie vlastného zmyslu.
Nietzscheho štýl písania je často aforistický, provokatívny a plný metafor, čo môže viesť k rôznym interpretáciám a nedorozumeniam. Jeho myšlienky sú radikálne a často protirečia tradičným morálnym a spoločenským normám, čo prirodzene vyvoláva údiv a diskusie.
Kľúčové body jeho myslenia v logickej štruktúre
- Diagnóza - Nihilizmus
- Rozpad tradičných hodnôt.
- Strata zmyslu, orientácie: Dôsledkom rozpadu starých hodnôt je práve táto strata, ktorá vedie k pocitu prázdnoty a beznádeje - podstata nihilizmu.
- Kríza západnej civilizácie: Nietzsche videl nihilizmus ako hlbokú krízu, ktorá preniká celou západnou kultúrou a ohrozuje jej budúcnosť.
- Liečba - Vôľa k moci
- Zmena z pasivity na aktivitu: Toto je jadro Nietzscheho "liečby". Namiesto pasívneho prijímania hotových hodnôt by sa človek mal stať aktívnym tvorcom.
- Osobná zodpovednosť za vlastný život a hodnoty: Ak Boh "zomrel" a staré hodnoty sú nefunkčné, potom sa celá zodpovednosť presúva na jednotlivca.
- Cieľ - Nadčlovek (Übermensch)
- Nový typ človeka, ktorý si tvorí vlastné hodnoty: Nadčlovek nie je nadprirodzená bytosť, ale ideál ľudského rozvoja.
- Prekonanie nihilizmu cez sebatvorbu a lásku k osudu (amor fati): Cesta k nadčloveku je cestou seba-prekonávania a seba-tvorby.
- Aristokracia ducha: Nietzsche nemal na mysli sociálnu, triednu aristokraciu. Skôr hovoril o aristokracii tých, ktorí sú schopní dosiahnuť tento duchovný a morálny ideál.
Nietzsche vidí za každou interpretáciou "vôľu k moci", čo je základný pohon k rastu, prekonávaniu, ovládaniu a seba-tvorbe. Naše "poznanie" nie je snahou o zrkadlenie objektívnej reality, ale skôr spôsobom, akým si prispôsobujeme svet, aby slúžil našim životným potrebám a zvyšoval našu moc.
Paradoxom Nietzscheho myslenia je, že hoci hlása relativizmus všetkých hodnôt a právd, sám často píše s prorockou istotou a autoritou. Ak je všetko skutočne len interpretácia, potom ani jeho vlastné učenie nie je konečnou pravdou a je na nás, či ju prijmeme alebo si vytvoríme vlastnú.
Záver
Dielo Fridricha Nietzscheho je nerozlučne späté s jeho životom. Ako sám povedal: "Svoje spisy som písal vždy celým svojím telom a životom." Každá transformácia jeho myšlienok sa odráža v jeho premenách a zápasoch ktoré vyjadril od ranných reflexií o gréckej tragédii, cez kritiku morálky až po vrcholné koncepty vôle k moci a nadčloveka.
Táto priepasť sa definitívne otvorila v roku 1889, keď Nietzsche vo veku 45 rokov utrpel nervový kolaps v Turíne. Existuje veľa príbehov o tom, čo sa stalo, ale najčastejšie sa uvádza, že Nietzsche bol svedkom bičovania koňa na Piazza Carlo Alberto. Potom pribehol ku koňovi, objal ho okolo krku, aby ho ochránil, a zrútil sa na zem. Privolaní lekári mu diagnostikovali paralýzu, ktorá bola pravdepodobne dôsledkom syfilisu, ktorým sa nakazil v skorších rokoch.
Nietzsche zomrel 25. augusta roku 1900.
Je Boh teda živý alebo mŕtvy? Máte pripomienku alebo ste našli chybu?