Otázka "Kto napísal Bibliu?" má vždy dvojitú odpoveď. Bibliu napísali ľudskí autori a prostredníctvom ľudských autorov ju napísal Boh. Boh sa postaral o to, aby bolo napísané to, čo chcel. A v tomto zmysle by sa dalo povedať, že Bibliu napísal Boh.
Keď kresťania hovoria o Biblii, hovoria o nej, ako o Božom slove. Mám tým na mysli, že Stvoriteľ vesmíru, Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý udržuje vesmír slovom svojej moci, riadil a riadi všetky veci podľa svojho veľkého zámeru. Tento Boh sa rozhodol zjaviť sa ľuďom v ľudskom jazyku. Rozhodol sa prehovoriť.
V liste Židom 1:1-2 sa píše: "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov." Fráza "Takto hovorí Pán" sa v Starom zákone vyskytuje viac ako štyristo krát, keď autori vo svojich spisoch predkladajú, že Boh prehovoril. Fráza "Boh povedal" sa v Starom zákone vyskytuje viac ako šesťsto krát. Spôsob, akým novozákonní autori vyjadrujú tento nárok, je tvrdenie, že ľudskí pisatelia Biblie boli "inšpirovaní", že tieto spisy sú "vdýchnuté Bohom" alebo že ľudia, ktorí ich napísali, boli "vedení Duchom".
Apoštol Peter v 2. liste hovorí, že "ľudia hovorili z Boha, vedení Duchom Svätým".
Ľudskí autori majú svoj vlastný ľudský jazyk a Boh ním hovorí. Nevnucuje im svoj osobitný spôsob. Kto teda boli ľudskí pisatelia Biblie? Najmenej desať kníh Biblie nemá podpis autora. Niektorí autori nepovažovali za potrebné uviesť svoje mená v knihách, ktoré napísali. Napríklad Jób a Ester v Starom zákone - nevieme, kto ich napísal. V Novom zákone List Hebrejom - nevieme, kto napísal List Hebrejom.
Keby ste sa spýtali ľudí, kto napísal väčšinu Nového zákona, mnohí by pravdepodobne povedali, že Pavol, pretože napísal trinásť listov. Pavol teda napísal trinásť listov. Jakub, Pánov brat, napísal jeden list. Toto sú ľudskí autori, ktorí napísali Bibliu. Ale je tu jedna dôležitá vec, ktorú treba povedať. Takže tí, čo videli Ježiša, rozoznali, že je to Boží Syn. Rovnako Božia sláva žiari aj z jeho diela a v samotnom Božom slove-Biblii , ku ktorej napísaniu inšpiroval ľudských autorov.
Rovnako dôležité ako kedy boli napísané je aj otázka KTO ich napísal. Tradícia vždy pripisovala autorstvo týmto mužom a prvé zmienky o tom máme v dielach cirkevných otcov z 2. storočia. Papius okolo roku 125 napísal, že Marek presne a starostlivo zaznamenal všetko čo Peter videl a dal si záležať na to, aby neurobil žiadnu chybu a neprijal žiadne falošné tvrdenie.
Potom Ireneus, žiak Polykarpa, ktorý bol zase žiakom apoštola Jána okolo roku 180 potvrdil tradované autorstvo týmito slovami: „Matúš šíril evanjelium medzi Židmi v ich vlastnom jazyku, kým Peter a Pavol kázali evanjelium v Ríme a založili tam cirkev. Po ich odchode (to je po smrti za vlády Nera v roku 64) sám Petrov učeník a tlmočník Marek nám zanechal podstatnú časť Petrovho kázania v poznámkach. Lukáš, Pavlov spoločník, usporiadal do knihy evanjelium kázané svojim učiteľom. Potom Ján, učeník Pánov, ktorý tiež spočíval na jeho hrudi, sám napísal evanjelium, kým pobýval v Ázijskom Efeze.“ (Irenaeus, Adversus haereses 3.3.4)
Nikdy neboli o autorstve evanjelií pochybnosti, nemáme žiadne ranné záznamy, že by sa počítalo aj s niekym iným ako možným autorom. Napriek tomu mnohí „učenci“ v 19. storočí objavili, že autormi evanjelií neboli Matúš, Marek, Lukáš a Ján, ale niekto iný kto žil dávno po Ježišovi.
Ale v praxi platí, že za autora sa vždy považuje ten, kto sa za neho vyhlasuje, alebo koho podľa tradície za autora pokladajú. Preto ak chce niekto v dnešnej dobe autorstvo spochybniť, bremeno dôkazu je na ňom.
Zaujímavým faktom, ktorý stojí za zmienku je to, že keby si autorstvo evanjelií vymysleli, s najväčšou pravdepodobnosťou by im dali dôveryhodnejšie mená, napríklad bolo by to evanjelium podľa Petra, Tomáša atď. Presne toto sa totiž dialo, keď vznikali v 2. a 3. storočí apokryfné evanjeliá - aby vyzerali dôveryhodnejšie nazvali ich evanjelium podľa Tomáša (hoci Tomáš bol vyše sto rokov po smrti), Filipa a iných váženejších postáv.
Skutoční autori kanonických evanjelií veľkú prestíž nemali. Výnimkou je Ján. Ale Marek a Lukáš ani neboli Ježišovi učeníci a Matúš mal hneď po Judášovi najhoršiu povesť. Dôvod je ten, že Matúš bol bývalý vyberač daní a títo mýtnici sa tešili rovnakej úcte ako prostitútky.
Lukáš - Autor Evanjelia
Novozmluvné evanjelium - v poradí tretie - je jedinečné svojho druhu. Jeho zapisovateľ Lukáš totiž - na rozdiel od Matúša, Marka a Jána - určite nebol židovského pôvodu, a ani Ježiša nepoznal osobne. Tradícia, ktorá jedného z emauských učeníkov stotožňuje s Lukášom, nemá k tomu rukolapné dôkazy. Podľa Talmudu bolo meno Lukas, na rozdiel od ostatných pohanských mien, židovstvom prijaté.
O Lukášovi sa toho dozvieme najviac zo Skutkov apoštolov - ktorých zapisovateľom je on sám, ale aj z Pavlových listov. Pavol spomína v liste Kolosanom Lukáša ako „milovaného lekára“. „Pozdravuje vás Lukáš, lekár milovaný, a Démas.“ (Kol 4,14) Spomenuté sú tu v závere listu aj iné mená ako napríklad: Aristarchus, Marek - autor druhého evanjelia, a Justus - ktorí sú z obriezky. „... a Jezus, zvaný Justus, ktorí sú z obriezky. Spomedzi týchto šiestich nachádzame štyroch aj v liste Filemonovi 23,24. Toto odlíšenie poukazuje na to, že poslední traja z nich neboli židovského pôvodu. Aj samotné mená sú gréckeho pôvodu, hoci toto ešte nemuselo samo o sebe nič znamenať, veď Židia žijúci v diaspórach dávali svojim deťom aj mená gréckeho pôvodu ako napríklad Aristarchus. O Epafrovi nevieme žiadne bližšie informácie. Démasa Pavol spomína vo svojom poslednom liste ako takého, „ktorý ho opustil zamilujúc si terajší svet a vrátil sa do Tesaloník“. Pavol charakterizuje Lukáša ako jedného z najvernejších spoluslužobníkov, ktorí pri ňom do konca vytrvali: „Lukáš je samotný so mnou“ - hovorí v 2. liste Timoteovi 4,11. Aj v letopisoch ranej cirkvi je Lukáš - autor evanjelia - spomínaný ako Pavlov spolupracovník.
Eusebios vedel, že Lukáš sa narodil v Antiochii. Potvrdzujú nám to aj Skutky apoštolov na niekoľkých miestach. Bez nadsázky môžeme potvrdiť, že zastal v Antiochii niekoľko významných úloh. V tomto meste dostali učeníci meno kresťania: „A stalo sa tak, že sa celý rok schádzali v tamojšom zbore a učili veľký zástup a stalo sa aj to, že v Antiochii najprv nazvali učeníkov kresťanmi.“ (Sk 11,26) Odtiaľto sa pohli na svoje misijné cesty. Cirkev v Antiochii bola druhým najdôležitejším centrom po Jeruzaleme.
Lukáš podrobne opisuje aj to, ako sa dostalo evanjelium do tohto mesta. „A tak tí, ktorí sa rozpŕchli pre súženie, ktoré bolo povstalo za času Štefana, prešli až do Fenície a na Cyprus a do Antiochie nehovoriac nikomu slova jedine Židom. A boli z nich niektorí muži Cyprania a Cyréňania, ktorí prídúc do Antiochie hovorili aj hellenistom zvestujúc im Pána Ježiša. A ruka Pánova bola s nimi, a uveril veľký počet duší a obrátil sa k Pánovi. A dopočula sa o tom cirkev v Jeruzaleme, a vyslali Barnabáša, aby prešiel až do Antiochie, ktorý, keď prišiel a uvidel tú milosť Božiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby v predsavzatí srdca zotrvali verní Pánovi, pretože bol dobrý muž a plný Svätého Ducha a viery. Židovskému obyvateľstvu mesta začali hlásať evanjelium júdeania, ktorí unikali pred prenasledovaním po Štefanovej poprave. „A Štefan, plný viery, milosti a moci, činil veliké zázraky a divy medzi ľudom.“ (Sk 6,8) „A skloniac kolená skríkol velikým hlasom: Pane, nepočítaj im tohoto hriechu! A keď to povedal, usnul.“ (Sk 7,60) Pridali sa k nim tí Židia z diaspory, ktorí súhlasili, aby sa evanjelium hlásalo aj Grékom. V najstarších kódexoch vystupujúci helléni (grécke nežidovské národy, alebo národy žijúce grécku kultúru) boli vystriedaní hellenistami (Židia žijúci v diaspórach, ktorí sa asimilovali), priniesli zmeny. Ibaže to posledné by nemalo veľký význam, lebo v Antiochii - ako aj v ostatných veľkomestách diaspóry - sa väčšina Židov asimilovala. Keď teda vezmeme do úvahy to, ako a kde sa narodili, zvestovali Grékom evanjelium s novou silou. Používanie výrazu hellén nevylučuje, že Lukáš bol bohabojný - theosebés, a keby sme ho považovali hoci aj za gréckeho prozelytu, ktorý sa už pred svojím obrátením pripojil k židovskému zboru, môžeme konštatovať, že poznal a miloval Božie slovo. Ďalší znak Lukášovho prozelytizmu je podľa nášho názoru možné objaviť v pomerne častom používaní Božského mena Najvyšší Boh (Theos Hypsistos), ktoré je v Novej zmluve takmer jedinečné; snáď nie je náhodou ani to, že v Lukášovom Evanjeliu márne hľadáme Ježišove slová odsudzujúce pohanskú misiu farizejov."
V časti Skutkov apoštolov, kde Lukáš používa k opisovaniu udalostí množné číslo (takto poukazujúc na vlastnú účasť v opisovanej udalosti) sa dozvedáme, že sa k Pavlovi pripojil počas jeho druhej misijnej cesty v Troade práve vtedy, keď bol skrze videnie upozornený, aby prešiel do Európy. „A keď prešli Frýgiu a galatskú krajinu, pretože im Svätý Duch zabránil hovoriť slovo v Ázii, prišli k Mýzii a pokúšali sa ísť do Bitýnie, ale im nedal Duch Ježišov. A obíduc Mýziu, zišli dolu do Troady. A tam sa ukázalo Pavlovi cez noc videnie: Akýsi muž, Macedónec, stál, prosil ho a hovoril: Prejdi do Macedónie a pomôž nám! A ako videl videnie, hneď sme hľadali možnosť odísť do Macedónie vyrozumievajúc, že nás ta povolal Pán, aby sme im zvestovali evanjelium. A tedy odplavili sme sa z Troady a doplavili sme sa rovným behom do Samotrákie a druhého dňa do Neapolis a odtiaľ do Filíp, ktoré sú prvým mestom osadným tej časti Macedónie. Rimania v r. 168 pred n. l. zriadili Macedóniu provinciou a rozdelili ju na štyri časti. Kolónia Filipy patrila do prvej časti, ktorá patrila rímskej správe. Časť obyvateľstva pozostávala z legionárov, časť z Grékov, ktorí disponovali rímskymi občianskymi právami. Lukáš jednotlivé udalosti vo Filipách zvečnil ako očitý svedok (Skutky apoštolov 16,13-39) a znovu použije vo svojich opisoch tretiu osobu, čo znamená, že v ďalšej etape cesty opäť nebol v spoločnosti Pavla a Sílasa. Vyvstáva tu zaujímavá a vzrušujúca otázka: prečo sa v opisoch objavuje náhle prvá osoba množného čísla práve v čase, keď sa Pavol po rokoch opäť stretá so svojimi spolupracovníkmi v Troade, aby odišli spolu do Jeruzalema. Lukáš dorazil na miesto stretnutia z Filíp. „Tí odišli napred a dočkali nás v Troade."
Na základe spomenutého snáď budeme môcť riskovať predpoklad, že Pavol nechal Lukáša vo Filipách vedome, aby tam pokračoval v budovaní zboru. Takže Lukáš okolo rokov 49-50 pôsobil ako dozorca (episkopos, biskup) v Macedónii. Toto bol ten jediný zbor, ktorý od samého počiatku finančne podporoval Pavla, a je tiež jediným listom, v ktorom Pavol nepoužíva karhanie. Lukáš sa znova pripája k Pavlovi v poslednej etape jeho tretej misijnej cesty okolo roku 57, čo znamená, že vo Filipách pôsobil 7-8 rokov. Od tejto doby bol lekár-dozorca-evanjelista, nerozlučiteľným spolucestujúcim a pomocníkom apoštola pohanov. Bol s ním dokonca aj v dobách rímskeho zajatia, kedy sa od neho oddelilo množstvo učeníkov, ba aj časť ním založených zborov.
O Lukášovom neskoršom živote nemáme takmer nič potvrdené. Podľa niektorých zomrel v osemdesiatich rokoch v Boiótii pri prenasledovaní. Aj Lukáš, podobne ako Pavol, mohol na misii praktizovať svoje pôvodné povolanie, ktoré bolo v Rímskej ríši považované výlučne za grécku výsadu. S týmto povolaním bolo v staroveku spojených - často oprávnene - množstvo predsudkov. Vtedy mohol ktokoľvek o sebe tvrdiť, že je medicus, ale ktorý z nich mal odvahu vyskúšať svoje medicínske schopnosti na sebe? Ale naozajstní vyštudovaní lekári sa tešili veľkej úcte: na Východe, či na Západe patrili k mestskej aristokracii a niektorí z nich sa dostali až na cisárov dvor. O mnohých vieme, že mali veľmi dobré meno. Jeho grécke vzdelanie sa neprejavilo iba v štýle písania (okrem Pavla len on použil výraz „barbar“ - Skutky 28,2.4), ale aj v lekárskej praxi v štýle vnímania: podrobne a presne, a pritom súcitil s chorými, a žasol nad uzdravujúcimi zásahmi Ducha Svätého.
„A Šimonovu svokru trápila veľká horúčka, (orig. akútna horúčka, zo zápalu) a prosili ho za ňu.“ (Lk 4,38) Lukáš presne rozlišuje diagnózu pohľadom lekára, lebo urobil rozdiel medzi akútnou horúčkou a vysokou telesnou teplotou, kým ostatné synoptické evanjeliá nepodávajú tento presný popis diagnózy. „A keď prišiel Ježiš do domu Petrovho videl jeho svokru, že leží a má horúčku.“ (Mt 8,14) „A Šimonova svokra ležala v horúčke, a hneď mu povedali o nej.“ (Mk 1,30) Lukáš opisuje podrobne udalosti aj na tých miestach, ktoré by si laik nevšimol. „... bol tam nejaký muž, plný malomocenstva“ (Lk 5,12). V iných synoptických evanjeliách čítame: „... a hľa, malomocný pristúpiac ...“ (Mt 8,2), alebo „... Evanjelista - lekár nepovažoval za zbytočné zaznamenať, že dotyčný človek mal pokročilé štádium nevyliečiteľnej choroby, lebo jeho telo bolo už ... Alebo napríklad v Lk 6,6 je uvedené: „... ktorého pravá ruka bola uschlá ...“ paralelné verše v iných evanjeliách nespomínajú, že Ježiš uzdravil pravú ruku dotyčného: „A hľa, bol tam človek, ktorý mal uschnutú ruku,“ (Mt 12,10a) a „... zase vošiel do synagógy. V príbehu vzkriesenia Jairovej dcéry jedine Lukáš poznamenáva, že „... Keď Ježiš rozprával o tom, aké ťažké je vojsť bohatému do Božieho kráľovstva, namiesto bežného výrazu ihla - rafis, ktorý použili ostatní autori evanjelií, Lukáš použil odborný výraz na ihlu používanú v chirurgii - beloné."
Hoci „milovaný lekár“ napísal Evanjelium a Skutky apoštolov s niekoľkoročným odstupom, tieto dve diela boli pôvodne úzko späté jedno s druhým. Okrem iného to potvrdzuje aj fakt, že obidva boli adresované jednej a tej istej osobe: Lk 1,3 a Sk 1,1. O osobe Teofila - Theofilos-milujúci Boha - síce nevieme nič, no z oslovenia kratiste (orig.) môžeme usúdiť, že to bola vysoko postavená osoba. Pokiaľ je pravdou, že Lukáš svoje evanjelium pripravoval v Cézarei, potom Teofil nemohol byť Rimanom, pretože ani Pavol, ani jeho spolupracovník ešte vtedy neboli v meste cisárovom. Je omnoho pravdepodobnejšie, že bol vysoko postaveným úradníkom provincie, ktorý sa obrátil a znovuzrodil.
Lukáš mal naozaj hojne príležitostí na svojich dlhých misiách zapisovať Pavlove svedectvá, tiež rozprávanie iných očitých svedkov udalostí. Zvlášť sa mu naskytlo množstvo príležitostí k písaniu počas Pavlovho zajatia v Cézarei a v Ríme. Z iných zdrojov je známe, že Lukáš napísal svoje Evanjelium v Cézarei koncom päťdesiatych rokov, počas Pavlovho zajatia a Skutky apoštolské pravdepodobne v Ríme, začiatkom šesťdesiatych rokov.
Lukáš nezapisoval iba fakty súvisiace s Ježišovým životom, ale čerpal aj z Pavlových kázní. Je všeobecne známe, že Duch Svätý nazýva Pavla „apoštolom pohanov“ - Rim 11,13, preto niet divu, že nežidovský evanjelista Lukáš dáva pomerne veľký priestor k obráteniu pohanov. Pri Simeonovom proroctve už poukazuje na obrátenie pohanov z národov v budúcnosti: Lk 2,29-32. V príbehu vyslania dvanástich učeníkov u Lukáša nevystupuje zákaz: „... na cestu pohanov nechoďte ...“ porovnaj: Mt 10,5 a Lk 6,13-16. Jeho Evanjelium odzrkadľuje od začiatku až do konca nefalšovateľné židovské náhľady.
Podobne ako evanjelista Matúš, aj on nám sprostredkováva Ježišov rodokmeň, no na rozdiel od neho nezačína Abrahámom, ale Jeho vetvu vedie k spoločnému prapredkovi celého ľudstva - Adamovi. Podrobne rozoberá Zachariášovu službu v Svätyni (Lk 15,22) všetci hrdinovia jeho Evanjelia sú zapísaní menovite s príslušnosťou k národu, neustále sa odvoláva na Starú zmluvu, ktorú nazýva buď „Božím Zákonom“ alebo „Božou múdrosťou“, konkrétne vymenúva názov a autora Knihy. Je zvlášť zaujímavé, že spomedzi všetkých autorov epištol Novej zmluvy, on najviac zdôrazňuje židovským kresťanom potrebu zachovania vernosti k Mojžišovmu zákonu: Lk 1,6; 2,21.24.39 a Sk 21,18-26; 24,11-18, atď.
Charakter Lukášových textov je viac než zaujímavý, pravdepodobne za nimi stojí prorocká predvídavosť. Duch Boží chcel skrze pohanského autora vopred vyvrátiť tie omyly, ktoré sa hlásali, že Mojžišov Zákon absolútne stratil platnosť. Lukášove tvrdenia raz navždy vymažú falošné obvinenia - týkajúce sa Pavla, že zaprel a odmietol Zákon.
Zatiaľ čo sa Matúš sústreďuje vo svojom Evanjeliu na svoj rodný kraj - Galileu, Lukáš predstavuje príchod Božieho kráľovstva z pohľadu celej Rímskej ríše. „A stalo sa v tých dňoch, že vyšiel rozkaz od cisára Augusta, aby bol popísaný celý svet. (Tento prvý popis sa udial vtedy, keď bol Cyrenius vladárom nad Sýriou). A išli všetci, aby sa zapísali, každý do svojho vlastného mesta. A tak odišiel aj Jozef od Galiley z mesta Nazareta hore do Judska, do mesta Dávidovho, ktoré sa volá Betlehem, pretože bol z domu a z čeľade Dávidovej, aby sa zapísal s Máriou, sebe zasnúbenou manželkou tehotnou. A stalo sa, keď tam boli, že sa naplnili dni, aby porodila.“ (Lk 2,1-6) Zaujímavým faktom je, že naplnenie židovského proroctva o narodení Mesiáša v malom judskom mestečku, bolo umožnené tým, že vodca Rímskej ríše vydal rozkaz v Tiberiade, ktoré je od neho vzdialené niekoľko tisíc míľ.
Všetko toto malo duchovné súvislosti, preto je hodno zvláštnej pozornosti: tak ako „vyhladenie“ Mesiáša, či zničenie druhej Svätyne sa viaže k vzniku štvrtej ríše, ktorou nie je nič iné ako Rím. (Daniel 9,26) Tento fakt poukazuje aj na to, aká veľká moc bola sústredená v rímskej vláde, ktorú predstavovala osoba Augusta, a aký režim mohol v nej vládnuť, keďže prikázania - a niet o tom ani najmenších pochýb - boli vykonané aj do najďalších končín mocného impéria. Lukáš nám podrobne približuje aj nadprirodzené udalosti pred narodením Mesiáša, aj tie, ktoré ho sprevádzali neskôr: Alžbetine počatie, ktoré aj samotný archanjel Gabriel zjavuje Zachariášovi, ďalej zjavenie sa Gabriela u Márii, nadprirodzené počatie Márie ako panny, Zachariášove onemenie, potom navrátenie reči a tiež anjelská návšteva u pastierov a podobne.
Popritom Lukáš opisuje udalosti presne aj časovo. „Keďže sa už mnohí podujali po poriadku zostaviť rozpravu o veciach, ktoré sa udiali u nás, ako nám to podali tí, ktorí boli od prvopočiatku očitými svedkami a služobníkmi slova, videlo sa dobrým aj mne, ktorý som odhora všetko dôkladne sledoval, napísať ti to zaradom, výborný Teofile, aby si náležite poznal istotu vecí, ktorým ťa učili.“ (Lk 1,1-4) Čo je charakteristické pre tento časový program? Podobný štýl - svojou objektivitou historického programu - poznáme z diel známeho dejepisca z V. storočia - Thukydida. Lukáš neopisuje iba „pozadie udalostí“, keď spomína rímskych cisárov, kráľov Judska a okolitých národov, kniežatá, miestodržiteľov či najvyšších kňazov, ale priamo dokumentuje. Jeho presné časové určenia príbehov znamenajú aj dnes isté záchytné body v chronologickom slede udalostí Evanjelia.
„A v pätnástom roku panovania cisára Tiberia, keď bol Pontský Pilát vladárom v Judsku a Heródes tetrarchom
Ikona svätého Lukáša Evanjelistu
Datovanie Nového Zákona
To že autorom Pavlových listov je Pavol nepochybuje žiadny nezaujatý historik. Keďže Pavol bol popravený za vlády Nera okolo roku 65, musia byť všetky jeho listy mladšie. Svoje listy pravdepodobne písal koncom 40 rokov a v 50 - rokoch, teda v rozmedzí 20 - 30 rokov po ukrižovaní Ježiša. Opakovane v nich píše, že Ježiš vstal z mŕtvych, takže zmŕtvychvstanie nemôže byť mýtus, ktorý sa do kresťanstva dostal v neskorších generáciách.
Učenci sa však rozchádzajú v datovaní evanjelií. Liberálni historici sa snažia datovať evanjeliá čo najneskôr od udalostí, ktoré opisujú (rovnako ako predstavitelia Tübingenskej školy opäť bez dôkazov) a preto tvrdia, že boli napísané až po roku 70 n.l.
Avšak sú dobré logické dôvody veriť tomu, že boli napísané omnoho skôr.Kniha Skutkov totiž končí Pavlovym príchodom do Ríma. Vôbec nespomína požiar v Ríme a následné prenasledovanie kresťanov za vlády Nera. Neopisuje ako počas tohto prenasledovania dal Nero Pavla sťať a Petra ukrižovať. Logický dôvod, prečo sa požiar v Ríme a koniec Pavlovho pôsobenia nespomína je ten, že kniha už bola pravdepodobne dopísaná, čím sa dostávame k dátumu pred rokom 64.
Lukáš však napísal aj evanjelium podľa Lukáša a Kniha Skutkov je až druhá kniha v poradí, takže evanjelium musí byť ešte mladšie ako kniha Skutkov.Navyše historici predpokladajú, že najstaršie evanjelium je Markovo a Lukáš napísal svoje evanjelium až po Markovi a Matúšovi, teda evanjelium podľa Marka je ešte mladšie.
Ani jedna kniha Nového Zákona nespomína pád Jeruzalema v roku 70 n.l., čo je ďalšia veľmi dôležitá udalosť, ktorý by určite zaznamenali.Ak evanjeliá napísali na prelome 50 -tych a 60 - tych rokov, máme časový odstup okolo 30 rokov od Ježišovho ukrižovania. Ak by však mali pravdu ultraľavicoví kritici, ktoré ich datujú do obdobia 40 či 50 rokov po Ježišovej smrti, stále je to v porovnaní s inými starovekými dokumentami čerstvý záznam udalostí.
Porovnanie evanjelií s inými starovekými dokumentami:
- Prvé písomné správy o Budhovi boli napísané 500 rokov po jeho smrti, dovtedy sa šírili ústnym podaním.
- Július Caesar zomrel v roku 44. p.n.l. A historik Suetonius o ňom hovorí v rokoch 110 až 120 n.l., teda po 155 až 165 rokoch
- Dva najstaršie životopisy Alexandra Macedónskeho napísali Ariánus a Plutarchos viac ako 400 rokov po Alexandrovej smrti.
- Prvý Mohamedov životopis napísali 120 rokov po jeho smrti.
Dôležité však je nielen to, kedy boli napísané, ale aj to, či máme svedectvo z prvej ruky. A čo evanjeliá? Písali ich očití svedkovia Ježišovho pôsobenia respektíve na základe výpovedí očitých svedkov, alebo sú až z tretej či štvrtej ruky?
Sú evanjeliá spoľahlivý historický záznam skutkov a slov Ježiša?
tags: #kto #pysal #evanjelium